Zvláštne dievča 3. diel

"Idem ešte pre Naruta, sľúbila som mu, že dnes pôjdeme na obed do Ichiraku. Tak čau," mávla som Sakure, keď sme akurát prechádzali cez ulicu, na ktorej Naruto býval. Dúfala som, že bude doma.
"Ahoj," usmiala sa na mňa, a išla si svojou cestou.
Zaklopala som teba na dvere Narutovho bytu. Chvíľku na to, som počula, ako Naruto dupoce nohami o podlahu.
"Počkaj chvíľku, hneď som tam!!" zakričal. Povdychla som si teda, a počkala. Obzrela som sa za seba. Často to robievam. Vždy mám pocit, ako keby ma niekto sledoval.
Dvere sa otovrili a v nich stál Naruto. Vyzeral mierne mokro... mal na sebe len spodky a nejaké vyťahané čierne tričko, pravdepodobne na spanie. Z vlasov mu kvapkala voda. Uhla som radšej pohľadom.
"Máme ísť na ten obed, zabudol si?" povedala som mu.
"Nezabudol som," odvetil Naruto.
"Počkáš ma? Len sa prezlečiem," pozval ma dovnútra.
"Ten neporiadok si nevšímaj," mávol rukou Naruto, a hneď na to sa niekam vytratil.
Na zemi sa mu válalo oblečenie, zbrane, papiere, odpadky a iné gebuzinky. Našla som si cestičku, ako sa dostať k jeho posteli, a sadla si naň.
Popravde, ešte som nikdy nebola u Naruta doma. Aj po tých dlhých rokoch, čo sa poznáme.
Všimla som si na stolíku malú fotku. Bol tam Naruto, so svojím Tímom 7, ešte keď boli pokope. Namiesto Sasukeho je teraz Sai, ešte väčší debilko ako bol Sasuke. Nezdal sa mi nejaký úžasný, ako všetky dievčatá vraveli, bol arogantný, vkuse hovoril ironicky, tváril sa ako najväčší Ninja v histórií, a jediné, nad čím premýšľal, bolo to, že chcel zabiť svojho brata. Vraj sa chcel pomstiť. Iritovalo ma to.
Úbohé, podľa mňa. A čo bude robiť, keď ho zabije? Pomsta je tá najväčšia hovadina, aká môže byť. Zmení vás, a aj vaše rozhodnutie. Na akú stranu, to záleží iba na okolnostiach.
Sasuke radšej zdrhol, a išiel hľadať silu k Orochimarovi. Vraj ho Naruto so svojim tímom našli, a nakopal im zadky, a pri tom sa ani nezapotil. Je síce pekné, že je teraz omnoho silnejší, ale k sile sa dá prísť aj iným spôsobom, ako zraniť priateľov a utiecť zo svojho mesta. On si vybral svoju cestu k sile, a ako vidím, je mu totálne u ri*i, ako k nej prišiel. Je mu totálne všetko jedno. Chcel len silu, ku ktorej by došiel čo najrýchlejšie, a následne smrť svojho staršieho brata.
"Už som tu," došiel do izby Naruto. Položila som naspäť fotku na nočný stolík, a usmiala sa na Naruta.
"Ideme?" spýtala som sa, a už som stála na nohách.
"Jasné," zaškeril sa.

"Asura, toto je rande, žéé?" drgol do mňa Naruto. Ja som len pretočila očami, a rozmýšľala, prečo je taký tupý aj on.
"Nie je. Je to len obed, Naruto. Nič viac. Ale keď chceš, môžeš to zaplatiť aj za mňa," mrkla som naňho a usmiala sa.
"Ts! Zabudni. Zaplať si sama, ty si ma pozvala. Čiže to znamená, že ty by si mala platiť aj za mňa," usmial sa víťazne.
"V žiadnom prípade. Dobre, ty si zaplatíš svoje, ja svoje. Dobre?"
"Jasné," odvetil mrzuto.
Cestou k Ichiraku sme narazili na Jiraiyu, ktorý išiel oproti nám, pospevujúc si nejakú melódiu.
"Čaute," pozdravil nás s úsmevom.
"Hoj," odzdravila som dvojhlasne s Narutom.
"Nejdete si zatrénovať?" spýtal sa.
"Ale, čo tak? Ja viem! Ty nás chceš naučiť niečo nové! Že hovorím pravdu?" jasal Naruto ako stredoškoláčka.
"Nechcem vás nič naučiť. Možnože niečo pri tréningu na niečo prídem. Poďte," povedal, a hneď sa vydal k bráne.
Išli sme do lesa, ako inak. Jiraiya mi prišiel nejaký divný, moc sa usmieval.
Keď sme sa dostali na lúku, kde boli tiež tri veľké kôle, Jiraiya prešiel pri jeden z nich, a oprel sa oň.
"O čo ide?" spýtala som sa skôr, ako stihol niečo povedať.
"Niečo vám musím povedať. Niečo veľmi dôležité, o čom by ste už mali vedieť," rozprával so sklonenou hlavou, ako to robieval, keď nám musel niečo oznámiť.
"Čo tým myslíš?" zamračil sa Naruto. Zatiaľ som si sadla do tureckého sedu oproti Sanninovy, a čakala som, čo povie.
"Je to o vás dvoch."
"Bože, už hovor k veci. Som hladná," povedala som unudene.
Jiraiya si ma nevšímal a pokračoval: "Asura, nevšimla si si, že je ti Naruto nejako moc podobný k Minatovi? Vzhľadovo."
"Čo tým myslíš? Hej, podobajú sa. Je to proste náhoda. Aj nám sa stáva, že nejaká cudzia osoba nám pripomína niekoho blízkeho," odvrkla som. Neprišlo mi na tom nič zvláštneho.
"Lenže toto má svoj dôvod," pozrel sa na mňa, a čakal, ako zareagujem. Pozrela som sa na Naruta, ktorý bez slova hľadel raz na mňa, potom na Jiraiyu.
Vtedy mi to dotrklo.
"Ale to nie je možné, aby..." neverila som tomu. Nemožné. Nereálne!! Aby bol Naruto môj... Nie!
"Hej, povedzte mi, o čo ide!" povedal nechápavo Naruto.
"Naruto, tvoj otec je Minato Namikaze, štvrtý Hokage. Je to aj môj otec, čiže z toho logicky vyplýva, že si môj, pravdepodobne brat. Hovorím dobre?" pozrela som sa na Jiraiyu s malou dušičkou. Dúfala som, že to nie je pravda..
Prikývol.
"Vaša matka je Kushina Uzumaki, vďaka čomu aj Naruto dostal to priezvisko. Neviem, načo vám dali rozlišné priezviská, ale nemyslím, že to chceli urobiť len tak," dodal akoby mimochodom.
Keď si predstavím, koľko nás držali v nevedomosti. Klamali mi. Vraveli, že nemám nikoho medzi živými, že by bol môj príbuzný.
Naruto vytreštil oči.
Pozrel sa na mňa, ako keby som mu zjedla jeho rámen.
"Č-čože? Ty si.. ty si moja sestra?" ukázal na mňa neveriacky.
"Ani ja tomu nemôžem uveriť, Naruto." deprimovane som sa pozrela na svoje ruky. Toto je.. ako zlý sen. Nočná mora.
Nie že by mi to vadilo, že je môj brat. Nevedela som, či mám plakať od šťastia, alebo od hnevu, nenávisti, a od toho všetkého, čo ma tých 17 rokov stretávalo. Bola som sama. Vždy som si priala, aby tu bol niekto, kto by bol pri mne. Niekto príbuzný. Naruto bol na tom rovnako.
"Naruto..." zašepkala som, a zaklonila hlavu dopredu. Začali ma páliť slzy. Nie. Bol to tekutý hnev, ktorý zo mňa išiel von, formou sĺz. Zaťala som päste, a začala búchať rukami do zeme. Pôda sa pod tými nárazmi začala deformovať do malých jamôk.
"Prečo.. prečo si nám to nepovedal skôr? Prečo si to nepovedal hneď na začiatku?!" vyjakol Naruto na Jiraiyu.
"Na mňa sa nepozeraj," snažil sa tváriť ako neviniatko.
"Doplo mi to hneď v ten deň, čo som sa s tebou stretol, Asura. A nebuď naštvaná, ja som vedel len o Narutovi. Žiadne druhé dieťa," vysvetloval.
Super. Ja som bola to 'druhé' dieťa? Takže, skoro nikto netušil, že Namikaze má ešte jedno decko. Žeby sa ma snažil kryť? Pochybujem.
"Ale prečo má Naruto iné meno ako ja?" nechápala som. Bolo to divné.
"Možnože... si to vaši rodičia tak priali," povedal potichu.
"Čože?!" vyjakol Naruto so mnou.
"Hádam nechceli, aby sme boli oddelení, a žili svojimi životmi, bez toho, aby sme vedeli, že sme súrodenci?!" už kričal Naruto.
"A ty si si myslel, že ich smrť bola naplánovaná?!" zvýšil hlas už aj Jiraiya.
"Máš pravdu. Ale aj tak. Prečo nám to nikto pred tým nepovedal? Určite ste museli vedieť, všetci z Konohy, koľká bije," povedala som naštvane.
Všimla som si, že Naruto už má červené oči.
"Naruto, ukľudni sa," prikázala som mu. Ten sa na mňa pozrel so zamračeným pohľadom, ktorý hneď prešiel do zmučeného a zhnuseného.
"Vieš aké to bolo ťažké, žiť tak, ako som žil?!" zvrieskol na mňa.
"Nie si sám, kto si tak musel odtrpieť," snažila som sa mu vysvetliť. Jiraiya to celé mlčky sledoval.
"Lenže ja som bol vždy sám, nechápeš? Nikto neuznal moju existenciu. Až po dlhej dobe, Iruka sensei mi dal dôvod, aby som sa zlepšil, a snažil sa normálne žiť. Dovtedy som bol vždy sám. Teba uznávali už ako malú. Ja som ti tak závidel, Asura..." ukľudnil sa znova Naruto, očné zuby sa mu začali zmenšovať, tiežtak aj nechty.
"Popravde, nikdy som nechcela aby ma uznávali. Len vďaka tomu som dokázala žiť. Držali ma hore. Ako-tak," vysvetlila som.
Zrazu som niečo začula. Ale nebolo to v okolí, nijakí nepriatelia. Bolo to v mojej hlave.
"Asura..." volal hlboký, mocný hlas. Spanikárila som. Čo to má byť?! Zavrela som oči, a sústredila sa na hlas v mojej hlave.
Niečo som uvidela. I keď okolo mňa bola len tma, predo mnou sa začali rysovať nejaké vysoké, zlaté mreže.
"Asura..." ten hlas volal spoza mreží, brány, ktorá mala v strede... Pečať? To bola pečať? Nezdalo sa mi to....
Spoza brány sa začalo znova niečo ukazovať. Niečo veľké. Malo to obrys veľkej hlavy s dlhými ušami. Zrazu to niečo otovrilo oči. Boli aj štyri krát väčšie ako moja hlava. Začala som kričať. Čo to je?! Kde som to?!
"Nekrič!" zavrčalo to. Veľké, hrozivé červené oči sa na mňa pozerali, hrozivo vyzerajúce ústa odkrývali dlhú radu lesklých ostrých zubov.
"Č-čo si zač?" spýtala som sa trasľavo.
"Ja som ty. Som v tebe," povedal. Všimla som si, že vyzerá ako veľká líška. Démon.
"Ty si d-démon? Ale veď to nie je možné! Veď ty si už..." nedopovedala som to, lebo ma predbehol.
"Áno, som démon, som Kyuubi, moja časť je zapečatená v tebe. Tá druhá je v tvojom bratovi," povedal mocným, ale za to pokojným hlasom.
"Je aj možné zapečatiť jedného démona do viacerých osôb?" spýtala som sa sama seba nahlas. V ten moment som vyzerala ako schizofrenyk.
"Ako vidíš, je to možné. Vy dvaja ste zatiaľ prví, kto vlastní jednu silu z jedného démona. Moja sila je v tebe polovičná, podobne aj u toho chlapca. Preto nemôžete využívať moju silu naplno."
"A-ale ako je možné, že som tvoju silu ešte nikdy nepoužila? V čom je problém?" pýtala som sa. Už som bola kľudnejšia, aj keď tá predstava, že je vo mne démon, neustále desila.
"Táto pečať, čo drží túto bránu, je veľmi silná. Stačilo by, keby si ju roztrhla čo by len jeden milimeter, poskytnem ti silu. Chceš to?" vyzýval ma. Chvíľku som váhala, ale potom sa načiahla, a jemne som papier natrhla.
Ihneď som sa prebudila. Otvorila som oči, a hneď sa mi naskytol pohľad na Narutovu tvár, ktorá sa nado mnou skáňala.
"Čo si robila? Niečo som sa ťa spýtal, ale ty si neodpovedala. Potom si sa prevalila na bok a zostala si v bezvedomí," vysvetloval.
"A-ale nič, neboj sa o mňa," snažila som sa na neho usmiať. Všimla som si Jiraiyu, ktorý bol stále na svojom mieste, a prebodával ma pohľadom. Vedel to. Tušil, že už to viem. To o Kyuubim. Určite aj o tom vedel. Len nechápem, prečo mi to, doparoma, nepovie teraz?! Dobre.....
Nechcela som zatiaľ nikomu o tom povedať. Nechám si to pre seba, a potom, keď uznám za vhodné, to niekomu poviem. Asi ako prvý to bude Naruto. Neviem.
"Takže, Jiraiya, ja už pôjdem. Musím to stráviť. Naruto, ideš na ten obed?" postavila som sa, nevšímajúc si bodavú bolesť v hlave.
"Idem," prikývol Naruto. Keď sme prechádzali okolo Neho, Naruto naňho nenávistne pozrel. Ja som len pokrútila hlavou.
Nechali sme tam stáť Jiraiyu samého. Nevadí. Nech čaká, že sa s ním nebudem baviť pekne dlho.
"Asura.. bože, tak strašne sa podobáš na otca," povedal si pre seba Jiraiya.
***
Jiraiya vošiel do miestnosti bez zaklopania. Pozrel sa na ženu sediacu za stolom, ktorá zamyslene pozerala do papierov, ktoré mala pred sebou na stole, a v pravej ruke držala automaticky pero.
Tsunade si ho všimla a zamračila sa.
"Už si im to povedal?" spýtala sa narovinu. Prikývol.
Na papiere hneď zabudla.
"Tak, ako?" vyzvedala.
"Asura je na mňa naštvaná, o Narutovi ani nehovorím," povedal sklúčene, "ale... Asura.. asi už vie o Kyuubim," vydal zo seba.
Tsunade zdvihla jedno obočie.
"Ako na to prišla?"
"No, teda, tuším že už niečo vie. Naruto sa s ňou hádal, potom omdlela. Chvíľku bola mimo, ale všimol som si, že keď sa zobudila, mala zaostrené zuby. To nie je dobré. Musela poľaviť pečať. Oči nemala červené, našťastie. Niečo.. niečo sa muselo v nej stať. Musela sa s ním stretnúť, inak si to neviem vysvetliť," zdôvodnil.
"Aha," zamyslela sa Tsunade.
"Zavolám si ju k sebe zajtra, a spýtam sa jej. A potom jej to musím povedať, aby si bola v tom istá. A, Jiraiya, musíš s ňou spraviť tréning. Viem že je silnejšia od Naruta aj keď nepoužíva Kyuubiho chakru, ale musí sa naučiť s tou chakrou bojovať, nieto s ňou vychádzať. Čo ak jej puknú nervy? Vieš si to predstaviť?" strachovala sa.
"Spravím podobný tréning, ako som urobil aj s Narutom, aby tú silu v sebe prebudila. Len musím vymyslieť niečo nové," zamyslel sa.
"Sprav, čo chceš. Len ju nauč používať jeho chakru," prikázala.
"Neboj," usmial sa sebaisto na ňu.
***
"Príde mi to také divné, Asura," povedal do ticha Naruto, keď sme sedeli pod stromom. Naobedovali sme sa, a ako vždy, prišli sme sem, a rozprávali sa.
"Čo ti príde divné?" spýtala som sa, aj keď som poznala odpoveď.
"No to, že ty si moja sestra a Štvrtý je môj otec," povedal.
"Chápem. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by si mohol byť môj brat," usmiala som sa naňho. Úsmev mi opätoval.
"Inak, Naruto.." začala som.
"No?" spýtavo sa na mňa pozrel.
"Ty máš v sebe Kyuubiho, že?" začala som opatrne.
"Hej, prečo sa pýtaš?" zamračil sa na mňa.
"Keď sa s ním rozprávaš, stojíš pred veľkými zlatými mrežami, a za nimi je on, nie?" pýtala som sa ďalej.
"Ako to vieš tak presne?" vyvalil na mňa oči. Sklopila som zrak, nevedela som, ako mu to mám vysvetliť.
"Je dosť možné, že časť jeho je vo mne. Dnes som sa s ním rozprávala, a ponúkol mi svoju silu. Prijala som to," zašepkala som.
"Čože?! Asura, nerob si zo mňa srandu, toto je vážna vec!" vyskočil na nohy.
"Myslíš si, že by som si z tohto robila len tak srandu?" zamračila som sa naň.
"Uhm, máš pravdu. Ale.. prečo si to urobila? Myslím tým, prečo si si zobrala jeho silu?" spýtal sa už kľudnejšie.
"Neviem. V ten okamih mi to prišlo správne," pokrčila som ramenami.
"Mhmmm," zamumlal si popod nos.
"Takže, za dnešný deň mám vážne zmiešané pocity. Najskôr sa dozviem, že si môj brat, a potom ešte to o Kyuubim. Nechcem vedieť čo mi povedia zajtra," urobila som smrteľne vážnu tvár, až to Naruta rozosmialo.
"Ale som rád, že si moja sestra,"skočil mi do náručia. Nechápala som, čo to s ním je, je dáky precitlivený dnes... No, ani sa mu nečudujem.
Stisk nášho objatia som ešte zväčšila, až som sa bála, či nezadusím Naruta.
"Ale ale, čo vy tu takto, v objatí?" doberal si nás Kiba, hneď ako nás uvidel. Akamaru hneď za ním dobehol, v ústach mal "pomenší" strom.
"No, vieš, toto je súrodenecká láska," usmiala som sa. Kiba sa zamračil.
"Ako to myslíš?"
"No ako by som to mohla myslieť. Naruto je môj brat," chytila som ho okolo ramien, a usmiala sa ešte širšie. Vyžívala som sa v Kibových rozpakoch.
"Vy-vy ste súrodenci?!" vyjakol zdesene.
"To sa na seba ani nepodobáme?" zaškeril sa teraz pre zmenu Naruto.
"No, je pravda, že sa na seba ako-tak podobáte. Ale, nie je v tom nejaký háčik? Nezdá sa mi to," nahodil Kiba nepochopený výraz.
"Nie miláčku, všetko je v poriadku," zasmiala som sa. Keď Kiba počul tú prezývku, mierne očervenel. Vedela som, že má ku mne menšiu náklonnosť. Všimol by si to aj slepý. Rada sa vyžívam v doberaní si ho, a jemu to asi ani nevadí. No, niekedy to s ním skúsim. Aj mne sa totiž páči. No, trošku dosť..
"No, dobre, Naruto, asi ťa opustím, pôjdem s Kibou," postavila som sa na nohy a oprášila sa.
"Kam s ním chceš ísť?" vypytoval sa ako stará babka.
"Len preto, že asi hodinu vieš, že som tvoja sestra, nemusíš sa teraz o mňa starať ako keby si bol môj otec. Ale idem s ním, s Hin a so Shinom von" prižmúrila som na neho oči.
"Dobre veď, len som sa pýtal," nahodil nevinný pohľad. Usmiala som sa naňho, a odišla v spoločnosti Kibu.
"Ideme ešte pre Hinatu, že? Shino tam už bude. Vie že dnes máš s nami byť," povedal to éteru Kiba, keď sme akurát mierili pre Hinatu domov.
"Jasné," odvrkla som, "hádam nebudem zavadziať."
"Ty? Nikdy," usmial sa na mňa. Strčila som doňho, on mi to opätoval. Takto sme išli, až dokým sme nestretli Hinatu s jej mladšou sestrou.
"Ahojte," pozdravila som ich. Hinata s Hanabi sa tiež pozdravily.
"Kam idete? Hin, máš dnes s nami ísť von, nezabudla si?" vypytoval sa Kiba.
"Musela som ísť so sestričkou nakúpiť, prikázal nám to otec. Nebojte sa, prídem tam za 10 minút," usmiala sa na nás.
"Tak dobre, prídi. Tak zatiaľ," rozlúčili sme sa s nimi, a išli na určené miesto.

"Čo budeme dnes robiť, hmm?" spýtala som sa, keď sme už všetci boli spolu.
"Mám chuť na boj," usmial sa nebezpečne Kiba.
"Dobre. Ale jedine so mnou," žmurkla som naňho.
"S potešením. Akamaru, poď! Ideme jej ukázať, kto je tu silnejší," vzdialil sa odo mňa asi o päť metrov, a postavil sa do bojového postoja, spolu s Akamarom.
"A čo my?" spýtal sa Shino, ktorý bol opretý o strom.
"Zatiaľ sa pozerajte, alebo si zabojuj s Hinatou," navrhla som im.
"Beriem. Čo ty, Hinata-chan?" pozrel sa na ňu. Tá len prikývla, dala sa do svojho bojového postoju a zapla Byakugan.

Kiba hneď urobil jutsu 'Juujin Bunshin', čiže Akamaru sa hneď zmenil na Zbesnilého Kibu. Vedela som, že použijú Gatsuuga, tak som sa pripravila.
"Gatsuuga!" zakričal.
No nehovorím?
Poľahky som sa obom vyhla. Poničili pár stromov, a porozrývali zem.
Naraz sa zmenili vo veľkého, oslintaného, dvojhlavého psa.
"Mal by si si utrieť sliny a zavrieť hubu, smrdí ti z nej," snažila som ich naštvať. Ako som aj čakala, ohnala sa na mňa jedna veľká huňatá tlapa. Vo vzduchu som po nich hodila shurikeny, ktoré sa zaborili do bieleho kožucha. Veľký pes zaskučal, ale práve sa ešte viac naštval. Vzdychla som si, a použila naňho ohnivé jutsu: "Katon: Housenka no jutsu!" spravila som správne pečate, a začala naň chrliť ohnivé gule. Táto technika mi išla slabšie, ako keby ju mal použiť niekto z klanu Uchiha. Zaberalo to tak či tak, ale menej.
Kiba a Akamaru sa dali do pôvodného stavu.
"Ty kra*a, skoro si nám spálila kožuch!" zavrčal. Rozbehol sa na mňa s kunaiom v ruke, ale ja som sa len uchechtla, a zmizla mu. Sadla som si na strom, ktorý bol neďaleko, a čakala, dokým ma nenájde. Vytiahla som si pár shurikenov, s ktorými by som naňho zaútočila.
"Toto sa ti neoplatí, už aj tak viem, kde si," usmial sa pre seba Kiba.
"Hmm, väžne?" zamumlala som si popod nos. Použiť klon by sa mi aj tak nevyplatilo, vycítil by, kto je ten pravý. Tak som sa spoliehala iba na svoju rýchlosť, keby náhodou po mne hodil shuriken alebo kunai.
A tak sa aj stalo. Hodil po mne kunai, o ktorý bol pripevnený ale aj výbušný lístok.
"Do ri*ti!" zahrešila som, a ihneď vyskočila na druhý konár. Ozval sa hneď veľký výbuch. Vo vzduchu chvíľku zostal prach, tak som počkala, kedy zase nebudem dobre vidieť.
"No poď dole, nebaví ma tu len stáť!" zakričal.
"Ako chceš," už som sa naštvala.
Používala som naňho svoje taijutsu, v ktorom som celkom dobrá. Ale proti Leemu aj tak nemám. Ten je v tom majster. Je to ťažký protivník, ak som proti nemu. Obdivujem ho.
Kiba mi dokázal uštedriť pár dobrých rán, a Akamaru /to veľké huňaté/ ma celkom nepekne pokúsal do nohy. To ma tak nabudilo, že som si ani nevšimla, že sa na mňa niečo zmenilo.
Začala som vrčať, ako nejaký predátor. Kiba hneď odvolal Akamara, aby sa stiahol. Všimla som si, že Kiba nahodil zdesený pohľad.
"To sa ma bojíš, alebo čo? Poď!" zavrčala som. Hneď ako som naňho skočila, cítila som, že ma začali bolieť zuby, oči a aj ruky.
"Čo to do pekla..." pozerala som sa na svoje prsty, nechty sa mi začali výrazne zväčšovať. Dotkla som sa svojich zubov. Cítila som, že sú nejaké väčšie a ostrejšie, ako obvykle.
"Asura.. čo to," vydal zo seba priškrtene Kiba, ktorý na mňa hľadel.
Keby som mala oproti sebe zrkadlo, zistila by som, že mám zježené vlasy, špicaté očné zuby. A že mám krvavo červené oči. Ako on. Kyuubi.