List, ktorý nedopadne nikdy na zem 01

KAPITOLA 1.
Dažďové kvapky

Bol upršaný letný deň v Konohe a mladý človek ležal na posteli v svojej izbe a čítal si knihy a spisy. Keďže bolo vonku úplne ako v dažďovom pralese, tak trávil radšej tento deň doma učením a porozumievaním techník a chakry. Učil sa už snáď aj cez tri hodiny, tak bol pekne prekaprený.
Prečo musí byť vonku hentaká marha ?! Povedal si sám pre seba. V miestnosti už totiž začalo byť dusno jak v konskej ri*i.
Prečo neovládam Fuuton... Aspoň by som si tu vyvetral. Rozmýšľal si v hlave. Ešte pol hodinu si čítal spisy a keď už pri tom zaspával, tak si povedal, že sa zdvihne, prejde sa a skočí si niečo zajesť. Pomaly šiel ešte predtým do sprchy, lebo z toho tepla bol spotený a nevoňal zrovna po konvalinkách.
Keď sa pomaličky vyfešákoval von, tak spoza mrakov ho prepichlo slnko priamo do tváre.
„Hm, jak na zavolanie." povedal si sám pre seba unavene. Bol to vysoký mladý chalan, na sebe mal biele tielko, čierne kraťase a na nohách mal obutú typickú ninja obuv. Na krku sa mu v odrazoch slnka blištila čelenka so znakom Konohy. Na postave si makal, tak ju mal vyšportovanú a pevnú. Na hlave sa mu týčili hnedé kratučké vlasy a modré oči s tmavším odtieňom. Ako si šiel ulicami Konohy, tak videl ako sa malé deti vystrkujú na ulice, skáču v mlákach a hrajú sa na shinobi.
Kiežby som mal aj ja taký bezstarostný život jak oni. Pomyslel si chlapec s úsmevom. Rozmýšlal, tak na čo mal chuť. Ramenu bol doslova prežraný, keďže ho mal denne na raňajky a vegetarián zrovna nebol, tak si zmyslel, že by si dal nejaký dobrý steak s ryžou, keď v tom ho prepadla vôňa pečeného mäska vychádzajúca s neďalekého sídla klanu Akimichi.
Síce poznal klan aj niektorých ich členov, ale nepoznal tam nikoho osobne.
Možno by som sa mohol dnes zoznámiť. Porozmýšľal s úsmevom a keďže bol dosť odvážnej povahy, tak s tým nemal žiadny problém. S pomyslením nemám čo stratiť,zaklopal na dvere sídla a po chvíli čakania mu otvoril chlap velkej mohutnej postavy so značkami na lícach - znakom klanu Akimichi.
„Nech sa páči, môžem Vám pomôcť?" privítal ho mohutný muž z rodu Akimichi s úsmevom na tvári.
„Prepáčte že ruším, ale chcel som sa Vás len spýtať, či tá nádherná vôňa, čo cítim, je grilované teľacie mäsko?" spýtal sa a sklonil hlavu s úsmevom.
Akimichi sa najprv premeravo zahľadel na mladého chalana. Všimol si vyšportovanú postavu a aj fakt, že mladý chalan bol kúsok vyšší než on sám. Pri pohľade na čelenku mu ale s opätovným úsmevom odvetil: „Áno je to špecialita klanu Akimichi, ale všimol som si, že máš veľmi dobrý čuch," dodal veľký muž a zachechtal sa.
„Vždy som túžil ochutnať dobroty rodu Akimichi. Počul som veľa chýrov,že máte veľmi chutné pokrmy," odvetil chalan a pousmial sa, „rád by som sa presvedčil, či tie chýry sú pravdivé a kľudne Vám za to aj zaplatím," dodal.
Akimichimu chlapcov kompliment viditeľne polichotil a úsmevom odvetil: „Klan Akimichi bol vždy známy pohostinnosťou. Najedz sa kľudne s nami, radi s tebou povečeriame."
Mladý muž ani nerátal, že to pôjde tak ľahko a sám bol z toho udivený, ale po pár sekundách sa prebudil a povedal s vrelým úsmevom na tvári: „Arigatou gozaimasu. Bude mi cťou."
Spolu prekročili práh a zastavili sa vo veľkej jedálni, kde už sedelo mnoho ľudí. Podľa črtov, znakov a náušníc chalan rýchlo spoznal, že ide o členov klanu Yamanaka, Nara a Akimichi. Mladý muž si ihneď pomyslel, že teraz si možno nevybral tu najlepšiu chvíľu na večeru a spoznávanie. Hneď, ako ho tí ostatní ľudia uvideli, tak si ho začali premeriavať. Mladý muž radšej len sklopil hlavu a čakal, čo sa z toho ešte vyvrbí.
„Eeeeeej všetci! Mám tu pre nás ďalšieho hosťa, ktorý zacítil náš krásny pokrm a chcel, aby sme mu potvrdili chýry o pohostinnosti nášho klanu," zvolal Akimichi tak, aby ho každý počul.
„Super. Ďalší hladný krk." zašepkala blondína osobe vedľa seba.
Mladý chalan ale mal veľmi dobrý sluch a začul dokonca aj jej šepot. V momente, ako to počul, sklonil hlavu dole. Keď už sa chystal akurát otočiť a odísť preč, tak ho vyrušil hlas Akimichiho, ktorý preťal trápnu chvíľu ticha.
„Ale predtým než sa pustíme do jedenia, tak sa najprv zoznámime! Ja som Akimichi Chouza. Ako sa vlastne voláš ty, mladý pán?" zvolal s úsmevom Akimichi.
Chalanisko len s pocitom sebazaprenia zdvihol hlavu na Chouzu a odvetil tak aby to počul každý v miestnosti: „Moje meno je Okinawa Kizashi."
Hneď ako to dopovedal, tak sa strhla osoba pri stole. Kizashi svojim bystrím zrakom ihneď spoznal, že sa jedná o muža z klanu Nara. Ticho opäť preťal Chouza.
„Teší nás Kizashi. Nech sa páči, sadni si tu vedľa Ino," navrhol a ukázal na miesto vedľa blonďatého dievčaťa.
Kizashi sa priam zhrozil, keď zistil, že to je ta istá osoba, ktorá ho hneď po príchode urazila, ale keďže bol slušný, tak ponuku bez slova prijal. Oproti nemu sedel ten muž s klanu Nara, ktorý sa strhol pri jeho mene. Pozeral sa na Kizashiho nepreniknuteľným pohľadom.
Pri stole sedelo dokopy s Kizashim desať ľudí. Po troch z každého klanu. Kizashimu podľa črtov, veku a štýlu oblečenia neuniklo, že ide o oboch rodičov s ich jedným potomkom. Ticho preťal opäť Akimichi, ale tentokrát mladší.
„Aj ja ťa rád spoznávam, Kizashi. Volám sa Akimichi Chouji," povedal Kizashimu so širokým úsmevom.
Kizashi si pri tom mene rozpamätal, že mu sensei hovoril, že Akimichi Chouji bol jeho spolužiak. A taktiež by mu to aj podľa vzhľadu sedelo, keďže Chouji naozaj vyzeral na tú istú vekovú skupinu ako sensei. Keďže boli pri stole tri deti s asi podobnou vekovou skupinou, tak si Kizashi ihneď priradil, že mladší z Narov sa musí volať Nara Shikamaru, talentovaný stratég, o ktorom mu taktiež sensei veľa krát hovoril a tá babenka, ktorá sa o ňom tak krásne vyjadrila na Kizashiho hneď po príchode, nesmie byť nikdo iný ako Yamanaka Ino, senseiova bývala spolužiačka z akadémie, tak ako Shikamaru a Chouji.
„Mňa taktiež teší volám sa..." začal mladík s klanu Nara.
„Nara Shikamaru," prerušil ho Kizashi so zaujatým pohľadom.
Shikamaru ostal prekvapený, že mladšia generácia ovláda takto jeho meno.
„A vy ste Nara Shikaku," otočil sa so slovami k mužovi z briadkou, ktorého mal oproti sebe. Tohto muža taktiež poznal. Sám sensei sa o ňom vyjadril, že je to najlepší stratég, akého má Konoha k dispozícii. Shikakuho to až ale tak ako jeho syna neprekvapilo, ale taktiež ho to mierne zaskočilo.
„Si veľmi bystrý a vzdelaný ako vidím," tentokrát sa ozval blondín z klanu Yamanaka, ktorý sedel na druhom konci stola.
„A vy ste Yamanaka Inoichi," uškrnul sa Kizashi.
Inoichi sa opäť pousmial a bolo vidno, že ho to vôbec neprekvapilo: „Taktiež by ma neprekvapilo, keby si spoznal moju dcéru I..."
„Yamanaka Ino." opäť prerušil Kizashi pokojným hlasom a bolo mu to už aj trochu trápne.
Tentokrát sa dievča, ktoré sedelo vedľa neho, otočilo na Kizashiho a zaujato sa na neho pozrelo. Kizashi si všimol, že nebola zrovna najškaredšia taktiež, že ani prednosti nemala najmenšie. Trochu sa na ňu pousmial a vedel o tom, že sa asi červená. Dievča mu hneď na to venovalo oslnivý úsmev.
„Ach Kizashi... Aký otec taký syn, ako vidím." ozval sa Shikaku.
Kizashiho táto veta prebodla priamo do srdca. On poznal môjho otca?! pomyslel si Kizashi zarazene s prekvapením.
„Podobu neschováš. Kintaro by bol na teba veľmi pyšný." nadhodil Shikaku a premeriaval si Kizashiho a venoval mu úsmev.
Pri tom mene sa tentokrát strhli jak Inoichi tak Chouza, ale hneď na to sa na Kizashiho pousmiali. Kizashi nemal ani šajnu, že bude dnes takto spomínať na otca. Tentokrát naozaj dostal dôkaz že Nara Shikaku nepatrí ani zďaleka medzi najhlúpejších ľudí v Konohe.
„Tvoj otec bol veľký shinobi a umrel ako hrdina pri ochrane Konohy. Zobral zo sebou veľa nepriateľov." povedal s rešpektom Chouza.
„Že ma tá podoba a meno neprefackalo skorej..." hlasne rozmýšľal Inoichi.
„Takže vy ste všetci poznali môjho otca," povedal skľúčene Kizashi a venoval im pohľad.
„Ako by sme mohli zabudnúť na Okinawu Kintara, Padajúci List Listovej," spomínal Shikaku.
„Bol to shinobi s obrovským talentom a jeho meč Yoshi, pomocou ktorého ovládal chakru, bol známy nielen v Konohe. A taktiež aj Sumitsu Aiko, tá bola známa vďaka tomu, že perfektne ovládala na veľmi vysokej úrovni tri elementy..." pokračoval Shikaku.
„Katon, Suiton, Doton," prerušil Kizashi pri spomienkach na svoju matku. Bol totiž veľmi hrdý na svojich rodičov.
Opäť nastala chvíľa ticha, ktorú prerušila mama Choujiho slovami: „Večera!!!"
Kizashi pri pohľade na steaky ihneď prestal rozmýšľať o tom, čo sa tu riešilo a prehliadol si chutný pokrm.
Všetci v hale si zakričali: „Itadakimasu!" a pustili sa do jedenia.
„A o nás troch si sa dočítal kde?" nadhodila Ino zo smiechom.
„Sensei niekedy rozprával historky a ja d*bil som ho počúval," odpovedal Kizashi a zasmial sa.
Ino, Shikamru aj Chouji sa na seba pozreli.
„A kdo je tvoj sensei?" opýtali sa jednohlasne.
„No on už môj sensei ani nie je, keďže som jouninom už nejaký ten rok," usmial sa Kizashi.
Hneď ako to dopovedal tak Shikamaru reagoval „Že ma to nenapadlo skorej, prečo Hokage-sama,“ pri povedaní jeho mena sa začal drhnúť, „chodil jeden čas neskoro na meetingy."
Kizashi sa pousmial, lebo skoré odhalenie od Shikamaruho čakal a povedal ironickým hlasom: „Hokage-sama chodí na meetingy stále načas ako hodinky."
V miestnosti sa rozľahol smiech. Kizashi sa pozrel von oknom - začalo znovu pršať. Pozrel sa okolo seba a cítil sa konečne po dlhej dobe šťastný. Od svojho návratu do Konohy veľmi rýchlo spoznal nových fajn ľudí a konečne tešil sa na chvíle prežité doma v Konohe. Zajtra ho totiž čakal veľmi ťažký deň a relax a uvoľnenie bola asi tá najpotrebnejšia vec, ktorú teraz potreboval. Nabral si veľké sústo a nechal sa unášať rodinnou atmosférou...