Forever or never 37: Zabi alebo budeš zabitý (časť druhá)...

Kým Shinichi stál proti svojmu súperovi, jeho dvojčaťu sa nedarilo rozhodne o nič lepšie. Ich sily boli dosť vyrovnané, ale Hľadač, s ktorým bojoval mal predsa len viac skúseností a Seiichi postupne pod jeho útokmi, ktorým sa zo začiatku veľmi obratne vyhýbal, padal.
„Tak toto nebola ani len sranda,“ sťažoval sa Hľadač a so svojou katanou, ktorá bola len o niečo dlhšia ako obyčajný kunai s ručne vystrojenou rukoväťou, ako sa mu sám Hľadač pochválil, a ostrým prispôsobeným na zabíjanie, sa blížil k nemu.
Seiichi nezistil prečo je jeho nezvyčajná tvarovaná mierne do oblúka a rukoväť vyzerá skôr ako boxer. No aj vedel, že už asi nebude mať šancu to zistiť. Sedel na zemi, sťažka dýchal a celý sa triasol. Nikdy nepoužil toľko svetla ako teraz. Zdvihol ruky a cítil aj videl, ako sa mu chvejú. Zrazu počul, ako Shinichi vykríkol.
Obzrel sa a videl, že jeho brat letí vzduchom, pretože ho zasiahol poriadne veľký blesk. Už ani on nedokázal odvracať útoky svojho nepriateľa. S hrôzou sledoval, ako jeho brat krkolomným spôsobom spadol na zem a už sa viac nepostavil.
Hľadači, ten, čo útočil na neho, ale aj ten útočiaci na jeho brata, bezvládne ležiaceho na zemi, sa zasmiali skoro rovnako chrapľavým smiechom.
‚No tak Shinichi! Postav sa!‘ povzbudzoval ho v duchu. ‚To sa dáš skoliť nejakým trápnym a úbohým bleskom?!‘ Dobre vedel, že ten blesk nebol ani trápny, ani úbohý, ale odmietal si pripustiť, že jeho brat je mŕtvy. Alebo v bezvedomí, čo znamenalo, že o chvíľu bude mŕtvy.
„Dobre sa pozeraj,“ povedal Hľadač, keď oponent Seiichiho dvojčaťa zdvihol svoju katanu a namieril ju na Shinichiho, „veľmi dobre sa pozeraj, lebo aj teba to čaká.“
A Seiichi sa s otvorenými ústami pozeral, ako sa k jeho bratovi blíži Hľadač. Chce ho zabiť, čiže to znamená, že ešte nemusí byť mŕtvy.
Nechcel, aby jeho brat zomrel. Hádali sa, bili sa a niekoľko dní sa nerozprávali, ale to predsa robia všetci súrodenci. Aj keď si občas hovorili, že by bolo lepšie keby boli jedináčikami, ako bola Riko, nikdy to nemysleli vážne a všetko, čo si hovorili a podpichovali sa, bolo len zo srandy alebo nudy. Keď si Seiichi pomyslel, že už nikdy neuvidí svojho brata, ako sa mu posmieva alebo vyškiera do tváre, ako mu nikdy nepodá pomocnú ruku, ako sa pod Rikiným alebo niekoho iného nátlakom ospravedlní a tvári sa, že to nemyslí vážne a pritom by to aj povedal sám, len to nechcel povedať aj pred niekým iným, lebo nerád prejavoval svoje vlastné emócie a schovával ich za arogantnú a nečitateľnú masku, ale Seiichi, jeho brat, vždy vedel, kedy sa necíti dobre a kedy sa potrebuje porozprávať, alebo naopak, byť sám.
Shinichiho smrť by bola pre Seiichiho taká strata, že by aj sám chcel potom zomrieť a bolo by mu jedno, aké by to malo dôsledky. Pretože boli ako zrkadlo. Každý síce na inej strane, ale predsa rovnaký a keď sa smial jeden, smial sa aj druhý a keď mal jeden zlú náladu, malo ju aj jeho dvojča, len aby toho druhého v tom nenechalo samého. Keby bol Shinichi naozaj mŕtvy, alebo by ho teraz zabili, Seiichi by už nikdy nebol ako predtým, pretože by mu chýbal posledný kúsok skladačky a tým by bol jeho brat.
Začudovane sa pozeral ako ho Hľadač, čo naňho útočil obišiel, dobehol toho druhého a spolu sa blížili k Shinichimu, bezvládne ležiacemu na zemi. Hľadač so zmietajúcimi bleskami zdvihol vyššie svoju katanu a špičkou sa dotkol končeka katany, ktorá bola zahnutá a blesky z jeho dlhej katany prešli, do krátkej katany, v ktorej sa nezmietali, ale iba pokojne žiarili.
Seiichi sa postavil a najprv kráčal ťarbavým krokom, ktorý sa neustále zrýchľoval, čím bližšie boli Hľadači pri jeho bratovi, tým rýchlejšie šiel, lebo oni chodili stále tou istou rýchlosťou, akoby mali na všetok čas sveta. Keď zastali, nastal pre nich čas zabiť Shinichiho, ktorý bol stále v bezvedomí. Seiichi prebehol popri nich a zastal až pred Shinichim a rozpažil ruky. Keď chcú zabiť jeho, budú musieť zabiť aj mňa, pomyslel si.
„Zabijeme teba a potom aj jeho,“ povedal nenútene Hľadač, ktorý si svoju katanu už odkladal. Takže ich chce zabiť ten s tou divnou katanou.
„Nechaj ho tak,“ mávol rukou Hľadač, v ktorej nemal žiariacu katanu, „je príliš zbabelý, aby sa pozeral, ako jeho brat zomiera, tak prečo mu to nezjednodušiť?“
Seiichi nič nepovedal, len tam tak stál a čakal na úder. Úder, ktorý všetko ukončí. Možno nebol nejako extra odvážny, ale ak odvaha znamená, že sa bude prizerať smrti vlastného brata a nič neurobiť, tak potom, áno, je zbabelec. Pozrel sa cez rameno na Shinichiho a všimol si, že veľmi slabo dýcha. „Prepáč,“ povedal tak potichu, že to mohlo počuť iba jeho dvojča ležiace na zemi. Vážne mu bolo ľúto, že preňho nemôže urobiť viac.
Shinichi nebol najchytrejší, no ani nebol hlupák. Avšak, nezaťažoval sa nad zamýšľaním, čo urobí a už vôbec nie v boji. Konal vždy priamo, bez ohľadu na dôsledky. V tomto mu pripomínal Soru. Nikdy sa nestaral, aké bude mať dôsledky, keď urobí to či ono. Väčšinou to bol Seiichi, čo rozmýšľal dopredu a Riko, ktorá ich vždy pribrzdila. Ale Shinichi teraz ležal na zemi, Riko bojovala kto vie kde a on nemal veľa chakry a Hľadači ho chceli, skôr či neskôr, ale rozhodne, zabiť. Bol v úzkej situácii a v strese, a tak nevedel vymyslieť nijakú stratégiu. A preto zvolil Shinichiho iracionálnu taktiku.
Vytasil kunai a rozbehol sa proti tým dvom s bojovným výkrikom a popri behu uzavrel Shinichiho do svojej svetelnej klietky, ktorú použil aj pri boji s Kabutom, a tým sa uistil, že počas boja mu nič nehrozí.
Hľadač, ktorý predtým bojoval proti jeho bratovi ustúpil krok dozadu a ten druhý sa kúsok nahol dozadu, natiahol ruku, akoby chcel hodiť ten kunai, ktorý zároveň nebol kunai. Zahnal sa, ale jeho netradičná zbraň mu zostala v ruke. Vyleteli z nej iba blesky, ktoré do nej boli predtým preložené, a leteli na Seiichiho v podobe akú má mesiac v poslednej štvrti, čiže akéhosi kosáka. Takže na toto slúži ten neprirodzený tvar zbrane. Seiichi neuhol pohľadom a bežal ďalej v ústrety Hľadačovho útoku. V jeho ruke sa objavilo svetlo, ktoré vedel ovládať a mal v úmysle odraziť tento útok a prebiť sa až k Hľadačovi a nakopať mu zadok za to, čo chcel urobiť jeho dvojčaťu aj keby mal sám pri tom zomrieť.
Vôbec nerozmýšľal, čo robí, pretože bol poháňaní hnevom kvôli tomu, čo spravili jeho bratovi. Vystrel ruku, že odbije Hľadačov útok a práve vtedy, keď malo dôjsť k spojeniu tých dvoch techník, nejaká sila odpálila Hľadačovu zvláštnu techniku a Seiichiho to odhodilo niekoľko metrov dozadu.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Hľadač, ktorého útok práve vyšiel nazmar.
„To ste nečakali čo?“ ozval sa za Seiichim arogantný hlas, ktorý tak dlho poznal, i keď bol unavený.
„Shinichi?“ spýtal sa Seiichi prekvapene a otočil sa dozadu a uvidel svojho brata sedieť v strede klietky, ktorú vytvoril. Neveril vlastným očiam, v ktorých sa mu zaleskli slzy naznačujúce nie smútok, ale šťastie, že je jeho brat v poriadku.
„A koho by si čakal?!“ spýtal sa naoko urazene a pozrel sa aký je dobitý, „Viem, že možno nespĺňam tvoje požiadavky, ale toto ti nateraz musí stačiť.“
„Myslel som si, že je po tebe,“ povedal Seiichi polohlasne.
Shinichi sa neurazil ako Seiichi čakal, iba sa uškrnul. „Však aj ja,“ povedal a pomaly vstával pričom sa podopieral zeme. Seiichi zrušil svetelnú klietku a pomohol Shinichimu vstať.
„Tak, a teraz im nakopeme ri*e!“ povedal Shinichi, keď už pevne stál vedľa Seiichiho i keď sem-tam sa mu zatočila zem pod nohami, ale aj to po čase prestalo.
Pozreli sa na Hľadačov, zase na seba a znova na nich. Ich šance boli mizerné, to vedeli, a vedeli aj to, že nebude ľahké ich poraziť. Avšak nemali v pláne sa vzdať a teraz to bolo dvaja proti dvom. Sily neboli vyrovnané, ale teraz si dvojčatá aspoň mohli navzájom kryť chrbát.
Hľadač si opäť ‚nabil‘ svoju zbraň a ten druhý, ktorý mu ju ‚dobil‘ mal svoju zbraň tiež pripravenú a zmietala sa, ako vždy, keď sa pripravoval na útok, bleskami. Seiichi mal v oboch sukách svoje svetlo a Shinichi bol pripravený použiť svoj zvuk. Obe dvojice sa proti sebe rozbehli, pripravený tentoraz vydať zo seba všetko. Hľadači chceli za každú cenu splniť svoju úlohu a Seiichi s Shinichim chceli stoj čo stoj prežiť. No ako to už býva, nie každý môže mať to, čo chce. A v tomto prípade to mohla mať iba jedna strana.
Hľadač, ktorý spočiatku bojoval so Seiichim po nich hodil svoj bleskový kosák, ktorý Shinichi jednoducho odbil, ale Hľadač sa nemienil vzdať, a tak si ‚dobíjal‘ od svojho spoločníka zbraň a naďalej po nich hádzal bleskové kosáky a raz ich odrazil Shinichi a raz Seiichi svojím svetlom. Druhý Hľadač nechcel zostať v úzadí, a preto po nich hádzal blesky. Hľadači po nich hádzali svoje bleskové útoky a dvojčatá ich odbíjali. Takto by tam mohli byť kým by jednému z nich nedošla chakra. To si však nikto z nich nemohol dovoliť. Pre Hľadačov by bola strašná potupa, keby všetku chakru minuli na niekoho, koho považovali za deti. A pre Seiichiho a Shinichiho by to znamenalo, že aj keby premohli Hľadačov, čo bolo málo pravdepodobné, nebudú môcť pomôcť ostatným, keď nebudú mať žiadnu chakru.
Zrazu sa obe strany rozhodli zmeniť svoj postoj k boju. Hľadači už nemienili len tak hádzať z diaľky blesky a Seiichi so Shinichim odrážať ich útoky.
Hľadači odložili svoje zbrane, čo hneď prišlo podozrivé dvojčatám. Postavili sa oproti sebe, čo bolo ešte nezvyčajnejšie. Jeden predpažil pravú ruku a druhý ľavú a skoro sa dotýkali, pričom ruky, ktoré boli bližšie k bratom mali voľne položené na rukovätiach svojich zbraní. Medzi ich rukami sa pomaly začali tvoriť blesky, ktoré sa formovali do malinkej guľôčky, ktorá sa zvyšujúcim počtom bleskov zväčšovala.
To, samozrejme, neznamenalo nič dobré a to Seiichi a Shinichi dobre vedeli. Pozreli sa na seba a prikývli. Shinichi predpažil ruky a silno zavrel oči, aby sa mohol lepšie sústrediť.
„Už?“ spýtal sa potichu a nedočkavo Seiichi.
„Daj mi ešte sekundu,“ odpovedal mu chrapľavým hlasom.
Seiichi vedel, že jeho brat robí, čo môže, ale ak to nestihne, je po nich. „Myslím, že aj oni potrebujú len sekundu,“ poznamenal, ale nebol si istý či je to tak naozaj, no Shinichi to so zatvorenými očami nemohol vedieť, a tak sa snažil ešte viac. Naozaj to však vyzeralo, že to každú chvíľu môžu po nich hodiť. Tá guľa bola priam obrovská. Skoro väčšia ako Hľadači, ktorý pri každom zväčšení cúvli, aby dali rastúcej guli väčší priestor. No zrazu už necúvali a guľa prestala rásť.
„Shinichi,“ povedal varovne Seiichi.
„Už,“ precedil pomedzi zuby.
„Už?“ spýtal sa Seiichi, v ktorom čoraz viac rástla panika.
„Ku*va!“ zahrešil naňho Shinichi, „keď niekto povie ‚už‘, znamená to, že ho máš nechať pracovať a nepýtať sa ho kedy to už bude!“
„Ja viem, že máš málo chakry, a preto potrebuješ viac času, ale musíš to vážne zrýchliť!“ Seiichi sa ho snažil pobádať na rýchlejšiu prácu a upokojiť ho, no sám mal, čo robiť, aby upokojil seba, keďže už kričal. Nechcel naňho kričať, keďže naozaj robil, čo bolo v jeho silách a len pred chvíľou hrozilo, že sa už Shinichi nikdy nepostaví na nohy.
„A to už ako prečo?!“ kričal aj Shinichi so stále zatvorenými očami.
„Otvor oči!“ povedal mu Seiichi, ale znelo to skôr ako rozkaz. Už nemohol zniesť to napätie, že či to už do nich napália alebo nie.
„Do r*ti!“ vyletelo z neho, keď otvoril oči, „To si mi nemohol povedať nech makám viac?“ spýtal sa ho.
„A čo si myslíš, o čo som sa snažil?“ rozhodil rukami Seiichi.
„Mal si sa snažiť viac!“ vyčítal mu Shinichi a Seiichi nad tým iba pokrútil hlavou.
„Ako sa môžu hádať uprostred boja?“ spýtal sa jeden Hľadač druhého.
Dvojičky sa na ne okamžite pozreli a naraz povedali: „Čušte! To nevidíte, že sa snažíme sústrediť?!“
Hľadači sa zmračili, čo nebolo cez masky vidieť. Ďalšia vec, čo sa im pri boji nestala. Nikto sa k nim ešte takto nerozprával. Boli prekvapení a prvé, čo im napadlo bolo, že tieto dvojčatá sú buď totálne prihlúpe, keď sa k nim takto správajú, alebo si neuvedomujú vážnosť situácie, v ktorej sa ocitli a potom tu je ešte možnosť, že keď sú spolu, tak majú viac odvahy ako každý sám za seba.
Kým si Hľadači vymieňali začudované pohľady cez diery na oči v bielych maskách, tak do nich narazilo niečo tvrdé a neviditeľné a v tej istej chvíli ich obklopila svietiaca klietka.
„Čo sa to deje?“ nechápali, ale potom, keď sa pozreli na Seiichiho a Shinichiho a uvideli ich víťazoslávne úsmevy na tvárach pochopili, že sa chytili do pasce. No nemienili sa len tak vzdať.
Napriahli rukami, ktorými formovali bleskovú guľu, mierne sa naklonili a hodili ju na dvojčatá aj cez zvukovú a svetelnú bariéru, ktoré ich uzatvárali. No nevyšlo im to celkom podľa plánu. Bariéry, ktoré Seiichi so Shinichim vytvorili odrazili guľu naspäť a Hľadači sa jej uhli, no ona zasa narazila na bariéry a odrážala sa až kým nenarazila na zem, kde urobila obrovský kráter, ktorý bratom spôsobil menší problém.
Museli zväčšiť polomer bariér, aby im z ich pasce, ktorá im skoro minula všetku chakru, neušli. Ale Hľadači sa pustili do robenia ďalšej bleskovej gule, ktorú chceli vytvoriť väčšiu a deštruktívnejšiu, ako bola tá predchádzajúca. Boli odhodlaný dostať sa z pasce a splniť svoje poslanie a na to chceli využiť túto silnú techniku aj keby mali zničiť všetku zem pod ich nohami.
Seiichi so Shinichim museli zatiaľ vymyslieť, ako vyriešiť túto situáciu, lebo vedeli, že sa im nakoniec podarí dostať sa z ich bariér...