How is it possible? 2

„Je to tu dosť veľké na to, že tu bývaš sám,“ povedala som Narutovi pri prehliadke domu.
„Ale ja nebývam sám. Je tu veľa služobníctva a tiež sem chodia rôzny obchodníci a feudálni páni a prespávajú tu, takže sa niekedy cítim ako v hoteli. Ale inak som tu naozaj sám, takže mi naozaj nevadí keď tu so mnou zostaneš.“ Usmial sa na mňa. Neodpovedala som mu a ďalej som sa rozhliadala po honosnej hale, do ktorej ma zaviedol.
„Už si niekedy premýšľal, že by si odišiel a prenechal svoj post niekomu inému?“ spýtala som sa po chvíli ticha. Naruto sa na chvíľu zamyslel.
„Vlastne ani nie a keby aj áno, tak nemám komu a neviem kam by som šiel a čo by som robil. Oni sú moja rodina a som rád, že som ich našiel.“ Nemala som slov, tak som len prikývla.
„A ty? Pýtal sa ma. Nevedela som čo tým myslí, tak som sa mu len pozerala do očí.
„Už si premýšľala nad tým, že by si sa niekde usadila a založila si rodinu?“ Začervenala som sa.
„Vlastne už aj áno, ale tá osoba, ktorú som milovala, nemilovala mňa, takže som to vzdala,“ povedala som úprimne a stále som sa mu pozerala do očí. Čakala som na jeho reakciu. On len chápavo prikývol a sklopil zrak. Povzdychla som si a nasledovala ho dlhou chodbou až na jej koniec.
„Tak a toto je moja izba a tu oproti je tvoja. Príď kedy chceš. Čokoľvek budeš potrebovať, môžeš sa na mňa obrátiť.“ Ukázal na dvere oproti jeho izbe a ja som ich bez slova otvorila. Hneď pri dverách bola veľká posteľ so zlatavou saténovou prikrývkou a vankúše boli v oranžovej farbe. Po ľavej strane postele bol šatník a oproti posteli bol balkón. Medzi nimi boli také tie kreslá, na ktorých sa dalo ležať. A pod nimi bol oranžový huňatý koberec. Prešla som cez celú izbu a otvorila som balkónové dvere. Vyšla som von z izby bol nádherný výhľad do záhrady, ktorá bola rozprávková. Zmes rôznych ruží tvorili akúsi cestičku k veľkej fontáne a altánku zarasteného rozkvitnutými rôznymi druhmi kvetov. Celé to bolo v akejsi harmónii a všetko spolu ladilo a nič tam nebolo navyše. Počula som za sebou kroky, ale neotočila som sa.
„Je to trošku prehnané,“ povedal Naruto. Pokrútila som hlavou a oprela sa lakťami o zábradlie.
„Podľa mňa je to úplne čarovné. Všetko tu je ako z rozprávky.“ Naruto sa zasmial a ja som sa na neho nechápavo pozrela.
„Čo ti je smiešne?“ opýtala som sa ho a on hneď stíchol, no stále sa usmieval.
„Presne to mi tu chýba. Spoločnosť, ktorá si myslí, že je to tu ako z rozprávky, pretože ja si tak nepripadám. Som naozaj rád, že tu zostaneš.“ Odpovedal mi a ja som sa znova začervenala. Rozprávali sme sa a spomínali na všetko čo sa udialo v Konohe, až sme si nevšimli, že už je neskoro.
„Pane Bože, to je hodín!“ vypískol Naruto.
„Prepáč, Hinata, ale zajtra ráno mám dôležité stretnutie, tak už musím ísť, ale potom sa ti už budem venovať,“ povedal mi a pobozkal ma na líce. Onemelo som mu popriala dobrú noc a on už len zatvoril dvere na izbe.