Always and forever 09 Kam sa všetci podeli?

„Je tu tesno,“ poznamenala Sora otrávene. Stála spolu s ostatnými v Tsunadinej kancelárii a pripadala si ako sardinka. Pochybovala, že tu predtým bolo naraz toľko ľudí. Boli tam všetci siedmi Pútnici, pričom Sora stála medzi Keitom a Daisukem. Vedľa Daisukeho stála blondie...teda Tory, ako jej vkuse pripomínali, keď ju oslovila inak...a vedľa nej malá Uchiha. Zavŕšili to Hľadači. Potom, čo ich Sasuke zaviedol do Konohy sa pripojil ku svojmu tímu a vyrazili na akúsi misiu, ktorá Soru ani veľmi nezaujímala. Vedela, že im ju narýchlo pridelila Tsunade a že je dôležitá. Inak by sa tohto...stretnutia, ak sa to dá takto nazvať...zúčastnili.
Prestávalo ju to baviť. Počas cesty sa tešila, že to Tsunade pekne vytmaví, že nenechala portál zničený, ale všetci jej tĺkli do hlavy, že to nesmie, lebo musia vyriešiť závažnejšie veci, okrem Keitu. Ten stál pri nej, aj keď mlčky s ňou neveľmi súhlasil, ale chápal ju. Azda si nikto neuvedomuje, že keby nebolo Tsunade, ktorá dala opraviť portál, neocitli by sa tu?! Je to tak ťažko pochopiteľné?
„To je jedno,“ odvrkla jej na to Tsunade a premeriavala si ich všetkých pohľadom, akoby ich skenovala.
„Mohla by som ťa pokojne zabiť, Tsunade, a za to, že sa tak ešte nestalo, môžeš ďakovať ľudom v tejto miestnosti,“ ukázala na ňu ukazovákom Sora, no Tsunade si z toho očividne nič nerobila. Vlastne, na takéto niečo bola od Sory zvyknutá. Možno by bola prekvapená, keby sa k nej správala milo. To prekvapenie na jej tvári by jej stálo za tých pár milých slov, ale na to bola na ňu príliš naštvaná. Pamätala si, ako povedala Hidanovi, aby zničil portál. Sľúbil jej to. Portál síce zničil, ale mal ostať v takom stave. Keby si s ním Tsunade nerobila, čo chcela, nemuseli by riešiť tieto veci.
Tsunade ju však ignorovala. „Zišli sme sa tu, aby sme...“
„Amen!“ prerušil ju nahlas Seiichi a jeho spoločníci z reálneho sveta sa zasmiali. Ostatní si neuvedomovali, čomu sa vlastne smejú.
„Nie som si vedomí žiadneho náboženského rituálu,“ ozval sa Hidan zmätene.
„Takto sa začína obrad manželstva v našom svete,“ informoval ich Otany, „potom nasleduje super hostina,“ a je zasa pri jedle, pomyslela si Sora.
„A ja si nevezmem nikoho z tejto miestnosti,“ vyhlásila Sora a potom chytila Keitu popod pazuchu a láskyplne naňho pozrela, „okrem teba, samozrejme. Vy ostatný sa môžete pokojne uraziť.“ „Chlapče, urobil si hroznú chybu, keď si sa s ňou dal dokopy,“ poznamenala smerom ku Keitovi Tsunade.
Sora sa zamračila. Tsunade to určite myslela s humorom, aj keď sa jej to nepodarilo, lenže ona vedela, čo všetko si museli preskákať, aby boli spolu. Ak ju pamäť neklamala, a neklamala, Keita dokonca zomrel, aby ona mohla žiť. Ona tiež nemala ďaleko od smrti...a nie raz.
„Takže, Tsun, prečo sme sa tu stretli? Tuším nie sme v partnerskej poradni, aby sme riešili mňa a Keitu.“
„Tsun?“ zasmial sa Shinichi a Seiichi vedľa neho sa uškŕňal.
„Už som si myslel, že ideš povedať cundra,“ skonštatoval Atsushi a dostal po hlave od Hidana, ktorý mu na to povedal: „Zakázal som ti, ku*va, neslušné slová!“ a išiel mu teda dobrým príkladom.
„Vážne, ľudia, mali by sme riešiť to, čo je dôležité,“ ozvala sa racionálne Riko.
„Smrtiaci nástroj a jeho deaktiváciu,“ dodal Daisuke.
„Mňa by zaujímalo, kedy bude najbližšia obeta,“ povedal Hidan.
„Obed?“ zbystril pozornosť Otany.
„Hej, Hidan sa s nami ešte nepohádal,“ došlo Seiichimu a Shinichi znechutene pokrútil hlavou typom: to ako je toto možné?
„Asi tu zomriem,“ zahundrala Tory.
„Ale no tak. Je to úplne na nič, ale aspoň sme v centre diania,“ povzbudzovala ju Mira, „a mimo to...mysli...“ a čakala, kým ju Tory doplní.
„Pozitívne,“ zamumlala Tory a dala si ruky do vreciek bundy.
„Ani sa neopováž zomrieť,“ varovala ju Sora, „alebo sa inak vyvliecť z nášho súboja.“
Započula buchot. To Tsunade praskla trpezlivosť, lebo všade sa ozývali tiché rozhovory a nikto jej nevenoval pozornosť. Tresla do stola a tým sa preniesli všetku pohľady na ňu. Skoro všetci pri tom nadskočili.
„A bude tu ticho!“ skríkla až takmer všetci nasucho preglgli. Sadla si, lebo predtým sa postavila.
„Takže,“ dôležito si odkašľala a Sora pri tom prevrátila očami, „otázkou zostáva, ako ste sa tu dostali?“ otočila sa na Soru a ostatných, ktorí prišli po Daisukem.
„Portálom predsa,“ odpovedal jej Keita akoby to bola úplne nezmyselná otázka. Moment...veď aj bola. Je jasné, že prišli portálom.
„Chceli ste asi vedieť, ako je to možné, že sme ním prešli, keď sa po prechode, hoci len jednej osoby, v našom svete čas zastaví, že?“ ozvala sa Riko, čím hodila Tsunade záchranné lano. Tsunade prikývla.
„Počkať! Čo?!“ zvolala Tory, ktorá nemala o tomto ani páru. Takisto zmätene sa tvárila aj Mira s Atsushim.
„Mám taký neblahý pocit, že niektorí nemajú dostatočné informácie,“ skonštatoval Shinichi stále s úškrnom na tvári.
„Daisuke,“ povedala unavene jeho smerom Tsunade, „mohol by si?“ v jej hlase sa dal rozoznať prosebný tón.
Daisuke prikývol a začal rozprávať: „Po prechode do tohto sveta sa čas v našom svete zastaví až kým neprídu všetci, čo odišli. A keď s nami príde aj niekto, kto nepochádza z nášho sveta, čas sa tiež nerozbehne. Je to preto, lebo náš svet ho berie ako parazita, ktorého sa najprv potrebuje zbaviť, aby mohol normálne fungovať. My môžeme prechádzať portálom, lebo máme od Orochimara vylepšené prekliate pečate. Riko s dvojičkami ju majú priamo od neho. Sora, Keita a Otany ju majú preto, lebo prešli už označeným portálom a ja, keď som prišiel neskôr, som ju získal rovnakým spôsobom.“
„Nerozumiem tomu,“ ozvala sa Mira.
„Len sa usmievaj a prikyvuj. Je jedno či tomu nerozumieš,“ prerušila ju Tory, no Mira pokračovala ďalej.
„Ako ich oni mohli získať iným spôsobom ako zvyšný traja? A prečo ty si to mal takisto, ale neskôr? Z toho vyplýva, že si neprišiel v tom čase ako oni, ale to nie je možné, lebo vo vašom svete čas zastal. Tak si to povedal, nie?“
Atsushi pochvalne zapískal. Aj Sora žasla, že tu predsa len niekto rozmýšľal nad tým, čo Daisuke povedal a nevypustil to jedným uchom dnu a druhým von, akoby to určite urobila ona na ich mieste.
„Hneď vysvetlím. Riko s dvojičkami prišli skôr ako my ostatní. Pokiaľ sa jedná o portál, je ešte veľa vecí, ktoré o ňom nevieme ani my. Ale existuje akési pravidlo, alebo lepšie povedané- cyklus, ktorý zabezpečuje, že po dvadsiatich rokoch sa svet opäť pohne. A tí, čo sú tu sa nemusia vrátiť, aby sa opäť spustil. Avšak, ich telá zostávajú tam. Teda sme tu aj tam. Takže po dvadsiatich rokoch sa čas spustil a my sme pokračovali v našich životoch. Kým sa do Shinobi sveta nedostala Sora s chalanmi. Prešli, ako som hovoril predtým, už označeným portálom. Po nejakom čase sa dostali domov a čas sa normálne spustil. A potom sa tu dostali aj so mnou, a tak som bol označený aj ja.“
„Komu sa ešte zdá, že hovorí cudzím jazykom?“ ozvala sa Tory a Sora sa uškrnula.
„Keď už sme pri vysvetľovaní, mohol by niekto povedať, prečo chcú všetci Pútnici zabiť Hokage?“ ozval sa Atsushi azda prvýkrát, čo stoja v tejto kancelárii.
„Pretože opravila portál, ktorý mal zostať zničený,“ zhrnula to Sora a prepichla Tsunade ľadovým pohľadom.
„To vedia,“ poznamenala Tsunade, „ale radi by sme vedeli, čo sa dialo počas vašej poslednej misie.“
„Povedal som im, že ste prešli cez portál a boli ste dosť dobití,“ povedal otrávene Hidan, „nikto od mňa nežiadal pri*ebané detaily.“
„A,“ dodala dôležito Tsunade, „porozprával mi, čo sa dialo s Tieňom...“ , no nestihla dokončiť vetu.
„Kto je Tieň?“ spýtala sa zmätene Tory presne vtedy, keď sa Sora spýtala: „Kde je Tieň?“
Hidan sa v tej chvíli odvrátil od Sory a tváril sa, že ho zaujala scenéria za oknom. Bolo už poobedie a slnko pražilo na Konohu. Na oblohe bolo len pár bielych chuchvalcov, ale tie Soru sotva zaujímali. Zopakovala otázku a Hidan ju opäť ignoroval. Kútikom oka si všimla, že blondie hádže spýtavé pohľady na každého v miestnosti a hľadala toho, ktorý by jej odpovedal na jej otázku. No nikto sa neunúval. Všetci čakali, čo povie Hidan. Po dlhom tichu Riko ticho zhíkla, čo bolo však počuť, akoby nahlas zanadávala, a preto sa všetky pohľady presunuli na jej prekvapenú tvár. Okrem Hidanovej.
„Riko?“ spýtal sa jej Keita a čakal na odpoveď.
„Je mŕtvy,“ hlesla a Sore sa rozšírili zreničky.
„Je mŕtvy,“ zopakovala Sora, akoby si tie slová najprv musela uložiť v hlave, aby pochopila ich zmysel. Trhavým pohybom sa otočila k Hidanovi, „čo sa stalo? A odpovedz mi!“ poslednú vetu skríkla rozkazovačným tónom, ktorým sa dožadovala odpovede. Hidan otvoril ústa v momente, keď sa Otany rýchlo chytil za pečať na jeho krku a vykríkol. Sora počula zvuk stoličky posúvajúcej sa po podlahe. Tsunade prebehla stôl a pričupla si ku Otanymu. Ruku obalenú v zelenej chakre mu priložila ku krku a druhú na čelo. Chcela mu zmierniť bolesť, ale videla, že to nepomáha. Na jeho tvári sa objavili perličky potu a zatínal zuby od pridávajúcej sa bolesti. Klesol na kolená a trhane dýchal, akoby nemohol chytiť dych.
„Sora, musíš mu pomôcť,“ počula Keitove slová pri svojom uchu a prikývla. Nevedela, čo sa to deje, ale Otany trpel. A ona mu mohla pomôcť. Pohla sa smerom k nemu, keď Keita vedľa nej vykríkol a tiež siahol po svojej pečati. Rýchlo sa obrátila k nemu a urobila to isté, čo Tsunade, aj keď to veľmi nepomáhalo. Keita sa zrútil na zem a jeho telom mykalo a on to nevedel kontrolovať. Prišiel však väčší šok. Seiichi a Shinichi sa chytili za hrdlá, akoby im zrazu prestal do pľúc prúdiť vzduch a lapali po dychu. Videla ich pečate na krku. Pulzovali. Zväčšovali sa a následne zmenšovali. Tak ako Keitovi a Otanymu. Nechápala to. Len tak sa zrútili. Čo sa to deje?
Riko nahlas vyslovila jej poslednú myšlienku a hneď na to sa chytila za hlavu a s krikom klesala ku podlahe. Všetci jej priatelia ležali v bolestiach. Rýchlo sa pozrela na Daisukeho, ktorý jediný stál na nohách a lietal pohľadom z jedného na druhého. Nezdalo sa, že by sa chystal zrútiť ako ostatní. Zrazu Otany skríkol oveľa hlasnejšie ako predtým a postupne sa premenil na svetlohnedý prach, ktorý sa ale neusadil na zemi, ale zmizol.
„Nie!“ vykríkol Daisuke a Sorin pohľad preletel na Keitu, ktorý sa zložil ako druhý, teda mal byť na rade. Zväčšila dávku svojej chakry, už mu chcela priložiť ústa na ústa, keď sa kričiac prehol v chrbtici a zmizol takisto ako Otany. Jeho prach bol však červený.
„KEITA!“ zvreskla. Nie, nie, nie! Toto nemôže byť pravda! Čo sa to deje?!
„Ku*va!“ počula Hidana, ale jeho hlas bol akoby z veľkej diaľky. Zaregistrovala, že Atsushi schytil Miru a Tory za ruky a stiahol ich ďalej od Pútnikov, akoby to, čo sa im dialo, bola nejaká choroba.
Zrak mala zahmlený od sĺz, a preto len nejasne videla, že dvojčatá a Riko stihol ten istý osud. Jej zrak zaletel ku Daisukemu, ktorý stál v šoku za ňou a pozeral sa na miesta, kde ešte pred chvíľou stáli ich priatelia. Spýtavo sa naňho pozrela a on len pomaly pokrútil hlavou. Ani on nerozumel tomu, čo sa tam stalo. Zmizli. Len tak...ale prečo tu zostala ona a Daisuke?! Prečo nezmizli všetci Pútnici?
Pomaly, trhavými pohybmi, sa postavila a matne upierala zrak pred seba. Otočila sa ku Tsunade a so zovretými päsťami a zadržiavajúcimi slzami sa jej spýtala: „Čo sa to, dopekla, stalo?!“
„Ja...ja...ja neviem,“ zakoktala.
Otočila sa na Miru a Tory. „Prečo sa to stalo?!“ zrúkla na nich. Obe pokrútili hlavou. Prižmúrila oči a mala chuť na nich nakričať. Na niekom si vybiť zlosť a to, že by to boli ony, sa jej zdalo správne. Ony predsa privolali Daisukeho sem a tým dali podnet na privolanie ostatných. Už- už otvárala ústa, keď sa pred Miru postavil ten bielovlasý chalan- Atsushi.
„Tým, že na ne budeš vrieskať, odpovede nezískaš,“ precedil pomedzi zuby a Sora sa zamyslela. To jej naozaj na tvári tak vidieť, že by niekoho najradšej zbila?
„Musím uznať, že sopliak má pravdu, Sora,“ ozval sa Hidan a vôbec neznel posmešne, ako od neho očakávala. To, čo sa tu práve stalo, otriaslo nimi všetkými.
„Práve sa mi pred očami vyparilo päť ľudí,“ ukázala na miesto prstom, kde len pred chvíľou ležali, „a ja chcem vedieť prečo!“
„Musíme počkať na správy od Tímu sedem,“ povedala trpezlivo Tsunade.
„Prečo práve od nich?“ nechápavo zvraštil obočie Daisuke.
„Pretože dúfam, že z tej misie donesú odpovede, ktoré nám pomôžu.“