Romakčný príbeh 02 Pravda o misii...

Hinata tomu nemohla uveriť. Síce z ich pohľadov tušila, že sa niečo stalo, niečo zlé, nemyslela si, že to bude až takto zlé. Slzy jej stekali vo voľných prúdoch a nemohla ich zastaviť a ani nechcela. Cez slzy nevidela ako sa všetci, čo boli s Narutom, tvária previnilo a nešťastne, pretože sa im nepodarilo zabrániť tomuto nešťastiu. Dokonca aj chladnému Sasukemu stekali po tvári slzy. Nikto z nich sa im nemohol ubrániť. Naruto bol v ich životoch dôležitý a teraz je preč.
Niekedy ho považovali za príliš otravného, hyperaktívneho, ukecaného, priveľmi hrnúceho sa do boja a trošku prihlúpleho, no teraz, keď tu nebol, bol to pre nich zvláštny pocit. Ten pocit, keď viete, že osoba, ktorú nemôžete nikdy v živote nahradiť je navždy preč. Že sa s ňou nikdy nestretnete, nikdy sa jej neposťažujete, nikdy vás už nerozveselí, alebo vy ju. No najhoršie zo všetkého bolo, že sa s Narutom ani nemohli naposledy rozlúčiť.
Hinata si myslela, že s Narutom zostane dlhšie, dlhšie ako pár týždňov, najlepšie navždy. Ale táto jedna veta, ktorú vyslovil Kakashi zničila jej predstavu o tom, ako bude mať s Narutom deti, potom vnúčatá, ako sa mu splní sen a stane sa Hokagem, ako mu dá vždy pred odchodom bozk, ako spolu zostarnú. No to všetko je teraz preč.
Ino k nim dobehla a z toho, čo videla vyčítala, čo sa asi stalo. Ani ona nemohla ignorovať volanie sĺz, no nikto z nich neplakal tak veľmi ako Hinata. Hinata nevyzerala, že by bola v stave sa sama dostať domov, a tak sa Ino podujala, že ju vezme a rozlúčila sa s ostanými. Hinata iba plakala a keď sa aj ona chcela rozlúčiť, vydala iba akýsi pazvuk, no každý z nich to pochopil.

Na ďalší deň sa Hinata zobudila vo svojej posteli a len matne si spomínala, ako sa tam dostala. Spomenula si na to, že ju doviezla domov Ino a potom ju spolu s Hanabi dostala do postele. Keď si spomenula, prečo nebola schopná dostať sa sama domov, znova sa rozplakala.
Počula, ako jej otec ide okolo jej izby a započul, ako plače, ale bolo jej to jedno. Pravdepodobne chcel vojsť dnu, lebo zrazu počula Hanabi, ako hovorí.
„Nechoď tam,“ povedala mu, „teraz potrebuje byť sama.“
A mala pravdu. To bolo to, čo Hinata teraz potrebovala najviac. Bolo tu však niečo, čo chcela ešte viac. Naruta. No toho už nikdy viac neuvidí.

Hinata chcela mať od každého pokoj. Nepotrebovala súcitné pohľady ostatných alebo nekonečné kondolencie. Sedela na vrchu Hory Hokagov a pozerala sa na Konohu. Snažila sa nemyslieť, lebo nech myslela na čokoľvek, vždy jej myšlienky zaleteli k Narutovi. Nechcela naňho zabudnúť, to nie. No teraz ju to príliš bolelo. A pri tom ako sa snažila nemyslieť, zase myslela na Naruta. Nemohla tomu zabrániť, tak ako slzám, ktoré sa znova hlásili do služby.
„Ahoj,“ povedala osoba, ktorá si k nej prisadla, ale Hinata cez slzy nevidela, kto to bol, „myslíš naňho, že?“ spýtala sa osoba.
Hinata sa zmohla iba na prikývnutie. Rukávom bundy si zotrela slzy a zistila, že tá neznáma osoba vedľa nej nie je nik iný ako Sasuke.
Chvíľu na seba len tak pozerali. Keď Hinate to mlčanie a pozeranie si do očí prišlo nepríjemné, prehovorila. „Čo tu robíš?“
Sasuke si dal na čas, kým odpovedal. Pozeral sa na Konohu v zapadajúcom slnku. „Rozmýšľam,“ povedal po dlhej chvíli, „vždy sem chodím rozmýšľať.“
„Aha,“ hlesla Hinata a čudovala sa, ako sa môže baviť so Sasukem tak pokojne a bez koktania.
Zasa ticho. A zasa ho prerušila Hinata.
„Ako zomrel?“ spýtala sa potichu, no aj tak ju Sasuke počul. Nevedela či chce vedieť odpoveď na tú otázku, alebo nie, a tak ju vyslovila rýchlo, aby sa nad tým nemusela zamýšľať.
„Ako hrdina,“ odpovedal jej a pevne zovrel pery. Ani jemu sa o Narutovi nerozprávalo ľahko.
„Čo sa tam stalo?“ spýtala sa Hinata, zrazu chtivá po odpovediach.
„Najprv by si mala vedieť, že Naruto ti nepovedal všetko o tej misii,“ začal.
„Myslela som si,“ povedala Hinata potichu, „správal sa čudne,“ keď si spomenula, ako sa naposledy lúčili, znova ju premohli slzy. Chcela si ich utrieť v snahe, že ich neuvidí Sasuke i keď nevedela prečo by ju malo zaujímať, čo si o tom Sasuke myslí, no pripisovala to tomu, že navonok chce vyzerať silná aj keď vo vnútri sa už definitívne rozpadla, no Sasuke jej zastavil ruku.
„Pokojne plač,“ povedal jej a jej slzy to brali ako rozkaz.
Hinata plakala dlho, kým zo seba dostala väčšinu sĺz. Vedela, že to neboli všetky, ale nateraz sa vyplakala viac než dosť.
„Povedz mi o tej misii,“ vyzvala Sasukeho, keď si myslela, že to zvládne.
„Vážne to chceš vedieť?“ spýtal sa jej a nadvihol jedno obočie. Prikývla, lebo sa bála,
že ju zradí vlastný hlas.
„Tak fajn,“ zhlboka sa nadýchol, potom vydýchol a až potom začal rozprávať, „tá
misia nebola len o tom nájsť a zlikvidovať Zetsuov.“
„Ale išlo o tie biele rastliny, že?“ spýtala sa.
„Hlavne o ne.“
„V tom prípade mi Naruto neklamal,“ ohradila sa Hinata.
„Ale ja som nepovedal, že ti klamal,“ oponoval jej Sasuke, „ja som len povedal, že
ti nepovedal všetko.“
Hinata mlčala, čo Sasuke bral ako možnosť pokračovať vo vysvetľovaní. „Najprv tá
misia nemala byť určená nám, ale niekomu inému, no Naruto vytrvalo trval na tom, aby sme ju dostali my.“
„A to ho stálo život,“ povedala Hinata.
„A to ho stálo život,“ potichu zopakoval Sasuke.
„Prečo tak veľmi chcel tú misiu?“ nechápala Hinata.
„Aby ťa ochránil,“ povedal jej Sasuke, bez náznaku akéhokoľvek citu, akoby hovoril
o počasí. Hinata sa naňho pozrela či nenájde nejakú známku citu, ale Sasuke bol akoby opevnený hradbami.
Zrazu si uvedomila, nie jeho tón hlasu, akým to povedal, ale čo vlastne povedal.
„Čo?“ nechápala, „Aby ochránil mňa?“ a ukázala na seba.
Sasuke sa na ňu pozrel svojimi chladnými očami.
Možno iba skrýva, ako mu je za Narutom smutno, pomyslela si Hinata.
„Presne tak. Teba,“ Hinata tomu stále nemohla uveriť, „pretože tí, čo videli bielych Zetsuov si aj vypočuli časť ich rozhovoru, v ktorom sa zmienili, že ťa chcú uniesť.“
„Čo?“ spýtala sa znovu, lebo nič iné jej v tú chvíľu nenapadlo.
„Počuješ dobre,“ prikývol Sasuke, keď Hinata odmietavo pokrútila hlavou,“ a práve preto chcel ísť na tú misiu a práve preto ti nič nepovedal.“
„Prečo by ma chcel niekto uniesť?“ nechápala tomu Hinata a opäť podľahla prúdu sĺz. Tentoraz vinila zo straty Naruta samú seba, „V tom prípade je to moja vina.“
„Nikto nevie prečo ťa chceli uniesť, ale vraj bolo spomenuté Narutovo meno,“ povedal jej všetko, čo o tom vedel a potom ju schytil za rameno a otočil ju smerom k sebe, „a nezomrel tvojou vinou. Ver alebo nie, ja mám na to oveľa väčší podiel viny ako ty!“
Hinatu to zaskočilo, že aj zabudla, že plače. V tom jej niečo napadlo.
„Bol si pri tom, keď...“ zomrel... to posledné nevyslovené slovo viselo vo vzduchu.
„Bodaj by som bol,“ povedal zatrpknuto a odvrátil tvár.
„Mne si povedal, že mám plakať, ak to potrebujem,“ povedala mu pomaly.
„Nepovedal som, že keď to potrebuješ,“ ohradil sa.
„Domyslela som si to,“ povedala a on sa vydal zvuk podobný smiechu.
„A čo s tým?“
„Prečo nepočúvneš svoju vlastnú radu?“ spýtala sa ho a jemne mu položila ruku na rameno.
Prudko sa k nej otočil. V očiach sa mu leskli slzy, ktoré ani za nič nechcel vypustiť von. „Lebo nemôžem.“
„Prečo?“ nechápala. Dnes nechápala veľa vecí, no väčšina z nich sa začínala objasňovať. No Sasuke pred ňou bol jeden veľký otáznik. V jednej chvíli sa s ňou rozpráva s chladnou zdvorilosťou a teraz...akoby jeho múry zrazu spadli, „Prečo ja môžem a ty nie?“
„Pretože ty si tu bola preňho celý čas. Ochotná preňho riskovať svoj život, kým ja som bol kde? Najprv s Orochimarom, neskôr v Akatsuki, potom zas s Orochimarom!“
„No vrátil si sa,“ povedala rozhodne, „a to bolo pre...“ musela sa poriadne nadýchnuť, aby povedala jeho meno, „... Naruta dôležité.“
„Ty si myslíš jedno a ja druhé. Nemá cenu o tom diskutovať,“ uzavrel túto tému a zaklipkal očami, aby sa zbavil nadbytočných sĺz.
Po chvíli ticha sa ho Hinata spýtala. „Ale na pohreb pôjdeš, nie?“
„Neviem či vôbec nejaký pohreb bude,“ povedal Sasuke úprimne, čo Hinatu zarazilo. Nie tá úprimnosť, ale to, čo povedal.
„Prečo by nemal byť?“
„Nenašlo sa jeho telo.“
Hinata sa prudko nadýchla, aby spracovala túto informáciu. „Sasuke,“ ozvala sa rozhodne, pretože kým sa nenašlo telo, bola ešte šanca, že Naruto žije, „čo presne sa stalo?“
Sasuke zaklonil hlavu, aby sa rozpamätal. „Obkľúčili nás. V lese,“ zavrel oči, aby si spomenul na detaily, „rozdelili sme sa. Ja som šiel s Narutom a ostatní šli spolu. Nevedel som, čo je s ostatnými, lebo sme sa rozbehli opačným smerom. Nečakali sme, že ich prežilo tak veľa. Chvíľu sa zdalo, že by sme proti nim mali akú takú šancu, no zahnali nás do pasce.“
„Kto?“ prerušila ho Hinata.
„Biely Zetsuovia,“ odpovedal jej ani neotvoril oči, „zrazu boli všade a bolo ich viac ako na začiatku. Zrejme sa skrývali a čakali na správny okamih. Rozdelili nás. Naruta smerom k útesu a mňa k lesu. Až keď nás oddelili, až vtedy som si uvedomil o čo im od začiatku šlo. Nikdy sme sa nemali rozdeliť. Šlo im o to, aby nás oddelili od Naruta. Zahnali ma hlboko do lesa, že som ho nevidel a nemal som šancu sa k nemu dostať včas,“ pri poslednej vete zovrel ruky v päsť.
„Tak ako viete, že je...mŕtvy,“ to posledné slovo zašepkala.
„Sakura to videla a je si stopercentne istá,“ povedal, „videla ako spadol z útesu. To preto nemáme telo. A teraz sa tam nedostaneme, kým to Kagovia neprediskutujú.“
Takže predsa je mŕtvy. Hinatina nádej zhasla, akoby bola plameň na sviečke, ktorú práve niekto zhasol. A to ju opäť dohnalo k slzám.
„Najhoršie je, že som nič nemohol urobiť,“ povedal zachmúrene a dovolil jednej slze prejsť cez jeho bariéru.
Pomyslela si, že skutočný Sasuke by sa takto nikdy nesprával. Prudko sa nadýchla a on si to všimol.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa.
„Ja len... keď tam boli biely Zetsuovia, tak kde je dôkaz, že sa rozprávam s pravým Sasukem?“
Sasukeho najprv jej otázka zaskočila, no potom sa na nej zasmial. „Si pozorná.“
„Takže,“ ostražito sa naňho pozrela a odsunula sa od neho ďalej a zároveň si všimla, že po celý ten čas, čo sa rozprávali sedeli blízko seba a jeho prítomnosť jej nevadila ako prítomnosť ostatných.
„Som to ja,“ povedal s kamenným výrazom, „pred tým ako nás pustili domov, po tom, čo si s Ino odišla, sme boli na výsluchu a dávali nám dosť osobné otázky. A aj keď boli Zetsuovia dosť dobre informovaní, nemohli o nás toľko vedieť a vypočúvali nás oddelene.“
„No aj tak by si mohol byť jedným z nich.“
„Keď som pred nimi cúval pribehol ku mne Kakashi, ktorého, zdá sa, po oddelení od Naruta nechali tak. A prišiel aj so Saiom. Môžeš sa ich pokojne spýtať. Aj tých, čo nás vypočúvali, no to ti neodporúčam, lebo nám o tom zakázali hovoriť,“ a žmurkol na ňu.
„Tak prečo mi to hovoríš?“ spýtala sa ho a z neznámych príčin mu verila.
„Pretože máš právo to vedieť,“ povedal jej s vážnou tvárou, „ale nechaj si to pre seba.“
„Spoľahni sa,“ sľúbila mu.
„Už je tma,“ skonštatoval Sasuke zrazu. Hinata sa čudovala ako rýchlo ten čas prešiel.
„Mala by som ísť,“ povedala pomaly a vstávala a Sasuke tiež. Nechápala prečo sa jej od Sasukeho nechcelo vzdialiť, ale pripisovala to tomu, že on jej povedal, čo sa skutočne stalo a bol k nej úprimný.
Viac ako Naruto.
Skrslo v jej hlave, no hneď túto myšlienku odohnala.
„Odprevadím ťa domov?“ spýtal sa jej.
Hinata na neho neveriacky pozerala. Spýtal sa jej práve Sasuke, ten Sasuke Uchiha, že ju vezme domov? Keby toto videla a počula Sakura, asi by sa zbláznila. Hinata si myslela dve veci, kvôli ktorým jej toto mohol navrhnúť. Buď sa Sasuke cítil naozaj zodpovedný za to, čo sa stalo jej milovanému, alebo Sasuke odstránil svojej bariéry.
No to nezistí, pokiaľ s ním nebude dlhšiu dobu. Ako kamarátka, samozrejme. A preto...
„Áno, budem rada,“ súhlasila...