Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 11

Totálne nespravodlivé. Prečo musím byť práve ja s tým ******* v tíme. Nestačí, že tam je už Sakura? Musí tam byť aj on? Pokiaľ dostaneme aj hrozného senseia, idem za Hokagem žiadať o výmenu tímu! To mýslím vážne! Nechcem byť s niekým, kdo je slabší než ja.
Sedel som v triede. Samozrejme spolu so Sakurou a s ním. Čakali sme na senseia. Boli sme poslední, kto zostal v triede. Sensei stále neprichádzal. Začalo ma to štvať. Nie len mňa, ale aj Sakuru. On si nás nevšímal, bol zahľadený do tej svojej knihy, ktorú už číta po netuším koľkatý krát.
„Hej, Naruto, čo to vlastne čítaš?“ spýtala sa ho Sakura.
Ignoroval ju.
„Mohol by si nám to raz povedať,“ povedal som.
Rovnaká reakcia.
„Haló! Rozprávame sa s tebou!“ zvýšil som hlas.
Naruto zatvoril knihu. Zdvihol hlavu a bez toho aby ju otočil, sa pozrel na dvere.
„Ide,“ zamrmlal.
Mal pravdu. Za tri minúty bolo počuť kroky. Nachvíľu zastali a dvere sa otvorili.
Stál v nich vysoký muž, tipujem asi dvadsaťdeväť - tridsať rokov. Mal sivé vlasy, masku cez polovicu tváre a čelenku cez ľavé oko. Bol oblečený ako väčšina jouninov.
„Idete neskoro!“ povedala Sakura.
„Ospravedlňujem sa. Ale jedna stará dáma mala problémy s nákupnými taškami, tak som jej pomohol,“ poškrabal sa vo vlasoch.
Prevrátil som oči. Tak toto má byť náš sensei? Naozaj? Robíte si zo mňa srandu? Ak je toto jounin, ja som Hokage. Vôbez nevyzerá schopne.
„Hm...tak to vyzerá...môj prvý dojem z vás je.....vyzeráte zaujímavo.“
.
.
.
„Ok. Mohli by sme začať s nejakým tým predstavovaním,“ povedal náš sensei.
„A čo by ste chceli vedieť?“ spýtala sa Sakura.
„Napríklad...Čo máte radi, čo nemáte radi, vaše sny do budúcnosti, koníčky a takéto veci.“
„A nemôžete sa nám najprv predstaviť vy?“
„Ahhh...Ja? moje meno je Hatake Kakashi. Nemám rozhodne žiadne nutkanie vám hovoriť čo mám a čo nemám rád. Sny? Nó...Mám veľa koníčkov.“
„Všetko čo sme o ňom dozvedeli, bolo meno?“ zamrmlala Sakura.
„A teraz vy. Začneme sprava. Takže dáma.“
„Som Haruno Sakura. To čo mám rada...no skôr, ten koho mám rada je...Moje sny o budúcnosti? Mám o nich hovoriť?...ACH JAJ!!!...To čo neznášam je on,“ a ukázala na Naruta.
„Fajn. Ďalší.“
„Volám sa Uchiha Sasuke. Je more vecí, ktoré nemám rád, ale nič, čo by som mal rád. A...nechcem použiť slovo “sen“, ale...mám ciel. Obnova môjho klanu a...zabiť istú osobu,“ dopovedal som.
„Samozrejme. Ďalší.“
Ticho. Pozrel som na neho. Zasa čítal svoju knihu. Zbadal som písmo. Bolo drobné najviac štyri milimetre. Ale podarilo sa mi dačo prečítať.
Zvierací útok prehrýznutia tepny na krku sa najviac využíva v kritických situáciach, keď ste zbavený zbrane a došla vám chakra. Tento útok najlepšie ovládnu tí, ktorý sú spätý s prírodou. Hlavne s prírodnou divokosťou. Najlepšie prevedenie tohto útoku spozorujete u divokých psovitých šeliem, ako sú vlci a líšky. Stačí si počkať na to....
Zavrel knihu. Pozrel na mňa. Jeho oči sa stretli s mojimi.
„Prosím, mohol by si sa mi predstaviť,“ poprosil sensei.
„Moje meno je Uzumaki Naruto. To čo mám rád je príroda, táto knihu a noc. Veci čo nenávidím sú hlavne....ľudia. Moje koníčky? Zdokonalovanie naučených techník. Môj sen? Ja nemám žiaden sen.“
Č-čo to práve hovoril? Nemá sen? Nenávidí ľudí? Čo?
„Aha. Tak stačí. Zajtra začíname s našimi úlohami. Úplne prvá úloha je.....tréning prežitia.“
„Prečo práve tréning? Natrénovali sme dosť v Akadémii?“ spýtala sa Sakura.
„Ja som váš súper. Ale toto nebude normálny tréning,“ povedal sensei.
„Takže, čo to je?“ spýtal som sa.
„Hehehe,“ zasmial sa Naruto a Kakashi-sensei zároveň.
Teda Naruto sa len uškrnul a zachechtal.
„Naruto, Kakashi-Sensei, čo je na tom také vtipné?“ spýtala sa Sakura.
„No viete...to len....Až vám to poviem, tak to s vami rozhodne zamáva,“ vysvetlil.
„Zamáva?“ nechápala ani Sakura ani ja.
„Z dvadsiatich siedmich maturantov sa len deviati stanú Geninmi. Zvyšok bude poslaný do Akadémie,“ povedal.
Vyvalili sme naňho oči.
„Ty nie si prekvapený?“ spýtal sa sensei Naruta.
„Nie, nie som,“ uškrnul sa Naruto.
Postavil sa.
„Musím ísť. Mám nejaké povinnosti. Aj tak sa tu nudím,“ povedal.
„Dobre. Ešte predtým. Zajtra si na cvičisko vezmite všetko vaše ninja náčinie. A neraňajkujte. Vracali by ste,“ povedal a odišiel.
Naruto okamžite zmizol.
.
.
.
Stáli sme na cvičišti a čakali na Kakashiho-sensei.
„Hoj!“ ozvalo sa nad nami.
„IDETE NESKORO!!!“ zvreskla Sakura.
„Pardon.“
„Kch,“ začul som za sebou.
Pozrel som tam. Naruto si zakrýval ústa rukou. Čo mu je?
„Tak môžeme začať,“ povedal a vytiahol dva zvončeky. „ Vašou úlohou bude mi tieto zvončeky vziať. Ak neuspejete do dvanástej, priviažem vás na tamtie stĺpy a budem pred vami jesť obed.“
Tak preto nám vravel, aby sme nemali raňajky. Kruté.
„Ale máte len dva zvončeky a my sme traja,“ ozval som sa.
„Dobrý postreh. aj keď získate zvončeky, jeden z vás bude priviazaný o stĺp a ostatní dvaja budú obedovať.“
Nezávidím tomu kto bude priviazaný o stĺp. Ja to rozhodne nebudem.
„Ok. Každý sa ihneď niekde schová,“ povedal sensei.
Chcel som ihneď ísť keď ma niekto chytil za ruku. Obzrel som sa. Bol to Naruto. Nadvihol som obočie. Toto nikdy neurobil. Čo chce?
Vo vzdialenosti jeden a pol metre od neho sa snažila z jeho zovretia vymámiť Sakura.
„Čo chceš?“ spýtal som sa spoločne so Sakurou.
„Vy ste otravní. Ale k veci. Táto misia, alebo úloha, je o spolupráci. Ako som na to došiel, poviem potom. Nechajte získanie tých zvončekov na mňa a ja vám ich potom dám,“ vysvetlil tlmeným hlasom.
Nejak som veril.
„Ok. Sakura, poďme sa skryť. Každý na inú stranu,“ otočil som sa na Sakuru.
Tá len prikývla.
.
.
.
Boli sme schovaní. Mali sme dokonalý výhľad na Kakashi-senseia. Nerobil nič iné len tam stál.

Kakashi stál v strede cvičiska. Zrazu spoza jedného stromu vyšiel Naruto.
„Ale, ale, ale. Prečo si vyšiel zo svojho úkrytu?“ spýtal sa ho sensei.
„Načo by som sa skrýval, keď chcem zistiť ako silný je človek, ktorý má byť mojím senseiom,“ povedal Naruto.
„Môžeš sa mi pokúsiť vziať tie zvončeky,“ povedal Kakashi a vytiahol si knižku pre dospelých.
Naruto na reagoval rovnako. Tiež si vytiahol svoju knihu.....pre vrahov.
Stáli tam a čítali si. Kakashi si to všimol hneď ako si Naruto začal čítať. Práve, keď chcel obrátiť stranu, si všimol, ako sa Naruto nezvyčajne rýchlo pohol smerom k nemu. Vytiahol kunai.
Narutova kniha do neho narazila. Ozval sa kovový náraz. Do vzduchu sa zniesla spŕška iskier.
„Tá kniha je zo železa??“ nechápal Kakashi.
Naruto uskočil. Hneď ako dopadol na zem, opäť sa ocitol pri svojom senseiovi.
„Tá neuveriteľná rýchlosť,“ hovoril si Kakashi pre seba.
Naruto neprestával útočiť, kakashimu nezostávalo nič iné len sa brániť.
Naruto sa ocitol v nebezpečnej blízkosti jeho tváre. Sensei reagoval inštinktívne. Zahnal sa kunaiom. Chlapec sa mocne odrazil nohami. Dopadol desať metrov od Kakashiho. Začal skladať pečate.
„Fuuton: Reppushou.“
Doteraz pokojné prúdenie vzduchu sa začalo stáčať a vytvárať tornádo na Narutovej pravej ruke. Rozbehol sa na svojho senseia. Približoval sa k nemu neskutočnou rýchlosťou. Tri metre. Napriahol sa. Už bol pri ňom. Zastal. Jeho Reppushou sa rozpustilo. Chvíľu vyzeral, že len stojí. Potom od senseia odletel.
Kakashi mal ľavú ruku v polohe, ako keď dávate zospodu ranu do brucha. Aj keď sa naňho chlapec vrhal s Reppushou v ruke a neskutočnou, ba nepochopiteľnou rýchlosťou, dokázal ho zasiahnuť na nekryté miesto. Do brucha.
Naruto sa držal jednou rukou kunaia zabodnutého v zemi. Od pása dole bol vo vode. Pomaly sa vyštveral na breh. Jednou rukou sa držal za brucho. O pár minút to naňho prišlo.

Nechápal som čo sa teraz stalo. Reagoval som inštinktívne. Ten úder do brucha bol čistá sebaobrana. Hlavne všimol som si, že celý čas, čo na mňa útočil mal ľavú ruku za chrbátom. Ako keby vedel, že sa nemusí brániť. A tá technika. Odkiaľ sa ju naučil?
Z rozmýšľania ma vyrušil kašlavý zvuk. Pozrel som sa tým smerom. Bol to Naruto. Sedel predklonený v seize a držal sa za ústa. Chvíľu len kašľal, potom jeho telom prešla triaška a začal vydávať žblnkavé zvuky. Začal vracať.
Priskočil som k nemu.
„Ty si jedol? Vravel som vám, že z toho budete vracať.“
„Veľmi vtipné,“ zachrčal.
Vytiahol som zo svojho puzdra servítky. Podal som mu ju. On mi odstrčil ruku. Teraz som si to všimol. Tú červeň. On nevracal to, čo zjedol alebo som si myslel, čo zjedol. On zo seba vypúšťal krv.
„Sensei! Čo sa stalo Narutovi?!“ panicky sa spýtali Sakura so Sasukem.
Nestihol som odpovedať, pretože im Naruto niečo hodil. Sasuke to chytil.
Boli to zvončeky. Ako a kedy mi ich stihol vziať?
No na to som teraz nemal čas. Naruto ochabol. Postavil som ho na nohy. Zviezol sa na zem. Znova som ho postavil na nohy a držal som ho. Takto sme sa presunuli k stĺpom. O jeden som ho oprel.
„Čo sa mu preboha stalo?“ spýtal sa Sasuke.
„Nemám poňatie. Jediné, čo som spravil bolo to, že som ho udrel do brucha.“
„Ale letel prinajmenšom šesť metrov.“
„Prečo vám dal tie zvončeky?“ spýtal som sa Sasukeho.
„Ešte predtým, než sme začali si nás zavolal bokom a povedal nám o čom toto všetko je. Vraj to pochopil už vtedy keď ste nám ukázali zvončeky,“ vysvetlil.
„Kakashi-sensei! Sasuke-kun! Naruto vyzerá nejako zvláštne!“ zvolala Sakura.
Mala pravdu. Naruto mal bledú tvár. Jeho oči nemali žiaden lesk. Vyzeral ako keby bol v kóme.
„Naruto. Naruto! Preber sa!“ mierne som ním zatriasol.
Neodpovedal.
„Toto chvíľu potrvá. Je asi mimo kvôli strate krvi. Ale dobrá správa je, že ste prešli. Odo dneška sme tým 7.“
.
.
.
Naruto sa stále nepreberal. Zrazu sa na cvičisku objavil Iruka.
„Iruka? Čo tu robíš?“ spýtal som sa ho.
„Hm...čo?....Naruto si zabudol obed,“ povedal a ukázal mi krabičku v červenej šatke.
„No vieš, Naruto práve teraz nie je schopný niečo zjesť....“
„Naruto?“ ozvala sa za mnou Sakura.
Otočil som sa. Naruto sa postavil. Oči mal stále prázdne, ale aspoň sa postavil. Vystrel ruky nad seba. Urobil dva kroky a odrazil sa. Začal robiť premety ako gymnastky. Takto sa dostal až k Irukovy. Keď to to tak počítam. Od stĺpov až na miesto, kde som s Irukov stál, bolo asi takých dvanásť metrov.
Iruka si dal balíček do úst a zatlieskal. Naruto vystrel ruky a vzal si balíček. Potom sa na nás otočil. Pravou rukou urobil nejaký nejaký pohyb a povedal Kai.
Všetko sa rozpadlo ako sklo. Jediné čo som si pamätal bolo, že som povedal svojim novým žiakom. Že sa úspešne stali ninjami týmu 7. Žiadne zranenia, žiadna krv.
„Nie je vám nič, Kakashi?“ spýtal sa ma Iruka.
„Všetko je v úplnom poriadku. Priniesol si Narutovi obed?“
„Hej, zabudol som mu ho ráno priniesť. Už ste skončili?“
„Áno. Úspešne sa stali ninjami. Prešli mojím testom.“
„To je dobre. Kakashi, môžem si Naruta vziať?“ pozrel na mňa.
„Ale áno. Môžeš.“
Odišli. Chvíľu som sa za nimi pozeral. Potom som si sadol k Sakure a Sasukemu a pustil sa do jedla.