Forever or never 29: Neexistuje zlý nápad. Iba dobrý nápad, ktorý nevyšiel...

„Kto je tam?!“ zakričal Keita do neznáma.
„Kto je tam?!“ jeden z nich ho posmešne napodobnil.
Tri postavy sa približovali až sa napokon dali rozoznať ich tváre. Boli rovnako vysoké ako Sora, Keita a Otany. Kým oni na nich hľadeli so zvedavosťou, takmer s miernym strachom, cudzinci mali v tvárach úplne iný výraz. Tvárili sa unudene, skoro nezúčastnene. Ale len dvaja z nich. Ona, ich vodkyňa, ktorá stála úplne vpredu, sa tvárila akoby Vianoce prišli skôr. Akoby stretnutie s nimi bolo niečo po čom veľmi túžila.
Vystúpili z tieňov a Sora zhíkla. Keita, Daisuke a Šunka nechápali prečo, no potom si to všimli aj oni. Dievča mala jedno oko zelené a druhé čierne. Chalani za ňou mali rovnako modré oči z toho jedno čierne. Bolo to divné.
„To nie,“ počula Sora za sebou Daisukeho povzdych.
„Čo je krpec?!“ vybehlo naňho dievča, ktoré malo blond vlasy dlhé asi po polovicu chrbta. Jeden z chalanov sa uškrnul, druhý zostával rovnako nezainteresovaný ako predtým.
Až teraz si všimli, že chalani sú dvojčatá. Mali presne ten istý odtieň modrej v očiach, tak isto strapaté pieskovo hnedé vlasy a dokonca aj rovnaký počet pieh.
„Nič,“ povedal rýchlo Daisuke a ona sa spokojne uškrnula.
„Kto ste?“ spýtala sa ich priamo Sora.
„Otázky tu budem klásť ja!“ odpovedala jej. Chalani za ňou mlčali.
„Nemyslím si,“ pokojne odvetila Sora i keď spôsoby toho dievčaťa ju štvali. Len tak ich pozvú na stretnutie na cintoríne o polnoci a ani sa im neráčia povedať ich mená a ešte sa budú tváriť, že sú ktovie čo!
Zasa ten jej spokojný úsmev.
„Nemyslím si, že by si ju mala provokovať,“ povedal Keita tak potichu, že to mohla počuť len Sora.
To Sora, samozrejme, veľmi dobre vedela. Lenže blondína sa tvárila dosť samoľúbo a preto by pre nich nebolo dobré, keby im ukázali slabosť. Musela im ukázať, že sa ich nebojí...že ju nezastrašia.
„Tak...“ zdvihla hlavu vyššie, „Kto ste?“ zopakovala otázku.
Dievča si položilo ruku na prsia. „Ja...som Riko.“
„Ja som Shinichi,“ povedalo uškŕňajúce sa dvojča a ukázalo na svoju dokonalú kópiu, „A toto je Seiichi.“ Unudený Seiichi len zdvihol ruku na pozdrav.
„Vy ste?“ spýtala sa ich arogantne Riko.
„To ani netušíte, koho ste pozvali na toto,“ poobzerala sa Sora po okolí a hľadala vhodný výraz, „nezvyčajné stretnutie?“
„Je slušné predstaviť sa,“ trvala na svojom Riko.
Sora si vzdychla. „Keď si už tak strašne potrpíš na etiketu...tak fajn....Som Sora.“
Postupne sa predstavili aj chalani.
„Odkiaľ ste?“ pýtala sa ich Riko.
Sora jej nechcela hneď všetko povedať, nebola predsa idi*t. tak povedala polovičnú pravdu. „Z Konohy...ale to iste viete, keďže ste po nás poslali.“
„Iste,“ povedala pomaly.
„Prečo ste sa s nami chceli stretnúť?“ zaujímal sa Keita.
„Kvôli informáciám!“ vyhŕkol Shinichi.
„Dohodli sme sa, že hovoriť budem len a len ja!“ pozrela naňho vražedným pohľadom Riko.
„Zdá sa, že sa dohodla sama so sebou,“ s úškrnom poznamenala Sora a počuli to aj Riko, Shinichi a Seiichi.
Riko si dosť počuteľne odfrkla a pozerala na nich prižmúrenými očami.
„Kvôli akým informáciám?“ zaujímal sa Otany.
Riko vyzerala, že im chce niečo hodiť do ksichtu, no vedela, že by sa to neobišlo bez otravných poznámok tých, ktorí sa už raz odtiaľto dostali. Musela preto zostať pokojná a rozvážna. Na tom, ako sa dnes dohodnú záleží ich život no aj tých štyroch, čo prijali ich pozvanie a teraz pred nimi stoja vyzývavými postojmi a čakajú na jej odpoveď. Nemohla predsa nechať rozprávať tých dvoch. Už len to, že Shinichiho hyperaktivita nevydržala, pokazilo jej plán.
„O..“ začala, ale nevedela, ako to správne sformulovať.
„O?“ vyzvedala Sora.
„Začnem tým, že vieme, že nie ste z Konohy.“
„No to teda nie!“ protestoval Keita.
„Toto sa od našej pôvodnej otázky dosť odlišuje!“ pridal sa Daisuke.
„Aby ste pochopili o čo tu ide, musím začať takto!“ okríkla ich, no lenže oni mali skúsenosti s Tsunade a jej hlasivkami, a tak ich Rikin krik ničím nezaujal, skôr povzbudil.
„No, možno by sme mali začať tým, že sa vám nedá veriť!“ vykríkol Daisuke, čo vyzeralo vážne divne keďže tam bol najmenší a najmladší.
„Čo tým myslíš?“ otočila sa k nemu Sora, lebo vôbec nepochopila, čo tým myslel. Je jasné, že sa im nedá veriť...na to mali množstvo dôvodov...no vyzeralo to tak, že ich malý blonďavý génius vie niečo, čo oni nie. A to práve zarazilo Riko, Shinichiho a Seiichiho.
„Ich oči,“ ukázal na nich a oni naňho iba nemo pozerali. Riko mala na tvári kamennú masku, Shinichi čakal so zjavným záujmom, čo povie a Seiichi dokonca natočil hlavu ich smerom, akoby ho toto stretnutie práve začínalo baviť.
„Čo s nimi?“ spýtal sa Keita.
Šunka prižmúril oči, aby lepšie videl. „Hlásim, že všetci majú dve oči!“
Cudzinci dali jasne najavo, čo si o ňom myslia. Napadlo ich, že ako sa oni odtiaľto mohli dostať?!
„Ty kokos! Ty si ale totálny idi*t, Šunka!“ masírovala si spánky Sora a dosť nahlas si vzdychla.
„Takže, čo s nimi majú?“ zvýšil hlas Keita, lebo ho to naozaj zaujímalo.
„Každý má ľavé oko čierne!“ vysvetlil.
„A?“ spýtali sa naraz.
„Prijali to,“ povedal potichu a nespustil z ich hostiteľov oči.
„Prijali? Čo?“ zaujímala sa Sora a preskakovala pohľadom z Daisukeho na Riko a dvojčatá.
„Pamätáš sa, ako som ti hovoril o zle?“ spýtal sa jej no stále sa pozeral na tých troch.
Prikývla. „Jasné, pamätám.“
„Ide o výber,“ povedal.
„Daisuke, čo to tu splietaš?“ vybafol naňho Keita.
„Vybrali si zlo,“ tentoraz sa pozrel Sore priamo do očí.
„Néééé!“ zakvílila, „K*rva!“
„Jak si môžeš byť taký istý?“ nechápal Šunka.
„Ich oči. To, že majú druhé oko čierne neznamená, že sa to stalo náhodou alebo v dôsledku nejakej nehody,“ vysvetlil.
„Je to pravda,“ potvrdil to Seiichi. Na rozdiel od brata, ktorý bol až priveľmi aktívny, on bol pokojný a flegmatický. Boli síce dvojčatá, ale krv bola to jediné, čo mali spoločné. No...možno aj problém, v ktorom sa ocitli. No ináč boli ako Slnko a Mesiac.
„Prečo?“ spýtal sa Keita, „Prečo ste si tak vybrali?“
„Niekedy,“ prehovorila znovu Riko, „musíš urobiť nie jedno ľahké rozhodnutie.“
„Fajn,“ povedala Sora. Riko sa rozšírili zreničky. Myslela si, že Sora z tónu hlasu pochopila, že nemali na výber. Mýlila sa, „Prísť sem nebol dobrý nápad. Informácie, aj keď nevieme aké, ktoré od nás žiadate, vám nedáme. Zbohom.“
Otáčala sa na odchod a ostatní tiež. Riko podbehla pár krokov dopredu.
„NIE!“ zvreskla. V živote nepočuli nič žalostnejšie. Toľko bolesti v jednom jedinom výkriku. Prudko zastali. Jej maska, že má všetko pod kontrolou odpadla. Ako keď niekto hodí do okna kameň, a črepiny najprv vytvoria zaujímavú mozaiku a potom popadajú.
„Musíte nás vypočuť!“ prosil ich Shinichi.
„Inak ani vy nebudete mať na výber,“ dodal Seiichi.
Sora sa veľmi pomaly otočila a podišla k Riko a zahľadela jej do jej rôznofarebných očí. Riko rýchlo dýchala, čakala čo jej Sora povie. No tá na ňu stále pozerala. Neodvážila sa jej niečo spýtať alebo jej niečo povedať, či zrušiť očný kontakt.
„Budeme sa vás pýtať otázky a vy nám na ne budete pravdivo odpovedať,“ kládla podmienky Sora, „Potom sa môžeme ďalej baviť.“
„Dobre,“ súhlasila Riko. Nič iné jej ani nezostávalo.
„A ako môžeme vedieť, že keď vám povieme, čo chcete, nepodvediete nás?“ spýtal sa vôbec nie opatrne Seiichi.
„Ako sa opovažuješ?!“ vyštekol naňho Keita.
„Prečo by sme to robili?“ spýtal sa Šunka, ktorý stál spolu s Keitom a Daisukem pár metrov za Sorou.
„Keby sme vás podviedli, to by potom toto stretnutie nemalo zmysel nie?“ spýtal sa ich logicky Daisuke.
„Aby bolo jasné, v živote som nepočul hovoriť Soru tak vážne ako teraz! Myslí to vážne! Prečo by...?!“ jeho krik zanikol v momente, keď Sora zdvihla ruku a on hneď zmĺkol. Ako sám povedal, Sora nikdy nebola vážnejšia, a preto bude lepšie ak sa jej nebudú stavať do cesty.
„Náhodou, je to dosť logická otázka,“ povedala akoby Seiichiho otázku a odvahu sa to spýtať oceňovala, „Je to jednoduché. Povedali ste, nie úplne doslovne, že to, čo sa tu odohraje, bude mať podiel na tom, čo sa bude diať ďalej, je tak?“ spýtala sa a oni prikývli, „To znamená, že kebyže vás podvedieme, to, čo plánujeme urobiť, by bolo, kebyže by ste nám chceli zmariť plány, z môjho pohľadu, nemožné. Tak prečo to takto sťažovať?“
Pozrela sa na Seiichiho. „Vaša prvá otázka?“ spýtal sa a Sora sa uškrnula.
„Pôjdeme pekne po poriadku. Ako ste sa sem dostali?“ spýtala sa ich na úvod.
„Cez portál. Ako vy,“ odpovedala Riko. Sora od nej kúsok cúvla, aby nezasahovala do jej osobného priestoru.
„Ten istý portál?“ spýtal sa Šunka.
„To asi ťažko!“ protirečil mu Keita, „Ten náš portál sme si samy zostavili! Čo je dosť veľká irónia!“
„Portál, ktorým sme prešli, je ten istý ako ten, ktorým ste prišli vy,“ povedal Shinichi.
„Čo?“ spýtala sa znova Sora, tentoraz šokovane.
„Chceli sme, pretože, už ani neviem z akého dôvodu, nám zakázali sa zúčastniť na tom, sabotovať ukážku projektov a tak sme všetky pokazili. A keď sme došli ku tomu vášmu, tak nás to proste vcuclo,“ odpovedal Seiichi a očervenel, lebo sa za to teraz hanbil.
„Ako ste sa sem znovu dostali? Znovu cez ten istý portál?“ spýtal sa pre zmenu Daisuke, ktorý tiež začal chápať vážnosť situácie.
„Znovu?!“ hystericky sa spýtala Riko, „My sme sa odtiaľto nikdy nedostali!“
„To nie je možné,“ zašepkala, „Čas normálne plynul.“
„Po určitom čase čas znovu nabehne!“ vysvetlila.
„Koľko?“ spýtal sa Daisuke.
„Dvadsať rokov,“ odpovedal Shinichi.
„Po dvadsiatich rokoch tu čas opäť nabehne tam?“ spýtala sa Sora.
„Na deň presne,“ prikývli.
„Ako to viete?“ nechápal Keita. Predsa len mohli trepnúť prvé číslo, ktoré im zišlo na um.
„Pretože v ten deň ste prišli vy,“ povedala im Riko, „my sme odišli v ten deň, keď ste mali prezentovať projekty. Presne v ten deň. Stáli ste tam bez pohybu celých dvadsať rokov. Nikto si nevšimol, že traja žiaci zmizli?“ spýtala sa.
„Takže vo chvíli, keď sa čas znovu rozbehol, sme to pokazili my a došli sem,“ logicky uvažoval Šunka.
„Všetci si všimli, že sa vám niečo stalo,“ povedala Sora, ktorá sa vrátila hodný kus do minulosti, „Ale vy ste nezmizli. Vaše telá, a teraz aj naše, sú tam.“
„Čože?“ šokovane všetci zúčastnení zhíkli.
„Pamätáte sa na to, nie?“ otočila sa ku Keitovy a Otanymu. Daisuke to určite nebude vedieť, „Po tom, ako sme sa vrátili s New Yorku, nám povedali, že traja žiaci sú v kóme. Že ležali na zemi ako mŕtvy, ale prejavovali známky života. Len by ma zaujímalo, prečo sme sa ocitli v New Yorku a nie v škole?“
„Ako sme sa dnes dozvedeli, z časom a priestorom to nie je ľahké,“ zamudroval Daisuke.
„To teda nie,“ pritakala Sora a znova sa otočila k Riko, Seiichimu a Shinichimu, „Aké máte schopnosti?“
„Sora!“ zasyčal Keita ako varovanie.
„Vieme, že Daisuke vie ovládať veci mysľou, že Otany, alebo ako ho nazývate vy Šunka, vie ovládať počasie, že Keita má moc nad živlami a že Sora dokáže liečiť a oživiť, tých ktorí už medzi nami nie sú,“ povedala Riko, akoby Keitova reakcia bola zbytočná, „My máme tiež nezvyčajné schopnosti. Seiichidokáže ovládať svetlo a Shinichi zvuk. A ja dokážem...“
„...čítať myšlienky,“ dokončila za ňu Sora.
Riko to najprv šokovalo, no potom len prikývla, „Presne tak.“
„Podmienky ich získania poznáme, a tak ma zaujíma, ako ste ich asi získali vy?“ položila im ďalšiu otázku Sora.
„Kabuto,“ povedal Seiichi.
„Chcel vás zabiť?“ spýtala sa Sora, pretože ju chcel zabiť určite. A veľmi.
„Nie tak celkom,“ opatrne povedal Shinichi a keď si všimol ich otázne pohľady pokračoval, „Kabuto na nás robil pokusy. Dával nám nejaké elixíry alebo čo. A jedného dňa sme sa zobudili aj so schopnosťami. A už sme ich nemohli zrušiť. Keď sa už raz aktivujú, nič s tým nenarobíš.“
„Ste spolčení s Kabutom, že?“ spýtal sa Keita podozrievavo, „A predtým než, konečne, odišiel Orochimaru na onen svet tak ste boli aj s ním, je to tak?“
Sklonili hlavu a prikývli. Zrejme to nerobili dobrovoľne.
„Prečo?“ spýtal sa jednoduchú otázku Daisuke. No ako to u jednoduchých otázok býva, najťažšie sa na ne hľadá odpoveď.
„Našli nás. Starali sa o nás. Verili sme im. Nevedeli sme, čo sú zač. Až doteraz,“ povedala potichu Riko, až museli napínať uši, aby počuli každé slovo.
„Doteraz?“ spýtal sa Šunka, „Ako to myslíš doteraz?“
„Kabuto nás za vami poslal. On nám nariadil, aby sme vás sem pozvali. Kvôli nemu to a teraz stojíme,“ povedal im Seiichi.
„ČOŽE?!“ skríkli naraz. Takže Kabuto ich využil, oni využili Hidana a preto sú tu. Komplikované.
„Upokojte sa!“ chlácholila ich Riko. Nechcela, aby to zle pochopili. Preto im to musela vysvetliť skôr, ako sa znova vyberú na odchod.
„Tak nám to láskavo vysvetli! Vysvetli nám, prečo drahý Kabuto, ktorého som náhodou zabila, chce, aby sme sa s vami stretli...alebo vy s nami?...bože!...to je jedno!“ dožadovala sa vysvetlenia Sora.
„Kabuto nebol mŕtvy, iba zranený,“ vysvetlila jej Riko.
„Ku*va! Takže ani len mŕtvy nebol!“ kopla do zeme Sora. Bola nahnevaná, lebo si myslela, že to dokázala, že ho zabila. No teraz vie, že na to nebola dostatočne silná. A to ju štvalo ešte viac.
„Poslali nás na stretnutie s vami, z konkrétneho dôvodu,“ začal Shinichi.
„Akého?“ spýtal sa ich Keita. Už im poriadne liezlo na nervy, ako pomaly im všetko vysvetľujú. Prečo im to nemôžu povedať normálne a nie tam to dávkovať po kúskoch!
„My sme súhlasili, že to urobíme, no to sme len klamali a predstierali. Niečo také urobiť vlastným ľuďom je strašné!“ dodával Seiichi, no stále sa nevyjadril dostatočne konkrétne.
„Urobiť čo!?“ spýtal sa hlasnejšie než pôvodne chcel Šunka. Mal strach z toho, prečo sú tu. Nevedeli aký silný sú a nikto nevie kde sú. Nikto by im nepribehol na pomoc, keď by to potrebovali.
„Zabiť vás,“ povedala Riko, „No ako sme povedali, nechceme to urobiť.“
„To je škoda,“ povedal hlas, ktorý nepatril ani jednej strane, „Naozaj škoda, že dnes nezomrú len štyria ale až siedmy. Veľká škoda. Boli ste silný a jedineční. Ó áno. Jedineční. Každý z vás.“
Postava vystúpila spoza obrovského kríža, pri jednom z náhrobkov.
„Kabuto,“ zašepkala Riko a spolu so Seiichim a Shinichim zaujala bojové pozície.
„Vieš, dnes nemám v pláne zomrieť,“ povedala Sora a arogantne si dala ruku v bok, „Ale u teba si nie som úplne istá.“
Kabuto sa uškrnul a poobzeral si všetkých siedmych. Od tých, o ktorých sa staral a plnili jeho rozkazy až po tých, ktorých nedokázal skrotiť. Dve veci boli jasné.
Že sa títo siedmi ľudia, ktorí o sebe doteraz nevedeli a považovali sa za nepriateľov spojili proti nemu.
A že niekto dnes v noci zomrie...