Forever or never 32: Bojujeme preto, aby sme už nikdy bojovať nemuseli...

„Vieš, kde je nové sídlo?“ spýtala sa Sora, „Lebo ja nemám ani poňatia.“
„Myslíš, že by som vám nezabránila ho zabiť, kebyže to neviem?“ odpovedala jej otázkou Riko.
„Len ťa skúšam,“ uškrnula sa Sora.
„Som tu dosť dlho na to, aby som vedela, že si nemôžeme dovoliť žiadne chyby,“ povedala s úplne vážnou tvárou Riko a Sora sa zamračila.
„Si strašne vážna,“ položila jej tento „kompliment“.
„Pretože to beriem vážne!“ vypľula jej do tváre.
„Uvoľni sa trochu!“ odporučila jej Sora.
„A čo keď sa na chvíľu uvoľním a urobím nejakú somarinu a potom naše šance na návrat budú zničené?“
„A na čo myslíš sme tu všetci?“ spýtala sa jej Sora. Nemohla sa jej celý čas pozerať do tváre pretože skákali po stromoch v lese s jasným cieľom, „Sme tu na to, že keď sa niekomu z nás niečo stane, budeme tam preňho. Ja osobne nedovolím, aby sa niekomu z nás niečo stalo!“
„To je síce všetko pekné, ale...“ začala Riko, no Keita za ňou ju prerušil.
„Žiadne ale. Keď budeme spolupracovať všetko bude v poriadku! Preto sa nesmieme hádať! Riko nebuď taká napätá- nie je to zdravé! A ty Sora to neber na ľahkú váhu!“
Sora sa proste musela ohradiť. „Ja som nikdy nepovedala, že...“
„JA VIEM!“ zreval a prerušil ju Keita, „Tak už buďte láskavo ticho!“
Obe zmĺkli. Sora ešte nevidela Keitu takéhoto nahnevaného. Nahnevaný. To je slabé slovo.
„Ako to, že aj keď ste tu už tak dlho, tak ste nezostarli?“ spýtal sa po trápnej chvíli ticha Daisuke.
„Orochimaru,“ zhrnul to do jedného slova Shinichi.
Všetci pochopili. Orochimaru bol známy tým, že sa snažil byť nesmrteľný a bol posadnutý túžbou ovládnuť všetky techniky, čo sa mu nakoniec nikdy nepodarilo, keďže ho Sasuke zabil. Ale úprimne. Nikomu nechýbal. No niečo sa im predsa zdalo čudné.
„To znamená, že tak ako on, využívate cudzie telá?“ spýtal sa Šunka.
„Nie,“ odpovedal mu pobúrene Seiichi, „my sme vlastne boli akési pokusné králiky.“
„Pokusné králiky?“ zopakovala Sora.
„Presne tak,“ prikývla Riko, „je to nová regeneračná schopnosť. No... nie regeneračná, ale... ako by som to nazvala.... omladzujúca?“
„Omladzujúca?“ spýtali sa naraz Sora, Keita, Daisuke a Šunka.
„To znamená, že nestarneme,“ vysvetlil im Seiichi, „no, funguje len na nás,“ chvíľu sa zamyslel, „a možno aj na vás.“
„Aj na nás?“ čudoval sa Šunka, ako si tak plachtil vzduchom.
„Pečate,“ pochopil to Daisuke.
„A nie len to,“ povedal tajomne Shinichi.
„Nefunguje to na každého, kto má pečať?“ spýtala sa Sora. Toto bolo zaujímavejšie ako si myslela.
„Nie,“ pokrútil hlavou Shinichi, „funguje to iba na nás siedmych.“
„Ale prečo?“ spýtal sa Keita, lebo im to stále nebolo jasné. Prečo by to sakra nemohli povedať v jednej vete, ale takto ich naťahovať?
„Pretože naše telá sú zdravé a mladé, ale nie tu...“ vysvetlila im Riko.
„Jasné!“ pleskla si rukou po čele Sora.
Bavili sa o Orochimarovi a akí sú radi, že už je preč. Že im už neznepríjemňuje život. A Kabuto takisto. Orochimaru síce chvíľu patril ku Akatsuki a potom sa, ktovie prečo, od nich oddelil. Kabuto do Akatsuki nikdy predtým nepatril. Určite sa ku nim pridal iba zo sebeckých dôvodov. Inak to nevedeli pochopiť.
Sora sa po tom, čo odišla, vlastne utiekla, od Akatsuki s pomocou jej priateľov, zaprisahala, že sa tam už nikdy nevráti. A teraz sa tam vracia. Svojím divným spôsobom dobrovoľne. Mala taký divný pocit. Čo urobí, ak tam stretne Sasoriho? To nevedela. A dúfala, že sa to nikdy nebude musieť dozvedieť.
Riko bola v čele skupiny, lebo ako jediná presne vedela, kde sa nachádza tá kovová konštrukcia, ktorá im tak úžasne znepríjemnila životy. Určite bude veľmi dobre strážená a skrytá. A stopercentne nebude ľahké sa ku nej dostať. To znamená, že boj o portál by ich mohol stáť život. Preto musia byť pripravení na najhoršie, lebo nikdy si nemôžu byť istí, čo sa stane...

„Sme tu,“ zastavila sa Riko. Ostatní zastavili tiež.
„Takže tu?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím Sora.
„Nepáči sa ti to?“ spýtal sa jej Shinichi.
„No... ako by som to mala povedať,“ porozhliadla sa Sora po okolí, „ak ste si nevšimli, nič tu nie je!“
A naozaj mala pravdu. Stáli za stromami, ktoré boli posadené dosť riedko na okraji lesnej čistinky, kde okrem trávy a kvetov nebolo nič. Aspoň na prvý pohľad.
„Sme na správnom mieste,“ potvrdila im to Riko.
Sora si to miesto neveriacky prešla prižmúrenými očami celú oblasť. Dokonca trikrát. Nevšimla si nič zaujímavé. Pričupla si a celý proces zopakovala. V jej mozgu jej skrsla myšlienka. Zaprela sa pravou rukou o zem a priložila si pravé ucho ku zemi a pozorne načúvala. Ľavou rukou pobúchala po zemi a zistila, že je dutá.
„Takže je to pod zemou,“ skonštatovala skôr pre seba ako pre ostatných.
„Presne tak,“ prikývla Riko, „túto skrýšu zabezpečili tak, že sa sem nikto nedostane bez toho, aby mu niekto nepovedal, kde presne to je.“
„Alebo neprečítal niekomu myšlienky,“ samoľúbo dodal Šunka a bol celý bez seba pretože povedal niečo k veci.
„Nie tak celkom,“ zamrmlal Seiichi, ale všetci ho počuli.
„Čo tým myslíš?“ postavila sa Sora.
Riko mykla hlavou smerom hlbšie do lesa, čím im dosť jasne naznačila, že tu by bolo rozprávanie sa o tom nebezpečné, a sama vykročila ako prvá.
Ostatní ju nasledovali a ani sa nesťažovali, čo bol sám o sebe znak toho, ako vážne to berú.
„Tak, o čo ide?“ keď už boli na mieste, kde by ich teoreticky nemal nikto neželaný počuť, spýtala sa Sora a založila si ruky v bok. Nepáčilo sa jej, a nebola jediná, že oni o nich vedia všetko a oni sa všetko dozvedajú po kúsočkoch.
„Ide o to, že o tomto úkryte sme vedeli skôr ako si to Riko prečítala v Kabutových myšlienkach,“ priznal za všetkých Seiichi.
Sora sa na neho chvíľu nemo pozerala a potom sa spýtala: „Čože to?“
„Kabuto nám o tom úkryte povedal, a jemu o ňom povedal ten chlapík v maske,“ rýchlo vysvetľovala Riko.
„A prečo o tom nevieme my?“ spýtal sa Keita hrubším spôsobom ako pôvodne plánoval.
„Nepýtali ste sa!“ bránil sa Shinichi.
„Nejde o to, že ste sa nepýtali,“ snažila sa napraviť škody, ktoré spôsobil Shinichi svojím vyhlásením, „ale o to, že nebol čas. Pochopte. Chceli sme vám to povedať pri našom prvom stretnutí, ale priplietol sa tam Kabuto a to všetko... potom cesta do Konohy s vymýšľaním plánov o tom, ako všetko vysvetlíme Hokage a potom tam bolo to lúčenie a tak... a cestou sem sme sa v niektorých veciach nezhodli a tak... už chápete prečo vám to hovorím až teraz.“
Sora jej chcela niečo odseknúť v zmysle: A to ma má akože zaujímať? Ale keď videla, ako previnilo sa kvôli tomu tvárili, tak zabudla aká chcela byť sv*ňa.
„Takže to máte od Kabuta,“ zopakoval Daisuke, „a vchod je kde?“
„Presne v strede. Je urobený tak precízne, že ho niekedy ťažko nájde aj ten, kto vie kde to je,“ odpovedal na otázku Seiichi.
„Vieme kde to je, tak na čo čakáme?“ spýtal sa nedočkavo Šunka.
„Počkáme do tmy. Aby nás nikto nezbadal,“ navrhla Riko a všetci súhlasili, „táto oblasť nie je tak dobre chránená ako tá, kde bola uväznená.“
„Prečo?“ zaujímal sa Keita. Keď je to tak tajný úkryt, tak by mal byť dostatočne strážený.
„Lebo o ňom vie len malé množstvo ľudí. Takže si myslia, že nie je potrebné ho strážiť. A k tomu, nedá sa predsa tak ľahko nájsť! Takže keby sa tu motali nejakí ľudia, tak by to bolo dosť nápadné!“ vysvetlila im to Riko a dávalo im to zmysel.
Otázka prečo to tu nikto nestráži bola vyriešená. No Sore jedna otázka vŕtala hlavou.
„Prečo je tento úkryt postavený štýlom alá Orochimaru?“
Všetci na ňu nechápavo pozreli so začudovanými pohľadmi.
„Myslím to ako, že Orochimaru staval svoje úkryty väčšinou pod zemou, nie?“
Seiichi sa ako prvý chopil odpovede. „To naozaj nevieme. Možno to bol zámer alebo niečo také.“
„Neboli Orochimarove úkryty postavené tak, že tam bolo veľa pascí a skrytých chodieb a vyzeralo to ako labyrint?“ spýtal sa Daisuke.
„Ak áno, tak to bude sakra náročné!“ poznamenal Keita.
„Ale nikto predsa nepovedal, že to bude prechádzka ružovou záhradou,“ poznamenala Sora a otočila sa smerom ku skrytému vchodu.

„Už by sme mohli ísť, nemyslíte?“ spýtal sa netrpezlivo Keita. Nebol jediný, ktorý to chcel mať za sebou.
Vonku už bola dostatočná tma a to znamenalo, že už sa mohli pustiť do hľadania svojej cesty domov. Všetci sa zhodli, že nastal čas a prikývli. Sora ako prvá vyšla z tieňov lesa. Postavila sa na čistinku a ostatní sa postavili na jej pravú alebo ľavú stranu. Rýchlym krokom a hlavne nenápadne sa blížili ku otvoru. Zvrtli sa pri každom zvuku lesa, čo len ukazovalo, že sú z toho všetkého nervózny. Riko si kľakla ku vchodu a hľadala páku, ktorou sa to otváralo. Ostatní stáli okolo nej a bránili ju.
„Nejde to rýchlejšie?“ súrila ju šeptom Sora.
„Nič nevidím!“ sykla Riko.
„To ty si chcela ísť za tmy!“ odsekol jej Shinichi. Zdalo sa, že aj keď sú ako jeden tím, neodpustia si cynické a ironické komentáre.
Skôr ako sa stihla ozvať Riko, zastavila ich rozvíjajúcu sa hádku Sora: „Nezabúdajte, že sme za nepriateľskou líniou a hlavne ty si chcela ostať vážna!“
Riko sa odula, no nič jej na to nepovedala. Nemohli riskovať odhalenie.
„Nemohol by ti zasvietiť Seiichi so svojím svetlom?“ navrhol Šunka.
„Aby nás odhalili?“ spýtala sa a aj keď ju Šunka nemohol vidieť, cítil jej vražedný pohľad upierajúci naňho.
„Bol to iba nápad,“ zamrmlal.
„Ale toto môže trvať večnosť!“ sťažovala sa Sora, „Myslím to hľadanie tej páky. O portáli nehovoriac!“
A v tom Riko zvolala: „Mám to!“ potiahla páku a pred nimi sa otvoril otvor a keď sa doň pozreli, zazreli prudko klesajúce schodisko.
Sora potľapkala Riko po chrbte a postrčila ju bližšie ku otvoru, lebo Riko sa akosi nechcelo. „Si oko,“ povedala, čím naznačila, že je ich vodca a to znemená, že ide prvá.
Riko, síce neochotne, vošla dnu. Pomáhali si pomocou chakry, pretože tie schody boli naozaj strmé a dosť sa na nich kĺzalo.
Nejakú tú chvíľu im trvalo kým zišli až dole. Bola tam taká tma, že keď si dali ruku pred tvár, nevideli ju.
„Teraz už hádam zasvietiť môžeme,“ sucho poznamenala Sora.
„Seiichi,“ povedala len Riko a chodbu zahalilo svetlo. Museli si pred ním zakryť na chvíľu oči, aby si na svetlo privykli. Keď už nemuseli žmúriť, vybrali si kunaie a nasledujúc Riko sa pobrali hľadať portál.
Šli spleťou chodieb a pritom nenarazili na žiadnu prekážku, čo svedčilo o tom, že Riko naozaj vie kam ide. Po ceste takisto nikoho nestretli. Ani to sa im nezdalo divné, lebo členovia Akatsuki mohli mať nejaké misie pred vojnou alebo izby na inom konci tohto bludiska.
Čoho sa najviac obávali bolo to, že keby ich napadli a boli by nútení sa rozdeliť, mohli by sa stratiť, alebo by ich dostali pekne po jednom. Preto boli maximálne opatrní.
Stále im však po rozume chodila myšlienka, že je to pasca. Kabuto predsa vedel o ich schopnostiach, a tak to mohla byť jeho posledná služba na „uľahčenie“ ich cesty domov.
A potom tu bolo ešte nevyriešené zlo, kvôli ktorému mali Riko, Seiichi a Shinichi jedno oko čierne. Vedeli o nich iba to, že museli prijať za neznámych okolností zlo a ani im nepovedali ako. Táto ich spolupráca sa skôr zakladala na spoločnom cieli než na dôvere a to sa Sore, Keitovi, Šunkovi a ani Daisukemu nepáčilo. Kvôli takej maličkosti ako je dôvera museli byť stále v strehu. A potom že sa nemá človek stresovať!
„Sme tu,“ zastavila ich Riko pred jednými dverami. Žeby to bolo až také ľahké?
„Si si istá?“ spýtal sa jej Keita.
„Úplne istá,“ potvrdila mu to Riko.
Všetci sa naraz pozreli napravo či niekto nejde a potom z toho istého dôvodu naľavo.
Sora preglgla a položila ruku na kľučku, že dvere otvorí a dúfala, že nebudú zamknuté. Vyrazenie dverí by totiž bolo dosť hlučné.
„Na to zabudni,“ zasyčal na ňu Keita a odtiahol ju od dverí.
„Čo je to s tebou?“ nechápala. Akoby nebolo jedno, kto tie sprosté dvere otvorí.
„Čo keď je to pasca, ktorú pripravil Kabuto?“ odpovedal jej na otázku otázkou.
„V tom prípade to nezistíme, kým tie dvere neotvoríme,“ povedala celkom logicky Sora.
„Tak v tom prípade ich otvorím ja!“ povedala a aby nikto nestihol proti jeho rozhodnutiu ochrániť Soru, ktorá si podľa jeho názoru už vytrpela počas ich pobytu dosť, otvoril dvere.
Všetci vošli ihneď dnu a Keita za nimi zavrel dvere a ihneď sa postavil ku Sore, pripravený ju chrániť, čo sa Sore nepáčilo, lebo sa vedela o seba postarať aj sama, ale nechala ho tak, lebo to považovala za milé gesto. To si však nemyslel Shinichi, ktorý sa na Keitu sústredene mračil.
Seiichi „zasvietil“, keďže dnu bola taká istá tma ako vonku na chodbe. To, čo uvideli, keď tma ustúpila, všetkým vyrazilo dych.
„Zdravím,“ pozdravila ich osoba, ktorá ležala na posteli a po portáli nebolo ani stopy. Takže predsa len to bola pasca.
„Na mŕtveho vyzeráš dobre, Orochimaru!“ poznamenala Sora, ktorá sa ako prvá spamätala z počiatočného šoku...