Láska z Konohy 22 - Spojenec

Na začiatok :D

Hehe, ospravedlňujem sa naozaj za tú dlhú pauzu, mala som tak trochu blok
Hviezdičky označujú flashback, takže asi tak
Dúfam, že sa Vám diel bude páčiť Enjoy
Gomen za tie nadávky

Po včerajších udalostiach som len padol do postele unavený ako kôň, ani som sa neprezliekol. No bola to skôr emocionálna únava. Ako som čakal, Rozhovor s Peinom mi znova pekne dvihol tlak.

*
Ihneď, ako som odniesol Katemu do postele, Pein si ma zavolal. Akoby to nepočkalo do rána, hm.
„Tak hovor.“ povedal panovačne.
„Zdroj potvrdil, že Naruto má prísť odteraz o tri dni, hm.“ Pein kývol hlavou.
„Dobre. A čo Katema?“ Zagánil som na neho.
„O ničom nevie.“
„Poviem ti, mne je to srdečne jedno.“ Vyvalil som oči. „Ale tebe asi nie.“
Naklonil sa ponad stôl a oprel sa o obidve ruky. „Chceš ju chrániť, pravda? Dovoľ mi pripomenúť ti, že veľa času tu neostáva. Radím ti zabudnúť na ňu, očividne som sa v nej zmýlil.“ Znova sa narovnal. „Len tak sa nedá zlomiť.“ dodal ešte. Teraz som sa už nas*al. Tresol som päsťou do stola.
„Takže všetko to bolo úplne na h***o, hm?! Tvoje šéfovanie stojí za kok*t, rovnako, ako tvoje plány! Vravel si, že to konečne vyjde a vravel si, že sa jej nič...“ zreval som na neho, ale prerušil ma.
„To som nikdy nepovedal a ty sa teraz upokoj!“ zreval tiež. Stáli sme tam oproti sebe ako dvaja vlci vrčiaci na seba. „Zmizni Deidara a rob čo máš! Tvoj osobný život mám hlboko v r*ti, si tu, v MOJEJ organizácii, aby si robil, čo ti poviem! Buď sa dokážeš kontrolovať alebo nes následky! A to, že si nevieš udržať odstup, to o tebe niečo vypovedá. Za všetko si môžeš sám, lebo si svoju prácu nerobil poriadne!“

Keby pohľad mohol zabíjať, už dávno by bol mŕtvy. Obrátil som sa a na ceste k dverám som s frustrovaným výkrikom hodil stoličku o stenu. Kopol som do dverí a vypadol odtiaľ.
*

Po nejakom čase som sa trochu upokojil, ale spať som nemohol. Neustále som musel myslieť na to, čo sa práve stalo, a tiež na ten nešťastný bozk. Vlastne, nemal som veľa času nad ním premýšľať, a ani som nechcel, len som si vychutnával ten pocit zároveň s rastúcou nervozitou, čo sa stane, keď sa do tej izby vrátim.

Znova som si vyvolal spomienku. Na to, ako som si ju pritiahol, na každý jeden bozk, ktorý som jej vtisol na pery, na viečka... Každý bol vzácnejší než hocičo iné v mojom mizernom živote. Lebo bol zároveň posledný.

Prvýkrát v živote som plakal pre lásku.

Ráno som vstal neskoro. Osprchoval som sa a zatiaľ čo Konan vyrábala v kuchyni ďalšiu pohromu, v hlave som si dal veci do poriadku. To, že v srdci je bordel som už neriešil.

Počas obeda som Katemu pozorne sledoval spoza ofiny. Bolesť čo ma drvila vnútri som sa pokúšal nevnímať, ale chcel som, aby sa na mňa raz, aspoň raz pozrela. Nestalo sa.

Po obede, z ktorého som odišiel hladný (kašľať na to, neskôr si niečo uchmatnem z chladničky), som sa vytratil zo sídla s taškou plnou ílu a zamieril som do malej dolinky neďaleko. Z útesu padal dole vodopád do jazierka priamo pod ním. Bol tam tieň a príjemný chladný vzduch vďaka drobným kvapôčkám vody z vodopádu, ktoré rozprašoval vietor.
Vedľa jazierka takmer v strede doliny stál mohutný strom. Tuším to bol dub, miestami mal kôru obhorenú dočierna, inde zase bolo vidno stopy po zbraniach. Ale stále na ňom bolo dosť zelených listov, akoby sa odmietal vzdať všetkým tým útokom. Toto miesto sme používali na tréning.

Hodil som si plášť aj tričko pod strom a prešiel kúsok vedľa. Načrel som rukou do tašky a nabral plnú dlaň ílu. Na moment som zaváhal, lebo bolesť, čo som cítil sa konečne zmenila na hnev. Keby sa mi teraz niekto dostal do cesty, rozhodne by to neprežil. Potreboval som sa vybiť, dostať to všetko zo seba. Odhodil som tašku a bez milosti zaútočil na úbohý strom.
Udieral som, kopal, mlátil, trieskal, až kým mi nekrvácali hánky. Cítil som sa síce ubolene, ale trochu lepšie.

Kým som sa v predklone vydýchaval, premohla ma zvláštna triaška, ako nejaký inštinkt alebo čo. A potom som začul Katemin výkrik. Bez rozmyslu som sa rozbehol.

- - -

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa snažiac sa zamaskovať rastúcu paniku. Dávala som si sakramentský pozor, ale aj tak... Ak sa to dozvedel, je koniec.
„Zistil som o tebe niečo veľmi zaujímavé...“ povedal a prešiel k stoličke pristavenej pri posteli na ktorej som sedela. Trochu zavŕzgala, keď sa usadil a oprel si lakte o kolená. V tejto pozícii si ma premeriaval čiernymi očami. Sťažka som sa nadýchla.
„Áno, a čo také?“ stále som sa nemienila vzdať. Náhle sa prudko postavil až som nadskočila a začal sa ku mne nakláňať.

„Itachi?“ spýtala som sa zmätene. Ignoroval to a priblížil sa viac, berúc medzi prsty prameň mojich vlasov. Priložil si ich k nosu a ovoňal. Seriózne som sa vydesila a chystala sa ho odsotiť, ale stiahol sa späť rýchlejšie, než som sa stihla pohnúť.
„Myslel som si...“ zamrmlal si popod nos, zatiaľ čo sa znova usadil.
„Katema, najprv ťa poprosím, aby si si zadovážila vlastné kozmetické pomôcky...“ začal vravieť a ja som vyprskla. Od nervozity, strachu z odhalenia a ohromnej úľavy.
„Vieš ty vôbec...“
„Áno viem ako zženštene to znie, bla bla bla.“ dokončil presne to, čo som sa chystala povedať s otráveným výrazom v tvári. Stále som sa chichotala.
„Druhá vec. Nedávno si tu mala návštevu.“ Smiech mi zamrel na perách. Mysľou mi okamžite preblesklo milón myšlienok. Bol tu Kiba? Ako to, že Itachi o tom vie? Prečo už dávno nie som mŕtva? A čo je s Kibom?!

Pozdvihla som zarazený pohľad do Itachiho očí, v ktorých sa zračil jeho mangekyou sharingan. Naraz som sa cítila ako v horúčke. Obraz pred očami sa mi rozmazával a chvel, sekal ako pokazený televízor, kýval sa zo strany na stranu. Potriasla som hlavou, no márne, nezlepšilo sa to a ako ozvenu som počula Itachiho hlas v mojej hlave.
„Teraz ma veľmi pozorne počúvaj, poviem to len raz.“ Zaklipkala som očami. „Nie je najmenší dôvod pre tvoju prítomnosť v Akatsuki. Konoha ťa ako špeha nepotrebuje, majú niekoho iného. Neviem čo presne je vo veci, ale rozhodol som sa. Ak chceš, pomôžem ti vrátiť sa späť a žiť normálny život. A neboj sa...“ trochu sa pousmial, „Tvoj priateľ je v bezpečí.“

Pomaly som sa otriasla. Nechápala som celkom, čo sa deje, ale akonáhle som začula slová "Kohoha" a "v bezpečí", zasiahla ma silná túžba po domove. Taká silná, až som sa takmer rozplakala. Prikývla som, lebo rozprávať som nemohla, genjutsu mi zväzovalo jazyk.
„Dobre. Urobíme to takto...“

- - -

Totálne zadýchaný som dobehol do sídla. Vletel som do obývačky, kde som našiel tiež udýchanú Katemu, ako s rozšírenými očami skúma mŕtve pavúčie telo. Ale dofrasa, to bolo teľa! Takého veľkého pavúka som ešte nevidel, hm!

Podvedome som cúvol, keď to hovado pohlo chlpatou nohou. Totiž, ten pavúk. Bez slova som tam stál a nevedel som, či ma to viac pobavilo alebo naštvalo. Vypustil som zopár posledných výdychov a potom som sa rozkričal.

„Doriti, toto už nerob, vieš jak som sa zľakol, hm?! Začneš vrieskať ako keby ťa niekto zabíjal a nakoniec je to len obyčajný pavúčisko!!“ Srdce mi bilo úľavou a rozhorčene som sa na ňu mračil. Katemin výraz bol na nezaplatenie.
Keď som začal vrieskať, nadskočila a stále šokovane pozerala raz na pavúka, potom na mňa a oči jej lietali medzi nami dvoma. Nakoniec sa zastavili na pavúčej mrcine, čo ma dosť naštvalo. Ako sa na to môže dívať, keď som tu ja, hm? Som stokrát krajší... Hlúpo som si uvedomil, že som práve žiarlil na pavúka.

„No, nečum ako teľa na nové vráta, hm!“ Katema sa otriasla a konečne upriamila svoj pohľad do mojich očí.
„Ja som sa len...“ V momente sa spamätala. „Nevrieskaj po mne!!! Keby na teba toto spadlo, asi by si tiež zjačal ako dievčatko! A aj tak, čo je teba do toho, môžem si zakričať kedy chcem, nikto ťa nenútil sa sem dovaliť!“

Dostala ma. Ale nemienil som sa vzdať.
„Ty nerieš moje dôvody, hm! A čo sa tu doriti vlastne stalo?“ odviedol som tému od seba, lebo som cítil krv hrnúcu sa mi do tváre. Zamaskoval som to ako hnev.
„Keď som odišla od Itachiho, bola som smädná, tak som si zišla po pohár vody, sadla som si na gauč a zo stropu mi do lona spadlo toto. Skoro ma trafilo.“ Zamrmlala nevrlo. „Toto miesto je nechutné, nedokážem tu žiť!“ zhnusene skrčila nos.

Pokrčil som plecami, keď som utrúsil:
„Môžem ja za to, že tu ženy neupratujú, hm?“