Zvláštne dievča 5. diel

Po tréningu s Jiraiyom som nešla domov, ale do Ichiraku sa najesť a nazbierať sily. Takto som chodievala s Narutom, ale nikde som ho nevidela, a nechcelo sa mi ho hľadať. Asi bol na misií, alebo niekde sa pofľakoval.
V Ichiraku sedeli ešte dvaja ľudia. Pozdravila som Teuchiho a Ayamu.
"Ahoj Asura, vyzeráš nejaká vyčerpaná. Dáš si to, ako vždy?" spýtal sa Teuchi. Jeden ten chlap, čo sedel vedľa mňa, sa rozkašlal a začal sa dusiť. Pobúchala som ho po chrbte.
"Dík," zachrapčal ten chalan. Usmiala som sa a mávla rukou.
"Uh, hej Teuchi, to čo vždy," uškrnula som sa. Aj keď som bola unavená, mala som dobrú náladu.
Tí dvaja chlapi, čo sedeli vedľa mňa, sa začali o niečom potichu baviť. Rozumela som len :"nevidíš to? máme to pred nosom!"
Nevedela som, čo tým chceli povedať, ale nevšímala som si ich. Možno mysleli úplne inú vec, ako tú, na čo som práve myslela.
Aj tak sa mi to nezdalo. Zrazu sa obidvaja na mňa zahľadeli a usmiali sa.
"Nazdar, Asu... ako sa to voláš?" spýtal sa ten vysoký chlap, s divnými očami.
"Asura. A čo vy?" spýtala som sa.
"Moje meno je Hideo," povedal ten vysoký, " a on je Nao," ukázal na svojho blonďavého spoločníka. Usmiala som sa, a začala sa venovať ramenu.
"Itadakimasu!"
"Často tu bývaš, Asura?" spýtal sa Nao. Prikývla som, a rýchlo prehltla porciu.
"Myslíš tu, v Ichiraku?" prikývol.
"Ichirak je pomaly môj druhý domov," uškrnula som sa, a zase sa vrhla do jedla.
"A vy ste odkiaľ? Vidím vás tu prvý krát," spýtala som sa zvedavo. Boli mi podozriví, musela som si dávať na nich pozor, a sledovať každý ich pohyb.
"My cestujeme," pokrčil ramenami Hideo.
"Aha. Čiže sa tu nezdržíte dlho, však že?"
"Hej. Vlastne sme si sem len pre niečo prišli," usmial sa blonďáčik.
"A čo to je?" vyzvedala som.
"To nemusíš vedieť," zasmial sa. Usmiala som sa, a dojedla ramen. Teraz už viem, že si na nich musím dávať pozor. Niečo ma napadlo...
"No nič, idem už. Som rada že som vás spoznala, ja už pôjdem teda domov," zaplatila som a zakývala.
"Počkaj, pôjdeme s tebou. Ideme tou istou cestou," chytil ma za ruku Hideo.
Vedela som to.
"Dobre," pokrčila som ramenami a vybrala sa opačným smerom od môjho domu. Nemohli vedieť kde bývam, tak som si ich chcela odtiahnuť na miesto, kde skoro nikto nebýva, a spýtam sa, čo odo mňa chcú. Typujem že sú obaja ninjovia. Cítim z nich celkom veľkú chakru.
"A kam máte namierené, chlapci?" spýtala som sa a otočila sa na nich. Celú cestu išli za mnou. Určite niečo chystajú.
Obaja pokrčili ramenami.
"Ako to, že to neviete?" zamračila som sa.
"V podstate, musíme si nájsť niekde miesto na prespanie, a už by bol aj čas si niečo nájsť," vyhováral sa Nao.
"Asi niečo pre vás mám. Len je to trošku ďalej od mesta."
"Super!" usmiali sa na mňa.
Keď sme sa dostali do zalesnenej oblasti, zastala som, a otočila sa na nich. Mala som smrteľný výraz. Tí dvaja sa robili, že nič nechápu, tak nahodili zamračené a nechápajúce pohľady.
"Deje sa niečo, Asura-chan?" spýtal sa ma Hideo.
"Kto ste?" spýtala som sa s prekríženými rukami cez hrudník.
Blonďáčik sa uchechtol, a preletel pohľadom z mojej postavy z dola hore.
"Sme len obyčajní cestovatelia, čo nám neveríš?"
"Nie, neverím. Podozrievala som vás už vtedy, čo ste sedeli v Ichiraku. O niečom ste sa bavili. Začula som kúsok rozhovoru, tak som usúdila, že máte dosť veľký dôvod, byť tu. A ešte, keď som vám povedala, že idem domov, išli ste za mnou. Čo znamená, že ste ma chceli sledovať. Do Konohy ste sem prišli, aby ste ma našli. Neviem prečo, čo som spravila, aký máte dôvod. Ale povedzte, kto ste," zavrčala som na nich.
"A typujem, že tieto mená, čo ste mi povedali, nie sú vaše pravé mená," dodala som.
'Hideo' sa zasmial.
"Si šikovná, to treba uznať. A áno, máš pravdu. Prišli sme sem, nájsť ťa. A ešte raz áno, nie sú to naše pravé mená," uškrnul sa.
"Tak, kto ste?!" vyštekla som na nich naštvane. Vytiahla som si aj kunai, a namierila ho na nich.
"Ak to tak veľmi chceš vedieť..." zatiahol Nao.
"Naše pravé mená sú Hidan, a Deidara," povedal blonďáčik. Tie mená mi boli povedomé..
Zamračila som sa, a zaujala radšej bojový postoj. Zistila som, že mám u seba aj tú katanu (aj keď neviem, ako sa tu nabrala). Vytiahla som ju teda z pošvy, a vytasila ju zapadajúcemu slnku.
"Ej ej, ty budeš asi dosť akčná," povedal Hidan.
"Vadí ti?" naklonila som hlavu doľava.
"Hmm, ani nie," priznal sa.
"Tak poď," zavrčala som. Schovala som kunai naspäť do púzdra a sústredila sa na katanu. Skúšam to po prvý krát, tak dúfam že sa mi to vydarí.
Ako pri Rasengane, sústredila som svoju chakru, nie do rúk, ale rovno do katany. Dúfala som, že to vyjde, a vznikne z toho katana, obalená mojou chakrou. Čiže malo by to omnoho väčší efekt ako pri normálnom napadnutí katanou. Mala by v tom byť väčšia energia, sila a rýchlosť, a spôsbilo to vyše škôd. Je jasné, že som sa musela teraz spoľahnúť na Kyuubiho pomoc.
"Pomôž mi, démon," zašepkala som.
"Tak predsa len to je pravda," vydýchol Deidara.
"Čo?" nechápala som.
Podarilo sa! Moju katanu obalila modrá chakra. Hidana a Deidaru to asi trochu prekvapilo, lebo zdvihli obočím.
"Teraz máte možnosť vidieť niečo, čo skúšam poprvý krát," povedala som, a sústredila sa na Kyuubiho chakru. Netrvalo to dlho, a namiesto sýto modrej chakry vznikla červená, ktorá obalovala moju katanu.
"Čože?" vydýchol prekvapene znova Deidara. Hrozivo som sa naňho usmiala, a prikrčila sa. Čakala som, že zaútočia prví oni.
"No poďte!" zavrčala som a vycerila zuby. Hidan sa len zasmial.
"Nechám ti ju, budem sa pozerať na tú číču," povedal Deidarovi.
"Bude mi potešením," usmial sa a vopchal do vačkov ruky. Potom ich vytiahol, a ukázal mi dlane, ktoré sa nejako divno nadvihovali a bublali. Teda, vyzeralo to tak.
"Toto je moje umenie, mačička," povedal, keď si všimol môj pohľad. Ja som len tlmene zavrčala, a čakala na jeho útok.
Keď som zistila, že v jeho dlaniach má ústa, prekvapilo ma to na malú chvíľku. Ale potom som si spomenula, že s týmto chlapom raz bojoval Naruto. Kakashi vravel, že používa Iľové malé sošky ako vybuchovacie zbrane.
Akatsuki... no jasné.
"Takže Akatsuki, vravím dobre?" spýtala so sa s úškrnom.
"Presne, ako vravíš," usmial sa Deidara.
Nečakala som a zaútočila. Poľahky sa vyhol mne, a aj katane. Zavrčala som, a vytvorila tieňové klony. Naučil ma to Naruto. Teraz mu za to vďačím.
Vytvorila som asi 15 klonov, ktoré vrčaly a syčali. Deidara stál pred nami, stále vytvárajúc tú divnú gebuzinu v rukách.
Dva klony zaútočili, zatiaľ čo ja som rýchlo zmizla za jeden krík.
"Hotovo!" povedal víťazosláne blonďáčik, "tak, teraz môžme začať."
Na všetky moje klony hodil nejaké malé biele vecičky, a zakričal "KATSU!"
Všetky klony ihneď vybuchly, a aj hneď zmizli.
"Vylez, mačička," povedal Deidara. Musela som ho nejak chytiť. Spravila so teda ešte jeden klon, ktorý som poslala na menšiu obkluku, aby sa nerušene a potichu dostal za chrbát Deidary.
Vykročila som pomalým krokom k nemu.
"To je chakra," vydýchol obdivne Hidan.
"Že ďakuje," usmiala som sa.
"Kto ďakuje?" spýtal sa nechápavo blonďák. Pretočila som očami.
"No predsa deväťchvostý, čo je vo mne. Je vidno že si blond," vysvetlila som. On sa len zamračil.
Zatiaľ išlo všetko podľa môjho plánu, dokonca aj Hidan si nevšimol môj klon, ktorý sa plýžil zozadu.
"Katon:Goukakyuu no Jutsu!" vytvorila som obrovskú ohnivú guľu, ktorá vďaka Kyuubiho chakre bola abnormálne veľká.
Deidara s Hidanom mali problém uhnúť. Super. Môj klon, pomocou tenkých, ale za to silných nití obviazal Deidaru okolo stromu. Hidana som si nevšímala, toho si vezmem až potom.
Priblížila som sa k blonďáčikovi, a pohladkala ho po líci. Môj dotyk ho neuveriteľne pálil, jeho koža sa začala škvariť. Začal kričať. Sústredila som väčšiu časť chakry do rúk, a začala som ho mlátiť do tváre.
"No to by stačilo," odhodil ma Hidan. Deidarovo telo bolo zviazané, hlava mu padala do jednej strany. Bol v bezvedomí, z úst mu tiekla krv.
Hidan použil nejaké jutsu, a potom, čo nasledovalo, si už bohužiaľ nepamätám.
***
Prebudila som sa v tmavej miestosti, ktorú osvetlovala len obyčajná malá neónka, ktorá bzučala, najviac ako vedela. V hlave mi hučalo, myslela som si že mi vybuchne. Inštinktívne som si chcela chytiť hlavu rukami, ale nemohla som, lebo som ich mala zviazané lanom, ktoré bolo plné chakry, takže bolo silné omnoho viac ako oceľ. Dokázala by to roztrhnúť len veľmi brutálna sila, alebo rozviazať len ten človek, kto to lano vytvoril.
Nohy som mala tiežtak zviazané. Sedela som na nepohodlnej stoličke, ktorá stála v kraji miestnosti, pri okne. Bola noc.
Začala som sa obzerať, ale vedela som, že keby som aj niečo našla, bolo by mi to nanič. Pečate som nemohla tiežtak používať. Vzdala som to, a hlava mi padla dozadu. Zahľadela som sa do stropu.
V miestnosti som počula a aj nakoniec videla potkany, ktoré chodili pri rohoch. Nehnusili sa mi. Boli predsa len čistotnejší ako my, ľudia. Dokážu sa prestrčiť cez dieru, do ktorej by dostali len hlavu. Dostali by sa v podstate zo všetkého. Na povrch vychádzajú len vtedy, ak idú za potravou. Všimla som si aj malú misku, s otravou proti nim. Bolo mi ich ľúto.
Spoza dverí, ktoré boli po mojej ľavej strane, som začula kroky.
Hneď na to sa otvorili dvere, a do miestnosti vstúpilo prenikajúce svetlo. Musela som zažmúriť, až potom som si mohla všimnúť, že do miestnosti vstúpil aj muž, s pomerne veľa 'piercingmi' na xichte.
Zatvoril opatrne dvere. Čakala som, čo urobí.
"Čo odo mňa chcete?!" zasyčala som naňho.
Muž si moju poznámku nevšímal, a prehovoril: "Teraz na teba spravím jedno jutsu, vďaka ktorému ti zmením doterajší celý svet," pozrel sa na mňa. Jeho oči.. boli hypnotizujúce, nedalo sa do nich nepozerať.
Urobil zopár pečatí, a ako keby sa vo mne niečo zlomilo. Začala som počúvať každé jedno jeho slovo.
"Do Akatsuki si sa pridala ako človek, ktorý nenávidel svoje mesto za to, že ti všetci doteraz klamali. Zabudni na svojho brata, na priateľov, na svojich najbližších. Zapamätáš si, ako sa voláš, ako bojuješ. Stala sa z teba členka organizácie Akatsuki, v ktorej si, ako budeš vravieť, vstúpila dobrovoľne. Za pomstu by si chcela zabiť všetkých v Konohe. Budeš vedieť len to najzákladnejšie- Kto si, kto boli tvoji rodičia, koľko máš rokov, ako si sem vlastne vstúpila, a tvoj štýl bojovania. A pravda o Kyuubim. Ostatné sa ti všetko vymaže z pamäti, ale časom, za pár rokov, sa ti to všetko vráti," dokončil svoje jutsu, a ja som zase skončila v bezvedomí.
***
Zobudila som sa na bolesť hlavy.
"Do r**i, prečo?! Nemôžem sa ani vyspať!" povedala som nas*ane a posadila som sa. Ihneď ako som sa poobzerala, zistila som, že som úplne v inej izbe.
Bola vymalovaná do bordova, posteľ bola v pravom rohu, kde som sedela. Nad sebou som mala poličky, ktoré boli prázdne. Pri posteli bola skriňa. Po ľavej strane od postele bolo veľké okno, s balkónovými dverami, ktoré pravdepodobne viedli na terasu. Závesy boli smotanovej farby. Pri postely som mala malý nočný stolík, na ňom bola malá lampička a pohár s vodou. Ihneď som ho zobrala a odpila si. Necítila som sa tu ako v nebezpečí, alebo ako keby tu mali byť nejaké pasce. Bolo mi tu dobre.
Útulné a milé, pomyslela som si.
Postavila som sa, a zvedavo sa pozrela do skrine. V poličkách som tam mala zbrane, na druhej poličke som mala nejaké zvitky. Mala som tam aj svoj plášť, ktorý som často so sebou nosievala, dokonca aj svoju katanu, ktorú som si nakoniec aj celkom obľúbila. Až nakoniec som si všila ešte jeden plášť- taký, aký mávajú členovia Akatsuki.
Mysleli by ste si, že by som sa asi prinajmenšom zľakla a zpanikárila, no ja som sa len usmiala, a vyskúšala, aký má ten plášť povrch. Bol jemný, tenká vrstva, prešívaná červenými obláčikmi.
Niekto zaklopal na dvere.
Otočila som sa, a hľadela na ženu stojacú v nich.
Mala modré vlasy, a v nich biely kvet, v tvare lekna. Na tváry jej pohrával celkom milý úsmev, a oči vyzerali byť unavené.
Zatvorila za sebou dvere, a pristúpila ku mne.
"Tak Asura, asi by som sa mala predstaviť," začala tá žena.
"Ja som Konan, keby si niečo potrebovala, alebo chcela by si sa ma na niečo spýtať, nájdeš ma vo svojej izbe alebo v kuchyni, kde trávim asi najviac času," usmiala sa a pokračovala:" asi by som ťa teraz mala ísť privítať s ostatnými, čakajú dole," chytila ma za ruku, a hneď ťahala von z izby.
"Počkaj," vydýchla som.
"Áno?" otočila sa na mňa.
"Ako som sa tu objavila? Viem že som za vami prišla, ale na nič iné si potom nepamätám, ako keby... sa mi všetko vyparilo z hlavy," chytila som sa symbolicky za hlavu, a nahodila nechápavý výraz.
"Pein ti trošku nalial asi Saké, ako máva vo zvyku," pretočila očami a usmiala sa na mňa.
"Aha, takže som bola opitá.. no super," uškrnula som sa, a nechala sa konečne viezť Konan, dole na prízemie.
Bola som strašne zvedavá, ako vyzerajú iný členovia Akatsuki, či vyzerajú ako praví zloduchovia, alebo to je len klam.
Na prízemí sme zabočili do prava, potom sme išli malou chodbičkou, kde na stenách boli samé poličky s knihami.
Po ľavej strane sa objavili pootvorené dvere, z kade som začula tlmený rozhovor ľudí.
"Počkaj tu," povedala potichu Konan, a vošla do miestnosti.
"Tak ľudia, ako ste sa už dozvedeli, máme nového člena. Privítajte ju prosím vás normálne, nie že ju hneď odradíte. Je strašne mladá, ale talentovaná kunoichi, z Konohy," začala naradostene, "prišla sem za nami dobrovoľne, chcela sa nám ponúknuť, a keď sme zistili, aké má schopnosti, nemohli sme odolať. Tak, Yuki, poď."
Ako na povel som trochu pootvorila dvere. Bola som nervózna, ruky sa mi potili, a srdce mi búšilo ako o závod.
Vošla som do celkom veľkej miestnosti, podľa výzoru som mohla určiť, že to bola kuchyňa. Na pulte, na stole a na stoličkách sedeli ľudia. Teda, len muži.
Všetkých som si pozorne prezrela.
Každý bol úplne iný. Výzorovo. Všimla som si tam aj dvoch chlapov, ktorý mi boli nenormálne povedomí. Jeden z nich mal doškrábanú a opuchnutú tvár, ale aj tak som mohla povedať, že je veľmi pekný, a mne sypmatický. Ten druhý sa na mňa usmieval. No, to v podstate asi všetci.
"No, takže ľudia, toto je Asura Yuki Namikaze. Je z vás najmladšia, tak prosím vás, dávajte na ňu ešte pozor," povedala Konan.
"Nie som už malá!" vyprskla som na ňu. Ihneď som si uvedomila, kde som to, tak som očervenela.
"No chalani, bože, už sa dáko predstavte, nenechajte ju tu stáť ako nejaké chúďatko," zasmiala sa, a hneď po každom strelila vražedným pohľadom.
"Já prvý, já prvý!" prihlásil sa nejaký muž s maskou na hlave. Vyzeral trochu ako dyňa, ale to je vedľajšie.
"Ja som Tobi. Môžem ti každého predstaviť, ak smiem?"
Jemne som prikývla.
"Čiže..."
Z toho všetkého som získala, že ten, čo vyzeral ako kapor, sa volá Kisame, chlapec ako kvetináč zase Zetsu, na pohľad tajomný Kakuzu, ten čo mal Poker Face sa volal Itachi, chalan s veľkým množstvom piercingov na xichte Pein, blonďáčik Deidara, vysoký, s divnými očami sa volal Hidan, a červenovlasý chlapec Sasori. A dyňový chlapec Tobi.
Som pyšná, že som si zapamätala každého meno.
"Porozprávajte sa s ňou, aby sa tu nejako udomácnila. Potom ti, Yuki, poviem ako to tu chodí, alebo to za mňa povie niekto z chlapov," povedala Konan. Prikývla som a usmiala sa.
Konan zrazu niekam zmizla.
Hneď nastalo hrobové ticho, bolo by počuť, aj keby padla ihla na zem.
"Aké používaš techniky pri boji?" spýtal sa Kisame.
"V podstate skoro všetko, ale najlepšie mi idú zemné a ohnivé techniky. Viem aj tie ostatné, ale nie až tak dobre. Viem dobre taijutsu a aj genjutsu," povedala som automaticky.
"Ovládam aj jednu techniku štvrtého. Snažím sa vymýšľať aj svoje techniky, ale nemôžem povedať, že by som ešte nejakú hotovú mala," uškrnula som sa.
"Zaujímavé," povedal s úsmevom Hidan.
"A ešte používam silu jedného démona, čo mám v sebe," dodala som.
"Oj, a ktorý to je?" spýtal sa s obdivom Tobi.
"Kyuubi, líščí deväťchvostý démon. Mám v sebe len časť z neho, druhú má.. druhú.. má niekto iný z Konohy."
"Cool," zahlásil Deidara.
Toto celé mi prišlo totálne trápne, ale čo, inak sa zoznámiť pomaly ani nedá.
"Dobre, nechajme ju už tak. Myslím že sa cíti už aj tak dosť trápne," povedal Itachi. Za toto som mu ďakovala.
"Ale mala by ešte vedieť, kde čo je..." zamyslel sa.
"Ja jej to tu ukážem," ponúkol sa Deidara.
Vyšiel z miestnosti, a ja som ho následovala.
Poukazoval mi prvé poschodie, kde boli len izby. Určil mi, ktorá je koho. Na konci chodby bola kúpeľňa. Keď som sa dozvedela, že o záchod a sprchu sa budem deliť s deviatimi chlapmi a jednou ženou, skoro ma naplo na zvracanie. Musím sa spýtať Konan, či nemá svoju kúpeľnu. Inak by som asi zinfarktovala. A brala za nemožné, aby to tu jedna ženská vydržala.
Na spodnom poschodí, tiež ako je kuchyňa, je kancelária Peina. Dozvedela som sa, že on je vlastne ten taký 'boss' celej Akatsuki, čo mi došlo hneď, ako som ho uvidela.
"Choď do izby, keď chceš. Na obed ťa potom niekto pôjde zavolať," po dlhej, trápnej tichej chvíľke povedal, a už ho nebolo. Pokrčila som plecami, a vybrala sa do svojej izby.
[/img]