Romakčný príbeh 03 Spoločne strávený večer...

Mlčky prechádzali uličkami Konohy. Vyhýbali sa pohľadu na seba, ani nevedeli prečo. Boli ticho, nepozerali sa na seba, takže keby ich niekto nepoznal povedal by si, že vedľa seba idú dvaja cudzinci. A ľudia, ktorí ich poznali na nich pozerali so zvedavosťou, lebo túto dvojicu spolu ešte nevideli. Alebo to bolo tým, že tak krátko po Narutovej smrti je Hinata vonku s nejakým chalanom? A nie s hocijakým chalanom, ale so Sasukem?
„Si hladná?“ spýtal sa jej so zrazu chladným odstupom Sasuke, aby prerušil to nekončiace trápne ticho.
Hinata prikývla. Úplne zabudla, že odkedy sa dozvedela o Narutovej smrti, skoro vôbec nejedla.
Sasuke si povzdychol. „Tak prečo niečo nepovieš, há?“ spýtal sa jej namrzene, schytil ju za ruku a ťahal k prvej reštaurácii, ktorá mu prišla pod ruku. A zhodou okolností to bol Ichiraku Rámen.
Sasuke sa zarazil. Absolútne nevnímal kam ho nohy vedú, lebo do tejto reštaurácie chodieval so svojím tímom takmer stále. Pozrel sa na Hinatu a tá vyjavene pozerala na starého pána, ktorý práve niekomu podával misku rámenu. No neusmieval sa pri tom ako zvyčajne, pretože jeho najčastejší zákazník a dobrý priateľ už na jeho rámen nikdy nepríde.
Hinata si predstavila situáciu, aká by bola keby sa Naruto z misie vrátil živí. So smiechom by sedeli nad miskou rámenu a Naruto by jej do detailov porozprával o tom, ako porazil svojho nepriateľa a určite by sa nevyhol zveličovaniu.
„Prepáč,“ povedal potichu Sasuke ešte predtým, ako sa stihla Hinata rozplakať. Povzdychol si, smutným pohľadom sa pozrel na Ichiraku Rámen, odvrátil pohľad a ťahal Hinatu čo najďalej od tej reštaurácie. Ani si neuvedomili, že sa po celý čas držali za ruky.
Došli až na druhý koniec Konohy, do reštaurácie, ktorej meno si ani nevšimli, pretože pre nich nebolo podstatné. Vošli dnu a sadli si do kúta. Nechceli pútať priveľa pozornosti, lebo Sasuke stále púta pozornosť aj keď nechce.
Sasuke objednal Hinate jedlo, no sebe iba pohár vody. Nemal veľmi chuť na jedlo a je tu len kvôli tomu, že Hinata bola hladná. Tá svoju porciu jedla pomaly, čo Sasukeho dosť rozčuľovalo. Myslel si, že sa naje a pôjdu preč. Respektíve ju odprevadí domov. Poobzeral sa po malej reštaurácii, kde bolo na takú neskorú hodinu dosť ľudí. A aspoň každý druhý po nich prešiel pohľadom. Sasukeho to štvalo, lebo vedel, že na druhý deň bude vedieť skoro celá Konoha to, že bol s Hinatou. Pevnejšie zovrel pohár a zadíval sa na Hinatu. Pri jedení sa pozerala iba do taniera so sklonenou hlavou. Nikam inam. Či sa vyhýbala pohľadu ľudí, alebo Sasukeho pohľadu, nevedel.
„Mohla by si to jesť rýchlejšie?“ spýtal sa jej nervózne Sasuke, keď videl, že sa s jedlom iba tak hrá.
„Ja...“ začala Hinata, keď zdvihla zrak a pozrela sa na neho, no hneď nato ho zase sklopila, „...prepáč,“ a snažila sa jesť rýchlejšie, ale teraz jej to už akosi nechutilo.
Sasuke si vzdychol a na jeden hlt vypil vodu. „Začo sa ospravedlňuješ?“ spýtal sa jej.
Hinata zostala zaskočená. Keď sa stalo, že sa Narutovi za niečo ospravedlňovala, nikdy sa nestalo, že by to nejako rozoberal. Proste ju objal a povedal jej, že všetko bude v poriadku.
Prudko sa nadýchla, keď si uvedomila, že znova porovnáva Naruta so Sasukem. Prečo to zase robí? Predsa vie, že Sasuke nie je Naruto a nikdy ani nemôže byť. Tak prečo to robí?!
„Tak?“ naliehal na ňu Sasuke, keď bola ticho a pozerala naňho ako na prízrak, „Za čo konkrétne sa mi ospravedlňuješ?“
„Za to...že...“ a je to tu. Po dlhej dobe zo seba nemôže dostať zmysluplnú vetu, „..že...“ nevedela nájsť správne slová. A ešte čo nemohla nájsť bol dôvod prečo sa mu vlastne ospravedlňuje. No namiesto toho si všimla niečo iné. Naposledy keď sa takto zajakávala, ešte nebola s Narutom. Bolo to preto, lebo bola do Naruta beznádejne zaľúbená a keď ju náhodou zaskočil nejakou otázkou, alebo pozdravom, nevedela, čo mu má na to povedať, bez toho, aby sa strápnila. A teraz cítila tú istú nervozitu aj pri Sasukem, pričom on bol od Naruta rozdielny ako sa slnko odlišuje od mesiaca.
„...neviem,“ odpovedala mu nakoniec úprimne.
„Tak sa neospravedlňuj, keď nemusíš,“ povedal jej, ona naňho ešte chvíľu pozerala a potom sa znova pustila do jedla.
Sasuke na ňu celý čas pozeral, čo si Hinata nevšimla, keďže jej oči smerovali iba do taniera. Za ten čas, čo s ňou strávil i keď to bolo len pár hodín zistil, aj keď to už nejakú dlhšiu dobu tušil, že Hinata nie je ako ostatné dievčatá v Konohe. Nie preto, že ním nebola posadnutá, to bolo nad slnko jasnejšie už dávno. Ale preto, že keď bola zaľúbená do Naruta, bola to čistá láska a nie posadnutosť. Tak trochu Narutovi závidel. Závidel mu, že si našiel niekoho, kto ho ľúbi takého aký je a nie preto, ako vyzerá, aj keď ten pocit nemohol zažiť na dlhší čas. Čím dlhšie sa na ňu pozeral, tým viac horúco mu bolo. Chcel sa osviežiť vodou z pohára, ale zistil, že ten už je prázdny. Odvrátil pohľad od Hinaty a pozeral sa von oknom. Oblohu zahalili mraky a vyzeralo to na dážď. Zamračil sa na nebo a potom sa znova pozrel na Hinatu. Akurát dojedla, čo znamenalo, že dážď ich nemusí zastihnúť.
„Ideme?“ spýtal sa jej a ona prikývla. Sasuke zavolal čašníka a ten mu priniesol účtenku. Hinata vytiahla peňaženku, že zaplatí svoj podiel, no Sasuke ju predbehol a zaplatil za oboch. Chcela protestovať, no umlčal ju pohľadom.
„Prečo...si...si...za mňa...ehm...zaplatil?“ spýtala sa ho koktavo aj keď nechcela. Nemohla tomu zabrániť. Existuje nejaký liek proti koktaniu? Asi nie. Ale Hinata si povedala, že keď ho niekto vynájde, tak mu ako prvá pogratuluje.
„Máš s tým problém?“ spýtal sa jej. Čoraz viac a viac sa k nej správal odmerane. Hinata nevedela prísť na to, že prečo. No Sasuke dobre vedel prečo. Pretože ak chcete maskovať, že ste zmätený sám zo seba, najlepšie ako to zakryť je, že sa budete tváriť, že vám je všetko naokolo ukradnuté. A jemu sa to naozaj darilo. Dokonca zmiatol Hinatu, ktorá z toho mala ešte väčší zmätok ako on.
Áno, mala s tým problém. Ťažšie to bude len vysloviť. „No...ja...vlastne...áno...“ dostala to zo seba aj keď jej to dosť trvalo, ale dostala.
„A čo ti na tom vadí?“ spýtal sa ďalšiu nepríjemnú otázku. Vlastne, nebola nepríjemná, len Hinate sa na ňu, a aj iné Sasukeho otázky, odpovedalo ťažko.
Presne vedela, čo jej na tom vadí. Vadilo jej to, že ona je samostatný človek, ktorý má vlastné peniaze a nie je odkázaná na ostatných. „Viem...viem...viem si...zaplatiť...aj...aj sama.“
„Aha,“ povedal Sasuke akoby to tušil celú dobu a iba ju naťahoval, „ale ja som s tým nemal problém.“
„Ja chcem...“ chcela dokončiť vetu, ale Sasuke ju prerušil.
„Čo? Čo chceš?“ spýtal sa rýchlo, potom sa zarazil, asi ľutoval, že sa je to spýtal, znova nasadil svoj poker face a pozrel sa na Hinatu očakávajúc odpoveď.
„...chcem ti...vrátiť tie peniaze.“
„Kašli na to!“ povedal jej na to Sasuke, znova odmerane, a odvrátil sa od jej tváre, ktorá každú chvíľu nadobúdala iný odtieň červenej. Akú odpoveď vlastne čakal? Prečo sa jej spýtal čo chce uprostred jej vety? Čo sa to s ním vlastne deje?
„Prečo sa o mňa tak staráš?“ povedala bez jediného zakoktania, čo prekvapilo aj ju samotnú. Sasukeho to zrejme nezarazilo, aspoň sa tak netváril, ale z jeho poker facu sa toho veľa nedalo vyčítať, avšak s odpoveďou váhal.
„Keby som zo seba vydal viac, myslím v tom lese, tak by si sa teraz prechádzala s Narutom a nie som mnou. Viem, alebo si aspoň myslím, že viem, ako sa teraz cítiš a to mojou vinou, a tak ti to chcem nejako vynahradiť,“ dostal to zo seba a akoby mu spadol kameň zo srdca, keď sa tým niekomu zdôveril, niekomu, komu sa za ten čas, kým povedal túto vetu, nepozrel do očí, lebo sa za to...hanbil.
„Nie je to tvoje vina,“ povedala mu potichu a úplne ho tým zaskočila.
„Čože?“ spýtal sa šokovane.
Hinata chvíľu nevedela, čo si o tom má myslieť. Či vyzeral šokovane kvôli tomu, že povedala druhýkrát po sebe celú vetu bez zasekávania, alebo kvôli tomu, čo povedala. Rozhodla sa, že to bude asi tým, čo mu pred chvíľou povedala. „Povedala som, že to nebola tvoje chyba.“
Už aj Hinate sa zdalo zvláštne, že sa nezajakáva. Po tomto jeho vyhlásení sa pri ňom cítila istejšie. Bolo to tým, že vedela, čo tajomný Sasuke naozaj cíti a že nie len ona si cíti tak osamelo, vinne a bez duše.
„Aj tak si myslím, že bola,“ trval na svojom.
„Ale ja si myslím, že nebola,“ trvala na svojom aj Hinata a zrazu sa cítila taká...bojovná, alebo čo, a to len preto, lebo chcela Sasukeho presvedčiť o niečom, z čoho by nebol smutný. Ale prečo je záleží na tom či bude alebo nebude Sasuke smutný? Pripisovala to svojej povahe, lebo nemala rada, keď ľudia vôkol nej trpeli a nemali sa dobre. Nemohlo to byť nič viac. Samú seba presvedčila, že so Sasukem sú maximálne kamaráti a nič viac. Prečo by aj mali byť?
„BOLA!“ skríkol na ňu plný zlosti, že sa ho snaží presvedčiť, aj keď vie, že to nemá cenu, tak ako vtedy na Hore Hokagov, keď sa ho snažila presvedčiť, že aj on môže slobodne smútiť za Narutom a nie sa takto trýzniť. Hinatu jeho výkrik naľakal a vystrašil a taktiež donútil niekoľkých ľudí na ulici, aby sa otočili a pozreli sa, kto takto kričí.
Sasuke si všimol zvedavé pohľady spoluobčanov, a preto schytil Hinatu za lakeť a ťahal ju na kraj ulice, ulice, na ktorej sa nachádzal jeho byt. Za to si zaslúžil ďalšie pohľady obyvateľov Konohy, ale už nie len zvedavé, ale aj odmerané, výstražné, opovrhujúce.
„Povedal som, že je, tak je!“ doslova syčal a vtedy sa viac podobal na hada než kedykoľvek predtým.
„Ale ty nemôžeš za to, že vás obkľúčili!“ dohovárala mu, lebo teraz na ňom bolo naozaj vidieť, ako ho to vo vnútri zožiera. Nič na to nehovoril, stíchol, čo brala Hinata ako priestor na hovorenie. „Bolo ich tam priveľa, aspoň podľa toho, čo si hovoril!“
Sasuke a ani Hinata nevedeli, kde sa to v nej vzalo. Vždy ju bral ako dievčatko, čo sa samo nevedelo ubrániť, no ona sa iba skrývala ako šedá myška, ktorá akoby celý čas čakala, keby bude môcť vyliezť z diery. Hinata bola zmätená, lebo sa sama nespoznávala. Prečo sa pri Sasukem chová inak ako pri ostatných? Sasuke bol šokovaný. Toto by on nej v živote nečakal.
„Nechajme to tak,“ povedal, ale keď sa pozrel do Hinatiných očí, tušil, že ešte k tomu chce niečo povedať, tak dodal, „možno máš pravdu. Možno.“ To Hinatu ako tak uspokojilo a upokojila sa a zasa bola tá stará Hinata. Nevedela, čo ju tak odštartovalo. Iba prikývla, a tak ako Sasuke, to na teraz nechala tak.
Sasuke však niekde vo vnútri tušil, že Hinata má pravdu, ale cítil sa tak strašne, že si neustále za to pripisoval vinu.
A zrazu sa spustil lejak. Hustý lejak, a len tak zrazu z ničoho nič. Hinata si okamžite nasadila kapucňu a Sasuke ju znovu schytil, ale nie za lakeť, ale za ruku a ťahal ju do jedného z množstva vchodov a bežali hore schodmi až na najvyššie poschodie.
„Prečo sme šli tu?“ spýtala sa Hinata Sasukeho. Ten jej neodpovedal a niečo hľadal vo vrecku. Keď našiel to, čo hľadal, odomkol tým dvere a postrčil Hinatu dovnútra. Nevedela či sa jej páči, alebo nie jeho priamosť.
„T-to je tvoj byt?“ spýtala sa ho a ten šok, že je práve v jeho byte znova spôsobil koktanie, nad čím sa Sasuke uškrnul. Ten úsmev mu však hneď zmizol, keď si uvedomil, čo práve urobil a ako to asi musí celé vyzerať.
„Áno,“ odpovedal jej.