"Spomínaš si?" _ 9 _

Kto je kto?

Poznajú Deidaru, toho bloňďáka. To znamená, že možno poznajú aj Itachiho. Takto môžem zistiť kto to vlastne je!
"Kto vlastne patrí do Akatsuki?" opýtala som sa zrazu. Ani sa nezačudovali nad mojou otázkou. Už si zvykli, že sa pýtam čokoľvek a hlavne kedykoľvek.
"Tu..." Kakashi mi podal nejakú knihu. Trochu ma to zarazilo, zprvu som si myslela že je to tá jeho perverzná Icha Icha Paradise. "To je bingo kniha. Tu..." Nalisttoval nejké stránky, "...sú tí, o ktorých vieme, že patria do Akatsuki."
Pozrela som si všetkých čo tam boli.
Na prvej nalistovanej stránke bol nejaký žralok?! Modrý žraločí chlap. Zostala som na to hľadieť ako tupá a žmurkajúc som sa pozrela na Kakiho, či to myslí naozaj vážne.
"To je Hoshigaki Kisame, bývalý člen siedmych legendárnych šermiarov z hmlovej. Jeho meč "Samehada", požiera chakru," oznámil mi. Len som tupo prikívla a listovala ďalej.
Na ďalšej stránke bol akýsi červenovlasý chlap. Vyzeral roztomilo, mal také veľké oči.
"Sasori. Pochádza zo suny a je známy svojim majstrovským ovládaním bábok. Dávnejšie s ním bojovala Sakura, ale potom čo ho porazila, jeho telo zmizlo," povedal Kakashi, bez toho, aby som sa spýtala.
Na ďalšej stránke bol chlap, ktorého som už videla. Dnes.
"To je Deidara, ten čo pravdepodobne dnes zaútočil bombou. Pochádza z kamennej a vytvára všeliaké potvory z výbušného ílu." To som si vlasnte už stihla všimnúť, len že to robí z ílu? Divné a k tomu, tomu hovorí "umenie"...
Ďalší vyzeral ako dracula. To musí byť banda dobrých podivínov, pomyslela som si.
"Hidan. S ním bojoval Shikamaru. Jediné čo nám o ňom povedal bolo, že je nesmrteľný. Vytvára si akýsi znak na zemi a keď v ňom stojí, je nesmrteľní. Nevieme viac o jeho schopnostiach."
"Nesmrteľný? Fuha, to je sila." Poškrabala som sa na hlave.
Vedľa neho na obrázku, bol... no ani neviem na čo sa podobal. Mal červeno-zelené oči a vlastne okrem toho na ňom nič iné nebolo vidieť, iba akúsi kuklu?
"To je Kakuzu. Vieme že používa nite a zošíva veci. Plus má päť srdcí a tak aj päť životov. Na chrbte má masky, ktoré keď sa transformujú na... dalo by sa povedať, čiernych démonov, či postavy, každá z nich používa jeden element."
"On má rinnegan?" opýtala som sa hlúpo.
"Nie, nemá. Dokáže to asi vďaka tým srdciam... asi," odpovedala mi Sakura. Ja som sa na to len divne zatvárila a otočila stránku.
Nasledujúci obrázok ma prekvapil. Aj keď som vedela, že k nim patrí, čo som si vlastne len pospájala, čiže som si tým nebola istá na sto percent, ale len na deväťdesiat percent, prekvapilo ma, keď som ho uvidela na fotke v bingo knihe.
"Itachi Uchiha. žil v Konohe, jeho mladší brat je Sasuke Uchiha. Oni dvaja sú jediný, kto prežil z ich klanu. Itachi ho totiž vyvraždil..."
Bum! A je to. Tak toto spravil, preto o ňom nesmú vedieť. On vyvraždil celý svoj klan! A už si spomínam kde som počula jeho meno. Naruto ho spomenul, keď mi hovoril o Sasukem. Vravel, že ho chce Sasuke zabiť, že sa chce pomstiť za to čo spravil klanu.
"Celý? Fakt?"
"Okrem svojho brata Sasukeho. Má sharingan. Jeho schopnosti v genjutsu sú neuveriteľné. Ako každý Uchiha, má talent na ohnivé techniky. Je silný, dosť silný. Už v trinástich sa stal vodcom ANBU."
"Machér," pokývala som uznanlivo hlavou.
"Je nebezpečný. Už zopárkrát sme s ním bojovali, ale ani raz sme ho neporazili."
Fuhá, Itachi sa teda činil... Dokonca aj keď teraz viem čo spravil, nebojím sa ho. Naopak, som vlastne rada, že o ňom niečo viem, aj keď je to to, že vyvraždil svoj klan, celú svoju rodinu. Akoby som to celý ten čas tušila.
"Sasuke sa ho snaží zabiť. Už niekoľko rokov plánuje pomstu, ale čo vieme, ešte sa spolu v boji nestretli. Teda aspoň nie na život a na smrť," dodala Sakura.
Keď som otočila ďalšiu stránku, naskytol sa mi pohľad na modrovlasú ženu. Bola veľmi pekná a mala pearcing na brade. Na vedľajšej stránke bol nejaký ryšavý chlap.
"To je Konan a Yahiko. Yahiko je v skutočnosti mŕtvy a toto je vlastne len jeho telo, ktoré sa nazýva Pein. Konan používa techniky založené na origami a Pein používa schopnosti rinneganu. Peina a ešte päť ďalších, neznámych tiel, ovláda Nagato." Naznačil mi, aby som otočila stranu. Spravila som tak a uvidela červenovlasého chlapa. "To je on. Je jedniný majiteľ rinneganu, okrem rikudo sennina. Ovláda šesť tiel a vieme, že každý z nich má ryšavé vlasy a plno pearcingov po tele, ktoré slúžia ako príjmače Nagatovej chakry. Tak ich môže ovládať."
"Tak to je potom iný borec," opäť som uznanlivo pokývala hlavou.
"Vtedy, keď zaútočili na Konohu, celú ju zničili. Ale našťastie prišiel Naruto a porazil Peina aj jeho šesť sfér. Nanešťastie, po porážke všetci členovia Akatsuki, či už porazení, alebo nie, zmizli. Nevieme či žijú, ale ak áno, znamená to pre nás ďalšie problémy."
Nevedela som čo povedať. Len som vedela, že im nesmiem povedať nič o mojich troch "kamarátoch"...
"No vyzerajú byť silní..." pípla som inteligentne.
"Sú. Nevieme o ďalších, ktorí by k niím patrili, až na jedného člena s maskou. Nevieme kto to je. Ani ako dlho k nim patrí. Dokonca ani nevieme aké má schopnosti..." Ale nie, s maskou? To musí byť ten Tobi! Ale veď to je nejaký magor, toho sa báť netreba. "Nie je dobré, keď nevieme všetky informácie o Akastuki. Nevieme koľko ich je a aký nebezpeční ninjovia k nim ešte patria," povedal nakoniec Kakashi. "Jediné čo vieme je, že chytajú chvostových démonov. Chcú aj Naruta."
"Naruta?" udivene som sa na neho pozrela. Prečo chcú Naruta?
"Som Kyuubiho jinchuriki," povedal menoívaný.
"No ty v**e! To fakt? To je husté!" vyhŕkla som. No moment... "Kyuubi? To je čo? A čo je jinchuriki?" nechápavo som sa zastavila. Všetkým trom klesla hlava.
"Ach bože..." vzdychla Sakura.
"Tá vie ešte menej než ja!" zajásal Naruto.
"Dobre kľud," povedal kakashi a otočil sa na mňa. Cítila som sa trápne, že to neviem. Už len kvoli tomu, že som videla na ich výrazoch, že je naozaj neuveriteľné, že to neviem. "Existuje deväť chvostových démov. Shukaku- Jedenchvostový, Nekomata-dvojchvostový..." Trochu som sa stratila pri trojke, "A Kyuubi- deväťchvostový. Každý z nich má ohromnú a ničivú moc. a blá, blá blabla..."
"Aha," zatvárila som sa chápavo, ale opak bol pravdou.
"Blá blá blá, blablá blá bláá bla. Bla bla blablá, blablablá bláááábla."
Nemo som prikívla.
"Ahá..."
"Chápeš? No a jinchuriki je človek, do ktorého je zapečatený démon. Tak isto môže byť zapečatený aj do blá, blablá blá bla bláábla. Bla blábla blabla blá... veľkú silu."
Opäť som len prikívla.
"Už tomu rozumiem!" vyhŕkla som. No nechápala som ani jedno slovo z toho čo mi povedal. Dobre, kašlem na to. Som predsa expert na otázky a určite sa mi naskytne príležitosť, zase sa blbo spýtať na niečo, čo mi už vravel.
Keď mi Kakashi dovysvetloval všetko, čo som nevedela, všimla som si, že ma ruka už vôbec nebolí. Noha ma ešte trochu bolela, aj koža na nej bola ešte červená, ale oproti tomu, že som si na nej videla spálené mäso, to bol obrovský rozdiel.
"Ďakujem." usmiala som sa na Sakuru.
"No, Miyuuki a Namiko sú v izbe a odpočívajú. Hostia boli presunutí do miestnej nemocnice a tí, ktorí neboli zranení už odišli. My máme za úlohu dať do poriadku záhradu. Tak do toho ľudia, ja musím podať hlásenie Tsunade-sama," rozkázal Kakashi a všetci sme vyšli von.
Už bola noc, všetky trosky rozbitých stoličiek a pódia, vyzerali v tme ako hromada haraburdia. Dokonca som v tej tme ani nerozoznala kusy dreva, od kusov spálených tiel.
Kakashi napísal správu a pripevnil ju na nohu holuba. Spravil nejaké pečate a vyhodil holuba do vzduchu... Nie nevybuchol.
"Tak to bude na dlho," vzdychla si Sakura a pustila sa do práce. Ja s Narutom sme ju napodobnili.
Skončili sme až nad ránom. Všetci sme už skoro padali únavou. Nosili sme posledné kusy trosiek s privretými, skoro až zavretými očami a popri tom sme ako v trojhlasovom zbore, jeden za druhým zývali.
"Uoáh," zývla som, keď na mňa dopadli prvé lúče slnka. "Myslím, že to je hotové..." povedala som otáčajúc a hladajúc Sakuru a Naruta.
"To snáď nie! Héééj to nie je fér!" skríkla som, keď som ich uvidela v pololeže, opretých o seba, kľudne oddychovať. Narutovi sa dokonca od nosa nafukovala malá bublinka ako dýchal. "Hééj, tak ja tu makám a vy si tu spíte?"
"..." Nič.
Podišla som k nim a jemne nimi zatriasla.
Nič.
Zatriasla som silnejšie.
Nič.
Ani keď som nimi zatriasla celou silou, neprebralo ich to. Iba im hádzalo hlavami sem a tam, do neprirodzených úhlov. Divila som sa, že im nezlomilo väzy. To som už nevydržala a každému som zvrieskla do ucha.
Nič. Len sa zavrteli a spali ďalej.
"Chce to niečo drastickejšie..." premýšľala som.
Tak som schytila Naruta a odtiahla som ho k jazierku. To isté som spravila so Sakurou. Boli ako mŕtvoli.
Oprela som ich o seba len pár centimetrov od brehu jazierka a jemne som do oboch strčila.
"Ááááááá!!! Ja sa topíííím!" začali obaja kričať. Špliechali a hádzali sebou vo vode, ako ryby na suchu... Irónia.
Ja som len s prekríženými rukami stála nad nimi a diabolsky sa rehotala.
"Tam máte vy lemry!"

***
Ale, čo ten zvytok? Zaujímalo by ma, na čo potrebujú zvytok na úplné ovládnutie mysle. Napadlo ma jedno vysvetlenie, ale je tak nepravdepodobné, že by mohlo byť až pavdepodobné. Čo ak to nejak súvisí, s mojou pamäťou?
Sedela som v spoločenskom salóniku a sledovala plamene ohňa v krbe. Skoro som nežmurkala a tak, keď som sa prebrala z premýšľania, cítila som ako mi sálajúce teplo z krbu, mierne vysušilo oči.
"Už sa cítiš lepšie?"
Otočila som sa za seba. Stál tam Naruto.
"Hej, len premýšľam."
"Robíš to nejak často, nebolí ťa z toho hlava?" Pokúsil sa o vtip.
"Hej bolí, ale už som si zvykla." Zachechtala som sa potichu.
"Si ako ja."
"Hm?" Otočila som sa na neho.
"Ja by som za ním tiež bežal aj keby som bol zranený," vysvetlil.
"Bolo to nerozumné."
"Ale aj odvážne."
"Možno... trochu."
"Všetkých si nás zachránila."
"A ako prosím ťa. Vonku leží minimálne desať mŕtvych tiel, ktoré si vďaka mne vyskúšali, aké je to byť vyprážaným rezňom..."
"Ak by si nás neupozornila, aj ja, aj Sakura, Kakashi a všetci čo stáli na pódiu, by boli ako pečené zemiaky k tým rezňom."
Znie to len mne tak nejak... divne? Rozprávať o mŕtvych ľuďoch ako o jedle?
"Možno, ale mohla som vykríknuť skôr..."
"Ale prestaň už. Veď si nemala z kade vedieť, že je to naozaj bomba." Snažil sa ma stále uchlácholiť Naruto.
V tomto mal pravdu. Nemala som to z kadiaľ vedieť. Cítim sa previnilo za to, že poznám Itachiho, jedného z Akatsuki, kam patrí aj ten bloňďák s maskou, tak nejak sa cítim zodpovedná za to čo sa stalo. Ale keď sa to stalo, ešte som ani len netušila že k nim patrí...
"Možno máš pravdu." vzdychla som.
"Tomu ver že ju mám!" zarehotal sa bloňďák.
Pousmiala som sa.
"Ďakujem."