Always and forever 28 Eternal, Neverending, Desired (2/4)

„Atsushi!“ zvreskla Mira, keď precitla ležiac na zemi. Chcela sa rýchlo posadiť, no zatočila sa jej hlava, takže takmer znova skončila v polohe ležmo. Na poslednú chvíľu sa stihla podoprieť a jednou rukou si chytila hlavu a držala si ju až kým sa fakľami osvetlená miestnosť neprestala točiť. Bolo jej trochu nevoľno, no dokázala sa postaviť a rozhliadnuť sa okolo seba.
Nebola jediná, ktorá skončila v bezvedomí. Keď sa tak pozerala, prebrala sa ako prvá. Tsunade aj Shizune ležali blízko seba a videla, že obe dýchajú. Kriesili ich hliadky. Samozrejme, ony sú dôležitejšie ako oni dvaja. Okamžite sa začala rozhliadať po Atsushim, lebo ten bol pri portáli najbližšie. Všimla si ako nehybne leží na zemi vo zvláštnej polohe a rozbehla sa k nemu.
Kľakla si a položila si jeho hlavu na kolená. Skontrolovala mu pulz a dych. Žil, tiež iba omdlel. Na to, že bol pri tom stroji tak blízko, nemal vážne zranenia. Začala mu pomaly z tváre odhŕňať vlasy a čakala, kedy sa preberie. Nič iné jej neostávalo. Nemala liečiteľské schopnosti, aby mu pomohla k vedomiu. A Tsunade je momentálne mimo, takže tiež nemohla nič urobiť.
Počula, ako jeden z hliadky utekal preč- zrejme zohnať pomoc. Tí nám pomôžu, pomyslela si Mira a pokračovala v hraní sa s jeho vlasmi. Trochu ju to upokojovalo a popri tom sledovala jeho dych. Bol prehĺbený a pravidelný. To bolo dobré znamenie. Zaregistrovala, že pohol rukou a na tvári sa jej usadil mierny úsmev. Čoskoro sa preberie.
Zrazu pocítila čiusi ruku na svojom ramene a prudko otočila hlavu smerom, kde očakávala, že uvidí osobu, ktorej patrí. Bol to ten ninja z hliadky, ktorý zostal s nimi. Uvážil, že pre Tsunade a Shizune môže urobiť asi toľko, čo ona pre Atsushiho.
„Ste v poriadku?“ opýtal sa jej a ona si na chvíľu nebola istá či jej vyká, alebo sa pýta o stav oboch. Rozhodla sa pre druhú možnosť. Predsa len bola o dosť mladšia ako on a nemal dôvod jej prejavovať rešpekt vykaním.
„Ja som v poriadku a Atsushi je iba v bezvedomí. Nemáme žiadne zranenia.“
„Čo sa tu vlastne stalo?“ chcel vedieť.
„To by zaujímalo aj mňa,“ polohlasne sa mu zdôverila Mira a nechápala, čo sa to vlastne stalo, „Jednoducho...portál sa zapol, úplne sám, a potom sa k nemu Atsushi začal približovať a zrazu vybuchlo svetlo. Možno to nebolo svetlo,“ opravovala sa ihneď, „ale mne to tak pripadalo a neviem prečo takto portál reagoval, keď nemal reagovať vôbec.“
„To je naozaj zvláštne,“ poznamenal a nespustil pohľad zo stroja, „celý ten čas sa nič nestalo a zrazu takáto aktivita. Musí existovať niekto, kto by to vedel vysvetliť.“
Mira sa zamyslela a zrazu ju osvietilo. Vedela o niekom takom. „Existuje. Ale nie je možné sa tých osôb nič spýtať,“ dodala.
„Ako to?“
„Ten, čo tento prístroj vyrobil je mŕtvy a tí, čo ním prešli sú vo svojom svete,“ odpovedala mu cítiac, že týmto nijako nepomohla. Orochimaru im zo záhrobia pomôcť nemohol a Pútnici z reálneho sveta tiež nie. Aj tak nemala pocit, že práve oni vedia o portáli úplne všetko. Väčšinu vecí skôr hádali.
„Tak čo teraz? Nemôžeme dovoliť, aby si ten stroj robil, čo sa mu zachce. Je to príliš nebezpečné,“ mračil sa.
„Čo by sa mohlo stať?“ zaujímala sa.
Pokrčil plecami. „Neviem presne. Ja to tu mám iba strážiť. Ale ak to otvára prechody do iných svetov, tak isto nič dobré. Čo ak sa tu chce niekto dostať? Čo ak samotný portál chce pohltiť tento svet...“
„To by mohol?“ zľakla sa Mira. Môže ich svet jednoducho zmiznúť? Môže sa vypariť?
„Ja neviem,“ pokrútil hlavou, „to ma len tak napadlo.“
„Čo ak sa sem pokúšajú dostať Pútnici,“ povedala svoju myšlienku a túžbu nahlas. Tento ninja patril k ľuďom, ktorí s ňou v tejto veci nesúhlasili.
„O tom pochybujem. Predsa len si dali dosť veľkú námahu, aby sa odtiaľto dostali. Určite by neriskovali ďalší prechod.“
„Jasné,“ zamrmlala. Bola by mu povedala, že Tory sa o nič také nesnažila, ale nemalo to zmysel. On ju nepoznal, takže by bolo zbytočné sa s ním o tom rozprávať, „Čo bude s portálom?“ spýtala sa namiesto toho.
„Nemám potuchy, čo s ním Tsunade zamýšľala, keď sa sem rozhodla prísť ani ako bude reagovať po prebudení.“
„Išla sem s tým, že zistí, čo sa deje a následne ho natrvalo zničí,“ povedala a muž prikývol.
„Lenže to môže trvať nekonečne dlho,“ poznamenal.
„Čo? Ako to?“ nechápala Mira. Veď zničiť jednu vec nemôže trvať dlho.
„Predsa len, keď zničíme portál, tak sa môže znova objaviť, ako to urobil teraz. A potom ho zničíme znova a on sa opäť postaví. Sám- to je na tom najzvláštnejšie. Takže to budeme robiť dookola. Podľa mňa tým jednoducho iba oddialime to, čo sa má stať.“
Správne, pomyslela si Mira. Na toto zabudla. „Takže najprv musíme prísť na to, prečo to portál robí, že?“
„Presne. Ale,“ na chvíľu zatíchol a nechal sa umlčať svojimi myšlienkami.
„Ale...“ natiahla do otázky a nabádala ho k odpovedi.
„O portáloch neviem veľa, ale viem, že ak chcem prejsť z jedného sveta do druhého, v oboch musia byť nejaké priechody. Tak ma len napadlo, že či...“
„To , čo sa deje tu, nesúvisí s tým, čo sa deje v tom svete, kde sa nachádza druhý portál a my to teda nemôžeme ovplyvniť,“ dokončila zaňho Mira a on prikývol.
Počuli na chodbe blížiace sa kroky a otočili sa ku vchodu. Vošli dve medičky sprevádzané druhým členom hliadky. Okamžite šli ošetrovať Tsunade so Shizune. O nich dvoch ani nezakopli pohľadom. Miru to naštvalo. Atsushi bol zrejme v oveľa väčšom nebezpečenstve ako ony dve! Bol predsa bližšie pri tej explózii! Ale nemienila ani kričať, ani sa hádať. Síce to v nej vrelo, ale to by Atsushimu nepomohlo. Maximálne by tie dve boli ešte menej ochotné mu pomôcť.
Strážnik, ktorý sedel pri nej, jej položil ruku na plece a súcitne sa usmial akoby vedel, čo sa jej hmýri mysľou. A jeho slová akoby to dokazovali:
„Keď niečo potrebujú, tak sa obracajú na Hľadačov. Ale ak sa tým niečo stane, tak už ich nezaujímajú.“

Tory musela priznať, že nočná vlámačka do školy bola zaujímavejšia ako si myslela. Nebolo to také nudné ako ráno, keď kráčala do triedy s tým, že tam strávi päť otrasných hodín, pôjde na obed, potom pôjde na ďalšie hodiny a domov. Teraz, všetci oblečení v čiernom s baterkami v rukách, ticho prebehli cez chodbu. Svetlo bateriek sa odrážali odrážalo od zasklených skríň so všetkými trofejami, ktoré kedy vyhrala škola, ktorú Tory s Daisukem navštevovali. Ich kroky sa ozývali a to nebolo podstatné, lebo okrem nich v škole nikto nebol. Nikto ani len nepríde na to, že tam niekto bol. Dostali sa tam pomocou Daisukeho schopnosti, čiže zámok zostal neporušený.
Riko, Tory a Daisuke kráčali vpredu a Otany s dvojčatami za nimi. Tory si azda prvýkrát uvedomila, že sa s Riko naozaj podobajú. Ešte stále si spomínala, ako práve ona navrhla, aby s ňou bývala, lebo sa na seba podobali a mohla ju vyhlasovať za svoju sestru. Teraz, keď boli obe v čiernom a vlasy mali vyčesané dohora, by nikto o ich príbuznosti nepochyboval. Jediný rozdiel bol v tom, že mali rozdielnu farbu očí. Prišlo jej to zrazu zvláštne, lebo s Riko žila naozaj dlho a nevšimla si to.
„Tu,“ Daisuke zastavil a všetci spolu s ním. Stáli pred obyčajnými hnedými dverami, ktoré boli osvetlené šiestimi baterkami. Daisuke položil ruku na zámok a ten za pár rokov podvolil a dvere sa otvorili. Všetci vošli dnu a zavreli za sebou. Rozsvietili svetlo a pred nimi stál portál, ktorý blikal a vydával tiché zvuky. Tory rozhodne pripadal aktívny.
„Čo teraz?“ spýtala sa, „Zapneme ho úplne a zistíme s kým máme tú česť alebo ho chcete hneď zničiť?“ dúfala, že sa rozhodnú pre prvú možnosť, lebo ešte vždy bolo možné, že je za tým Shinobi svet. Keďže medzi nimi nebola Sora, bolo možné, že ho hneď nezničia.
„Neviem,“ odpovedal polohlasne Daisuke a šiel rovno k tomu. Začal sa obzerať a hľadať príčinu toho, čo sa dialo.
„Nemal by niekto strážiť dvere?“ spýtal sa Otany a nervózne sa obzeral akoby čakal, že tam teraz niekto vletí.
Tory nad tým mávla rukou. „Kto by tu teraz chodil?“ dvojčatá jej dali za pravdu a Riko hypnotizovala Daisukeho chrbát a Tory si bola istá, že mu číta myšlienky, aby vedela, čo sa deje. Tory by rada mala jej schopnosť, hlavne v škole. Vôbec by sa nemusela učiť, jednoducho by si vybrala niekoho, kto tak urobil a mala by to bez námahy.
„Naozaj netuším,“ priznal Daisuke, „nič nevyznačuje, že by bol zapnutý manuálne. On sa jednoducho zapol sám,“ mračil sa nad tým Daisuke, „Ako sa mohol zapnúť sám? To predsa nie je možné!“
„To nám povedz ty,“ zvolal s úškrnom Shinichi, „ty si ten inteligentný.“
„Neprovokuj,“ zahriakla ho Riko a potom sa obrátila ku Daisukemu, „Čo navrhuješ? Zapnúť či zničiť?“
„Ak ho chceš zapnúť, chcem mať tú česť stlačiť tlačidlo,“ ozval sa Seiichi, ktorý zrazu stál pri portáli.
„Hej! Vypadni odtiaľ! Ja ho zapnem!“ vybral sa k nemu aj Shinichi.
„Otany!“ s prosbou v hlase vyhŕkla Riko a ten schytil Shinichiho, aby sa nemohol priblížiť k portálu. Ten naňho zagánil a pokúšal sa vymámiť.
„Prestaň!“ okríkla ho Riko a Shinichi stuhol, „A ty tiež!“ ukázala ukazovákom na Seiichiho, „Nič sa nebude zapínať pokým sa tak všetci nerozhodneme!“ vyhlásila.
„Ale my sme sa ho nepokúšali zapnúť, my...“ začal Seiichi, no pod Rikiným prísnym pohľadom zmĺkol, lebo vedel, že hocijakú výhovorku by zo seba vypustil, neprešlo by mu to.
„Všetci? To ako aj Sora?“ spýtala sa Tory a chcela počuť, že sa budú rozhodovať iba prítomní.
„Áno, to ako aj Sora. Máme jej zavolať, keď niečo zistíme.“
„Ale, Riko, my sme nezistili nič,“ oponoval Otany.
„Zistili sme, že nikto nezapol portál. Že sa zapol sám. A potrebujeme sa rozhodnúť, čo ďalej,“ povedal mu na to Daisuke.
„Fajn, volám jej,“ oznámila im a už vytáčala jej číslo. Dala to na reproduktor, aby všetci všetko počuli. Zhŕkli sa okolo mobilu a čakali, kým to zdvihne.
„No?!“ počuli hneď ako zdvihla. Bez pozdravu a rovno k veci, ako zvyčajne, pomyslela si Tory.
„Zapol sa sám,“ povedala Riko, „len tak. Daisuke nevie, čo za tým môže byť. Otázkou znie či ho zničíme, alebo otvoríme úplne.“
„Prečo by sme ho otvárali úplne? To nemá logiku. Hádam tu nechcete niečo vpustiť!“
„Musím súhlasiť so Sorou,“ ozval sa Keitov hlas, „nie je bezpečné otvoriť priechod. Možno to nie je iný svet, ale Shinobi svet, no aj tak nevieme či to je práve Tsunade. Mohlo sa tam stať čokoľvek. Možno ho má v rukách nepriateľ, ktorý ho opäť postavil a preto sa toto deje.“
„Takže obaja sa ste za zničenie,“ skonštatovala Riko.
„Ja som za spustenie!“ ozvali sa naraz dvojčatá a potom sa v kúte ticho hádali.
„Ja tiež,“ pridala sa Tory.
„Ja za zničenie,“ pridala sa na Sorinu stranu, čo Tory značne sklamalo. Dúfala, že Riko sa prikloní na jej stranu. Riko vytušila, čo si Tory myslí, alebo je lepšie povedať, že si to z jej hlavy jednoducho prečítala, a súcitne sa na ňu pozrela. Tory vybočila pohľadom. Očakávala od nej podporu.
„Ja som za zničenie,“ ozval sa Daisuke a chytil Tory za ruku. Ona mu ju vytrhla a zamračila sa naňho. To ako myslí vážne? To ju naozaj podrazil? Prečo nedrží s ňou ale so Sorou?! „Tory, Sora má pravdu, nie je to bezpečné a ja...“ začal vysvetľovať, no ona ho prerušila, lebo nemala chuť na jeho vysvetlenia.
„Nechaj to tak,“ odvrkla, „Otany, bude to remíza alebo si s nimi?“ a kývla hlavou smerom k hovoriacej vecičke menom mobil a prekrížila si ruky na hrudi, ktorá sa jej prudko dvíhala.
„Je mi to ľúto, Tory, ale tá vec musí byť raz a navždy zničená.“
„Ale no tak!“ zakvílili dvojčatá a Tory sa od všetkých odvrátila a pozerala sa na portál. Možno je na druhej strane Mira, ktorá našla spôsob, ako sa s ňou spojiť. No kúsok nej s ostatnými súhlasil. Je šanca jedna k miliónu, a Tory tušila, že to je veľmi malinká šanca, že je to naozaj ona. Čo ak by toto rozhodnutie znamenalo koniec tohto sveta? Znova by musela bojovať o záchranu ďalšieho sveta, aby mu nehrozil úplný zánik. Zrazu im rozumela. Ohrozil všetko pre takú malú šancu...to by voči nim nebolo fér.
„Fajn. Zničte to,“ súhlasila.
„Počujem dobre?“ ozvala sa prekvapene Sora.
„Hej!“ skríkla naštvane Tory. Už ju nebavili Sorine provokácie, „Blondie práve povedala, že prešla na vašu stranu, tak to láskavo nerieš!“
„Tory, upokoj sa,“ pomaly sa k nej priblížil Daisuke, no ona cúvla.
„Pozri, Daisuke, súhlasím s vami iba pre to, lebo je to najbezpečnejšie pre tento svet, ktorý sa stal mojim domovom. Ale ak sa niekedy dozviem, že na druhej strane čakala Mira,“ a prudko ukázala na portál, „tak...“ nevedela, čo povedať. Tak čo? Veď s nimi súhlasila, „tak si ma neprajte,“ dokončila nakoniec.
„Tak fajn,“ povedala pokojne a vyrovnane Riko, „poďme to teda zničiť. Každý deň ti pošlem správu či sa niečo nezmenilo, dobre, Sora?“
„Jasné. Poriadne to rozmláťte,“ a tým sa ich hovor skončil.
„Chceš to vyhodiť do vzduchu, Tory?“ lákavo sa jej spýtal Daisuke. Chudák, zrejme si myslel, že tým si to u nej vyžehlí. Ani náhodou.
„To ako vážne?“ spýtala sa ho výhražným tónom a on nasucho preglgol.
„Nie, jasné, že nie,“ odvetil ticho a odvrátil sa.
S bojovým výkrikom Shinichi kopol do portálu ako prvý až to zadunelo a potom nadšene zvýskol. Tory to prišlo až nemiestne po tom, čo pred chvíľou povedala. Kopol si ešte raz a portál sa rozžiaril ešte jasnejšie. Začal hučať hlučnejšie. Celá miestnosť vibrovala energiou.
„Ja som nič neurobil,“ pípol Shinichi a rýchlo sa od toho vzdialil. Ostatní na to pozerali s otvorenými ústami. V portáli sa nahromadila energia a všetci čakali, že sa vymrští na nich, no šla opačným smerom. Biele svetlo prešlo portálom do zeme, kde sa nachádzal ten, čo bol spustený.
„Čo to bolo?“ zo zatajeným dychom sa spýtala Riko.
„Mám pocit, že sme sa práve spojili s druhým svetom,“ odvetil Daisuke zatajeným hlasom.
„Sora nás zabije,“ hlesli dvojčatá, „aj keby mala ísť sedieť.“
V Tory sa miešalo nadšenie so strachom. Tak predsa len to vyšlo. Spojili sa s nimi. Ale s kým vlastne?
„Čo teraz?“ spýtal sa Otany, „Počkáme?“
„Počujem niečí hlas,“ spozornela Tory.
„Atsushi!“ ozvalo sa z druhej strany portálu a Tory ten hlas spoznala. Nemohla ho nespoznať. Ani po sto rokoch by nezabudla na zvuk jej hlasu.
„Mira!“ zvreskla dúfajúc, že ju na druhej strane bude jej kamarátka počuť.

„No konečne,“ vydýchla si Mira, keď Atsushi v nemocnici otvoril oči a zaostril ju. Usmievala sa naňho a držala ho za ruku. Cítila ako pohol prstami, aby jej aj on stisol ruku a usmiala sa ešte viac, „Ako sa cítiš?“
„Divne,“ zdôveril sa jej, ale aj tak sa na ňu usmial a ona vedela, že len preto, aby ju neznepokojil, „Čo presne sa tam v lese stalo?“ chcel vedieť a ona mu to v rýchlosti zhrnula.
„Prečo si sa k tomu musel priblížiť, Atsushi?“ zaujímalo ju to. Vlastne o tom premýšľala celý čas, čo pri ňom sedela, lebo ju to tam nelákalo ani zďaleka. Samozrejme, mohla tam byť Tory, ale skôr jej to pripadalo nebezpečné ako lákavé. A Atsushi sa k tomu približoval ako zhypnotizovaný.
„Cítil som, že ním musím prejsť. Musel som. Vieš, mám pocit, že to znamenalo to pálenie značky. Aby som sem prišiel a...“
„A prešiel do úplne iného sveta? Ja ti neviem, Atsushi,“ povedala Mira trochu nepresvedčene. Pripadalo jej to pritiahnuté za vlasy. Prečo by Atsushiho hľadačské inštinkty zaviedli práve ku portálu?
„Zrejme máš pravdu,“ prikývol.
„To myslíš vážne?!“ spýtal sa prudko a Mirou až trhlo. Veď ona nič nepovedala. Potom jej došlo, že je s nimi, ako vždy, aj Hidan. Možno ako bývalý Hľadač na niečo prišiel.
„Čo povedal?“ vyzvedala.
„Počkaj sekundičku, Mira, len mi niečo povie,“ poprosil ju.
„Samozrejme,“ prikývla.
Pozorovala ako načúva, čo mu Hidan hovorí. Sem tam prikývne alebo sa zamračí. Potom zostane pozerať na jeden bod na stene.
„To by všetko vysvetľovalo,“ prehovoril nakoniec a ona sa k nemu nedočkavo naklonila. Čo mu povedal? O čo tu ide?
„Mira,“ začal opatrne, čo sa jej hneď nezdalo a nepáčilo, „ja musím prejsť portálom. Viem, čo znamenala tá bolesť v znamení. Viem, kde nájdem svojho Nasledovníka.“
„Počkaj! To je akože tvoj Nasledovník mimo tento svet?! Je to vôbec možné?“
„Vyzerá to tak, že áno. Pozri, Tsunade nemala problém, ako sme si mysleli. A čo iné ako to, že som niekde blízko svojho Nasledovníka by to znamenalo? Návšteva za Tsunade ma naviedla ku portálu a portál sa opravil presne v tom čase, keď sme sa blížili ku Konohe. A potom sa rozžiaril a ja som mal jednoducho pocit, že musím prejsť. Že...že ma na druhej strane niečo čaká. Niečo dôležité, chápeš?“
Atsushi o tom rozprával tak zapálene a tak presvedčene, že musela prikývnuť. Dokonca takmer presvedčil aj ju, že to tak je. Ale aj tak jej to prišlo zvláštne. Hľadači sú predsa iba v ich svete, tak ako sa jeden dostal preč? Spolu s Pútnikmi? Asi ťažko, to by musel mať pečať od Orochimara ako Tory, aby ich svet nezamrzol.
„Je to osud, Mira, osud,“ pokračoval Atsushi, „V živote Hľadača o všetkom rozhoduje osud. Aj keď Predchodca značí svojho Nasledovníka, tak mu hovorí, že mu ho pomohol nájsť osud. Pozri, keby si ty s Tory nezapla portál, nikdy by sme sa nestretli. Tomu tiež hovorím osud.“
„Alebo náhoda.“
„Mira, no tak. Je to predsa jasné. Proste to cítim tu,“ ukázal na miesto, kde mu leží srdce, „tak ako som vedel, že ťa ľúbim, Mira.“
To je síce všetko pekné, pomyslela si Mira, ale aj tak to je nebezpečné. Avšak vedela, že Atsushiho od toho nijako neodhovorí. Vedela, že Hidan by mu nedovolil len tak prechádzať medzi svetmi, lebo s Pútnikmi a takými vecami mal oveľa viac skúseností ako oni. A keď mu už on povedal, že tam môže byť jeho Nasledovník, tak si tým musí byť istý. Viac- menej.
„Tak fajn,“ vydýchla z pľúc vzduch a Atsushi sa začal usmievať od ucha k uchu. Isto sa s ňou nechcel kvôli tomu pohádať. I keď to bola poriadne dôležitá záležitosť, „pôjdeme po tvojho Nasledovníka.“
A tu mu úsmev z tváre zmizol. „Pôjdeme?“
„Presne tak,“ povedala sebavedomo a nekompromisne, „bezo mňa nepôjdeš. Nebudem tu v Konohe tŕpnuť ako to celé dopadne a či a vôbec vrátiš! Veď...veď ani nevieš, do ktorého sveta pôjdeš.“
„Však práve. Neviem kam idem a môže to byť nebezpečné, Mira. Čo ak budem musieť brániť teba, Nasledovníka a seba a nebudem schopný zachrániť všetkých? Taká situácia môže pokojne nastať.“
„Ja nie som bezbranná,“ odula sa. Je jednou s posledných žijúcich Uchiha potomkov! Takéto reči si vyprosí! Už toho prežili dosť, tak zvládnu aj toto.
„Mira,“ zakvílil.
„Nie,“ zastavila ho skôr ako by sa ju skúsil prehovoriť. Potom ju niečo napadlo, „Čo ak by sa šiel Hidan pozrieť do toho sveta a povedal nám, čo nás tam čaká.“
„Ehm...nechcela by si počuť, čo práve povedal,“ nervózne skákal pohľadom z nej na neviditeľného Hidana, „Proste...to nejde Mira. Hidan nemôže len tak prechádzať z jedného sveta do druhého.“
„A pokúšal sa vôbec niekedy prejsť cez portál?“ nadvihla obočie a zatriasla ním. Atsushi si prešiel rukou po tvári a podvolil sa. Nevyzeral nadšene, ale spýtavo sa pozrel na Hidana. Potom odvrátil tvár preč a pokrútil hlavou.
„Nie, ešte ním neprešiel a ani asi nemôže, lebo nemá pečať.“
„Môže mať duch vôbec pečať?“
„Pýta sa či ho chceš zabiť druhýkrát,“ oznámil jej a mal čo robiť, aby zachoval vážnu tvár. Teraz si nebola istá či chce vidieť ako sa Hidan tvári, alebo nie.
„Nie, ale isto aj jemu záleží na tvojom živote.“
„To popiera. Som nesmrteľný, takže mu to je jedno. A ty si mu...ehm...to nepoviem, ale jednoducho jeho odpoveď je nie.“
„Hm, to je škoda,“ vzdychla si Mira, „to by sme vedeli, do čoho ideme. A čo ak sa nám tam niečo stane a ty si to budeš do konca svojho potom smrteľného života vyčítať? Možno tu už nebudem, aby som ťa utešila...“
„Vraj tieto citové vydieračky ani nemáš skúšať, lebo jediná osoba, na ktorej mi záleží a ktorá môže umrieť si ty.“
„Bože!“ zvolala.
„Ou.“
„Čo ou?“
Atsushi si zapchával uši a Mire došlo, že povedala to slovo na B, ktoré trhalo Hidanovi žily. I keď si nevedela predstaviť ducha so žilami, ale čo už. Pokúsila sa v tom pokračovať.
„Preboha, Hidan, to nemôžeš raz urobiť niečo dobré? Niekomu pomôcť? Panebože, veď to nie je až také ťažké!“
„Teraz si ho naštvala,“ oboznamoval ju Atsushi, ale o tom vedela aj ona.
„Prosím, Hidan. Tebe sa nemôže predsa nič stať. A ja už nikdy nepoviem to slovo na B, sľubujem!“
„Súhlasil!“ skríkol nadšene Atsushi, „I keď nie je šťastný, ale skúsi to!“
„Ďakujem!“ zvýskla.
„Ale nemáš zabudnúť na to, čo si sľúbila,“ Mira natešene prikyvovala a usmievala na od ucha k uchu. Tak budú vedieť kam idú a čo ich tam čaká. Budú pripravení. Možno. Dúfala, že to vyjde. A nemali by upozorniť Tsunade, že niekto chce prejsť portálom? S týmto sa zdôverila tým dvom, i keď videla len jedného.
„Dobrý nápad, poďme!“ vyhlásil Atsushi a už vstával z postele. Mira ho zadržala.
„Možno by si mal ešte oddychovať.“
„Som v pohode. Veď som sa len udrel do hlavy. Pod som rozďavený pod Smrtiacim nástrojom, toto zvládnem, Mira,“ pobozkal ju na čelo a už aj kráčal ku dverám. Jej neostávalo nič iné ako ho nasledovať.

„Pokračujeme v pôvodnom pláne?“ spýtal sa Otany a Tory naňho vražedne pozrela.
„To teda nepokračujeme! V žiadnom prípade! Na druhej strane je Mira, čo znamená, že som opäť za spojenie sa s tým svetom, čiže Shinobi svetom! Všetci ste to počuli! Zakričala Atsushiho meno, ktorého všetci poznáme. Je to ona. Určite je to prepojené so svetom Shinobi,“ kričala Tory. Ten portál bude brániť svojim telom, ak to bude nutné.
„Je to pravda. Bola to Mira. Vy ste s nimi veľa času nestrávili, ale spoznal som jej hlas,“ pridal sa na jej stranu Daisuke. Konečne nebol v tejto veci proti nej, pomyslela si zatrpknuto a potešene zároveň.
„Keď je to spojenie medzi svetom Shinobi a tým naším, nemusíme portál bezpodmienečne ničiť,“ povedala Riko, „A to, že sme počuli Miru a Atsushi tam bol určite tiež môže znamenať, že portál nie je v zlých rukách.“
„Prečo by ho zapínali?“ nechápal Otany.
„Aby sa s nami spojili,“ odpovedala automaticky Tory. To im mohlo predsa dôjsť! Je to jasné ako facka. Otázkou skôr bolo, prečo sa im neozvala, keď za ňou zakričala. Prečo sa odpojili? To jej nešlo do hlavy.
„Takže budeme čakať kým sa znovu ozvú či ako?“ rozhodil rukami Shinichi.
„Načo?“ mykla plecom Tory a priblížila sa k portálu, „Oni nám už signál dali, sme na rade,“ a zapla ho. V tom momente všetci skríkli jej meno, ale jej na tom nezáležalo. V portáli sa začali objavovať farby, ktoré veľmi dobre rozoznávala- žltá, tmavomodrá, zelená, červená a fialová.
„Čo si to urobila?“ skríkla na ňu Riko.
„Volám svojej kamarátke. V Shinobi svete mobily nemáme, tak mi muselo vystačiť toto.“
„Ale...“ ozval sa aj Otany, no Daisuke ho zastavil.
„Nechajte ju tak. Už sa to aj tak nedá zastaviť.“
Vedela, že sa jej zastal, ale tón, akým to povedal, jej napovedal, že aj on je na ňu naštvaný. Tak nech! Veď aj ona je naštvaná naňho, tak prečo nie? Trochu ju to mrzelo, ale nie až tak ako si myslela, že bude, keď sa pohádajú.
„Mira!“ zakričala, „Mira, si tam?! Mira?! Mira?“
Nikto sa neozýval.
„Tory, len do toho nevchádzaj,“ povedal jej Daisuke varovne.
„To nemám v úmysle,“ odsekla mu a potom si mrmlala popod nos, „No tak, Mira. Nenechávaj ma čakať. No tak!“
Stála tam tak ešte päť minút a nič. Žiadne spojenie. Sklamane si vzdychla.
„To je v poriadku, Tory,“ chcel ju objať Daisuke, ale ona ma mu vymámila. Nič nebolo v poriadku. A jemu sa ju nepodarí utešiť.
Portál zhasol.
„Poďme domov,“ povedala skleslo a vyšla z miestnosti.
Možno to bola iba náhoda, že ju počula. Možno Mira nebola na druhej strane. Mira by ju nenaťahovala. V tejto veci nie.

Tory mala v pondelok v škole hroznú náladu. Celý víkend myslela na Miru a ani počas vyučovania to nebolo inak. Nemohla sa na nič sústrediť a myšlienkami bola v tej miestnosti s portálom. Z matiky dostala štvorku a ani ju to nezaujímalo. Vlastne bola prekvapená, že to napísala tak dobre. Po obede ako bez duše prechádzala chodbou a započula akési tiché vrčanie. Zastala a uvedomila si, že je pri tých dverách.
„Čuš,“ zamrmlala namrzene a chcela ísť ďalej. No niečo jej nedalo. Obzrela sa či ju nikto nevidí, lebo mali zakázané bez dovolenia chodiť k jednému z údajne nevydarených projektov školy. Na chodbe bola sama a tak rýchlo a ticho vkĺzla do miestnosti.
Portál tam žiaril ako vianočný stromček. Ešte viac ako vtedy v piatok. Ticho pískla. Cítila ako okolo nej krúži nejaká energia, ale nevedela to identifikovať. A ani ju to nezaujímalo.
Podišla bližšie.
„Teraz to bude fungovať. Musí!“ povedala si.
„Mira! Mira si tam!“ zakričala a farby sa zamihotali. Začala rozoznávať tvary a všimla si, že sú tam dve osoby. A keď sa obraz rozjasnil, všetci traja nahlas zhíkli.
„Mira!“ zvolala a od samého šťastia podskočila Tory.
„Tory! Je to ona, Atsushi! Ja som ti to hovorila! Ide to do reálneho sveta!“ kričala natešene a Atsushi sa síce tešil, no bol aj akýsi smutný. Nevedela prečo, ale v tej chvíli sa jej plná pozornosť sústredila na Miru. Aká len bola rada, že ju vidí!
„To vy ste zapli portál? Že áno? Chceli ste sa s nami spojiť?“
„Čo? Nie,“ odpovedala Mira, „Vy ste ho tiež nezapli?“
„Nie, nie, zapol sa sám!“
„Tu sa aj sám opravil,“ prehovoril Atsushi, „Je to akoby sa portál sám rozhodol, že spojí tieto dva svety. Žeby osud?“ pozrel sa na Miru a nadvihol obočie. Tá sa len bláznivo zachichotala a potom sa usmievala na Tory.
„Ide o to, že v reálnom svete je Atsushiho Nasledovník, takže...“
„Takže poňho idete?“ spýtala sa. Mira príde! Budú aspoň chvíľu spolu! „Počkaj. Zavolám Daisukemu.“
„Tory, neviem ako dlho to vydrží a potrebujeme vedieť, ako prejsť bez toho, aby sa všetko zaseklo,“ naliehala Mira, „Takže ak ideš po Daisukeho, pohni si, prosím.“
„Ja nikam nejdem,“ vyhlásila triumfálne a vytiahla mobil, „Táto vec ho zavolá.“
„Ako?“ spýtali sa naraz.
„No tu nájdem jeho meno, stlačím volať a on mi zvyčajne zdvihne,“ odpovedala im, „celkom praktická vecička. Môžeš cez to posielať aj listy, Mira! Neverila by si na čo všetko tu majú vynálezy!“
„Čo sa deje, Tory? Si v pohode?“ Daisuke znel prekvapene, lebo od piatku sa s ním veľmi nerozprávala a bola trochu urazená.
„Príď ku portálu. Telefonujem s Mirou.“
„Čože?! Ako? Čo?!“
„Jednoducho príď!“
Za chvíľu došiel aj s Riko, ktorá ako psychologička sem tam chodievala aj do ich školy. To bola náhoda, že tam bola práve dnes.
„Mira, Atsushi, rád vás opäť vidím!“ pozdravil ich Daisuke a Riko im zakývala.
„Na reči, žiaľ, nemáme čas, Daisuke,“ chopil sa slova Atsushi, „Ide o to, že vo vašom svete je môj Nasledovník. Ako to viem, to je jedno. Dôležité je, že je u vás.“
„Chceš, aby sme ho našli a poslali?“ spýtala sa Riko.
„Nie, nie, vy ho nikdy nenájdete. To môžem len ja. Preto musíme prejsť. Existuje nejaký spôsob ako to urobiť, aby nezamrzol žiaden svet? A ešte jedna vec. Dva dni dozadu portálom ako duch prešiel Hidan a späť sa nevrátil, takže musíme nájsť aj jeho.“
„Musíte byť označení. Ale už nie je nikto, kto by vás mohol označiť Prekliatou pečaťou,“ odpovedal im Daisuke.
„Tak čo teraz? Atsushi nemôže existovať bez Nasledovníka,“ povedala Riko.
„Možno by som mal jeden nápad,“ zamyslel sa Daisuke a Tory si veľmi želala, aby to bol dobrý nápad.
„Aký?“ zrazu sa tam objavila aj Tsunade zo zamračenou tvárou.
„Keby portálom z oboch svetov prešiel v rovnaký čas, rovnaký počet ľudí, energia by sa mala vyvážiť a tým pádom by sa svety nemali zmraziť. Ale je to len teória, môže to mať aj horšie následky.“
„Skúsme to,“ povedala Tory.
„Nič iné nám v podstate neostáva,“ pridal sa Atsushi a prosebne pozrel na Tsunade.
„Fajn,“ súhlasila neveľmi nadšene, „Takže to bude Tory, Riko a Daisuke za Miru, teba a...? Ja nemôžem opustiť Konohu.“
„Ja môžem,“ ozval sa nejaký muž, ktorého Tory nevidela. Zrejme nebol priamo pred portálom.
„Dobre. Pôjde s vami Kaoru, to je viac než vhodné, myslím. Tak nestrácajme čas, kým si niekto všimne aktivitu portálu,“ hnala ich. Všetci šiesti sa postavili pred portál pripravení naraz skočiť.
Tory si uvedomila, že sa s Mirou nestretne, lebo si s ňou iba vymení miesto. Mrzelo ju to a hnevalo ju to. Avšak s tým nemohla nič urobiť.
„Pripravte sa!“ skríkla Tsunade.
„Musí to byť naraz,“ zdôraznil Daisuke.
„Na tri!“ zvolal Atsushi, „Jeden! Dva!“ Tory pokrčila kolená pripravená skočiť, „Tri!“ a prešla portálom.