How is it possible? 3

Zobudila som sa na to, že mi slnečné lúče zohrievajú pokožku. Usmiala som sa a spokojne som sa natiahla. Otvorila som oči a svižne vstala z postele. Rozhliadala som sa po miestnosti.
Takže to nebol sen. Naozaj som u Naruta v dome. Úsmev na tvári sa mi rozšíril a vyšla som von na balkón. Ovanula ma príjemná vôňa ruží. Chvíľu som sa len tak pozerala do neznáma a potom som vošla do izby a obliekla som sa. Zišla som dole do kuchyne a chcela som si niečo pripraviť na raňajky, keď ma zastavila čiasi ruka.
„Ehm, Hinata-sama, Naruto-sama nám kázal, aby sme vás obslúžili.“ Prehovorila ku mne jedna z jeho služobných. Milo som sa na ňu usmiala.
„To nemusíte, viem sa obslúžiť aj sama a naozaj by som si pripadala hlúpo jesť sama v tej veľkej jedálni,“ odpovedala som jej.
„Nie, Naruto-sama mi to kázal ja-,“ krútila hlavou, ale ja som ju prerušila.
„Čo takto dohodu. Môžeš pripraviť raňajky, ale všetci sa najeme spoločne.“ Bola zaskočená mojím návrhom. Videla som na nej, že chce začať protestovať.
„Nemusíme jesť v jedálni. Kľudne sa najem s vami aj tu, v kuchyni,“ znova som sa usmiala a povzbudila ju tým.“ Povzdychla si.
„Dobre teda. Keď inak nedáte.“ Zamračila som sa.
„A som Hinata. Nevykaj mi, prosím.“ Prikývla a usmiala sa.
„Ja som Maori.“
„Teší ma.“ Potom sme sa pustili do debaty ako staré kamarátky a keď boli raňajky hotové, všetci prišli do kuchyne a spoločne sme sa najedli. Po raňajkách som Maori pomohla upratať kuchyňu a potom sme sa spoločne šli prechádzať do záhrady. Znova som sa nemohla vynadívať na tú krásu.
„Ako sa toto Narutovi podarilo?“ spýtala som sa viac seba ako Maori.
„Naruto-sama zamestnal veľa záhradníkov, ktorí na tejto záhrade pracovali, aby vyzerala takto. Raz mi Naruto-sama povedal, že v tejto záhrade je jeho láska ukrytá pre jeho milovanú. No asi sa nikdy nedozviem kto to je.“ Povedala smutne Maori. Srdce mi začalo rýchlejšie byť.
„A ja som si myslel, že vieš uchovať tajomstvo, Maori,“ ozvalo sa za nami. Rýchlo sme sa otočili a pred nami stála spomínaná osoba.
„Ospravedlňujem sa, Naruto-sama. Ja...nechcela som,“ ospravedlňovala sa Maori.
Naruto sa usmial a venoval jej láskavý pohľad.
„To je v poriadku. To predsa nie je tajomstvo. Len som žartoval.“ Chudiatko Maori. Ľutovala som ju. Sledovala som Naruta so zamračeným pohľadom. Vycítil môj pohľad a pozrel sa na mňa.
„Aký si mala deň?“ spýtal sa ma zvedavo a na tvári mu stále pohrával úsmev. Úsmev som mu oplatila.
„Super. S Maori sme sa rozprávali.“ Zdvihol na mňa obočie.
„O čom?“ Zasmiala som sa.
„To je dievčenská záležitosť.“ Zamračil sa a tentoraz sa ku mne pridala aj Maori a spolu sme sa smiali na Narutovom výraze. Hral sa na urazeného. Sledovala som ho a videla ako veľmi sa za tie roky zmenil. Nielen postavou a výrazom, ale stal sa z neho silnejší a rozumný muž. Už to nebolo to ukričané dieťa, ktoré všetkých nenávidelo a stále vykrikovalo, že sa stane Hokage. Bol úplne iný a predsa to bol stále ten istý Naruto. Pocítila som ako sa do neho zamilovávam znova a ešte viac ma to hrialo pri srdci. O chvíľu sa Narutov výraz zmenil a prezeral si ma zvedavým pohľadom.
„Maori, ďakujem. Môže ísť,“ povedal jej a nespúšťal zo mňa pohľad. Pozrela som sa na ňu a milo sa usmiala. Prikývla a odišla. Pozrela som sa späť na Naruta. Na chvíľu sa mi zdalo, že jeho oči znežneli a tváril sa úplne inak, ale keď som žmurkla, už bol zase vážny a stále si ma prezeral. Cítila som ako mi začínajú horieť líca. Rozšírili sa mi zreničky. Myslela som si, že som sa toho zlozvyku striasla, ale stále ma prenasleduje. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu som zavrela oči. Keď som ich znova otvorila, Naruto stál len pár centimetrov odo mňa a vpíjal sa mi do očí.
„N – Naruto?“ opýtala som sa ho a on dvihol svoju ruku a dal mi ju na líce. Zavrela som oči a povzdychla si. Rukou mi zašiel ďalej, až do vlasov a cítila som jeho dych. Srdce mi prestalo byť a ja som zamrzla. Rýchlo som otvorila oči a odstrčila som ho.
„Prepáč mi to. Neviem čo to do mňa vošlo,“ ospravedlňoval sa mi. Zakrútila som hlavou a na silu som sa usmiala.
„To nič. J – ja...pôjdem do svojej izby,“ odpovedala som mu a otočila som sa na päte na odchod.
„Hinata?“ Otočila som sa, ale keď neprichádzala ďalšia otázka, odišla som. Keď som prišla do izby, zvalila som sa na posteľ a chytila som sa svojich pier. Skoro ma pobozkal. Som hlúpa, keď sa bojím a som vážne hlúpa keď som od neho utiekla. Teraz si bude o mne neviem čo myslieť. Na chvíľu som sa zamyslela. Spomenula som si čo hovorila Maori, keď sme boli v záhrade. Že by to bola naozaj pravda? Musela som to zistiť. Začala som vymýšľať nejaký plán.
Po čase som na sebe cítila čie si oči a otočila som sa, aby som videla kto to je.
„Hinata, večera je hotová. Naruto – sama chcel, aby som ťa priviedla dole na večeru.“ Povedala Maori a čakala čo jej odpoviem. Preglgla som a postavila som sa z postele.
„Hneď som dole, ďakujem.“ Odpovedala som jej. Maori prikývla a odišla. Pozrela som sa do zrkadla a trochu sa upravila. Zhlboka som sa nadýchla a radšej som išla do jedálne skôr, ako by som si to mala rozmyslieť a zostať v izbe.
„Už som myslel, že neprídeš,“ privítal ma Naruto, keď som vošla do jedálne. Usmiala som sa.
„Prečo by som nemala prísť?“ Začervenal sa.
„Myslel som si, že sa mi budeš vyhýbať po mojom pokuse dať ti pusu.“ Tentoraz som sa červenala ja, ale nedala som sa a rýchlo som si sadla za stôl po jeho pravej ruke. Bolo vidieť, že je zvyknutý sedieť za vrch stolom. Vládlo medzi nami ticho a každý sme sa pozerali iným smerom.
„Takže sa na mňa nehneváš?“ ozval sa po chvíli. Pokrútila som hlavou a ďalej sa venovala jedlu. Preglgla som sústo, ktoré som si vložila do úst a pozrela som sa na neho.
„Len ma to prekvapilo. Nečakala som to od teba. Vždy si hovoril, že ľúbiš Sakuru...“ nedopovedala som a sklonila som hlavu. Naruto ma chytil za ruku.
„Prepáč. Ja...viem, že som to hovorieval, ale už ma to prešlo. Neviem kedy a ako, ale ako keby sa moja zamilovanosť k Sakure presunula na teba a keď som ťa tie dva roky vždy hľadal, pri návšteve Konohy, nikdy som ťa nevedel nájsť. No moje city k tebe sa odvtedy, čo sme sa naposledy videli dosť zmenili.“ Povedal úprimne a mňa to natoľko zaskočilo, že som sa nedokázala pár minút ani pohnúť. Potom som si rýchlo vytiahla ruku z pod tej jeho a venovala sa radšej svojej večeri. Nikto z nás už viac nepovedal, a tak som sa po jeden zobrala a odišla som bez slova do svojej izby.