Jadro pudla

“Haló? Haló! Je tam niekto?” volal a päsťou búšil do starej ošarpanej brány. “Nutne potrebujem vstúpiť na váš pozemok!”
To je ako naschvál.

V to nedeľné ráno sa Shino nečakane dostal na stopu nesmierne vzácneho druhu chrobáka Kikaichuu, ktorý by klanu Aburame odomkol cestu k novým ninja technikám. Odvtedy, čo ho klan spozoroval pred siedmimi rokmi, zľahla sa po ňom zem a o chrobákovi sa začalo hovoriť ako o legende. Preto v to ráno, vracajúc sa z misie, nemohol Shino uveriť vlastným očiam, keď sa Kikaichuu zjavil na pastvine priamo pred ním. Jeho oranžovo-žltý pancier splýval s okolitými kvetmi, no chrobáka prezradili nápadne dlhé tykadlá. V momente, čo ho zazrel, Shino stuhol na mieste. Chrobák nehybne sedel na jednom z listov nechtíka.
Pozerá sa mojim smerom. Vie to. Ticho Shino, nenahováraj si hlúposti, je to len chrobák.
Nestačil ani domyslieť, keď sa ozvalo tiché vzzn - Kikaichuu raketovo vyštartoval do vzduchu.
“Ha!” zahučal Shino a vrhol sa do prenasledovania prekvapivo rýchleho cieľa.
Päť hodín trvalo, kým začal chrobák spomaľovať. Sily ale dochádzali aj Shinovi. Musím vydržať. Ak sa mi podarí dochytiť takto vzácny druh, určite sa stanem veliteľom klanu.
Naháňal chrobáka, až kým došiel k vysokému železnému plotu, za ktorým sa čnel ošumelý dom. Kikaichuu preletel ponad plot a smeroval do záhrady. Spoza plota počul Shino slabé štekanie.
“Haló? Haló! Je tam niekto?” hlasno zavolal.
Do tej chvíle naháňal chrobáka po lúkach a pasienkoch, ale vstúpiť na ohradený pozemok? To bolo protizákonné... Síce sa nachádzal v Zemi ohňa, ale nie všetci civilisti boli naklonení politike Konohy (a už vôbec netolerovali cudzích ľudí preháňajúcich sa cez ich dvor).
“Nutne potrebujem vstúpiť na váš pozemok!”
To je ale opruz, pomyslel si, keď preskakoval železný plot.
Vedel, že ten risk za to stojí.

Pozemok, na ktorý sa dostal, bol omnoho väčší, ako sa na prvý pohľad zdalo. Shino nezastavoval, neotáčal sa, len sledoval svoj cieľ, ktorý pár desiatok metrov pred ním zavrávoral. To je moja šanca.
Kikaichuu po chvíli začal klesať k zemi. Nakoniec zosadol na prístrešku neveľkého domu na druhom konci pozemku. Očividne narazil na svoje limity. Shino sa zaradoval a pomaly sa začal približovať k prístrešku. Nevšímal si slabý štekot vychádzajúci spoza domu ani jemné zapraskanie konárov za ním. Preto ho tak prekvapil prudko letiaci kameň, ktorý len tesne minul jeho hlavu. V šoku sa otočil.
Niekoľko metrov pred ním stál muž. Čosi na ňom pôsobilo temne, možno sekera v pravej ruke, možno naširoko roztiahnuté zorničky, ktorých pohľad sa Shinovi zarezával priamo do hlavy. Všetky jeho svaly boli v napätí, pripravené v ktorúkoľvek sekundu zaútočiť.
Shino rýchlo vytiahol svoj kunai a inštinktívne sa pripravoval na stret. Cudzinec na seba nenechal dlho čakať a vyskočil na Shina, ktorý nemal inú možnosť a vyrazil tiež. Nikdy nepatril k prieborníkom v tai-jutsu, tentokrát však proti nemu stál protivník menej skúsený ako on. Zo súperovej ruky sa mu podarilo vyrvať sekeru a rýchlym pohybom ho trafil tupou stranou kunaia do spánku, čím ho poslal do bezvedomia. Srdce mu búšilo, ale situáciu zvládol s prehľadom.
Ako z učebnice.

Opatrne nahmatal mužov tep - všetko vyzeralo byť v poriadku. Muž bol zafúľaný, oblečený v pracovnom úbore, vyzeral celkom ako bežný civilista. Civilista, ktorému si neoprávnene vstúpil na pozemok, a ktorého si omráčil kúsok od jeho domu, len aby si chytil pekného chrobáčika.
“Kikaichuu!” vyhŕkol Shino a chvatne sa pozrel na prístrešok. Úplne prázdny. Do *iti.
Epizóda s mužom Shina úplne vyhodila z rytmu. Po niekoľkých sekundách rozčarovania si uvedomil, že zatiaľ neprehral - ešte pred vstupom do záhrady za Kikaichuuom vyslal samičku chakrových chrobákov, čím zabezpečil, že sa nestratí z jeho dosahu.
Keď dal Shino pokyn svojim chakrovým chrobákom, začal jeho kabát nápadne vibrovať. Rozbehol sa smerom, ktorý mu jeho pomocníci vyznačili. Stopovanie sa skončilo rýchlo. Kikaichuuovým posledným útočiskom sa stala koruna osamotenej hrušky stojacej pri poľnom chodníku. Chrobák sa síce usadil na samom vrchole stromu, no proti Shinovej sieťke nemal šancu.

Po tom, čo ho Shino uväznil do malej sklenej dózy, musel si na chvíľu sadnúť do tieňa stromu. Bol totálne unavený. Zo včerajšej misie sa plánoval vrátiť už ráno, preto putoval celú noc. Pár kilometrov pred Konohou si ale s Kikaichuuom strihol niekoľko nepravidelných koliečok po okolí, čo ho značne vysililo.
Ako tak ležal opretý o hrušku, bolo už pravé poludnie. Slnko pálilo, ako sa na leto patrí, mohlo byť tak tridsať stupňov. Shino cítil, ako mu horúci pot stekal po čele, a ostatne po celom tele, ktoré mal zabalené v kabáte. V tieni hrušky mu bolo dobre. Vlastne až tak dobre, že ho premohol spánok.

Keď sa po troch hodinách prebudil, slnko sa začalo skláňať k obzoru. Rukou si pomaly pretrel tvár a pozrel doprava. Nádoba s Kikaichuuom stále ležala na tráve. S námahou vstal a dal sa do kroku. Keďže mal mať v ten deň voľno, rozhodol sa neponáhľať, aj vzhľadom k minulým udalostiam. Hovoril si, že si spraví menšiu prechádzku, od Konohy ho delilo len pár kilometrov.
Chodník, po ktorom sa pustil domov, bol vlastne úzky pás ušliapanej trávy medzi dvoma poľami. Po pravej strane sa týčili zlaté klasy pšenice, ľavá strana už bola skosená. Na okolitých pozemkoch videl malé skupiny roľníkov, strácajúcich sa medzi klasmi. Na jeho chodníku však nestretol jediného človeka. Spoločnosť ale mal - vzdialený asi dvesto metrov od neho kráčal muž so psom. Šli po chodníku paralelnom s tým, po ktorom kráčal Shino. Celý čas mali na seba výhľad, no chodníky sa nikde neprepájali. Muž bol oblečený v kabáte, podobnom ako mal Shino, no ten jeho bol čierny. Keďže mal na hlave veľký klobúk, nebolo možné zahliadnuť jeho tvár. Navyše, muž kráčal zo Shinovho pohľadu priamo oproti slnku, takže sa celá jeho postava zmrskla na čiernu siluetu. Pes kráčajúci s mužom bol určite čierny - pudel, ale nie taký, akých si kupujú bohaté paničky. Tento pudel bol vysoký. O jeho srsť sa určite nestaral žiadny kaderník, vyzeral špinavo - ako pes tuláka. Z nejakého dôvodu sa Shinovi bridil pohľad naň a radšej odvrátil zrak.

Po polhodine chôdze Shinovi napadlo, že skontroluje svoj malý úlovok, preto zložil z chrbta batoh a vybral malú sklenenú dózu. Kikaichuu zlovestne bil hlavou o sklo pri pohľade na Shinov víťazoslávny úsmev. Žiadne také, už si len môj, uškrnul sa a vložil dózu naspäť do batoha, ktorý si prehodil cez chrbát. Potom sa pozrel smerom k paralelnému chodníku. Muž s pudlom boli otočení smerom k nemu a zízali na neho. Shinovi prebehol po chrbte mráz, niečo sa mu nezdalo. Pudel začal štekať. Haf, hav, baf, raf. Čosi mu na dvojici nesedelo, ale nevedel čo presne. Inštinkty mu hovorili, aby bežal, no rozum mu velil ostať. Haf, hav, baf, raf, stále sa ozývalo z druhej strany poľa. Musím pokračovať. povedal si v duchu a začal šliapať. Kútikom ľavého oka sa presvedčil, že situácia je naozaj taká, aká sa zdala byť - dvojica sa pohla hneď, ako sa pohol on. Hoci bolo von tak tridsať stupňov, Shinovi začínalo byť chladno. Ešte raz nanápadne pozrel na pudla, ktorý neprestával brechať. Neznášam psy.
Pomaly sa blížili k lesu. Čím rýchlejšie skúšal Shino kráčať, tým rýchlejšie sa začal pohybovať muž s pudlom a naopak, keď Shino spomalil, aj muž znížil svoje tempo. Toto nie je dobré, vôbec to nie je dobré. Čo odo mňa môže chcieť?
Keď sa Shino ocitol na križovatke tesne pred vstupom do lesa, zaváhal. Vedel, že najrýchlešia cesta do Konohy vedie odbočkou vľavo. Vedel aj to, že cesta, po ktorej kráča muž s pudlom, sa v lese pretína práve s odbočkou doľava. Preto sa impulzívne rozhodol pre pravý chodník. Problém bol v tom, že ním nikdy predtým nešiel. Desil sa však predstavy, že by sa dostal do blízkosti muža s pudlom. Napokon, aj druhý chodník mal viesť do Konohy, len menšou okľukou (aspoň to si myslel).

Cesta, po ktorej sa teraz pustil sa zdala byť ešte menej používaná ako tá, po ktorej kráčal predtým. Po zhruba polovici kilometra sa dostal k skupine osamotených obydlí. Ako pokračoval, z oboch strán chodníka sa začal týčiť železný plot, čo pôsobilo náramne stiesňujúco. Každopádne to posledné, čo Shino chcel, bolo vrátiť sa.
Obkolesený plotom pokračoval ďalej, až začul štekot. Strážne psy.
Pochopiteľne, sedliaci nemajú v súboji proti ninjom žiadnu šancu, ale ak ich pes včas varuje pred lupičom, zvyšujú sa ich šance na obranu. Teraz sa už Shino necítil len nepríjemne, ale vyložene nepohodlne. Chcel mať túto podivnú cestu za sebou tak rýchlo, ako sa len dá. Pridal do kroku, ale zdalo sa, že čím ďalej postupuje, tým viac psov na neho cerí svoje zuby spoza okolitých plotov a brán. Kde si Kiba, keď ťa potrebujem?
Musel zastať. Narazil na ostrú zákrutu, spoza ktorej sa ozýval naozaj hlasný brechot, ktorý mu zlovestne rezonoval v bubienkoch. Taký brechot môže vydávať len naozaj veľký pes. Veľký, zlý pes.
Ale to nebolo všetko. Spod okolitých brán postupne začali vyliezať malé psy, ktoré sa dokázali prepchať medzerami v plote a rozbehli sa so štekotom k Shinovi. V reakcii na túto skoro až hororovú scenériu vyskočil Shino na najvyšší stĺp kovového plota, kam psy nemohli dosiahnuť a začal sa rozprávať sám so sebou. Ukľudni sa, Shino, sú to len malé psíky. Nie je dôvod panikáriť. Nejako si sa sem dostal, dostaneš sa aj cez toto peklo.
No jeho telo mu fyzicky bránilo pokračovať po chodníku. Brechot psov neutíchal, naopak, silnel a nikde naokolo nebolo ani chýru, ani slychu po živom človeku. To tu nikto nebýva alebo sa ma len všetci boja?
Nakoniec porazenecky zvesil hlavu. Musel uznať, že sa bojí. Rozhodol sa pre návrat a za použitia čo najväčšieho odrazu sa vydal po chodníku naspäť. Keď doskočil, na nohy sa mu ešte zavesili dva mopslíky, ktoré bez milosti odkopol a naplno bežal, nechávajúc za sebou hučiacu osadu.

Až keď mal úplnú istotu, že ho nesleduje žiaden rozzúrený pes, a že nie je obkolesený žiadnym železným plotom, zastal, aby sa poriadne nadýchol. Skoro až lapal po dychu, držiac sa za stehná.
Shino, Shino, čo to len vyvádzaš? Unavený z cesty ideš okľukou cez neznáme územie, len aby si sa vyhol nejakému pánovi na prechádzke s pudlom? a začal sa pochechtávať. Ale potom zdvihol hlavu a smiať sa prestal. Muž s pudlom pomaly kráčal po chodníku oproti nemu. Mohol cítiť každý jeho krok, začali mu naskakovať zimomriavky. Nezmohol na nič, len neprítomne hľadel pred seba. Všimel si uprený pohľad pudla, ktorý naňho civel čiernymi očami. Až bola dvojica úplne blízko, cudzinec zastal.
Nastala chvíľa ticha, ktoré prerušil hrobový hlas: “Vidím, že ste sa stratil na cudzom území. To môže niekedy dopadnúť veľmi nepríjemne, že?” nadhodil a nečakal na Shinovu odpoveď.
“Stávajú sa rôzne nehody. Preto je treba byť ... opatrný.” a škrekľavo sa zasmial. “Mimochodom, nezabudli ste na niečo?” zasmial sa ešte raz a zapískal na pudla, ktorý stále civel na Shina. Ten v tej chvíli zamrel a keby sa ho niekto spýtal, čo sa vtedy stalo, zaiste by nedostal odpoveď.
Každopádne sa mu v nejakom tranze podarilo dokráčať na križovatku pri lese. V hlave mu stále doznievala mužova otázka: “Mimochodom, nezabudli ste na niečo?”

V živote sa stávajú rôzne veci. Niektoré sa dajú racionálne vysvetliť, u iných to úplne možné nie je. Proste je treba ich akceptovať a radšej o nich mlčať. Na tej nenápadnej križovatke kúsok od Konohy si Shino každopádne neuvedomil len náhodou, akú chybu v ten deň spravil - možno z čírej radosti z objavenia Kikaichuua, a možno len z čistej nedbalosti úplne zabudol na muža, s ktorým dopoludnia bojoval a ktorého udrel do spánku tak silno, že upadol do bezvedomia. Až keď sa snažil rozlúštiť mužovu otázku: “Mimochodom, nezabudli ste na niečo?”, spomenul si. Síce bol len kúsok od Konohy, rozhodol sa vrátiť k domu toho muža, ktorého premohol. Niečo ho nútilo bežať - a bežal rýchlo.
Keď dorazil, už sa stmievalo. Na pozemok vstúpil zo strany, kde prebehla zrážka, aby sa tam zdržal čo najmenej. Dostal sa na miesto súboja a stŕpol - muž stále ležal na zemi.
V tento čas sa mal už dávno prebrať, mračil sa Shino a skúsil mužov tep. Všetko sa zdalo byť v poriadku, a predsa ho nemohol žiadnym spôsobom prebrať z jeho spánku.
Došľaka. Tu pomôže len doktor. Musím sa vydať po Sakuru alebo niekoho iného z medicínskeho oddelenia, a rýchlo.
Nevedel si to vysvetliť, cítil sa akosi ľahšie. On sám tomuto človeku doobeda vstúpil na pozemok a poslal ho do bezvedomia, tak prečo teraz necíti vinu, ale akúsi ľahkosť?
Pomaly sa zdvihol zo zeme a vydal sa k plotu. Niečo ho však zdržalo. Slabý štekot. Znova pocítil mrazenie, ktoré už dobre poznal a neochotne sa vybral smerom k zdroju štekotu. Za domom objavil búdu, z ktorej naňho s vyplazeným jazykom štekal čierny pudel.

Fin