Forever or never 7: "Hra skončila" alebo GAME OVER

Sora tam stála a rozmýšľala. Nakoniec usúdila, že to nie je najhorší nápad storočia a rozbehla sa proti dvom členom Akatsuki. Tí sa na seba pozreli, prikývli a naraz vybehli zo stanu. Sora zastala a obzrela sa. Sasori a Deidara spolu s Daisukem mierili smerom preč od Konohy.
Sora si vzdychla a uhryzla sa do palca. Urobila pečate, dotkla sa dlaňou zeme a zapečatila stan zvyškami svojej chakry tak, aby tu nikto neoznačený nemohol vojsť. Ešte s krvavým palcom nakreslila príslušné znaky na Šunkove čelo. Tie tam zostali chvíľu viditeľné a potom, tak ako pečať na jej bruchu zmizli. To iste urobila aj Keitovi, ktorý našťastie žil.
Otočila sa smerom k východu zo stanu a rozbehla sa. Išla pomaly, lebo nevládala ísť rýchlejšie. Sem tam ju zabolel hrudník a kašľala, no nedala sa odradiť. Zrazu pred sebou uvidela Sasoriho a Deidaru. Nevedela, ako sa jej podarilo ich dobehnúť. Možno si uvedomili, že by ich inak nedobehla, a tak spomalili. Možno. Zrýchlila, pretože do toho sústredila všetky sily a donútila sa nemyslieť na to ako strašne je unavená.
Skočila pred nich a akýmsi zázrakom sa jej podarilo vyslobodiť Daisukeho zo Sasoriho zovretia. Prehodila si Daisukeho tak, že ho niesla na chrbte. Vyskočila na konár stromu a ďalej skákala z konára na konár. Jej telo vôbec nebralo na úvahu niečo ako Newtonov zákon gravitácie.
Postupne ju Sasori s Deidarom dobiehali. Ani sa nečudovala. Musí sa len dostať do stanu. Len do stanu....to bola jej jediná myšlienka.
„Daisuke, počúvaj ma,“ povedala mu, „Keď budeme tridsať metrov od stanu tak ťa do neho hodím, rozumieš!“
„Nejako mi nedochádza prečo,“ priznal Daisuke a obzrel sa dozadu. „Dobiehajú nás. Asi tridsať metrov a sú stále bližšie.“
„To je dôvod, prečo ťa tam hodím. Keď idem s tebou na chrbte, tak ma to spomaľuje, chápeš?“
„Hej. Ale hoď ma aspoň na posteľ. Bude to menej bolieť,“ povedal a znova sa obzrel. Boli o ďalší kus bližšie.
„Máš to mať,“ povedala Sora a uhryzla sa (znova) do prsta, „Nakloň sa!“ povedala mu a on sa naklonil.
Urobila mu tie isté znaky ako Šunkovi a Keitovi.
„A ešte niečo. Teraz som ti svojou krvou dovolila prejsť cez bariéru, ktorá je okolo stanu. Kým sa nezobudí Keita nevyjdeš von, rozumieš?“
„Najprv skontrolujem či žije,“ povedal a zhlboka sa nadýchol.
„Žije,“ povedala mu, „Už o chvíľu,“ upozornila ho a on prikývol.
Pozrela sa pred seba. O chvíľu už budú tridsať metrov od stanu. Čo ju prekvapovalo bolo, že ich ešte nedobehli. Fakt čudné.
„Päť sekúnd,“ upozornila ho a jeho telo sa naplo. No potom sa uvoľnilo.
Štyri...........tri..........dva.......jedna......TERAZ!!!
A Sora ho hodila. Chvalabohu, aj v takomto stave dokázala Daisukeho na posteľ.
A teraz už len ona. Pridala. No pridali aj Akatsuki. Chcela zrýchliť, no znova ju napadla hnusná bolesť v oblasti hrudníka. To ju na chvíľku ochromilo a musela zoskočiť na zem. Ďalej ku stanu musela bežať po zemi a nie luxusne skákať po konároch stromov.
Už jej chýbalo iba desať metrov....deväť metrov..........päť metrov....Zrazu pred ňu skočili obaja členovia Akatsuki, ona prudko zastala, zatackala sa a spadla rovno na zadok.
„Hra skončila,“ povedal Sasori a zrazu stál, vlastne čupel, pred ňou. Zviazal jej ruky lanom a dlhšiu časť držal v ruke. Postavil ju. Poslednýkrát naňho nenávistne pozrela a už musela kráčať za nimi. Bosá, spotená a vyčerpaná ako vyšťavený citrón.
Daisuke stál za vchodom do stanu a nakúkal, ako Sasori a Deidara vlečú Soru preč. No ako mu povedala Sora, zo stanu nevyšiel.

Išli lesom už dobrú polhodinu. Nedbali na to, že Sora je unavená a nevládze, že potrebuje prestávku. Proste musela ísť či chcela, alebo nie. A ona nechcela.
Po dvojhodinovej chôdzi už len kládla nohu pred nohu. Ani nevnímala kadiaľ idú. Len šla. Sem- tam ju Sasori potiahol za lano, aby kus zrýchlila. Kúsok zrýchlila, no potom sa znova dostala do tempa ako predtým. A k tomu ešte začalo pršať.
Po troch hodinách už ju bolel celý hrudník a strašne kašľala. Po niekoľkých metroch padla na kolená, chytila sa za hrudník, tak ako so zviazanými rukami len mohla a začala kašľať krv.
„Čo jej je?“ spýtal sa Deidara.
„Vyzerám ako doktor?“ spýtal sa ho Sasori a čupol k Sore. Pozrel sa na ňu s mierne naklonenou hlavou, „Čo ti je?“ spýtal sa jej.
„Vyzerám ako doktor?“ spýtala sa ho uštipačným tónom a zasa začala kašľať.
Deidara sa uchechtol. „Tá ti dala. Ale vážne teraz! Šéfko povedal, že ju máme priniesť živú! A ona nevyzerá veľmi živo!“ panikáril.
„Upokoj sa a daj mi tvoj plášť!“ povedal Sasori a natiahol ku nemu ruku.
„A načo?“ spýtal sa nechápavo Deidara.
„Aby som sa mohol hrať na Supermana!“ odsekol mu Sasori a prevrátil očami, „Asi na to, aby som jej ho dal!“
„A načo?“ spýtal sa znova Deidara.
Sasori stiahol ruku a prešiel si ňou po tvári a rozmýšľal ako môže byť v Akatsuki taký blb.
„Nič si z toho nerob! Je blond!“ utešila ho Sora a on sa na ňu pozrel. Sora naznačila ústami blondína a on sa usmial.
„Ja som to videl!“ ukazoval na ňu Deidara prstom. Ona sa len uškrnula a chcela aj niečo povedať, no znova dostala záchvat kašľa spolu s krvou.
„Tak mi ho daj!“ skríkol Sasori na neho a on mu ho (síce nie veľmi ochotne) dal a mrmlal si niečo v tom zmysle, že prečo by on mal moknúť namiesto nej. Sasori ho prehodil cez Soru a otočil sa k Deidarovi.
„Bež a povedz Peinovi v akom je stave!“ Deidara si len vzdychol a bežal k sídlu Akatsuki.
„Tak a teraz tam už len dostať teba!“ povedal si Sasori a vzal Soru (ktorá medzitým omdlela) do náručia, takže sa mu hlavou opierala o plece.
Bežal ku sídlu tak rýchlo, ako len vládal. Keby ju tam doniesol mŕtvu tak by ich Pein rozkrájal na kúsky. Čo by Sasorimu ani tak nevadilo, keďže je bábka, ale Deidara by to určite neprežil. A potom, ktovie, koho by mu tak pridelili. Ale z Deidara by bola dobrá bábka, pomyslel si Sasori.

Dvere do sídla boli, ktovie prečo, zamknuté. Sasori nemal čas hľadať kľúč, pretože Sorin dych bol čoraz slabší. Tak vykopol dvere.
„Do r*ti, Sasori! Čo si myslíš, že tie dvere sú zadarmo?! Alebo, že vyrábame peniaze!? Nie! My ich nevyrábame! Ani nerastú na stromoch! Toto si k*rva zaplatíš zo svojich peňazí!“ kričal ako zmyslov zbavený Kauzu. Sasori si len vzdychol.
„Vidíte?! Hovoril som vám, že je zranená!“ kričal do ksichtu Peinovi i Konan Deidara, „Ale nie! Deidara by nemal pozerať toľko akčných filmov! Cítim sa urazený!“
„Čo? Kto to je?“ upieralo svoje pohľady na Sasoriho so Sorou v náručí osadenstvo Akatsuki. Pomaly sa k nim blížili až musel Sasori cúvať k stene. Vytvorili okolo nich polkruh. Potom sa ozval Peinov hlas.
„Nechajte ma prejsť,“
A oni odstúpili akoby on bol Mojžiš a oni Červené more.
„Čo sa jej stalo?“ spýtal sa.
„Neviem,“ odpovedal Sasori, „Keď sme na ňu zaútočili, už vtedy bola takmer bez chakry.“
„Čo sa stalo počas cesty sem?“ pýtal sa ďalej.
„Kráčala dosť malátne a po troch hodinách chôdze začala kašľať a potom spadla na kolená a vykašliavala krv,“ vysvetľoval priebeh cesty Sasori a Deidara horlivo prikyvoval.
„Ulož ju len do postele a ráno by jej malo byť lepšie,“ povedal Pein a už kráčal hore po schodoch do svojej izby.
„A čo keď jej nebude lepšie?!“ zakričal za ním Sasori a ostatný členovia stále čumeli na Soru v bezvedomí, ktorá znova zakašľala.
„Pošlem za ňou nejakého doktora,“ povedal a ani sa neotočil.
„My tu máme nejakého doktora?“ zaujímal sa Hidan.
Pein si iba vzdychol a otočil sa, aby Hidanovi odpovedal.
„Myslíš si, že keď som tu bohom tak nemám doktora?“
„Takže tu máme nejakého doktora,“ skonštatoval Hidan po Peinovej otázkoodpovedi.
„Hej, máme,“ povedal Pein a poberal sa do svoje izby.
„Do ktorej izby ju má Sasori presne odniesť?“ znova sa spýtal Hidan, „Lebo ja by som sa o svoju podelil!“
„Pôjde so Sasoriho. A taktiež Sasori ju bude mať na starosti,“ povedal Pein.
„Pche! Nechcel by som sa starať o ženskú!“ povedal Hidan a dal si ruky za hlavu, „Vždy niečo potrebujú. Prines mi toto! Nie! chcela som tamto!“ napodobňoval ženské hlasy Hidan.
„V tom prípade budeš pomáhať Sasorimu,“ povedal Pein a rýchlo zaliezol do svojej izby, aby nemusel počúvať to, čo z Hidanových úst vyletí.
„Idem ju odniesť,“ povedal Sasori a vychádzal po schodoch na prvé poschodie. Hidan bol však na prvom poschodí skôr a zobral mu Soru a niesol ju sám. Sasori sa zarazil
„Čo si myslíš, že robíš?!“
„Pein povedať, že Hidan musieť pomáhať a tak Hidan pomáhať!“ povedal Hidan neandrtalsky a uškrnul sa.
Sasori nemal chuť sa škriepiť a tak nechal Hidana nech ju odnesie. Otvoril mu dvere do izby a on ju položil na posteľ.
„Tak, za dnešok som si už odpracoval, takže dobrú noc!“ rozlúčil sa Hidan a nechal Sasoriho samého so Sorou.
Čo chvíľu by mal prísť doktor.
Aj prišiel. O päť minút. Prezrel ju, ošetril rany a povedal Sasorimu:
„Nevidím nijaké smrtiace poranenia. Krvácanie muselo byť spôsobené nedostatkom chakry. Teraz sa musí len vyspať a potom poriadne najesť,“ Sasori prikývol a doktor odišiel.
Prikryl ju a sadol si do kresla neďaleko postele, kde o chvíľu zaspal...