Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 12

Kráčal som spolu s Narutom po lese. Počas chôdze si Naruto pochutnával na obede, ktorý som mu doniesol. Znova vyzeral zlato. Asi si všimol, že naňho zazerám, pretože sa na mňa obrátil a naklonil hlavu na pravú stranu. Popritom sa tak zatváril, až som mal pocit, že mi z nosa vystrekne krv.
Jediné, čo tento výraz kazilo, bol Narutov prázdny pohľad. Skrčil som sa, aby som bol v jeho vizuálnej úrovni.
„Naruto....čo si to použil za techniku?“ spýtal som sa ho.
Neodpovedal.
„Naruto,“ mierne som pridal intenzitu hlasu a začal som ho jemne tľapkať po líci. „Naruto, vnímaš ma?“
Žiadna reakcia. Začal som sa oňho báť.
„Teraz nie je nijako schopný odpovedať,“ ozvalo sa tesne vedľa mňa.
Obzrel som sa a zbadal drobnú oranžovú líšku s dvoma chostmi.
„Kyuubi? Čo je s Narutom?“
„Nemusíš robiť paniku. Je v poriadku. Toto je jeho tretý typ pokrvnej ospalosti. Vždy keď zo seba vypudí krv, je ospalý. Doteraz ju zo seba vypudil len trikrát. Prvý, vtedy keď ho ten čokel pohrýzol do krku, druhý si sám zažil a teraz. No toto ma prekvapilo. Nečakal som, že nebude reagovať na nič. Keď začul tvoj hlas, postavil sa a prešiel k tebe,“ vysvetlil.
„Skôr preskákal.“
„To sa chcel len vyťahovať.“
„A tá technika? Čo to bolo?“
„Taká špeciálna technika na vymazanie pamäti. Ale to neskôr. Mali by sme odtiaľto čo najskôr odísť. Zdá sa mi, že ANBU zchytili moju chakru. Budú tu čo nevidieť. Iruka, zober Naruta a bež s ním k veľkému vodopádu.“
„Tam? Ale tam sa kúpu....“
„Neodvrávaj a bež!“ zreval.
Schytil som Naruta a rozbehol som sa smerom k vodopádu. Kyuubi mal pravdu. ANBU tam za pár minút dobehli.
„Bolo to tu. To niečo tu na tomto mieste pred chvíľou bolo,“ povedal jeden.
„Máš pravdu. No bol tu ešte niekto,“ zaznel druhý hlas. Ženský.
„Nie je tu žiadna stopa. To zťaží pátranie,“ ozval sa tretí hlas.
„Tam! Tam niekto beží! Presne oproti mne sa niekto vzdiaľuje od tohto miesta. Zdá sa mi, že nebeží sám. Niekto alebo niečo je s ním,“ zakričal štvrtý.
Štyria ANBU? Preboha! Pokiaľ sa rozbehnú za mnou, som v p***li. Naruto nič nerobil, vlastne ani nič nevnímal. Za sebou som začul šuchot. Do r***! Rozbehli sa za mnou. Rozhodne. Nik iný to nemohol byť. Pevne som si Naruta k sebe privinul a rozbehol sa rýchlejšie.
„Niekoho vidím.“
Sakra!
Začul som šum vody. Blížil som sa k vodopádu. Ešte kúsok a budeme tam. Prosím. Prosím. Prosím!
Zrazu som pocítil ostrú bolesť v nohe. Zakopol som a spadol.. Pri páde som sa ešte stihol tak otočiť, aby sa Narutovy nič nestalo. Vedel som, že ma dostali. ANBU boli rozhodne rýchlejší než ja, veď som mal na rukách dvanásť - trinásť ročného chlapca. Nemal by som šancu ani keby som bol sám. Pokúsil som sa postaviť. Podarilo sa mi to, ale keď som si vyložil stále bezvládneho Naruta na ruky, znova som spadol. Nemalo to zmysel. Na tej nohe stáť nemôžem. Privinul som si toho bezvládneho chlapca k sebe a tuho som ho objal.
„Gomene, Naruto. Gomene,“ povedal som mu.
Vtedy sa k nám dostali ANBU.
„Kto si?“ spýtal sa jeden z nich.
„Je z Konohagakure. Vyzerá to, že je chunin. Asi učiteľ z Akadémie,“ povedala jediná žena zo štvorice.
„Tak sa nám ukáž. Nemôžme vedieť, kto si, keď nám neukážeš svoju tvár,“ pridal sa iný.
Zdvihol som hlavu, pričom som si Naruta ešte viac k sebe pritlačil, aby mu nevideli tvár.
„Ty si Umino Iruka. Učiteľ z Akadémie. Prečo si pred nami utekal?“ spýtal sa ma štvrtý muž.
„To je predsa jasné,“ začul som hlas za mnou. „Utekal od nás preto, aby sme sa nedostali k tomu dieťaťu, ktoré drží v rukách a zabraňuje nám, aby sme mu videli do tváre.“
Piaty? Prečo ich je päť?
Nič som nechcel vnímať. Len Naruta. Jeho telo. Že ho cítim. Že je v bezpečí. Že je so mnou.
Zrazu mi zmizol. Jeden ANBU mi ho vytrhol z rúk.
„To je predsa ten, koho občania považujú za líščieho démona!“
Pokúsil som sa postaviť. Niekto ma prudko sotil, takže som bol znova na zemi. Nechcel som sa len tak vzdať. Znova som sa pokúsil vstať.
„Už ma začínaš s**ť!“ skríkol jeden a niečím ma udrel do hlavy. Pocítil som prudkú bolesť a na pravej strane tváre som pocítil niečo vlhké.
„Hej! Ten chalan sa správa nejako zvláštne. Na nič nereaguje,“ počul som z diaľky.
„Naruto!“ zašepkal som a natiahol som k nemu ruku.
Znova som pocítil prudkú bolesť a všetko ztmavlo.

Držal som to dieťa za golier. Správalo sa veľmi zvláštne. Na nič nereagovalo. Normálne dieťa by sa metalo na všetky strany, len aby sa dostalo preč. Tento nič.
Naľavo odo mňa som zaregistroval pohyb. Ten ninja sa ku mne natiahol a potom padol. Alebo k tomu dieťaťu? Skôr k nemu.
Vtedy sa ten chlapec pohol. Otočil hlavu za ninjom. Chvíľu sa naňho pozeral. Potom mu do tváre udrel bolestný výraz. Zvraštil čelo, privrel oči. Z nich mu začali tiecťslzy. Sklonil hlavu. Zhlboka sa nadýchol a:
„Iruka-sensei!“ zreval tak nahlas, že všetky vtáky vylietli zo stromov.
Chytil ma za ruku, ktorou som ho držal za golier. Pozrel na mňa. V očiach sa mu zrkadlila nenávisť. Obrovským tlakom mi stláčal pravú ruku. Odrazu som začul hlasné prasknutie a neznesiteľnú bolesť. Ten chalan mi roztieštil obe kosti v predlaktí. Pustil som ho. Počas dopadu na zem, ten chalan zmizol. Objavil sa pri tom učiteľovi. Chytil ho za ruku, ktorá bola k nemu vystretá. Chvíľu ju držal.
„Iruka-sensei,“ mierne ňou pomykal.
Nehýbal sa.
„Iruka-sensi,“ znova ňou pomykal.
Znova sa nehýbal.
„Iruka-sensei!“ pomykal ňou silnejšie.
Žiadna reakcia.
„Iruka-sensei?“ do očí sa mu začali tlačiť slzy.
„I-iru-iruka-s-s-sensei?!“ prvé slzy dopadli na zem.
Odrazu zamrzol. Chlapec sa prestal hýbať. Ale cítil som, že sa niečo deje. Začal fúkať vietor, hoci doteraz bolo úplné bezvetrie. Zdalo sa mi, že vietor ide od toho chlapca. Okolo neho sa asi meter od stredu, čiže chlapca, začal tvoriť kruh. Kruh sa postupne zväčšoval, až sa do kruhu dostalo aj telo bezvládneho ninju. Teraz sa kruh začal vyrývať do zeme. Okolo toho dieťaťa sa začali mihotať červené kusy chakry. To bola predsa....
Ten chlapec sa pomaly postavil. Keď zodvihol hlavu, všetci sme skameneli od strachu. Jeho oči boli celé červené. Nemal zrenicu, nemal ani dúhovku. No nemal by som sa báť tak očí ako zubov. Keďže mal pootvorené ústa, mali sme krásny výhľad na jeho žiarivý chrup. A poriadne nebezpečný. Všetky zuby boli mierne špicaté, ale očné zuby boli nielen špicaté ale aj centimeter a pol dlhé. Teda aspoň dolné boli menšie.
Bol som v miernom otrase, preto som si moc neuvedomoval, čo sa deje okolo mňa.uvedomil som si to, až keď som začul výkrik. Výkrik mojej tímovej partnerky. Pozerala sa na nášho kolegu, ktorý udrel toho ninju do hlavy.
Ten chalan mu strhol masku a zaryl sa mu zubami do krku. Náš kolega mal na tvári zdesenýa prekvapený výraz.
„Saiai-saaaaan!“ vykríkla ANBU vedľa mňa a rozbehla sa k nemu.
Obaja boli totižto zasnúbený.
„Hitori-san! Počkaj! Je....!“ zakričal som za ňou, ale to už aj jej ten malý prekusol tepny.
„Ty malý.....“ začal tretí ANBU, ale aj už padal na zem mŕtvy.
Zostal som už len ja a náš veliteľ.
„No tak. Upokoj sa. My ti neublížime,“ začal ho prehovárať veliteľ.
Ten chlapec zastal. Naozaj zastal. Pozrel sa na veliteľa.
Začal vrčať a jenoslabične štekať, popri čom sa presunul k ninjovi, ktorý bol stále v bezvedomí.
„Kapitán. On je zasadnutý na tom ninjovi,“ povedal som veliteľovi.
„Došlo mi to hneď,ako sa rozzúril.“
„Čo budeme robiť? Rozhodne nám nedovoí sa k tomu ninjovi priblížiť.“
„Budeme musieť ho musieť nejako presvedčiť.“
Pozrel som sa na toho chlapca. Stále čupel pri ninjovi, len stiredavo pozeral na mňa a na veliteľa.
.
.
.
Po pätnástich minútach neuspešného priblíženia sa k ninjovi a ku chlapcovi, sme tam s veliteľom stále sedeli a pozorovali.
Zrazu to dieťa sa pohlo. Otočilo hlavu na veliteľa, potom na mňa. Jeho oči boli opäť normálne. Teda rovnako modré ako predtím než sa rozzúril.
Zohol sa a telo ninju si položil na plecia. Zodvihol ľavú ruku a spravil nejaký čudný pohyb. Vtedy sa mi všetko rozbilo ako zrakadlo.
Zatvoril som oči a zavrteľ hlavou. Keď som oči znova otvori videl som len mŕtvoly svojich tímových partnerov.

Niesol som Iruku na chrbáte. Pomaly sa preberal.
„Hmmm. Čo?! Naruto?! Kde sme?! Kde sú ANBU?!“ spýtal sa nervózne.
Mlčal som.
Iruka sa postavil predo mňa, chytil ma za plecia a pozrel sa mi do očí.
„Snáď, snáď si ich všetkých nezabil?! Alebo áno?!“ spýtal sa roztraseným hlasom.
Odvrátil som pohľad. Nechcel som pozerať do jeho očí. V jeho očiach som bol teraz vrahom. Vrahom bez štipky zľutovania. Bez nehy. Bez lásky.
Cítil som ako sa na mňa pozerá. Jeho pohľad ma spaľoval. Aj keď som sa mu nepozeral do očí, cítil som to.
Znova to na mňa prišlo, tlak, ktorý sa mi dostával do očí, bol známy a zaroveň neznámi. Slzy. Nechcel som plakať. Ale nešlo to. Slzy boli silnejšie. A pridal sa k tomu doteraz neznámy pocit. Pocit, ktorý mi hovoril, že som spravil niečo, čo som nemal. Pocit viny. Cítil som sa vinný za tých ANBU. Hlavne za tú ženu, ktorej som zabil snúbenca a hneď po ňom aj ju.
Zacítil som prvé slzy. Stekali mi lícach veľmi pomaly. Asi preto aby mi pripomenuli, všetkých, čo som doteraz zabil.
Ocitol som sa v temnote. Nie v tej, v ktorej sa stretával s Kyuubim. V tichšej a osamelejšej Cítil som uzkosť. Cítil som bolesť. Cítil som...strach. Bál som sa. Bál som sa prázdnoty. Bál som sa tmy. Bál som sa samoty.
Zrazu sa predo mnou objavili oni. Mŕtvi. Tí, ktorých som zabil. Pozerali sa na mňa nenávistnými pohľadmi. Šepkali si. Ukazovali na mňa. Videl som ich tváre. Niektorým prechádzala cez telo sečná krvácajúca rana. To boli tí, ktorých som presekol na dve čati. Iní mali na hrdlách krvácajúce stopy po zuboch. To boli tí, ktorým som prehrýzol krčné tepny. Ďalší zasa boli mierne spálený. To boli tí, ktorých som nechal zhorieť zaživa. A niektorí nemali nejaké končatiny. To boli tí, na ktorých som použil Bijudama.
„Si monštrum!“
Nie.
„Krvilačná beštia, ktorá sa živí zabíjaním ľudí!“
Nie.
„Zapredal si svoju dušu Jashinovi!“
Nie.
„Si démon! S Deväťchvostým, či bez neho, si démon!“
Nie!
„Nie si Jinchuuriki! Si čistý démon, ktorému dáva Deväťchvostý chakru!“
Nie!!
„Si zkazený! Každý, kto sa na teba pozrie, vidí vraha a za ním krvavú cestu!!“
Nie!!!
Schúlil som sa. Rukami som si zakryl uši. Nechcel som to počúvať. Ale mali pravdu. Som zkazený. Som moštrum. Som beštia. Som vrah. Som všetko, čoho sa ľudia boja. Som démon.
Zrazu všetko utíchlo. Žiadne hlasy, žiadni ľudia. Nikde nikoho.
Potom som ich zbadal. Dvojicu. Mladú dvojicu. Muža a ženu. Kráčali smerom ku mne, ruka v ruke. Obaja sa na mňa pozerali. Ich pohľady ma spaľovali.
Žena mala dlhé červené vlasy a krásne tmavomodré oči. Mala krásnu mladú tvár, ale smutný výraz.
Muž mal špicaté vlasy farby slnka. Jeho oči mali farbu oblohy. Prenádherne modré. Aj on mal krásnu tvár, ale rovnako ako jeho partnerka, mal aj on smutný ba až sklamaný výraz.
Zastali pri mne.
„Naruto,“ povedal smutným hlasom muž. „Čo si to urobil? Prečo si sa spojil s Deväťchvostým?“
Poznal moje meno? Odkiaľ? Pozeral som na neho. Tie vlasy. Tie oči. Tie vlasy a tie oči! Boli tak veľmi podobné mojim! Nebolo pochýb. Predo mnou stáli moji vlastný rodičia. Otec a matka.
„Naruto,“ zdychla si mama.
Čupla si ku mne a vzala mi tvár do svojich rúk. Boli horúce. Ale príjemné.
„Naruto. Sme síce smutní z toho, že si sa spojil Deväťchvostým, ale nehneváme sa na teba. Bol si hnaný hnevom a nenávisťou. Aj keď ti ovládol myseľ, neovládol tvoje srdce. V tvojom srdci sme my dvaja. Tvoji rodičia a všetky tvoje pocity. Vieme zistiť kedy si šťastný, kedy smutný, kedy nenávidíš, kedy máš strach, kedy cítiš úzkosť, kedy potrebuješ lásku, kedy sa cítiš byť sám. Si náš syn a tak to vždy zostane.“
Po týchto slovách zmizli.
Zacítil som niečo vlhké na lícach. Slzy. Znova. Ale nemal som nejakú potrebu plakať. Slzy mi tiekli z očí samy od seba.
„Naruto. Ja sa na teba nehnevám,“ ozval sa hlas nado mnou.
Vtom sa temnota stiahla a vystriedalo ju svetlo. Svetlo a tvár môjho sensiea.
„Iruka-sensei?“ zamrmlal som. Potom som sa od neho vzdialil na meter, sadol si do seizi a uklonil sa.
„Je mi to ľúto! Nechcel som ich zabiť! Bol som zaslepený hnevom, za to, že vám ublížili!“
„Mne sa nemusíš ospravedlňovať. Ja to chápem. A už vôbec mi nemusíš vykať.“
Zodvihol som hlavu a pozrel do jeho tváre. Usmieval sa na mňa.
Rozvoril náruč. Ja som sa mu do nej vrhol. Pevne som ho zovrel.
Znova som bol v tej temnote. Teda, už to nebola temnota. Bolo to svetlo. Nebol som tam len ja. Boli tam aj moji rodiačia. Objímal som ich. Oni objímali mňa. Cítil som sa šťastný. Cítil som sa ľahký.
„Naruto, prečo plačeš?“ spýtal sa ma Iruka.
„Ja neplačem. Tie slzy tečú sami od seba. Neviem ich zastaviť.“
„Pôjdeme domov, dobre?“ postavil sa.
„Áno!“ postavil som sa aj ja.
Chytil som ho za jeho ruku a vydali sme sa smerom ku Konohe.