Zvláštne dievča 4. diel

"Asura.. čo to," vydal zo seba priškrtene Kiba, ktorý na mňa hľadel.
Keby som mala oproti sebe zrkadlo, zistila by som, že mám zježené vlasy, špicaté očné zuby. A že mám krvavo červené oči. Ako on. Kyuubi.
"Hej, Shino, Hinata, zavolajte sem Naruta, alebo Jiraiyu! Hneď!" prikázal im Kiba. Otočil sa na mňa, a zdesene sa na mňa pozeral.
"Asura, čo to je s tebou?" spýtal sa Kiba.
"Ahh, dnes som zistila, že je vo mne Kyuubi-ii," zatiahla som bolestne. Chytila som sa za hlavu,cítila som sa ako keby mi po nej prešiel kamión. Začala som kričať ako pomätená.
"Kur*a, kde sú?!" začala som kričať. Chcela som, aby to prestalo.
"Kľud Asura, hneď tu budú," utešoval ma Kiba, ktorý mi teraz držal pevne rameno. Zavrčala som a odhodila ho od seba. Narazil do stromu, a vydýchol všetok vzduch, ktorý mal v pľúcach. Akamaru začal na mňa vrčať, urobil obranársky postoj pred Kibom, ktorý sa zviechal na nohy.
Ako na zavolanie, sa tu objavil vyplašený Naruto.
"Čo sa st... Asura! Kristova noha!" vyľakane zo seba dostal. Podišiel ku mne, a niečo vytiahol z vačku.
"Toto mi dal ešte Jiraiya, už dávnejšie. Povedal, že je to na niečo takéto. Typujem že to bude pre takýto prípad," vytiahol malý papier, a nacapil mi ho na rameno.
Ucítila som bodavú bolesť pri srdci, a padla som na kolená.
"Asura!" chytila ma Hinata a pomohla mi sa postaviť.
"U-už som v poriadku. Ďakujem Naruto," usmiala som sa naňho.
"To nič," mávol rukou, "ale vydesila si ma. Takto skoro aby si v sebe prebudila Kyuubiho, to je až neuveriteľné," dodal akoby mimochodom.
"Ts," sykla som, a drgla doňho unavene.
"Mala by si si sadnúť," povedala ustarostene Hinata.
"Zavolali ste ešte niekoho?" spýtala som sa, keď som sa oprela o kôru stromu.
"Shino ešte hľadá Jiraiyu," odpovedala Hin.
"Dobre..." zatočila sa mi hneď hlava.
"Nemali by sme ísť do nemocnice? Alebo za Hokage?" spýtal sa ustarostene Kiba.
"Nebude treba," ozval sa odrazu Jiraiya, ktorý sem došiel aj so Shinom.
"No konečne," povedal naštvane Naruto.
"Už sa zobudil, čo?" spýtal sa Jiraiya. Prikývla som. Zamračil sa, a nahodil ustarostený pohľad, čo sa dosť často nestávalo.
"Poď so mnou. Vy ostatný môžete ďalej trénovať, ak chcete," povedal, a pomáhal mi hneď postaviť sa na nohy.
"Idem s ňou," povedal rozhodne Naruto, a pristúpil ku mne.
"Dobre," prikývol Jiraiya.
***
Došli sme až pred Tsunadin kancel. Naruto bez zaklopania vletel dovnútra, Hokage nemala ani čas ho okríknuť, lebo som sa hneď za ním objavila v závese Jiraiyi.
"To už?" zdvihla prekvapene obočie.
"Predstav si," fľochla som na ňu, a oprela sa o stenu. Ťažko sa mi ešte dýchalo, a v hlave mi bolestne pulzovalo.
Tsunade ku mne pristúpila, a priložila svoju ruku na moje čelo. Mala ju jemnú a teplú. Odrazu som cítila, ako do mňa vniká energia, a bolesť sa otupuje, až následne zmizla. Odtiahla sa odo mňa, a pozrela sa na mňa s otáznikom v očiach.
"Ďakujem," poďakovala som sa jej.
"No hovor, čo sa stalo," vyzvala ma.
"Trénovala som len s Kibom," pokrčila som ramenami.
"To len pri tom sa to vyvolalo? To je zlé," zamračila sa. Otočila sa na Jiraiyu, a následne mu niečo zašuškala do ucha. Ten prikývol.
"Dobre, takže, Asura, odzajtra zase budeš mať také menšie tréningy s Jiraiyom. Musíš sa naučiť ovládať Kyuubiho chakru. Keď sa už zobudil len pri menšom tréningu, nechcem vedieť, čo budeš robiť pri skúškach na jounina a v iných súbojoch," zamračila sa na mňa. Prikývla som, s očami zapichnutými do podlahy.
"Bude to dovtedy, dokým nebudeš dokonale potláčať jeho silu. Potom by to malo byť v poriadku," dodala. Znovu som prikývla.
"Ale čo ak sa mi to nepodarí?" spýtala som sa.
"Žiadne také, že nepodarí. Ty sa to musíš naučiť!" povedala rozhodne.
"Dobre teba," prikývla som po tretí krát.
"Môžete už ísť," rozkázala.
Ihneď som odtadiaľ zmizla. Necítila som sa zase najlepšie v jej kancelárií.
Chcela som ísť zase za Kibom, Hinatou a Shinom, ale všimla som si, ako mierili smerom k nám, tak som ich nemusela ani hľadať.
"Ako sa cítiš?" spýtala sa hneď Hinata, so strachom a obavami v očiach. Usmiala som sa na ňu.
"Neboj sa. Už som v pohode."
"To je dobre. Pôjdeme ešte niekam?" spýtal sa Kiba.
"Neviem," pokrčila som ramenami. Všimla som si, že Naruto s Jiraiyom sa niekde vytratili. Netrápilo ma, kde sa vytratili, tak som teda nakoniec išla s nimi.
"Ja už musím ísť, zajtra sa uvidíme. Čus," rozlúčil sa Shino. Všetci sme sa s ním rozlúčili, a išli ulicami Konohy.
"Jéžiši," plesla sa do čela Hinata.
"Čo je?" zmätene som si ju prezrela. Vyzerala ako keby videla pred sebou smrť osobne.
"Dnes mám trénovať s otcom. Zabudla som. Tak aj ja už idem, majte sa, a prepáčte" rozlúčila sa a hneď bežala domov.
"Všetci dnes niečo majú," pretočila som očami.
"Ehm, a ja som čo, duch?" spýtal sa Kiba dotknuto.
"Kdeže," usmiala som sa.
"Tak to je dobre," uškrnul sa. Pozrel sa zamyslene na Akamara, ktorý išiel po jeho boku.
"Akamaru, choď za Hanou. Ja tam potom pre teba prídem," poškrabkal ho za uchom. Akamaru spokojne vyplazil jazyk, a ihneď niekam začal bežať.
"Keby ma takto poslúchal každý," zasnene som sa pozrela do blba. Začula som ako sa Kiba smeje.
"To by si ešte tak chcela," šťuchol do mňa.
"Hej," uškrnula som sa.
"Nepôjdeme sa niekam prejsť?" spýtal sa. Prikývla som.
Pozrela som sa na vytesané hlavy všetkých Hokagov v tej veľkej skale. Dostala som nápad. Podelila som sa s Kibom o svoju myšlienku, a hneď sme sa tam vybrali.
"Uh, pekný výhľad," kochala som sa výhľadom na celú Konohu, keď sme sa hore dostali. Sadli sme si na hlavu Tsunade, a len tak pozorovali okolie. Bolo mi nádherne.
Pozrela som sa na Kibu. Sedel vedľa mňa tak blízko, až som cítila jeho teplo. Položila som si svoju hlavu o jeho rameno. Cítila som, ako skamenel. Usmiala som sa sama pre seba, a čakala, čo on urobí.
Chytil ma okolo pása. Hm.
Cítila som na sebe jeho pohľad, tak som sa na neho tiež pozrela.
Boli sme od seba len pár centimetrov, z tej vzdialenosti sme si pozerali do očí. Vedela som, čo sa za pár sekúnd stane. Videla som mu to na očiach, že to chcel spraviť.
"Smiem?" zašepkal, ale aj bez môjho dovolenia sa naklonil nad moje pery. Zadržala som dych, a čakala.
Najprv sa ma dotkol perami len na malú sekundu. Potom som sa mu podvolila, a bozkávali sme sa o trochu dlhšie, až do kým...
"Éééjha, hrdličky naše, a čo vy takto?" zaznel za nami Leeho hlas. V tú sekundu som ho mala chuť prerezať napoly.
Rýchlo som sa od Kibi odtiahla, a hodila na Leeho vražedný pohľad.
"Odíď, inak zomrieš," vyhrážala som sa mu.Mimochodom, je to moja obľúbená hláška.
Ten len ukázal svoj palec, a usmial sa. Zrazu sa za ním objavil Gai. No ešte lepšie to už nemohlo byť...
"Čo tu robíte?" spýtal sa podráždene Kiba.
"Trénujeme, predsa," zasmial sa Gai.
"Ale prečo práve tu?" spýtala som sa, a už som aj chytala tik v oku.
"Dal som si s Leem stávku," vysvetlil.
"Tak choďte si dávať stávky niekam inam," zavrčal Kiba.
"Ako chcete. A nechcete si ísť s nami niekam zabehať?" spýtal sa s malou dušičkou Lee.
"To je to najmenej, na čo teraz myslím," pretočila som očami. On sa len usmial, zamával, a hneď bežal za svojím učiteľom.
"To sú paka," povzdychla som si.
"Mhm.." zamumlal Kiba.
"Tak, kde sme to skončili?" usmial sa Kiba, a hneď sa nado mnou zase naklonil.
"Nespomínam si," usmiala som sa.
"Tak ti skúsim pomôcť, aby si si spomenula, čo povieš?"
"Dobrý nápad."
***
Ráno som sa zobudila, pravdepodobne pred obedom. Keby nebolo toho prúžku svetla, čo mi akurát svietil do tváre, spala by som ďalej.
Vzdala som to, a vyliezla z postele. Natiahla som sa, a ako duch vošla do kuchyne. Načiahla som ruku do skrinky, a vytiahla cereálie, potom som vytiahla z chladničky mlieko. Do nachystanej misky som nasypala nejaké cereálie, a potom ich následne zaliala mliekom. Zjedla som to studené, nechcelo sa mi to ohrievať a čakať na to.
Keď som sa s plným bruchom vybrala do spálne, skoro ma vykotilo. V mojej posteli ležal Kiba. Práve sa prevalil na druhú stranu, a spal ďalej.
"Kriste pane.." povedala som si pre seba, a ihneď sa začala obliekať. Nechcela som myslieť na to, čo sa tu cez noc udialo. Pamätám si to, ale keď si na to spomeniem, zčervenám ako paprika.
Rýchlo som sa obliekla a upravila, a rozmýšlala, ako ho zobudím. Chcelo by to niečo 'originálne'.Studená voda? Nie. To by som mala potom aj mokrú posteľ. Stiahnem z neho perinu? Nie. Nechcem vedieť čo je pod ňou. Začnem ho štekliť? Nie. To by som bola ako decko.
Už to mám!
Podišla som k posteli, sadla si na okraj, a pozorovala Kibu so sprisahaneckým úsmevom.
"KIBAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA!!!! VSTÁÁÁVAJ TY ŠTEŇA!!!!" zakričala som mu do ucha. Ihneď sa prebral. Začala som sa rehniť na celé kolo, lebo ten pohľad, aký nahodil, bol dosť komický.
"Bože, skoro som zo seba vypľul dušu," povedal smrtelne vážne, chytajúc sa za srdce.
"Tak prepáč," uškrnula som sa. Kiba sa poobzeral okolo seba, a keď zistil, že je u mňa, a ešte že je v mojej posteli, očervenel.
Zasmiala som sa, a pohladkala ho po líci.
"Raňajky máš v kuchyni, urobila som si tú námahu ti ich urobiť," žmurkla som naňho a odišla naspäť do kuchyne.
Za pár minút sa vo dverách objavil rozospatý Kiba, s rozcuchanými vlasmi. Usmiala som sa, a ukázala mu tanier s jeho raňajkami.
Posadil sa oproti mne na stoličku, a začal jesť.
"Dík," povedal s plnými ústami.
"Nerozprávaj s plnými ústami," napomenula som ho, ale usmiala sa.
"Ako povieš," odvetil.
"Inak, Akamaru ako? Myslela som si, že budeš chcieť ísť za ním," povedala som.
"Kriste, Akamaru!" chytil sa za hlavu.
"Prepáč, musím ísť preňho. Vieš si predstaviť ten neporiadok?! Bože, bože," rýchlo nahádzal do seba jedlo, odbehol do spálne pre veci, pobozkal ma a už ho nebolo.
Povzdychla som si, a išla 'upratať' posteľ. Namiesto toho som si sadla na kraj, zobrala vankúš a nasala z neho vôňu. Voňal totiž ako Kiba. Som úchyl, ja viem. Posteľ bola ešte teplá od jeho, pred chvíľkou spiaceho tela. Mám rada takéto maličkosti, vždy sa mi vytvoria kvôli tomu motýle v bruchu.
Zrazu som začula klopanie na dvere, tak som išla rýchlo otvoriť.
"Čo je?" spýtala som sa postavy stojacej predo mnou.
"Ideme trénovať, zabudla si?" spýtal sa Jiraiya.
"Zabudla som," uškrnula som sa naňho, a povedala, nech na chvíľku počká. Myslela som si, že budeme trénovať so zbraňami, tak som si ich zobrala najviac, čo som mala. Zobrala som aj svoju katanu, ktorú som až tak často nepoužívala, a dala si ju za opasok. Tiež tak aj dlhú reťaz, na ktorej na konci bol dlhý ostrý upravený nôž.
"Môžeme ísť," povedala som Jiraiyovi. Ten len prikývol, a zaviedol ma na cvičisko. Na moje prekvapenie si vybral strechu jedného domu. Posadil sa oproti mne na zem.
"Čo robíš?" nadvihla som jedno obočie.
"No, takže..." nevšímal si ma, a začal vysvetlovať: ",tvoj tréning spočíva v tom, aby si v sebe vyvolala Kyuubiho chakru a následne ju zrušila. Nemalo by to byť zas až tak ťažké," mávol rukou.
"Ale pokús sa, nič neponičiť," uškrnul sa a vytiahol z nejakého záhadného vrecka knihu a začal si ju čítať.
"To myslíš vážne? Žiadny boj?" smutne som sa naňho pozrela. Pokrútil hlavou.
"Ts," sykla som.
"Musíš sa len sústrediť, a nájsť to v sebe. Potom ti poviem, aby si to začala potláčať," povedal a zase sa zahľadel do svojej knihy.
Posadila som sa pred neho do tureckého sedu, a sústredila sa. Myslela som si, že mi to pôjde rýchlejšie, ale čím ďalej, tým viac som strácala svoju chakru. Bola som sústredená už vyše šiestich hodín, a nič. Žiadny náznak inej chakry.
"To nejde!" povedala som skľúčene.
"Ale ide. Hľadaj, potom to určite pôjde," povedal Jiraiya, stále čítajúc tú svoju knihu. Iritovalo ma to.
"Dobre," zavrčala som, a znova sa sústredila.
Keď sa už začalo stmievať, nebola žiadna zmena. Bola som na pokraji svojich síl, a začala mrnčať a ošívať sa.
Keď Jiraiya už dočítal tú otrasnú knihu, zatvoril ju a postavil sa. Chvíľu sa na mňa pozeral, potom podišiel ku mne a položil ruku na moje rameno.
"To už stačí. Zajtra to skúsiš znova."
"Povedal si, že to nebude ťakžé.. ale ono to je sakra ťažké!" povedala som zadýchane.
"Ešte si na to neprišla, potom to pôjde rýchlo," usmial sa.
"Tak, pozývam ťa do Ichiraku," povedal.
"Ďakujem, ďakujem, konečne dobrá správa dnes," objala som ho šťastne, s pomocou tou málo sily, čo mi zostávala.
***
Domov som došla totálne unavená, hneď som sa hodila do postele a za pár minút som bola totálne mimo. Spala som zase ako aj včera, čiže pred obedom som sa zobudila a vyzerala ako mŕtvola. Zobudilo ma totiž klopanie na dvere. Dnes som zase mala mať tréning s Jiraiyom, vôbec sa mi nechcelo zase si ničiť silu na tom 'sústreďovaní sa'.
Rýchlo som sa upravila, najedla sa a vyšla von.
"To ti trvalo," sťažoval sa hneď Jiraiya.
"Aj ja ťa rada vidím," uškrnula som sa, a vybrala sa po jeho boku zase na tú istú strechu, kde sme boli aj včera.
Jiraiya si zase sadol predo mnou, ale s inou knížkou. Pochválil sa, že tú čo čítal včera, ju dokázal prečítať za ten môj tréning.
"Vieš čo máš robiť," povedal mi a zase sa venoval knihe. Povzdychla som si, sadla si oproti nemu a sústreďovala som sa.
Bola som v tej istej polohe už vyše štyroch hodín, až som, nakoniec, na niečo natrafila. Snažila som sa to udržať, a keď som to tú malú chvíľku držala u seba, ako keby sa do mňa vliala silná vlna chakry.
"Našla som to," oznámila som Jiraiyovi. Ten zdvihol pohľad od knihy a zahľadel sa na mňa. Pokúsila som sa to nájsť ešte znova, a aj sa mi to celkom podarilo. Teraz som to udržala už dlhšie.
"No vidíš, teraz sa to snaž držať čo najdlhšie," prikázal mi. Prikývla som.
Cítila som, ako ma začali páliť oči, prsty a pocítila som divný tlak na zuboch.
"Neverím, že si to našla tak skoro," povedal užasnuto Sannin. Usmiala som sa, a ukázala vrchnú radu zaostrených zubov.
Cítila som okolo seba hrejivú chakru, ktorá okolo mňa bola obklopená. Bolo to niečo iné, ako keď som používala svoju chakru. Bolo to intenzívnejšie a prudkejšie.
Jiraiya na túto scénku hľadel s obdivom. Neveril, že by som to dokázala za tak krátky čas, a ešte takto vynikajúco.
"Dobre, môžeš prestať," prikázal, keď si všimol, že červenkastá chakra začala naberať líščí tvar. Otvorila som oči, a pozrela sa na svoje ruky. Po celej mojej pokožke bola obklopená červená, neznáma chakra.
"To je jeho?" spýtala som sa. Jiraiya prikývol, a sledoval ma ďalej.
"Čo mám teraz urobiť?" spýtala som sa ďalšiu otázku.
"Musíš to v sebe potlačiť. Tú chakru, jeho silu musíš zahnať naspäť do kúta, kde bola aj pred tým. Toto už bude omnoho ťažšie, možno aj bolestivejšie," varoval ma. Prikývla som a začala to skúšať.
Hneď ako som zavrela oči, objavila som sa zase pred tou zlatou bránou. Zistila som, že stojím vo veľkej mláke vody.
Spoza mreží som začula fučanie, a onedlho som zazrela aj Kyuubiho, ako sa na mňa zamračene pozerá.
"Prečo sa so mnou zahrávaš?!" zakričal, až sa mi rozfúkali vlasy do všetkých strán.
"Musím sa naučiť ťa ovládať!" povedala som rozhodne.
"To je síce pekné, ale ja môžem inak odpovedať na tvoju žiadosť. Buď rada, že ťa poslúcham," zavrčal.
"Musíš ma poslúchať, inak by to ani nešlo," zamračila som sa naňho.
"Dobre. Budem ti dávať silu. Ale iba vtedy, pokiaľ to nebude nevyhnutné. A podľa môjho zváženia. Inak nie!"
Ihneď som sa prebudila, celá zoslabnutá a unavená. V hlave mi hučalo ako ešte nikdy pred tým.
"Uh," vydala som zo seba.
"Dobre. Myslím, že už to vieš. Ešte niekoľko dní na tom budeš pracovať. Teraz choď domov a odpočiň si. Zajtra zase pre teba prídem," postavil sa a oprášil si nohavice. Usmial sa na mňa, a už aj zmizol.
Povzdychla som si, a rozmýšlala, čo dnes budem asi tak robiť.
***
Ulicami Konohy išli dvaja muži, zahalený v čiernych plášťoch. Museli mať iné zamaskovanie, lebo ak by mali svoje zvyčajné oblečenie, ľudia by ich spoznali. Našťastie ich nepoznali podľa tváre, takže nepoužili Henge.
Mladý blonďák v sprievode vysokého muža, s ulízanými šedými vlasmi dozadu. Vyzerali úplne normálne, nikoho by nenapadlo, že patria medzi najnebezpečnejších a najhľadanejších mužov z jednej nebezpečnej organizácie vo všetkých zemiach.
Do Konohy mali ísť na hľadanie informácií a zmapovanie terénu. Ale najväčšia a najdôležitejšia vec je- Nájsť Asuru alebo Naruta.