How is it possible? 1

Vždy som si myslela, že keď odídem na všetko zabudnem. Ale pamätám si všetko a všade ma to prenasleduje.
Myslela som si, že odchod z Konohy bude pre mňa lepší, ale popravde je to ešte horšie ako predtým. Chodím po svete už dlho a začína sa mi cnieť po Konohe. Spravím si ešte malú zastávku v jednej blízkej dedine a vrátim sa domov.

„Čo tu robíte a čo chcete?“ spýtal sa ma ninja keď som prechádzala hranice zeme Ohňa. Nevedela som o tom, že sú na hraniciach nejakí ninjovia.
„Prechádzam iba cez hranice a vraciam sa do svojej dediny,“ odpovedala som zdvorilo a vykročila som.
„Stoj!“ zakričal na mňa ďalší.
„Tadiaľto nemôžeš ísť!“ Nechápala som na čo strážia pustatinu.
„A prečo nie? Veď tu nič nie je, alebo áno?“ Ninjovia sa na mňa zamračili.
„Je tu jeden starý klan, ktorý po dlhej dobe našiel svojho vodcu. Nemôžeš prejsť cez našu dedinu. Vodca nám kázal aby sme tam nikoho nevpúšťali.“ Priznal jeden z nich nakoniec. Nedalo mi to a poriadne som si prezrela ninjov. Nezameriavala som sa na ich vzhľad, ale niečo, čo by mi napovedalo odkiaľ pochádzajú. Ako prvé ma upútali ich čelenky a potom znak na pleciach a chrbte. Od prekvapenia sa mi rozšírili oči.
To nemôže byť možné. Naruto odišiel z Konohy už pred mnohými rokmi. A išiel trénovať s Jirayiom a nie hľadať svoj klan. Okrem toho klan Uzumaki bol vyvraždený a nikto okrem jeho matky neprežil. Myslela som si.
„Veď vy ste z Konohy!“ zakričala som na nich a vytiahla som si z pod bundy čelenku listovej. Prekvapene na mňa pozerali. Premeriavali si ma pohľadmi a bolo vidieť ako sa im doslova žiarovky rozsvietili nad hlavami.
„Si z Hyuuga klanu?“ Prikývla som.
„Ale aj tak ťa nemôžeme pustiť.“ Zamračila som sa.
„Ste z klanu Uzumaki? Nemal byť náhodou váš klan vyvraždený?“ Ninjovia sa zamračili tiež.
„No vlastne aj áno, ale niektorým sa podarilo ujsť počas boja a keď sa vrátili boli v šoku. Tých pár ľudí, čo prežilo, začalo od znova stavať celú dedinu. Strážili ju ako oko v hlave a od vtedy sa nik nedozvedel, že Uzumaki klan sa dvíha opäť na nohy. Keď už bola dedina postavená, nemali sme vodcu, pretože uniesli vodcovu dcéru, takže sme mali len radu starších, ktorá nás viedla. Lenže pred pár rokmi prišiel potomok vodcu klanu a teraz znova žijeme akoby sa nič nestalo.“ Rozrozprávali sa. Niečo ma zrazu napadlo.
„Chcem sa stretnúť s vašim vodcom.“ Sledovali ma s prižmúrenými očami.
„V Konohe som poznala jedného člena vášho klanu a rada by som vedela či je vo vašej dedine, pretože odišiel pred pár rokmi.“ Premeriavali si ma pochybovačnými pohľadmi.
„Fajn, ale ja pôjdem s tebou a Bachi tu zostane strážiť.“ Prikývla som a nasledovala som ho do dediny.
Mala som nutkanie odísť, ale zahryzla som si do pery a pokračovala som v behu.
Naskytol sa mi neskutočný pohľad. Všetko bolo nádherné. Každý dom bol inej farby a zároveň boli všetky rovnaké. Z obchodov bolo počuť radosť a smiech. Uprostred námestia bola fontána, z ktorej vystrekovala voda do výšky aj piatich metrov. Bolo to očarujúce. Všade boli znaky klanu Uzumaki.
Ten ninja, ktorý sa mi stále nepredstavil, ma viedol k tej najväčšej budove na námestí, takže som predpokladala, že tam bude bývať vodca. Alebo tam bude mať len kanceláriu.
Na nič som sa ho radšej nepýtala. Nevyzeral moc priateľsky. Povzdychla som si a mlčky som kráčala za ním a ani neviem ako, stáli sme pred dverami, na ktoré začal klopať.
„Vstúpte,“ ten hlas mi bol povedomý. Otvoril dvere a vstúpil do miestnosti. Nasledovala som ho a po pár krokoch som zamrzla. Oči som mala vypúlené a ústa som mala dokorán. Teda aspoň som si to predstavovala.
„Hinata?“ oslovil ma vodca klanu a ja som onemela úžasom.
„Čo tu robíš?“ Nevedela som, čo mám povedať. Postavil sa zo svojho kresla a obišiel stôl. Stále sa mi pozeral do očí, ale na chvíľu sa pozrel inam a ja som sa hneď začala červenať. Naruto sa pozrel na toho ninju.
„Môžeš ísť.“ Nevidela som, ako odišiel a nevidela som ani to, ako sa vo dverách objavila nejaká žena a on ju pohľadom poslal preč.
„Hinata,“ začal.
„Kde si toľko trčal, do kelu?“ Bolo prvé čo som mu povedala.
„Vieš si predstaviť ako sa všetci o teba bojíme?“ Sklopil hlavu.
„Vieš si predstaviť ako som sa ja o teba bála a ako som trpela?“ šepkala som. Chytil ma za ruku a tou druhou my dvihol hlavu.
„Prepáč, Hinata. Nevedel som, ako veľmi som ti ublížil, ale Tsunade vedela, že som našiel svoj klan a som ich vodca. Dokonca som bol aj pár krát v Konohe, no nikdy som ťa tam nevidel.“ Zavrela som oči, aby som zabránila slzám tiecť.
„Nemohol si ma nájsť, keď som tam nebola. Odišla som z Konohy len pár mesiacov po tebe. A Tsunade mi nič nepovedala.“ Pustil moju bradu a ruka mu klesla k tej mojej.
„Naposledy som bol v Konohe na Tsunadinom pohrebe. Zomrela asi pred dvoma rokmi.“
„Čože?“ vykríkla som.
„To nie je možné, Naruto, veď ona... bola taká mladá.“ Naruto pokrútil hlavou.
„Nie nebola. Používala jutsu na zmenenie veku, aby vyzerala čo najmladšie a potom ju vek dostal a jutsu jej jedného dňa prestalo fungovať. Zostarla a zomrela.“
„Je mi to ľúto, Naruto. Viem, ako veľmi si ju mal rád.“ Objala som ho. Vrátil mi objatie, ale prirýchlo sa odo mňa odtiahol.
„To je v poriadku a ďakujem. Ale teraz, Hinata, čo ťa sem privádza?“ Znova som sa začervenala.
„Popravde som sa vracala do Konohy, keď ma zastavili uprostred ničoho Richi a ten druhý, Bachi, a povedali mi, že cez tú pustatinu nemôžem prejsť. Nechápala som prečo. Potom som si ich ale prezrela a videla som znak klanu Uzumaki, tak som im povedala, že chcem ísť za vodcom klanu a chcem sa opýtať na jedného známeho, ale nikdy by mi nenapadlo, že ten známy bude vodca klanu,“ pozrela som sa na neho a on sa na mňa uškŕňal. Zamračila som sa. Naruto sa otočil a šiel si sadnúť na pohovku oproti jeho stolu. Naznačil mi, aby som si sadla tiež. Mykla som plecami a nasledovala som jeho príklad.
„Ani ja som nič nevedel, ale po smrti Jirayia-senseia som veľa cestoval a skončil som v oblačnej, kde ma Raikage s jeho bratom Beem privítali. Porozprával som im o sebe všetko a oni sa na mne dobre zabávali. Potom mi povedali, že Bee je tiež Jinchuuriki a poprosil som ho, aby ma trénoval. Ovládol som Kyuubiho a neviem ako, stali sa z nás priatelia. Zostal som potom ešte nejaký čas v oblačnej a rozmýšľal som nad návratom do Konohy, ale vtedy mi Kyuubi povedal o klane a že tam musím urýchlene ísť. Rozlúčil som sa s Raikagem a Beem a ešte v ten deň som odišiel.“ Odmlčal sa a pozrel sa na mňa. Sledovala som ho s dychtivým pohľadom a snažila sa zapamätať si každý kúsok jeho tváre pred tým ako budem musieť odísť. Prekvapilo ma keď sa nadýchol a chytil ma za ruky.
„Naozaj som sa chcel vrátiť, ale vtedy to nešlo. Musel som nájsť svoj klan a potom som sa dostal do Konohy už len niekedy a ty si tam nikdy nebola. Chcel som ti povedať toľko vecí a nikdy som ťa nevedel nikde nájsť. Veľa vecí sa stalo od kedy si odišla a ešte viac sa zmenilo. Hinata...“ Odmlčal sa a s vážnym výrazom sa mi pozrel do očí. Pohľad som mu opätovala, ale v mojich očiach nemohol vidieť nič iné ako jeden veľký otáznik.
„Zostaň tu chvíľu so mnou, prosím. Potrebujem tvoju spoločnosť. Potrebujem teba. Na pár dní a potom musím ísť do Konohy kvôli pojednávaniu, tak sa môžeš vrátiť, ale neodchádzaj hneď, prosím.“ Sklopil hlavu a čakal na moje rozhodnutie. Srdce mi bilo ako o závod a rýchlo som dýchala. Možno sa mi to len zdalo, ale mala som pocit, že mi jeho vlastným spôsobom vyjadril svoje city. Usmiala som sa a pevnejšie mu stisla dlane.
„Rada tu zostanem pár dní, Naruto. Ďakujem, že...“ nemohla som dopovedať, lebo ma už silno zvieral vo svojom objatí. Usmiala som sa ešte viac. Po chvíli sa odo mňa odtiahol a usmial sa na mňa.
„A nebude ti vadiť, keď budeš bývať v mojom dome?“ Začervenala som sa a on sa začal smiať.