How is it possible? 4

Vyhýbal sa mi celý týždeň a ja som nevyhľadávala jeho spoločnosť. Ale po ďalšom týždni mi to už nedalo. Potichu som vošla do jeho izby a nakukla som spoza dverí. Nikde som ho nevidela. Otvorila som viac dvere a vošla som do izby. Rozhliadala som sa po už tak známej miestnosti a prešla som cez celú izbu až von na balkón. Oprela som sa o zábradlie a pozerala sa na hviezdy a mesiac.
„Nemyslel som si, že ťa tu nájdem.“ Znelo za mnou. Skoro som prepadla cez zábradlie od toho ako som sa zľakla. Rýchlo som sa otočila a chytila som sa za srdce. Pozrela som sa na Naruta.
„Už ma to nebaví a nabudúce aspoň zakašli, prosím ťa.“ Povedala som mu a on sa začal smiať.
„Prepáč, nechcel som sa vydesiť. Len ma prekvapilo, že ťa vidím v mojej izbe. Myslel som si, že sa mi vyhýbaš.“ Zatvoril oči. Pozerala som sa na jeho tvár.
„Ja? To predsa ty si sa mi vyhýbal a ja som to len rešpektovala. Určite si mal toho veľa. Veď predsa nemusíš so mnou tráviť každú minútu čo som tu.“ Zakrútila som hlavou a keď som sa na neho znova pozrela už mal otvorené oči a uprene sa na mňa pozeral.
„Ďakujem ti za to, že si tu, Hinata.“ Prehovoril zrazu a znovu sa odmlčal.
„Zajtra odchádzam do Konohy, tak keď chceš môžeš ísť so mnou.“ Prekvapene som sa na neho pozrela. Vedela som, že chce ísť do Konohy, ale netušila som, že takto skoro. Bez slov som prikývla.
„Tak ja už pôjdem. Dobrú noc,“ povedala som nakoniec. Zohol sa ku mne a dal mi pusu na líce. Ihneď som sa začervenala.
„Dobrú noc, Hinata.“ Usmial sa. Zažmurkala som a potom som bez slova odišla do svojej izby.
Ležala som v posteli a dlho som si prehrávala spomienky z detstva. V istej miere som sa domov tešila, ale na druhej strane som bola smutná, že po toľkých rokoch som znova s Narutom a o niekoľko dní znova odíde. Rozmýšľala som nad tým tak veľa, až sa moje uvažovanie zmenilo v sen. Behala som so smiechom po krásnej a tak známej záhrade až mi to bolo čudné. Za mnou som počula smiech malého dievčatka. So zvedavosťou som sa otočila. Bola tak podobná Narutovi, až som sa toho zľakla. Precitla vo mne hrôza, ale následne ju vystriedalo prekvapenie, keď dievčatko ku mne vyskočilo.
„Okaasan, poďme za ockom.“ Nechápala som to. Moja dcéra. Veď sa tak podobala na Naruta. Konečne som sa jej pozrela poriadne do očí. Byakugan? To nemôže byť. Dievčatko v mojom náručí sa začalo vrtieť, a tak som ju poslúchla a išla som na miesto, kde ma ťahala nejaká zvláštna sila. Zostala som stáť ako prikovaná. Naruto sa na mňa usmieval a volal ma k jedlu rozloženému na deke. Pustila som dievčatko na zem a tá sa hneď rozbehla k Narutovi. So širokým úsmevom ju zdvihol a zatočil sa s ňou. Smiali sa spolu a potom ju láskavo pohladil po blonďavých vláskoch.
„Nesmieš mamičku moc preháňať, Sayuri. Vieš, že čaká bábätko.“ Mamičku? Bábätko? Zmätene som sa pozrela na svoje brucho a naozaj. Bolo obrovské. Naruto ku mne vykročil. Láskavo ma chytil za brucho a pohladil ho.
„Som šťastný otec a manžel a to len vďaka tebe Hinata.“ Nevedela som čo sa deje. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Na to sa hneď scéna zmenila. Bola som v bielych šatách a kráčala som k oltáru. Snažila som sa spoznať ľudí okolo seba, ale nikoho známeho som nevidela. Prišla som ku schodom a niekto ma chytil za ruku. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa do očí...svojho otca?
„Hinata, som na teba hrdý. Dúfam, že budeš šťastná po boku muža, ktorého si si vybrala.“ Zmätene som sa pozrela vyššie a na mňa sa usmieval Naruto v obleku. Otec ma odviedol k nemu a spojil naše ruky.
„Veľa šťastia, synu, dieťa moje. Buďte spolu šťastní.“ Naruto vážne prikývol a otec sa na neho usmial. Čo má toto znamenať? Nerozumela som tomu. Naruto ma znovu pobozkal a ja som sa prebrala na posteli clá spotená a zadýchaná. Čo sa mi to do kelu snívalo? Nebola to nočná mora. Skôr to bol splnený sen, ale takto reálne sa mi nikdy nič nesnívalo. Povzdychla som si a vyšla som z postele rovno na balkón. Mesiac osvetľoval celú záhradu a balkón, na ktorom som stála. Nečudo, že sa mi niečo také snívalo. Vošla som do izby a pozrela som sa na hodinky. Boli štyri hodiny ráno. Povzdychla som si. Už určite spať nebudem. Dala som si teda teplú sprchu a obliekla som sa. Zišla som dole po schodoch a videla som rozsvietené v Narutovej pracovni. Premkla ma zvedavosť. Potichu som prišla k dverám a nakukla som cez ne.
„Poď ďalej,“ ozval sa Narutov hlas. Vošla som a pozrela sa na neho. Mal kruhy pod očami a unavený výraz. Nahnevala som sa.
„Že ty si celú noc pracoval?“ spýtala som sa podráždene. Zdvihol ku mne hlavu a mierne sa usmial.
„Odhalila si ma. Musím to dorobiť kým odídem do Konohy a....“ stíchol. Môj podráždený výraz ho donútil zmĺknuť. Zaujímavé.
„Naruto, nesmieš pracovať aj cez noc. Potrebuješ aj spať. Pozri sa na seba ako vyzeráš. Keď pôjdeme do Konohy, ťa budem vláčiť za sebou čo budeš taký unavený. Navyše tá práca počká. Choď si ľahnúť, máme predsa ešte dosť času kým odídeme.“ Unavene sa zasmial.
„Čo je?“ opýtala som sa nahnevane.
„Nevedieť to, myslel by som si, že si moja manželka. Presne takto som si predstavoval ako ma raz moja žena zvozí za prácu, ale nečakal som, že to nebude moja žena, ale iba žena, ktorú ľúbim.“ Sčervenala som a zostala stáť ako zamrznutá. Stále mi v ušiach znela posledné slová. ...ale iba žena, ktorú ľúbim. Pozrela som sa na neho a videla som ako jeho pocity prechádzajú jeho tvárou. Nevedel čo má povedať. Odmrzla som a vykročila k nemu. Rýchlo sa postavil.
„Hinata, ja, prepáč. Hovoril som ti o svojich citoch k tebe, ale chcel som, aby to vyznelo tak, že ťa škádlim. Teraz, keď mi vykĺzla pravda, nechcem aby si sa odo mňa odvrátila. Ja...nechcem, aby...“ zasekol sa. Usmiala som sa a objala ho. Môj sen sa začínal stávať skutočnosťou. Jeho telo zareagovalo okamžite. Jeho ruky ma objali a tvár si schoval do mojich vlasov.
„Prepáč, Hinata. Viem, že niekoho miluješ a nechcem, aby...“ znova stíchol. Pokrútila som hlavou.
„Buď už ticho, prosím ťa. Si taký hlúpy.“ Povedala som mu a s úsmevom som k nemu zdvihla hlavu.
„Ja milujem teba, hlupáčik. Už odkedy sme boli deti. Vždy som ľúbila iba teba a trénovala som tvrdo iba kvôli tebe. Pretože tvoja cesta ninji je aj mojou.“ Zasmial sa a potom sa na mňa pozrel s toľkou láskou až mi to vyrazilo dych.
„Keď ťa teraz pobozkám, neutečieš mi?“ Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou. A potom sa naše pery spojili.