Always and forever 30 Eternal, Neverending, Desired (4/4)

„Tak ako, Otany? Ako to vyzerá u nás? Dúfam, že Tory nič nevyviedla,“ prísne sa naňho pozrela Sora, keď spolu telefonovali cez Skype a zdalo sa jej, že Otany nasucho preglgol. Alebo to len zasa blbne signál.
„No,“ pozrel sa iným smerom a začal sa hrať s prstami. Bol nervózny.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa ho na rovinu. Hneď jej nesedelo, keď sa s ňou rozhodol volať práve on. Mala to byť Riko, ale kde sa tá fláka? Vždy si všetko zorganizovala tak, aby to stíhala a keď to nešlo, použila veľmi dobré presvedčovacie metódy.
Otany si zúfalo povzdychol a pozrel sa na obrazovku. „Portál sa stal.“
„Vy ste ho nezničili, že?“ zvýšila hlas Sora. To vážne nemôžu urobiť jednu, jedinú vec? A toho stroja sa mali zbaviť už dávno! Robí iba problémy! Debilná fyzika, na ktorú to museli postaviť!
„Nestihli sme, Sora!“
„Ako to myslíš? Niekto sem vletel? Kto? Zastavil sa čas?!“
„Nie, nie, ono to je celé inak.“
„Ono to je celé zle!“
„Nerozčuľuj sa. Všetko je v poriadku,“ upokojoval ju Otany. Neznášala to. Neznášala, keď ju niekto upokojoval v situácii, keď nemôže byť pokojná.
„Vysvetľuj, dobre?“ precedila pomedzi zuby.
„Práve keď sme sa ho chystali vypnúť, počuli sme Mirin hlas. Kričala na Atsushiho. Vtom začala Tory štrajkovať, že teraz nemôžeme vypnúť portál. Tak sme si povedali, že počkáme. A keďže si povedala, že cez víkend ti rozhodne nemáme volať, tak sme čakali až do dneška. Tory bola ráno v škole a zašla sa pozrieť na portál. Zapol sa. Úplne a sám. Na druhej strane bola Mira s Atsushim a Tsunade...“
„Takže to zapli oni! Tsunade to znova postavila!“ skríkla Sora na celú hotelovú izbu.
„Ani oni ho nezapli.“
„Blondie?“
„Nepočúvaš!“ obvinil ju, „Zapol sa sám. Portál sa rozhodol, že sa opraví a že sa zapne. A mal na to dôvod,“ to ju zaujímalo aký. Pre vlastné dobro toho šrotu dúfala, že dobrý, „Atsushi tu má Nasledovníka. A keďže je jeho osudom ho nájsť, portál mu to umožnil.“
„Nasledovník v reálnom svete? To je čo za hlúposť?“ rozhodila rukami. To už je možné fakt všetko?
„Vidíš, že je to reálne. Teraz je tu Atsushi, Mira a ešte nejaký Kaori, ani neviem, kto to je. A vo svete Shinobi je Tory, Daisuke a Riko. Prešli naraz, tak sa zachovala rovnováha.“
„Daisukeho nápad, že?“ tipovala a vedela, že správne. Ani Otany nemusel prikývnuť, „Prečo nie si s nimi. Určite sa cítia zmätení a stratení. Ako v takom stave nájdu Nasledovníka?“
„Sú s nimi dvojčatá.“
„ČO?!“ no to snáď nie. To mohli ísť radšej sami. Hľadať Nasledovníka s nimi...ani nechcela vedieť, ako sa im darí.
„Už náhodou zistili jeho polohu,“ prezradil jej, „a sú na ceste. Ja som musel zostať tu, lebo sa s tými troma dohodli, že o dvadsaťštyri hodín sa znova spoja cez portál. To urobím ja, aby oni nestrácali čas.“
„A vysvetlíš Riko a spol., čo sa tu deje,“ dodala Sora, „Kde je to miesto?“ toto ju zaujímalo oveľa viac.
„V Londýne. Jeho Nasledovník je v Londýne.“
„Robíš si zo mňa dobrý deň?!“ vykríkla Sora a Otany sa mykol.
„Vedel som, že takto zareaguješ,“ poznamenal.
„Ja som s Keitom v Londýne!“

„Tak, toto je ktoré z tých dvoch?“ spýtala sa so záujmom Tory a obzerala po okolí, „Útek z Oblačnej alebo tohto sveta?“
„Stojíme na konci Oblačnej,“ prezradil jej Daisuke a Riko sa ponorila do spomienok. Tu sa už Naoki nedostal. Museli ho nechať zomrieť v Oblačnej. Ale podľa toho, čo sa tu dialo, možno bolo dobre, že sa tam nepriplietol, pomyslela si.
„Riko?“ oslovil ju Daisuke a ona sa vrátila späť do prítomnosti.
„Hm?“
„Chceš povedať Tory o tom, čo sa tu stalo ty?“ a nadvihol obočie čím jej chcel naznačiť, že by bolo fajn, keby tak učinila.
Keď si si toto miesto vymyslela, tak si o ňom aj porozprávaj. Veľmi sa mi nechce rozprávať pred Tory...ty vieš o čom.
Počula jeho myšlienky a mala čo robiť, aby sa nezasmiala. Daisuke mal, pravdaže, pravdu. Ale myslela si, že to porozpráva on a nebude to zbabelo hádzať na ňu. no keďže to bol jej nápad, tak to vysvetlí Tory ona.
„Môžem.“
„Fajn. Kto vás chcel zabiť?“ spýtala sa Tory rovno a upriamila svoj zrak na Riko.
„Itachi a Deidara.“
Tory dovtedy pohrával na tvári jemný úsmev, ktorý značil jej záujem o celú túto vec, no ten zrazu zmizol. Jej výraz stvrdol a zamračila sa. Okolitú krajinu začala pozorovať oveľa starostlivejšie a nie tak ľahostajne ako predtým. Dochádzalo jej, že stojí na mieste, kde zomrel jej brat a Riko si bola istá, že o chvíľu šok vystrieda smútok a potom hnev. Hnev, ktorý obráti proti nim.
Daisuke ku nej podišiel a položil jej ruku na rameno. Snažil sa ju upokojiť, no ona ho zo seba striasla. On ju nechal tak, poznal ju dostatočne dobre na to, aby vedel, že nemá tlačiť na pílu. To ju vždy rozčúlilo ešte viac.
Skúsila jej nazrieť do hlavy, že nemohla s istotou povedať na čo Tory momentálne myslí. Zmietalo ňou niekoľko emócií, ktoré sa snažila ovládnuť. Riko si bola istá, že to zvláda najmä kvôli Daisukemu. Už sa dozvedela, že ich chcel skoro každý zabiť, a preto si Riko myslela, že by bolo pre ňu dobré keby sa dozvedela o posledných chvíľach svojho brata. Daisuke mal zrejme pravdu. Nemala to vyťahovať. Mali sa vrátiť alebo ísť iba na to druhé miesto. Toto zobudilo iba staré a tie nepekné spomienky. To Riko nechcela, no už nemohli cúvnuť späť.
„Kto? Kto ho zabil?“ spýtala sa Tory so sklonenou hlavou.
„Sora,“ odpovedala s Daisukem naraz.
„A vy odo mňa chcete, aby som s ňou vychádzala?! Veď mi zabila brata!“ rozkričala sa Tory a Riko v jej očiach videla slzy.
„Ono to je komplikované, Tory,“ ozval sa Daisuke, „V tomto svete sme nikdy nemali veľmi...“
„Na výber, čo?“ dokončila zaňho naštvane, „Dobre. Prehliadka miesta, kde mi zomrel brat, sa skončila. Poďme preč,“ zavelila a už aj kráčala preč.
Riko hodila na Daisukeho ospravedlňujúci pohľad.
„Nemali sme ju sem ťahať,“ povedal, keď okolo nej prechádzal. Riko s ním ticho súhlasila.

„Fúha,“ vydýchol si Atsushi, keď vystúpil z takej tej veci, ktorej každej hovoril lietadlo. Áno, dostali sa na miesto rýchlejšie ako keby šli peši, ako spočiatku aj traja návštevníci zo sveta Shinobi chceli, ale cítil sa z tej cesty divne. Hučalo mu v hlave a boleli ho uši. Dúfal, že to je normálne a nepríde o nich. Dokonca si ich pri pristávaní na zem prikryl, lebo sa mu nezdalo, že by v nich mal cítiť taký veľký tlak. Hidan celú cestu lietal po lietadle a vykrikoval, že mali ísť radšej s klonmi v plechovke ako týmto.
Stúpil na pevnú zem a pocítil úľavu. Nevedel si predstaviť, že bude musieť tú cestu absolvovať ešte raz. Mira k nemu podišla a on ju automaticky chytil za ruku.
„Držte sa pri nás. Nieže urobíte nejakú hlúposť, jasné?“ dohováral im Shinichi a tak sa pomaly predierali davom na letisku až došli ku čiernej veci, na ktorej bolo napísané TAXI.
„Čo je to za divné slovo?“ spýtala sa Mira.
„Toto auto nás za peniaze zavedie, kde len budeme chcieť,“ vysvetlil jej Seiichi, zatiaľ čo jeho dvojča letelo ku taxíku a niečo hovorilo tomu chlapíkovi, čo v ňom sedel.
„Auto,“ zamyslel sa Atsushi, „to je tá čierna plechovka, že?“
„Presne, to je tá kur*vská vec!“ zavrčal vedľa neho Hidan. Spočiatku sa vždy mykol, keď mu toto urobil, ale postupom času si zvykol, a tak nikto nevedel, kedy sa k nemu Hidan prihovoril.
„Pred šoférom to tak nenazývaj!“ upozornil ho Seiichi, „To by nedopadlo dobre. Teraz ma počúvajte. Sú tam voľné štyri miesta...“
„Ale my sme piati,“ ozval sa Kaori, ktorý vyzeral v Shinichiho oblečení smiešne. Vlastne aj Atsushi, lebo na také oblečenie nebol zvyknutý. Bolo čudné mať obuté topánky zo zatvorenou pätou aj špičkou. Zdalo sa mu, že sa mu tam nohy udusia.
„No nehovor,“ prevrátil očami, „preto pôjdem s vami ja hľadať toho vášho Nasledovníka a Shinichi skočí za Sorou a Keitom, ktorí tu sú síce na dovolenke, ale Otany nám volal, že nám pomôžu, takže tak. Rozumiete, čo som povedal?“ overoval si to.
„Hej,“ prikývol Atsushi za všetkých. Dúfal, že hľadanie nebude trvať dlho.
„Dobre, nastupujeme. A nič nehovorte. Všetko vybavím ja.“

„No tu ste, vy cestovatelia!“ povedala Sora, keď k nim podišla a všetkých troch si ich premerala. Atsushi ani nemusel mať Rikinu schopnosť, aby vedel, že z toho nie je nadšená. Tak prečo sa navrhla, že pomôže? Keita ich pozdravil oveľa srdečnejšie.
„Dobre, teraz kadiaľ?“ spýtal sa Shinichi a Atsushi sa začal cítiť nesvoj. Teraz sa musí spoliehať na svoj inštinkt a nevedel či to dokáže. Čo ak ich zavedie na nesprávne miesto? Čo ak jeho Nasledovník nebude chcieť ísť s ním? Na to vlastne ani nepomyslel.
„Musíš veriť tomu, čo cítiš, sopliak,“ odporučil mu Hidan, „To jediné môžeš urobiť.“
Atsushi zavrel oči a zhlboka sa nadýchol ako vtedy, keď hľadal toto miesto na mape. Lenže tu bol nehorázny hluk a on sa nedokázal sústrediť. Vtedy čerpal silu z Miry, ale tentoraz to akosi nestačilo. Všetko rozptyľovalo. Znova sa zhlboka nadýchol, no to nepomáhalo.
„Ser na všetko naokolo. Ty máš tú úlohu v krvi, rozumieš? Tak si ku*va nevšímaj nič iné. Počúvaj svoj tep!“
Atsushi sa od sústredenia mračil, no nakoniec sa mu to podarilo. Počul iba a len svoj tep. Zhlboka dýchal a hľadal spojenie medzi sebou a svojím Nasledovníkom. Cítil iskričku nádeje. Sústredil sa viac. A viac. A viac.
Rytmus jeho srdca sa zmenil, keď našiel toho, koho hľadal. Prudko otvoril oči a poprezeral si všetkých naokolo. Pozerali sa naňho akosi zvláštne, iba Mira sa naňho usmievala a držala jeho ruku. Určite tušila, že sa mu to podarilo. Vždy mu verila.
„Už sme si mysleli, že si zaspal,“ povedal Shinichi a jeho dvojča prikývlo.
„Mám ho,“ oznámil im a všetci sa usmiali.
„Tak fajn, povedz nám adresu a my ťa tam odvezieme,“ navrhla Sora, ktorá bola zrazu príjemnejšia. Zrejme ju tešilo, že táto pátracia akcia nebude trvať dlho.
„Adresu?“ spýtal sa zmätene, „Ono to takto nefunguje.“
„A ako teda?“ chcel vedieť Keita.
„To...to vám nemôžem povedať.“
„Jasné, Hľadačský kódex,“ došlo Mire a ani ostatní sa v tom nerýpali.
On vedel, že medzi ním a jeho Nasledovníkom je akési puto, ktoré ho k nemu viaže. A to puto si predstavoval ako nejakú niť, ktorá ich spájala. Takže jediné, čo potrebuje urobiť je, aby túto niť nasledoval.
Ostatní šli za ním.

„Toto sú...ruiny?“ spýtala sa Tory a ozvala po prvýkrát od kedy odišli od hraníc Oblačnej. Daisuke si myslel, že je ešte stále naštvaná, ale jej hlas znel pomerne normálne. Trochu menej priateľsky ako bol zvyknutý. Skôr jej pripomínal tú Tory, ktorou bola predtým ako sa dali dokopy a potom, čo sa rozhodla, že ho už nechce zabiť.
„Áno, zrútilo sa to tu, keď sme bojovali o portál,“ vysvetlila jej Riko.
„Tu? Tu bol portál naposledy skrytý?“ ukázala na kopu kamenia.
„Presne. V podzemí. Bola to druhá skrýša Akatsuki.“
„Tu sme ním prešli, tu bol zničený a tu som zomrela,“ dodala Riko a všetko to povedala ako fakt. Jednoducho sa to stalo. Jednoducho zomrela. Ale Daisuke vedel, že to nebolo presne tak.
„Ja som ťa zabil,“ povedal smutne. Nerád na to spomínal, „Keď sme tu boli prvýkrát, tak som zabil iba teba. Nie nepriateľov, ale teba.“
„Ty si zabil Riko?“ neverila vlastným ušiam Tory.
„Presne,“ sklonil hlavu.
„Moment. Ty si nezabil Hľadača?“ prekvapilo to Riko, „Nie. Pomohol ti Otany,“ odpovedala si na vlastnú otázku.
Prikývol.
„Ale moja smrť bola nehoda. Nemohol si za to a aj tak- žijem,“ zdvihol hlavu a všimol si, že Riko sa usmieva. Pravda, bolo to za iných okolností, ktoré boli priveľmi komplikované, aby ich teraz vysvetľovali Tory, no aj tak to bol on, kto zasadil posledný útok, ktorý ukončil Rikin život.
„Žiješ pretože si sa vrátila do svojho sveta? Tak ako Keita?“
„Áno. Môžeme zomrieť iba vo svojom svete. Teda, zomrieť naozaj,“ opravila sa.
„To je zaujímavé. Takže keď zomriem v reálnom svete, tak...sa vrátim sem?“
„V konečnom dôsledku áno. A tu potom zomrieš naozaj,“ potvrdil jej to Daisuke. Úprimne dúfal, že Tory ešte stihne Miru. Zaslúžila si, aby sa mohli naposledy rozlúčiť.
„Páni. Takže predsa len ešte uvidím Miru,“ usmiala sa a konečne pripomínala Daisukemu starú dobrú Tory, ktorú tak veľmi ľúbil.
„Myslím, že to na dnes stačilo,“ povedala Tory, „Myslím, že som pochopila, prečo práve nezbožňujete tento svet.“
„Hneváš sa za to, že sme ti ukázali miesto...miesto, kde zomrel Deidara?“ spýtala sa úzkosťou v hlase Riko.
„Nie,“ pokrútila hlavou Tory, a potom pripustila, „dobre, možno trochu. Ale v podstate je dobre, že sa to takto nejako uzavrelo. Ale spôsob smrti vedieť nechcem,“ varovala ich.
„Dobre,“ chytil ju okolo pliec Daisuke, „tak poďme.“

Atsushi sedel pri drevenom stole v kuchyni oproti dvadsaťročnému čienovlasému chalanovi, ktorý mohol mal asi dvadsať rokov a ktorý mal zmätený výraz.
„Takže mám s tebou ísť do úplne iného sveta?“ spýtal sa ho celkom pokojne. Atsushi chápal prečo. Jeho Nasledovník bol sirota, život mal nanič a aj tento malý byt nestíhal splácať a to mal dve práce. Na tomto svete mu nebolo dobre a Atsushi nielenže musel, on ho chcel presvedčiť, aby s ním odišiel z tohto sveta. Chcel mu pomôcť, aby žil lepší život. Áno, zasvätí ho Hľadačstvu, ale to bolo určite lepšie ako toto.
Bol tam s ním sám, lebo ostatným povedal nech ho počkajú vonku. Nechcel ho chudáka vystrašiť. A chcel to urobiť sám. Hidan s ním predsa len šiel, ale iba vedľa neho ticho stál.
„Áno, to je tvoj osud,“ odpovedal mu Atsushi.
„Čo tam budem robiť?“ zaujímal sa Dylan. Atsushimu napadlo, že to je divné meno, ale asi v tomto svete, v tomto meste nie. Taktiež tipoval, že Pútnici mali tiež iné mená ako tie, ktorými ich oslovovali.
„Vycvičím ťa, aby si mohol využiť svoj potenciál. Potom budeš spolu so mnou pracovať pre Hokage- to je niečo ako tá vaša...hm...“ rýchlo premýšľal, čo mu Sora povedala, keď sa jej spýtal ako mu to má vysvetliť, „kráľovná!“ vyhŕkol nadšene, že si na to spomenul až sa Dylan zasmial.
„A to je všetko?“
„No, Hľadači sú v našom svete niečo ako mýtus. Niekoľko veľmi vysoko postavených ľudí o nás vie a ostatní sa boja, že sme skutoční. My máme len tie najlepšie misie. Alebo lepšie povedané- najnebezpečnejšie. Sme veľmi silní a je ťažké nás poraziť, a preto nás posielajú na naozaj silných protivníkov. Keď na niekoho pošlú Hľadača, je už prakticky mŕtvy.“
„Páni,“ pískol a Atsushi sa usmial. Bol rád, že jeho Nasledovník tým bol nadšený. On chcel Hidana vyhodiť so svojho domu. Aj Hidan si na to spomenul.
„Môžem len tak odísť?“
„Samozrejme, prečo nie? Alebo tu máš niečo, čo ťa tu drží? Podľa toho, čo si mi povedal si myslím, že nie. Ospravedlňujem sa, ak to vyznelo necitlivo.“
„Nie, nie, máš pravdu. Nemám tu nič. Dobre,“ zhlboka sa nadýchol, „čo si mám zo sebou vziať. A mám si predĺžiť životnú poistku? Ešte si musím zrušiť tento debilný prenájom...“ rozmýšľal nahlas Dylan.
„Páči sa mi. Nadáva,“ uznanlivo povedal Hidan.
„Čo je životná poistka?“ nechápal Atsushi.
„To asi nemáte. Takže si ju môžem zrušiť.“
„Hej, Atsushi, mám na teba jednu vec,“ Atsushi otočil k Hidanovi hlavu, „ešte ho nerob Hľadačom. Až v Konohe. Chcem sa ešte vrátiť.“
„To máš jasné,“ usmial sa naňho kým Dylan behal po byte a rozmýšľal, čo všetko musí vybaviť.
Po desiatich minútach zavolal aj ostatných, lebo na polovicu otázok nevedel odpovedať. Pútnici sa predsa len v týchto reálnych veciach vyznajú viac ako on. Nakoniec to nejako úspešne všetko zvládli a zariadili, aby Dylana s reálnym svetom nič nespájalo.

„Už sú to dva dni čo sa neozvali,“ zahundrala Tory, keď sedela na stoličke v Tsunadinej kancelárii. Stolička bola iba na zadných, ruky za hlavou a nohy vyložené na stole. Ten výlet za minulosťou si pokojne mohli rozvrhnúť na niekoľko dní. Namiesto toho jeden deň behali ako splašení a teraz sa nudili. Nemali tu už čo robiť. Daisukeho a Riko spájala s týmto svetom iba pečať a ju iba Mira. A tá bola teraz v reálnom svete.
„Otany povedal, že museli odcestovať až do Londýna, aby našli toho Nasledovníka. Tak sa stretnú so Sorou a budú sa snažiť presvedčiť toho chalana, aby s nimi šiel,“ povedal Daisuke.
„Chalan,“ zachmúrila sa Tory, „nemôže to byť dievča?“
„To sa musíš spýtať niekoho iného,“ usmiala sa na ňu Riko, „Nejakého Hľadača.“
„No jasné,“ odfrkla si Tory, „Lebo nejaký kvôli mne poruší tú ich príručku a zomrie. Bežne.“
„Kódex,“ opravila ju Riko, „no tak v tom prípade budeš musieť žiť bez tejto informácie.“
Tory prevrátila očami. Aj tak ju to veľmi nezaujímalo. Len ju to tak napadlo či Hľadači diskriminujú, alebo čo.
Zrazu do kancelárie vletela Tsunade so Shizune za pätami a Tory skoro skydla zo stoličky. Zachránila ju Daisukeho schopnosť, ktorá ju zastavila v polovici pádu.
„Mám nové správy!“ vyhlásila len čo si sadla za stôl. Všetci traja na ňu s očakávaním pozerali a Tory už stála spolu s nimi- pre istotu. Nepáčil sa jej Tsunadin výraz. Tvárila sa, ako keby niekto zomrel a to ju trochu desilo. Ak sa Mire niečo v reálnom svete stalo, niekomu ublíži.
„Otany sa s nami spojil. Ostatní Pútnici sú na ceste späť. Teda...nie všetci. Hovoril niečo o tom, že Sora si nenechá zničiť dovolenku alebo tak nejako,“ povedala im a Tory mala chuť jej vraziť. To robí pre toto taký cirkus?!
„A kedy budú pripravení prejsť?“ chcel vedieť Daisuke. Jasné, ten chlapec šiel rovno na vec.
„Pravdepodobne zajtra.“
„No výborne!“ zvolala Tory, pre ktorú to bola dobrá správa. Aspoň sa už konečne uvidí s Mirou. Aj keď na pár sekúnd, ale aspoň niečo. A potom až keď zomrie.
No potom ju niečo napadlo.
Nemusí to byť takto. Prečo by sa mali vidieť iba na pár sekúnd a aj to na opačných stranách portálu?

„Moment! Ale veď my sme štyria!“ zvolala Mira, keď si uvedomila, že takto to teda nepôjde. Musí prejsť rovnaký počet ľudí, inak sa čas zasekne a tomu predsa chceli v prvom rade zabrániť. Absolútne jej nenapadlo, že keď sa budú vracať, bude ich o jedného viac. Buď tu budú musieť niekoho nechať, alebo niekto príde ešte zo sveta Shinobi.
„Je fajn vidieť, že si neprišla o schopnosť počítať, Mira,“ zakričala Tory z druhej strany provokatívne. Toto jej chýbalo.
„Mira má pravdu, Tory,“ súhlasil s ňou Daisuke a zachmúril sa. Mira sa mierne začervenala. To už bolo niečo, keď s ňou súhlasil génius ako je on.
„Ale čo teraz?!“ spýtal sa Shinichi a rozhodil rukami, „Zastavíme čas na dvadsať rokov? To je výborný plán, to teda!“
„Ale ak sa zastavia oba svety na dvadsať rokov a my zamrzneme, tak potom sa zobudíme a ani nebudeme vedieť, že sa to stalo, nie?“ zamudrovala Tory a dvojčatá za Mirou si trpiteľsky povzdychli. Mira mala čo robiť, aby sa nezachichotala.
„Mám pocit, že zamrzne iba reálny svet. Lebo tam nebude dorovnaná rovnováha,“ vysvetlil jej Daisuke.
„Do ri*i!“ zanadávala Tory, „Rada sa reprezentujem ako staršia od Miry a nedovolím, aby ma predbehla o dvadsať rokov!“ vyhlásila, „Takže, Daisuke, pohni mozgom a premýšľaj!“
Všetci sa zasmiali.
„Ja tu zostanem a vy prejdete,“ ozval sa Kaori, čo všetkých prekvapilo. Väčšinu času bol ticho a pre Miru bol veľkou záhadou. No neriešila ho. Prečo by mala? Mal za úlohu ich sprevádzať a kým to robil, nesťažovala sa. Prečo sa teraz chce obetovať za nich?
Otočil sa priamo k Atsushimu, čo sa jej hneď nepozdávalo.
„Som bývalý Hľadač. Som Predchodca.“
„Ale to by ste mali byť so svojím Nasledovníkom!“ skríkol naňho naštvane Atsushi. Téma Hľadačov bola vždy citlivá. Najmä potom, čo jej povedal, že Hidan bude musieť nadobro odísť.
„Ja som už bol vyprevadený zo sveta. Zomrel som, Atsushi- Hidanov Nasledovník. A keďže som z tohto sveta, vrátil som sa sem.“
„Moment, to sa aj ja vrátim?“ zaujímal sa Dylan. Mire trvalo celú hodinu kým si bola schopná zapamätať jeho meno. Také divné.
„Áno,“ odpovedal mu Kaori, „ale to bude trvať veľmi dlho. Ja som sa už raz vrátil. Toto nie je prvý portál. Prvý sa zjavil v lese neďaleko domu, kde som býval. So svojím mladším bratom som sa rád hrával na tajuplné a dobrodružné cesty galaxiami,“ pri tej spomienke sa zasmial, „a jedného dňa som narazil na portál. Prišiel k nám akýsi chlapík – vymakaný a sršala z neho autorita. Viete si ho predstaviť- taký, že by sme mu uverili všetko, čo by nám povedal. Predstavil sa ako Hľadač a povedal, že prišiel po mňa. Povedal som si, že prečo nie? Veď je to len ďalšia hra. Prešiel som s ním cez portál sem a nechal svojho brata aj s drevenou palicou, ktorá bola samozrejme ten najostrejší meč, aký kedy existoval, tu- v tomto reálnom svete.
Zmizol som z tohto sveta. A on sa ma celý život snažil nájsť. Jedného dňa stvoril nový portál. Teda plán. Chcel ho zostaviť sám, ale zapatrošil sa mu medzi projekty pre deviatakov a jedna skupinka ho veľmi uspokojujúco postavila.“
„Váš brat bol náš fyzikár!?“ zvolal prekvapene Seiichi a so Shinichim sa na bývalého Hľadača pozeral s otvorenými ústami.
„Presne.“
„Ale...povedali ste, že ste starší. No vyzeráte tak na tridsať. Nášmu fyzikárovi ťahá na päťdesiatku!“ nechápal Seiichi.
„Kým som sa stal nesmrteľným Hľadačom, mal som dvadsaťpäť rokov. Potom sa moja fyzická podoba veľmi nemenila. Portálom najprv prešli traja ľudia,“ to boli dvojičky s Riko, spomenula si Mira. Ten príbeh je prerozprával jedného dňa Hidan cez Atsushiho, keď sa priveľmi spytovala, „to stoplo čas v reálnom svete na dvadsať rokov. A potom hneď na to prešli ďalší. No aj napriek tomu, že čas tam stál, ja som tiež nestarol. Dlho mi trvalo kým som našiel svojho Nasledovníka. A za ten čas môj brat vyštudoval, zobral si ženu, ktorú miluje doteraz, má synov a chystá sa oslavovať päťdesiatku.“
„Ako to všetko viete, keď ste boli vo svete Shinobi? Dokázali ste sa s ním spojiť?“ spýtala sa dychtivo Tory a Mira ani nemusela vedieť čítať myšlienky, vedela na čo Tory myslí. Na to ju poznala pridobre. A keď sme už pri čítaní myšlienok...
„On sa vrátil,“ povedala Riko, „a potom odišiel späť do sveta Shinobi.“
„Áno. Keď som zomrel vo svete Shinobi ako Predchodca. Bolo mi ľúto, že som nemohol zostať so svojím Nasledovníkom ako duch, ale nemohol som s tým nič urobiť. Žil som tu, ako vzdialený príbuzný vlastného brata. Žil obyčajný život, ktorý ma nebavil. Keď si už raz zvyknete na akciu, napätie počas misie a riskovanie vlastného života-“
„Aj keď ste v podstate nesmrteľný,“ dodal vsuvku Shinichi a Kaori sa zasmial.
„Áno, áno, aj napriek tomu to bolo vzrušujúce,“ prikývol, „a tu ma to nebavilo. Po pár mesiacoch si na mne brat všimol, že obyčajná práca nie je pre mňa. Sám navrhol, aby som odišiel. Odprevadil ma ku portálu a odišiel som. Čas sa opäť zastavil a po dvadsiatich troch rokoch prišli Pútnici zo sveta Shinobi znova. Znova sa začal príbeh Pútnikov a Hľadačov, ktorí sa pokúšali zachrániť svet. Ja už som bol obyčajný ninja. Žiaden Hľadač. Dokonca som vyhľadal svojho Nasledovníka, iba raz, aby som mu povedal, že mi je ľúto, že bol sám a vysvetlil som mu prečo to bolo nutné. Odpustil mi a povedal, že to zvláda. Vedel som, že s ním nesmiem ostať. Ako duch by som nezasahoval priamo do jeho života, ale takto...takto som s ním byť nemohol. Tak som sa vydal do Konohy, ktorá bola magnetom na problémy s portálom a tie napínavejšie príbehy o Hľadačoch a začal pracovať pre Tsunade.
A tak tu teraz stojím a hovorím vám, že zostanem vo svete, kde patrím odjakživa so svojím bratom a svojím synovcom budem hrať vzdialeného uja. To by bolo divné, keby sa stratený chlapec po rokoch našiel o tridsať rokov mladší ako by mal byť,“ zasmial sa, ale bol jediný. Všetci naňho vyvaľovali oči a spracovávali to, čo práve povedal.
„Takže portál bol postavený pre to, aby ste sa vrátili domov?“ spýtal sa Daisuke, „To bol jeho pravý účel?“
„Presne. Orochimaru nepostavil portál. On ho našiel a prisvojil si ho. Portál je samostatný stroj, ako ste sa nedávno dozvedeli. Pokiaľ má nejaký plán, ako práve teraz, spraví, čo je potrebné. Vy ste vytvorili dvojča portálu, ktoré vás sem previezlo.“
„Takže portál bol postavený na dobrú vec. Nie na zabíjanie a ovládnutie sveta,“ povedala Riko, „To zmení celý pohľad na vec, nemyslíte?“ spýtala sa ostatných a tí prikývli. Dokonca aj Mira. Je to zvláštne, že za tým všetkým sa skrýva úplne iný príbeh cudzieho človeka, ktorý súvisí s ich osudmi. Čo by sa stalo, keby sem Kaori neprišiel? Spoznala by sa s Atsushim? Šla by sem Tory s Daisukem? Žil by ešte Itachi?
Za celým tým boli Hľadači a ich spôsob života.
„Je fajn, že nakoniec portál poslúžil svojmu účelu a dostal ma domov. Tentoraz nadobro. Naučiť sa žiť vo svet Shinobi bolo rozhodne ťažšie ako sa naučiť žiť tu. Zvládnem to. Už len pre to, aby som vynahradil tie dlhé roky bratovi, čo som ho nechal samého.“
„To je od vás pekné,“ povedala mu Mira, „Že nám pomôžete a že zostanete s bratom. Aj to bolo od vás milé, že ste vyhľadali svojho Nasledovníka. Ste dobrý človek, Kaori. Určite vás tu čaká plnohodnotný život.“
„Ďakujem, slečna,“ usmial sa na ňu.
„Nemáme rady, keď nás niekto nazýva slečnami!“ zakričala Tory a Mira sa zasmiala.
„Ale mám pocit, že aj keď nebude plnohodnotný, tak som si toho užil až- až vo svete, kde patríš ty. Uchiha klan vďaka tebe bude ešte silnejší.“
„Akoto?“ nechápala. Veď Itachi bol génius a Sasuke to tiež dotiahol ďaleko. Oproti bratom bola obyčajná.
„Možno neoplývaš silou svojich bratov, ale to má čas. Zosilnieš. A čo je hlavné, tvoje deti budú veľmi špeciálni ľudia.“
„Moje deti?!“ zhíkla. Tak ďaleko ešte nepremýšľala. Áno, ľúbila Atsushiho, ale oni sa ešte nedostali ani ku...ehm...tomu, nie to ešte aby premýšľali nad deťmi! Pozrela sa na Atsushiho a ten bol červený až sa bála, že sa z neho začne pariť.
„Postupom času, decká, postupom času,“ smial sa na ich výrazoch, „Vaše deti budú mať spojenú krv Hľadačov a Uchihov. To sa len tak nevidí.“
„Nevedel som, že Hľadači môžu mať deti,“ priznal Atsushi.
„Môžu. Žijem dosť dlho na to, aby som ti mohol s istotou povedať, že veľa Hľadačov malo svoje rodiny. Bolo to komplikovanejšie, ale áno, mali ich.“
„Haló! Snažíme sa dostať cez portál, kým ešte preukazuje činnosť!“ zakričala Tory a Mira si povzdychla. To je celá ona.
„Dobre. Tak sa pripravte. A vy,“ ukázal na ňu, Atsushiho a Dylana, „držte sa.“
„Fajn!“ zavelil Daisuke, „Znova na tri. Jeden, dv- Tory, čo to robíš?!“
A Tory skočila cez portál sama.

„Hej! Čo to robíš?!“ „Stojí tam čas!“ „Zbláznila si sa?!“ „Ale no tak!“ „Sora nás zabije!“ „Prečo si to urobila?“
Toto sa na ňu rútilo zo všetkých strán. Jedine Mira sa jej hodila okolo krku a vrava stíchla.
„Konečne,“ zašepkala jej do ucha a Tory sa uškrnula.
„Konečne,“ zopakovala po nej, „konečne prestal ten týpek rečniť. Myslela som, že neprestane a moje odhodlanie zmizne, kým zavrie ústa.“
Mira sa zasmiala a pustila ju.
„To si urobila také bláznovstvo iba kvôli mne?“ spýtala sa jej vážne a Tory prevrátila očami.
„A kvôli komu inému, ty teľa,“ pokrútila nad kamarátkou hlavou. Hádam by sem nešla kvôli jej milovanému alebo dvojčatám. Ešte keby tu bol Daisuke, to by mohla byť Mira zmätená, ale takto?
„Som taká rada, že ťa znovu vidím!“ tešila sa Mira a Tory sa zasmiala. Bola nehorázne rada, že sa jej to podarilo. Čo sa bude diať potom jej bolo jedno. Hlavne, že sa konečne poriadne stretla s Mirou.
„My tiež, ale radšej by sme boli, keby si prešla aj s ostatnými,“ ozval sa Seiichi, „Vieš, to časové zaseknutie je dosť nepríjemné.“
Shinichi už otváral ústa, že k tomu niečo dodá, keď sa ozval Mirin drahý, ako Atsushiho v duchu volala Tory po celú tu dobu, čo bola v reálnom svete.
„Hidan vám odkazuje, aby ste držali pysky, kým sa tie dve znova nerozlúčia.“
„Povedz Hidanovi, že je pán,“ odkázala Tory.
„Ehm, on ťa počuje aj vidí, Tory,“ povedala jej Mira a Tory sa zatvárila asi ako keby ju niekto trepol panvicou po hlave.
„Fakt?“
„Hej. On je duch a len my ho nevidíme a nepočujeme.“
„No to je zaujímavé,“ poznamenala Tory. Vlastne, keď sa nad tým potom zamyslela, bolo to celkom logické. Ale nejaký poletujúci Hidan ju momentálne vôbec nezaujímal. Ani životný príbeh človeka, ktorý jej bol ukradnutý. Chcela sa porozprávať s Mirou, tak prečo všetci riešili niečo iné, dopekla!
„No,“ začala, „ako sa máš?“
„Ty prejdeš portálom, pričom porušíš zákon priestoru a času na to, aby si sa opýtala tuto Miry, ako sa má?“ nechápal Shinichi.
Zasa. Pomyslela si Tory. Zasa začínajú so somarinami.
„Áno, presne tak,“ odsekla mu a potom sa usmievajúc pozrela na Miru, „Tak?“ spýtala sa s očakávaním.
„No, mám sa celkom dobre. S Atsushim dosť cestujeme a do toho nám Hidan hovorí oplzlé veci, teda ja ich nepočujem, ale podľa toho, ako sa Atsushi tváril...“
Tory si vedela domyslieť, čo za poznámky hovoril Hidan Atsushimu. Takto po smrti jej začal byť sympatický. Konečne hovoril k veci a nie len o tom, aký je nasratý, ako chce zabíjať a aký je Atsushi neschopný fagan. Keď sa nad tým tak zamyslela, z Hidanových rečí si pamätala viac ako by chcela.
„To je super. A...“ nevedela, ako sa má opýtať tú otázku, aby nespochybnila Atsushiho lásku ku Mire, čo by ju rozhodne ranilo. Otom jej došlo, že Mira vie s kým má dočinenia a bude vedieť, že to takto nemyslela, „si šťastná?“
Miru najprv táto otázka zaskočila, no potom sa na ňu usmiala. Úsmev vyzeral mierne smutne a keď jej Mira odpovedala, že je šťastná, tak tomu Tory verila, ale iba do tej miery, že oveľa šťastnejšia by bola, keby neodišla do reálneho sveta. Ale ani to by nebola šťastná, lebo by vedela, že Tory by rozmýšľala nad tým či neurobila chybu, že zostala a potom by si to vyčítala. Zrazu jej táto otázna pripadala nemiestna a jej mozog sa takýmito myšlienkami prehrieval.
„A čo ty? Tento svet je obrovský!“ rozhodila rukami, „Som z neho úplne mimo.“
Tory nad tým mávla rukou. „To si ešte nevidela mikrovlnnú rúru! Alebo práčku, televízor! To je niečo! Potom tu majú také stroje na cvičenie a títo ľudia si naivne namýšľajú, že vďaka nim budú štíhlejší. A potom je tu škola!“ zvolala akoby to bola kapitola sama o sebe, „Akadémia u nás je pohodička! Toto? Toto je strašné. V živote som sa toho toľko nenapozerala do kníh. Sora mi ale urobila službičku a naučila ma, ako písať ťaháky, čo je dosť užitočné. Keby si videla tie budovy...!“
„No tie som videla! Obrovské. A to lietadlo!“
„To je proti prírode,“ ozval sa Atsushi, „Odkedy kov lieta?“
„Odvtedy, čo to títo týpci vymysleli,“ odpovedala mu Tory, lebo sama nevedela ako inak mu má odpovedať.
„A taxíky sú tiež novinka,“ dodala Mira, „Jednoducho ťa odvezú kam len chceš. Akurát, že tu nepoznám žiadne miesto, takže to mi veľmi nepomôže,“ zasmiala sa a potom zhíkla, „Také niečo musíme zaviesť vo svete Shinobi!“
„Výborne! Chceme polovicu zisku!“ skríkli naraz dvojčatá a Tory nerozumela za čo konkrétne chceli tie peniaze.
Ešte si vymenili niekoľko vecí, ktoré zažili kým žili oddelene, niekoľkokrát sa zasmiali, niekoľkokrát sa im do rozhovoru vtrel Atsushi s dvojičkami, Kaori už zrejme vyčerpal všetky slová do konca života, lebo mlčal, niekoľkokrát si Tory pomyslela, že by nechcela, aby došlo k tej chvíli, keď bude musieť povedať „zbohom“. Ale vedela, že to príde.
A aj prišlo.
Obe si uvedomovali, že päť hodín dievčenského rozhovoru aj o tých najväčších hlúpostiach už bohato stačilo. Tory dokonca Mire povedala, že sa ešte uvidia, lebo keď zomrie, vráti sa do sveta Shinobi, tak ako...no nevedela meno Atsushiho Nasledovníka a bolo jej to úprimne jedno, ale presne ako on. Mira sa tvárila nadšene a smutne, lebo to bola kombinovaná morbídno- veselá novina.
Potom, keď sa pre tento raz naposledy objali, Tory prešla späť portálom, aby sa čas znova rozhýbal. Potom naraz preskočili, z reálneho sveta zakývala Mire do sveta Shinobi a portál sa zasa na dlhú dobu vypol. Až pokiaľ sám nebude chcieť, aby ho niekto zneužil alebo naplnil svoje Hľadačské povinnosti.

Dylan vo svete Shinobi prijal nové meno a trénoval pod Atsushiho drobnohľadom. No predtým ako sa to stalo, musel Atsushi prepustiť Hidana.
„Musíš odísť, že?“ spýtal sa ho.
„Hej, už by sa patrilo, aby som ku*va nezasahoval do tvojho života a netvár sa, že sa na to netešíš!“ vyhrešil ho a obaja sa nad tým zasmiali. Musel uznať, že Hidan mu bude svojím spôsobom chýbať. Kto mu bude nadávať a kto mu bude dávať nehmotné facky?
„A chce sa ti?“
„Samozrejme!“ skríkol Hidan, ale Atsushi mu videl na tvári, že nie. Nechcel odísť. Bol si celkom dosť istý, že aj on mu bude v nebi Hľadačov chýbať.
„Stretneš sa so svojím Predchodcom,“ povedal Atsushi a Hidan sa usmial. Vedel, že jeho Predchodca, aj keď bol dosť starý, mal rovnaký slovník ako Hidan. Bude sa tam mať fajn.
Následne na to Hidan z jeho života navždy odišiel a pripojil sa ku Predchodcom a bude tam robiť...živý Hľadač to nemohol vedieť a Atsushi sa na to pokúšal nemyslieť, pretože mu napadali iba nápady ako: hazardné hry, Hidanove pokusy o obety, oslavy pre dôchodcov, hranie bingo a podobné somariny.
Dylan prijal svoj osud a stal sa Hľadačom. Atsushi sa stal smrteľným a teda opäť starol. Potom, Mira vedela, že sa tomu nedá zabrániť, Atsushi odišiel a sprevádzal svojho Nasledovníka, ktorého Mira odvtedy, čo sa s ňou rozlúčil, nevidela. Až jedného dňa, to už ich dve deti mali svoje deti a Mirine vlasy už dávno boli pretkané striebornými pramienkami, za ňou prišiel- už ako Predchodca. Prišiel splniť Atsushiho poslednú vôľu. Jej manžel, áno medzi tými vzrušujúcimi cestami sa stihli aj vziať, sa s ňou prišiel rozlúčiť. Neubránila sa slzám a muž, ktorého kedysi mala rada ako vlastného syna, ktorý jej to rozprával, tiež nemal od plaču ďaleko. Atsushi odišiel a on tiež.
Jedného dňa Mira sedela na verande svojho domu a vychutnávala si večerné lúče letného slnka, keď videla niekoho prichádzať. Žmúrila do diaľky a hoci tá osoba mohla byť stará asi ako ona, mala celkom pružný krok a čím bližšie bola, tým viac zrýchľovala.
Veľmi chcela vedieť, kto je tá osoba, ale kráčala tak, že ju Mira kvôli slnku nevedela rozoznať. Dokonca aj keď sa postavila na jej verandu, postavila sa fakt „úžasne“, lebo hneď za ňou bolo slnku.
„Tak čo? Chýbala som ti?“ spýtala sa osoba veselo a Mira, aj napriek vyššiemu veku, sa vyšvihla na nohy.
„Tory!“ zvolala a objala ju najtuhšie ako dokázala. Vedela, čo znamenala jej prítomnosť.tory zomrela v reálnom svete a vrátila sa do toho, kde odjakživa patrila. Smrť ju odlúčila od Daisukeho pre to, aby ju vrátila jej. Bolo jej do plaču a zároveň sa chcela smiať, no v tej rýchlosti sa nevedela rozhodnúť.
„Hm,“ Tory sa od nej odtiahla natoľko, aby si ju mohla obzrieť a zastavila na jej vlasoch, „chcelo by to farbu na vlasy,“ skonštatovala veselým tónom. Jej vlasy už neboli také jasné ako keď bola mladá, ale ešte stále boli viac blond ako šedé. No nerozumela, čo mala jej poznámka znamenať.
Tory na jej tvári videla zmätok a tak sa začala smiať. „To nič, to je taká vec v reálnom svete, ktorú používajú staré ženy, aby ľudia nevideli ich šediny.“
„Ale ja už mám na šediny vek,“ Mira si prešla po vlasoch.
„A vyzeráš stále úžasne, neboj. Kde sú ostatní?“ začala sa obzerať.
„Kto?“
„No Atsushi. A určite máte aj deti,“ potmehútsky na ňu pozrela a Mira sklopila zrak. Pokrútila hlavou.
„Žijem tu sama, Tory. Atsushi...odišiel a moje deti už majú vlastný život. Prídu ma raz za čas pozrieť,“ odpovedala jej dosť smutným hlasom.
„Tak to mám pre teba veľmi dobrú správu. Práve si získala spolubývajúcu!“
Spolu sa zasmiali a Mira prekonala smútok, ktorý ju ťažil.
„Čo tvoj život, Tory?“ spýtal sa jej Mira počas večere.
Tory sa pri tej otázke skoro zadrhla a to Mire pripomenulo časy, keď spolu cestovali po svete Shinobi hľadajúc svoje miesto. Takto sa väčšinou Tory tvárila, keď jej Mira povedala, že niečo uvarila podľa svojho vlastného receptu.
„No,“ ozvala sa po tom, čo sa jej uvoľnili dýchacie cesty, „dopadlo to lepšie ako som čakala. V škole mi spolužiačky trepali niečo o vysokej rozvodovosti- to je keď sa zruší manželstvo. Ale nám to vydržalo až dokonca. Daisuke, ako každý predpokladal, vyštudoval prírodné vedy a vieš čo, Mira? Stala som sa ekonómkou! Ja, čo som neznášala matiku!“ Mira síce nevedela, čo to ekonómka je, ale tešila sa spolu s Tory, „Najprv som chcela byť pyrotechnička, lebo tie pracujú s bombami a to je moja parketa, však vieš,“ žmurkla na ňu a Mira sa uškrnula, „ale,“ dôrazne povedala, „potom som zistila, že oni tie bomby zneškodňujú a niečomu takému som sa predsa nemohla zasvätiť!“
„To by bolo utrpenie,“ súhlasila s ňou Mira.
„Presne!“
„A čo rodina?“ zaujímala sa Mira. Bola si istá, že keď mali tí dvaja deti, tak obe boli blonďavé s modrými očami, presne ako ich rodičia. Jej a Atsushiho deti – no, zdedili niečo po každom. Obaja mali sharingan, ale na tom Mire sotva záležalo. Dievča malo biele vlasy ako Atsushi a chlapec mal vlasy po nej. A presne ako hovoril Kaoru- boli oveľa silnejší ako ostatní shinobi. A ich deťom- aspoň tak to tí drobci, ktorých tak nazývala aj keď na to už boli priveľkí, opisovali, sa darilo rovnako. Bola zvedavá na to, čo jej povie Tory.
„Mali sme dvojičky z čoho mali najväčšiu radosť Shinichi a Seiichi, ktorí prehlásili, že to budú ich nasledovníci v tých najväčších večierkoch šoubiznu, kde to nakoniec klony dotiahli. Chvalabohu, naše deti šli akademickou cestou ako Daisuke. Máme v rodine lekárku a právnika- to je taký človek, ktorý ťa obhajuje, keď ťa z niečoho obvinia, čo by sa mi istého času tu aj zišlo, čo povieš?“ Mira si ihneď spomenula, ako Orochimaru všetko obrátil na ňu a Sora ju chcela zabiť. Mala čo robiť, aby sa nezasmiala, „Ale vieš čo ma najviac prekvapil? To, akú peknú reč mala Sora na našej svadbe. Tam sa mi verejne ospravedlnila. Nebola konkrétna, to by napríklad Daisukeho rodičov vydesilo.
Čo sa mojej smrti týka,“ pokračovala Tory akoby vedela, že aj to chce a zároveň nechce Mira vedieť, „zomrela som skôr ako Daisuke. Bola som chorá a keď som bola skoro preč, Daisuke ma držal za ruku a povedal mi, že chcel zomrieť prvý, lebo toto je najväčšia bolesť akú kedy zažil. Vieš, čo som mu na to povedala?“
„No to neviem, ale určite niečo, čo nečakal,“ hádala Mira.
„Presne! Vieš, keď Daisuke počas útoku na Konohu zomrel, bola som pri tom. A on si to pamätal. Tak som mu povedala, že aspoň vie aké to je. Napriek tomu, že som zomierala sa zasmial. Potom sme spomínali na staré dobré časy, keď som ho chcela zabiť a tak. Keď som sa pozrela dozadu, na to všetko, čo sme prežili, chcelo sa mi plakať. Ale neurobila som to, lebo som bola zároveň šťastná. A taktiež preto, lebo by sa rozplakal aj on a ja som predsa Tory- i keď som to meno dlho v reálnom svete nepoužívala, stále ma tak volal- a Tory neplače.“
Mira presne vedela, čo tým Tory myslí. Veď ona zažila to isté so svojím Atsushim.
„A ostatní?“ spýtala sa, keď videla, že táto téma je pre Tory ešte bolestivá, lebo sa jej začala triasť dolná pera, čo bol nevídaný úkaz.
„Riko si konečne našla chlapa!“ povedala Tory nadšene, „Sora s Keitom sa vzali, čo každý predpokladal. Vďaka Otanymu sme prekonali globálne otepľovanie a čo nikto nečakal – aj dvojčatá šli dobrovoľne do legálnej formy otroctva, ako oni nazývali svadbu. Bola to skôr komédia, ale aspoň sme sa nasmiali. Obaja si navzájom hovorili príhovory - svadbu nemali naraz, to by nikto neprežil- a počas nich na seba hádzali azda tie najhlúpejšie obvinenia aké ich napadli. Potom to, samozrejme, brali s vtipom a všetko premenili na zábavu, ako to vedia iba oni, veď vieš. Všetci mali deti a tak ďalej a žili šťastne až do smrti,“ ukončila to Tory.
„Takže to neľutuješ,“ usmiala sa na ňu Mira.
„Nie. Neľutovala som ani okamih. A odkedy som vedela, že ťa ešte uvidím, tak som dokonca ani nebola taká náladová alebo smutná.“
„To je super. Tu to tiež nebolo zlé.“
„Ja truľo som sa ťa ani nespýtala, ako si žila ty.“
Mira jej to všetko porozprávala a na konci sa jej spýtala: „A čo budeme robiť teraz?“
„Teraz? Teraz dobehneme čas, ktorý sme spolu neboli. A potom zomrieme.“
„A potom zomrieme,“ zopakovala po nej ticho Mira so sklonenou hlavou.
Potom ju prudko zdvihla, lebo Tory sa zasmiala, čo jej k tejto téme prišlo zvláštne. Nechápala to.
„Ale, Mira! Veď potom nás čaká len ďalšie dobrodružstvo!“ zvolala a Mira sa zasmiala spolu s ňou.