Láska z Konohy 21 - Podozrenie

Dlho som sa len vznášala temnotou, ktorá vo mne vzbudzovala obavy. Mala som pocit, akoby v nej čosi číhalo, čosi nebezpečné s dlhými pazúrmi a zubami, čo sa ma pokúsi už čoskoro roztrhať zaživa. Nenávidím tmu a tiene. A zároveň som v nich polapená.
Cítila som, že stúpam a tlmene ku mne prenikalo svetlo. Opatrne som pootvorila oči.

Hľadela som do svetlohnedého stropu a svetlo prichádzalo z pravej strany. Štípalo ma v očiach a dvihla som ruku, aby som si ich pretrela. Prikryla som si rukami tvár a na líci nahmatala niečo zaschnuté. Znechutene som pokrčila obočie. Fuj, zase som zo sna slintala.

Keď už sme pri tom... Kde to vlastne som? Posadila som sa a podoprela sa na posteli rukami. Okolo mňa to vyzeralo ako v hotelovej izbe. Počkať... No jasné, išli sme do Suny a ubytovali sme sa. Deidara ma nechcel zobrať so sebou po informácie od jeho špehov. A pobozkal ma. Deidara ma pobozkal.

Zhlboka som dýchala. "Toto ma predsa nerozhodí." vravela som si, ale dlho som si pokoj neudržala. Nazúrene som vyskočila z postele a mierne sa zapotácala. Deidara!! Keď ho zbadám, rozkopem mu zadok! Ten hajzel ma uspal! A pobozkal! Teraz neviem čo je horšie... Prečo na to stále myslím?

Dotkla som sa prstami pravej ruky svojich úst. Jemne som ich obkrúžila ukazovákom, mala som pocit, akoby jeho pery stále spočívali na mojich... Rýchlo som sa spamätala a stiahla som ruku dole, pričom som ju zovrela do päste. Srdce mi búchalo šialeným rytmom. Toto mi urobiť... Takto ma popliesť...

Za dverami som začula čiesi kroky a rýchlo som z ľadvinky na opasku schmatla kunai. Možno nás niekto sledoval a teraz prišli aby...
Kroky zastali pred dverami a kľučka sa pohla. Pripravila som sa na hod. Dvere sa otvorili a zbadala som pred sebou dôverne známeho muža. Možno až príliš dôverne. A áno, kunai som hodila bez zaváhania z celej sily.

- - -

Uhol som na stranu a kunai mi presvišťal pri uchu, na čo sa zabodol do steny za mnou.
„Niekto vstal z postele ľavou nohou, hm?“ uškrnul som sa. Ledva som vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere, musel som sa vyhnúť úderu mieriacemu na moju tvár.

„Ty hajzel!“ zasyčala zlostne. Stála v bojovom postoji a z očí jej lietali blesky. „Ako si mohol?!“ zvrieskla.
„Čo myslíš?“ spýtal som sa a jej zúrivý pohľad ma prebodával s hrozivou intenzitou. Ach, ako ju milujem.
„Ty to veľmi dobre vieš! Odmietol si ma zobrať so sebou!“ Na moment sa mi uľavilo, ale ona pokračovala. „A potom si ma... drzo...“ nedokončila a oči sa jej plnili slzami.
„Uspal...“ zažmurkala a zahnala slzy. „a nechal tu!“ Celý som sa zachvel. „A to nie je všetko!“ vykríkla a zalapala po dychu, pretože sa jej znovu zmocňoval plač.“Neviem čo tu na mňa hráš, ale bola by som vďačná, keby si hneď a zaraz prestal!“

Akoby do mňa strelil blesk, presne tak som sa cítil, keď to vyriekla. Tak rád by som jej všetko povedal, zložil zo seba tú ťarchu. Ale malo by to na ňu hrozné následky.
Skrivil som ústa do falošného úsmevu.
„Hra?“ pristúpil som k nej, ale ona si odo mňa udržiavala vzdialenosť. Stále po mne blýskala pohľadom, ale videl som, že zneistela. „Myslíš, že tento život je hra, hm? Sama si povedala, že ani jednému z nás nedôveruješ. A to je dobre, hm. Ale malo by ti dôjsť, že ako novej členke ti ani my ešte nedôverujeme. To dáva logiku, že?“

- - -

Na to som nemala čo povedať. Deidara sa na mňa díval s arogantným úsmevom, akoby som bola hlúpe naivné decko čo nemá o svete ani šajnu. Vnútri sa vo mne dvihla vlna odporu. Asi to na mne aj bolo vidieť, lebo sa ešte viac uškrnul.
„Na tvojom mieste by som si dával väčší pozor, hm.“ povedal neurčito, pristúpil k posteli a natiahol sa na ňu. Teraz ide spať?! Ten bozk... A všetko ostatné!! Ach, nenávidím ho!

„Mám toho dosť.“ zasyčala som. „Henge no Jutsu!“ Obrátila som sa na opätku až za mnou dlhé červené vlasy zaviali a rozbehla som sa von. Prebehla som okolo prekvapenej nočnej recepčnej von na ulicu.

Pichalo ma v hrudi, hlava mi trešťala a nohy sa hýbali samé od seba. Ako sa na mňa pozrel... Hlúpe naivné decko. To som. Nemôžem túto misiu dokončiť, nemôžem tu ostať! Musím sa vrátiť, lebo mi preskočí...
Zastala som uprostred ulice blízko brány von zo skrytej dediny. Vietor zosilnel a okolo mňa bola tma. Obďaleč poblikávala pouličná lampa.
Som ešte dieťa, aj keď nechcem, aby ma tak ľudia brali. Cítila som to aj v tejto chvíli, keď som sa rozplakala. Zozadu ma niekto objal.
„Nechaj ma niečo povedať a potom ma môžeš šmariť o zem, hm.“
„Tak fajn, čakám.“ štekla som.
„Katema.“ zašepkal a mnou prešli zimomriavky. „Krásne voniaš, hm.“
„Ty nie si kompletný.“ zavrčala som.
„Prepáč, nemôžem.“ pustil ma. „Poďme domov.“

- - -

Potom, čo sme prešli cez bránu a zašli dosť ďaleko, aby nás už nikto nevidel, som z ílu vytvoril obrovského orla.
Teraz som mu sedel na chrbte a Katema sa krčila za mnou. Celý čas neprevravela ani jedno slovo, nepohla sa, ani nevydala žiaden zvuk. Znepokojovalo ma to.

Myslel som na všetko čo sa doteraz stalo, na to, čo ešte musím urobiť a čo čaká Katemu, ale namiesto aby mi to dvihlo tlak ako zvyčajne som sa len cítil prázdny. Akoby môj život strácal zmysel.

Čomu som zasvätil svoj život? Umeniu, hm? Milujem svoje umenie. Je pre mňa všetkým, bez neho by som bol nič. Bez neho by môj život nemal cenu. A teraz...

Pootočil som hlavu a zbadal, že Katema zadriemala. Vzdychol som si. Pomaly ale isto som si začínal uvedomovať, ako veľmi Katema zapĺňa môj život. Keby sme sa stretli za normálnych okolností... bolo by to medzi nami iné?
Orol urobil strmý oblúk.
„Ako to šoféruješ, dokelu!“ zamrmlala Katema zozadu.
„Prepáč, hm.“ Po chvíľke letu som sa znova zamyslel a orol prudko klesol o niekoľko metrov.
„Dočerta Deidara!“ Prisunula sa bližšie a oprela si o mňa hlavu.
„Aaa, vedel som, že ma máš rada.“ uškrnul som sa. Chytila ma okolo pása.
„Sklapni. Len nechcem spadnúť z toho sprostého vtáka.“ Zamrvila sa a akoby mimochodom, ktovie prečo (ja viem) to vyznelo pomstychtivo, dodala: „V spánku slintám.“
„Povedz mi niečo čo neviem, hm“

Po pár minútach začala pravidelne oddychovať. A ja som cítil po veľmi dlhom čase pokoj.

- - -

Na pár chvíľ som sa prebrala, keď sme zosadali pred vchodom do sídla a ja som sa trepala do postele vytrvalo odmietajúc Deidarovu pomoc, aj keď do mňa neustále hučal, až som nervózne skríkla:
„Choď dokelu, Deidara a staraj sa o seba!“
Pamätám si len jeho nahnevanú tvár a keď som sa potkla na schode, ako ma vyniesol až do postele a prikryl. To je všetko, lebo asi som v sebe mala ešte dačo z toho uspávacieho svinstva a to ma dorazilo.

Ráno som išla do sprchy a zmyla zo seba hnusný hnedý prach, ktorý ma celú pokrýval. Fuj, žiť v Sune by som fakt nechcela. A tá horúčava... Rovnaká, aká sálala z Deidarových pier, keď... Dokelu!

Neviem na to prestať myslieť. Najradšej by som si mlátila hlavu o stenu kým by mi to z nej nevypadlo. Stále si pripomínam Kibu a zatiaľ to vôbec nepomáha. Aspoň sa utešujem myšlienkou, že keby tu bol, vrhol by sa na Deidaru a... Asi by dostal na frak. No aspoň by sa pokúšal dať tomu darebákovi poriadnu lekciu.

Do izby mi vpálila Konan.
„Katema! Ups, prepáč!“ povedala, keď videla, že sa ešte len obliekam. „No nič, keď sa upravíš, bež dole, uvarila som niečo špeciálne na obed.“ šťastne sa usmiala a mne sa na tvári objavil silený úsmev. Nemala som to srdce povedať jej, že to jedlo pravdepodobne stojí za starú belu.
„To je úžasné, už sa teším.“
Neodchádzala. Opierala sa o rám dverí a potmehúdsky na mňa žmurkala.
„Čo je? Máš nejaký tik?“ začudovala som sa. Rozosmiala sa.
„Ale netrep! Pooočula som, že sa v Sune čosi stalo... Chceš mi k tomu niečo povedať?“ uškrnula sa a mne nálada klesla pod bod mrazu.
„Nie, k Sune ti nič povedať nechcem.“
„Ale notáááák!“ zatvárila sa sklamane a zatiaľ čo som si česala vlasy, s očakávaním na mňa uprela oči.
„Deidara vraj...“ Pozrela som na ňu vražedným pohľadom.
„Konan... Nemám náladu sa o tom baviť. A je to trápne.“ povedala som trocha sa červenajúc. Nie Katema, nečervenaj sa! Spomeň si na Kibu, na tie krásne šibalské oči, úsmev... No nič, stále som sa červenala, ale aspoň zo správneho dôvodu.
Konan sa zatvárila mierne psychopaticky.
„Kam až zašiel? Mám mu ísť niečo povedať?“ s leskom v očiach sa spýtala a popraskala si hánky, No poteš. Nemala som pocit, že by ich rozhovor ostal pri slovách.
„Ale Konan neblázni.“ povedala som a zviazala si vlasy do chvosta. „Môžeme sa ísť najesť toho skvelého...“ dostala som husiu kožu, „...jedla čo si nám pripravila? Už mám hlad.“ povedala som, aby som zmenila tému. Pevne som sa rozhodla, že na ten bozk zabudnem. Musím!
Z tváre jej zmizol ten šialený úsmev.
„Teda, si rýchla! Fajn, poďme.“

Ako som sa obávala, jedlo bolo jednoducho katastrofálne. Sushi, ktoré sa rozpadávalo na táckach, fialový ramen (ako preboha dostala takú farbu?!) a ulepené fľakaté dango. V tej chvíli som ale neľutovala Konan, že nevie variť, ale seba.

„Zlato, v rámci môjho prestúpenia k Jashinovi musím držať prísnu diétu.“ vykrúcal sa Pein. Jáááásne, prestup k Jashinovi. A ja som delfín.
„K*rva Konan, čo je to za ramen?“ reval Hidan a vzápätí sa dekoval z Konaninho dosahu.
„Fakt, prečo si urobila sushi?! Ved je to vražda!“ plakal Kisame nad táckou.
„Ešteže som bábka.“ mrmlal si uľahčene Sasori a sledoval Deidaru, ako bližšie skúma dango, na ktorom bolo nalepených pár kúskov nejakých húb. Húb?!!
„Moje srdce také jedlo neznesie.“
„Kakuzu, ved ich máš päť.“ pripomenul mu Itachi.
„Je to odporné, to neznesie nikto, hm.“ zasyčal Deidara ponad stôl.
„Neviem o čom to hovoríte.“ čudoval sa Zetsu a pchal to do seba akoby sa nechumelilo. Zízala som na neho ako na zjavenie, ked si do úst napchal už piaty kus sushi a dango zároveň.
„Tak ako ti chutí, Katema?“
„Ehm... Výborné, fakt.“ zaklamala som a keď sa Konan nedívala, nenápadne som podstrčila svoju porciu Zetsuovi.
„Zetsu, zožer do***i aj moje.“ šuškal Hidan a pred Zetsuom sa toho kopilo stále viac.
„Ja si svoje spapám u seba, hehe. Dobrú chuť, Deidara-senpai!“ zavrtel sa Tobi a vybehol s plným tanierom po schodoch.
„Sklapni ty baka, hm!“

V takom hluku som ledva zaregistrovala Itachiho, ako mi vraví, že nech za ním po obede prídem do izby a vzápätí som už musela odrážať Kakuzove pokusy zošiť mi nohy dohromady, na čo ho naviedol Kisame, lebo by vraj zo mňa bola úžasná morská panna. Prosto blázinec.

Keď som sa vymanila z hurhaja a pomohla Konan poumývať riady, ktorých bolo príliš veľa pre jedenástich ľudí, konečne som sa uchýlila do pomerného bezpečia svojej izby. Spomenula som si na Itachiho žiadosť. Čo také by mohol chcieť?

Po dvoch zaklopaniach mi otvoril dvere.
„Vitaj.“
„Tak, o čom si chcel hovoriť?“ prešla som popri ňom a on za nami zatvoril dvere. Oprel sa o nich a prekrížil si ruky na prsiach. Trochu ma to gesto znervóznilo, znemožňovalo mi prípadný útek. Ale, prečo by som mala utekať, ved Itachi je v pohode... Až na to, že vyzabíjal celý svoj klan...
Dvihol hlavu a pozrel mi do očí.
„Ja viem čo si zač.“ povedal a mne vyrazilo dych.