Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 9

Keď som konečne prišiel k sebe, uvedomil som si, že niečo držím v rukách. Bolo to jemné, ale aj drsné a teplé. Pritiahol som si to k nosu. Privoňal som si k tomu. Voňalo to známo a neznámo zároveň. Pohľad som mal nejako rozmazaný, pretože som nevedel urči, čo v rukách držím. Zaostril som zrak. Bolo to telovej farby, splývalo mi to s rukami. Pretrel som si oči. Konečne to dostalo nejaký tvar. Bola to ruka. Ľudská ruka. Okamžite som ju pustil a odstočil som čo najďalej od osoby, ktorej ruka patrila. Zabrzla ma stena.
Zdvihol som zrak. Pozeral som sa na známu osobu.na veľmi známu osobu. Pozeral sa na mňa Iiruka. Sedel oproti mne. Hľadel na mňa. Usmieval sa. Prečo? Prečo sa, dopekla, usmieva?
Zvieral niečo v rukách. Nevidel som čo, pretože mi jeho pravá ruka zakrívala výhľad.
„Tak sa ti konečne dostala krv späť do hlavy?“ spýtal sa mi typický škodoradostný hlas.
Neozýval sa v mojej hlave. Odrážal sa od stien miestnosti. To nie je možné! Čo som to spravil! Presunul som pohľad z Iruky doľava. Sedel tam. S piatimi chvostami. Maximum chakry, ktorá môže byť vonku. Pozeral som sa mu do očí. Jeho oči. Tak hlboké. Dokázali ma celého pohltiť. A to sa stalo. Prepadol som hypnotyckému pohľadu pánových očí.
Je ťažké opísať ten pocit, ktorý vás ovládne, keď sa pozeráte do tých očí. Nič nepočujete. Cítite sa akoby ste plávali vzduchom. Plávali bez jediného pohybu. Obklopí vás ničota. Nič pre vás neexistuje, len tie oči.
Lenže tento pocit na teraz neovládal. Vnímal som tie oči, ale vnímal som aj niečo iné. Teda niekoho. Akoby Iruka narúšal moju pozornosť na oči. Jeho pach. Jeho dýchanie. Jeho pohľad, ktorý som cítil. Všetko to narúšalo priamu hypnózu.
„Kyuubi-sama. Čo tu robí Iruka-sensei?“ spýtal som sa rozčarovaným hlasom.
Môj hlas zrejme Iruku vystrašil, pretože ku mne podišiel.
„Skôr, čo robíme v Irukovom byte my dvaja. Znova si dostal zo seba riadnu dávku krvi. Iruka ťa tajne sledoval a v najhoršom ťa zastavil. Keby tam nebol, vyvádzal by si ako šialený. Rozhodne by si sa vybral do nejakej malej osady a celú by si ju vyvraždil,“ rozprával môj pán pokojne.
No poslednú vetu som počul tlmene. Iruka mi priložil ruky na uši.
„Prosím vás, Kyuubi-san, takto nerozprávajte. Nebolo toho zabíjania od šiestich rokov už dosť? Musí zabíjať stále?“ počul som Irukov tichý hlas.
„Môj milý Iruka. Zabíjanie je preňho ako droga. Potrebuje to. Nejako musí zastaviť žial vo svojom srdci. Na jednej strane je to zabíjanie, na druhej sú to jeho líšky. A ktovie, možno tam ako tretia strana budeš práve ty, Iruka,“ počul som Kyuubiho.
Pocítil som slabé chvenie v tele. V hrudi. Na mieste srdca. Opakoval som si slová, ktoré som pred krátkou chvíľou počul.
A ktovie, možno tam ako tretia strana budeš práve ty, Iruka.
Zopakoval som si ju ešte veľmi veľa krát, aby som usúdil, že tie slová boli pravdivé. Chvenie sa zosílilo. Triasol som sa na celom tele. Rozhodne to musel zachytiť Iruka, pretože ma zozadu objal. Potľapkal ma po hlave.
Vytrhol sa mu. Prudko som sa postavil. Pozrel na mňa tým svojím pohľadom. Tým svojím starostlivým pohľadom. Tým pohľadom, ktorý na mňa upieral vždy, keď som bol v Akadémii.
Nechcel som aby sa na mňa pozeral odvrátil som zrak. On sa zrazu usmial. Kľačiac v seize roztvoril ruky. Chcel ma objať. Rozhodne. Už som to videl veľakrát. Presne takto to robia rodičia, keď chcú objať svoje deti.
Chvenie sa stupňovalo. Triasol somsa čoraz viac. Do očí mi súpal tlak. Slzy. Nechcel som plakať. Nenávidel som, keď ľudia plačú, aby som ich ušetril. No väčšmi som nenávidel, keď som plakal ja! Hambil som sa za zato. Slzy prejavujú strach, neschopnosť a bolesť. Teraz ma to bralo znovu. Ale nepodarilo sa mi to. Nevyhral som. Bolo to mocnejšie. Premohlo ma to. Zviezol som sa k zemi. Z očí mi tiekli dva potôčiky sĺz. Tiekli mi po tvári. Po lícach. Bránil som sa. Nechcel som plakať. Nechcel.
.......
Niekto ma držal. Ten pach som poznal. Bol to Iruka. Držal ma v objatí. V pevnom, ale v jemnom objatí. Bol to on, kto ma dražal v objatí, nie Kyuubi-sama. Bol to on, koho som cítil, nie Kyuubiho-sama. Bol to on, kto mi šepkal do ucha, že bude všetko v poriadku, nie Kyuubi-sama. Pochopil som rozdiel medzi Irukom a Kyuubim-sama. Kyuubi-sama je môj pán, Iruka je ten, kto má rád. Kto ma miluje. Kto ma ochraňuje.
Spomenul som si dnešný incident v lese. Ja som sa bránil, snažil sa ujsť. No on ma pevne držal. Nechcel aby som ušiel. Ale prečo? Prečo nechcel aby som ušiel. Načo mu to bolo? Načo mu bolo, aby mi zabránil útek. Načo?

Zvieral ma v objatí. Dobre, prvý som ho objal ja, ale on ma hneď uchopil do silných klieští. Zvieral ma pevne. Nechcel ma pustiť.
Ešte predtým ako sa rozplakal, som videl, ako triasol. Bojoval sám so svojimi citmi. City, ktoré boli a stále sú preňho neprípustné. Strach, bolesť, ľútosť, odpustenie a najdôležitejší z nich – láska. Nevie sa báť, nevie odpustiť, nevie milovať. Bolesť znáša, ale nemáva tvár, akú mávajú ostatný, keď ich niečo bolí. Kamenná tvár. Tak sa dá nazvať Narutova maska, ktorú nosí na tvári.
Teraz na jeho tvári trónili slzy. Slzy netiekli v potôčikoch. Štyri vodopády sĺz.
„P-prečo?“ začul som tichulinkú otázku.
„Pretože ťa mám rád,“ odpovedal som.
Trošku sa pomrvil a pozrel sa na mňa svojimi teraz veľkými modrými očami. Tie prekrásne oči. Väčšinou vždy zakryté kapucňou.
Otočil pohľad doprava, na miesto kde som sedel. Teraz mal dokonalý výhľad na to, čo som vtedy zvieral v rukách. Jeho najobľúbenejšia hračka, keď bol malý. Malý plyšový baranček. Prvá hračka, ktorú som mu kúpil. Keď som mu ju dal, hneď ju začal objímať. A nechcel ho vôbec pustiť z ruky. Keď spal, keď jedol, keď sme boli na prechádzke, vždy ho mal pri sebe. Potom ho tu zabudol, keď ho odo mňa vysťahovali a dali mu vlastný byt.
„Iruka, to si mi kúpil ty, keď si sa o mňa staral?“ spýtal sa.
„Hej. Keď ti dali byt, tak si hotu zabudol.“
„Aha.“
„Už ste skončili?“ preťal miestosť ostrý hlas.
Samozrejme Kyuubi. Pozrel som naňho.
„Čo je?!“ spýtal sa ma. „Je to trochu trápne, nič viac.“
Naruto sa postavil. V očiach mal stále lesk, ale úsmev sa vytratil.
„Na-naruto?“
„Dajte si dole tričko,“ povedal.
„Čo?“ nechápal som.
„Dajte si dole tričko,“ zopakoval.
Najprv som sa naňho nedôverčivo pozeral až som si ho nakoniec dal dole. Naruto sa na mňa chvíľu pozeral. Potom si z pravej dlane dal dole obväz. Nič tam nebolo. Zrazu si oblizol celú dlaň.
Položil mi ju na miesto srdca.
Pocítil som jemné bodanie. Keď odtiahol ruku, mal na nej znak. Polovica znaku rovnováhy. Jang. Len s malým rozdielom. Namiesto jednej bodky, boli tri.
„Ochrana,“ hlesol Naruto.
„Ochrana?“
„Moji summoni si nevedia predstaviť, že by ma nejaký človek mal rád, prípadne miloval. Tento znak je akotaká ochrana pred tým, aby vás zabili. Sú totiž ochotní obetovať svoje životy, aby ma chránili. Ja ale ochranu nepotrebujem. Sú rovnako označení, no len na pravej ruke.
Niekedy vás tam vezmem, aby si zvykli na nejakého človeka. Len vtedy si budete musieť obliecť, niečo aby ste mohli rýchlo ukázať ten znak,“ vysvetľoval, ako keby to bola samozrejmosť.
„A hlavne. Iruka, nesmieš o nás nikomu povedať. Keby si to spravil, Naruto by nemal zľutovanie. Zabil by ťa na mieste,“ dodal Kyuubi.
Nasucho som preglgol.
Zdvihol som obe ruky.
„Sľubujem, že nič nepoviem,“ povedal som.
Kyuubi sa začal vyparovať. Mizol tak rýchlo, že som stačil len žmurknúť, už tam nebol. Naruto si obliekol mikinu a vybral sa k dverám.
„Ešte než odídem. Iruka-san, Arigato Gozai Mashita [Arigató Gozajmašta].“
A zmizol aj on.
Posledné slová mi zneli v hlave.
Arigato Gozaj Mashita, teda Ďakujem veľmi pekne.

Prvý označený z ľudského rodu. Musím Narutovi tlieskať. Vidím na ňom, že má Iruku rád. Lenže to nechce dať najavo. Ten malý nezbedník.
Hlavou mi lieta Iruka. Čo s ním, keď Naruto nevydrží a zaspí spánkom smrti. Ako Jinchuurikiho ho vôbec nechcem, aj keď, bol by dobrý.
Netuším čo sa Narutovi stane, keď podľahne. Len dúfam, že jeho duša neodíde. Aj keby sa nejako zmenil, dušu musí mať rovnakú.
Radšej som zahnal myšlienky na budúcnosť. Musíme sa sústrediť na súčasnosť. Na naše plány.
Ležal som v mojom hyperpriestrannom príbytku. Po chvíli ma to prestalo baviť. Začal som sa prevaľovať z boka na bok.
„Kyuubi-samaaaa!!!!!! Prosím prestaňte!!!!“ ozýval sa po priestore Narutov hlas.
„Prečooo?“ škodoradostne som sa spýtal.
„Robí sa mi zle. A nechcem sa povracať,“ odpovedal.
„Ale ja sa nudííííím!“ oznámil som mu.
„Pekne vás prosím. Prestaňte!“ volal.
„Dobre, prestanem. Ale keď prídeme domov, budem sa môcť s tebou hrať a ty nebudeš odporovať, súhlasíš?“ navrhol som.
Chvíľa ticha. Naruto premýšľa nad mojím návrhom.
„Dobre, platí,“ vzdychol si.
Desať minút som zase čakal a nudil sa. Mne je tak dlho. Neskutočné toto čakanie.
Zrazu z jednej chodby vyšiel Naruto.
Hranie pre mňa znamená, že sa Naruto oblečie len do širokých plátenných červených nohavíc a v jednej ruke drží čierny vejár s červeným plameňom. Bez obväzov. Teraz bolo jeho jazvy úžasne vidieť.
„Si rozkošný ako vždy,“ usmial som sa.
Keďže nemohol odvrávať, nedovolil si ani ceknúť. Sadol si do seizy a uklonil sa.
„Použil si Genjutsu?“ spýtal som sa.
„Hai.“
„Môžeš začať.“
Naruto spojil ruky do pečate tigra. Začal z neho stúpať modrý opar. Narutova chakra. Vždy som v úžase, keď to robí. Chakru dokáže vyformovať do rôznych obrazcov, postáv, tvarov a mnoho daľších podôb. Teraz nadobudli podobu ľudí. Neboli to ostré postavy. Len hlavy a trup. Viseli vo vyduchu.
Upriamil som pozornosť na Naruta.
Postavy začali hrať. S prvými tónmi sa pohol aj Naruto. Pomaly sa postavil. Ako melódia hlasnela, pridal sa k nej aj hlas. Chlapčenský mladý hlas. Do toho rytmu sa Naruto pohyboval. Hýbal sa ladne a elegantne. Poskakoval na špičkách. Jeho tanec bol prekrásny. Keby začal tancovať medzi ľudmi, nevedeli by z neho spustiť oči.
Spev aj hudba prešli do rýchlejšieho tempa. Naruto prešiel do jeho tanca ohňa. Pustil vejár. V rukách sa mu rozhorel oheň.
Naraz ale zhasol. To sa mu nikdy nestalo. Aby mu zhasol oheň.
„Na...“ nestihol som dopovedať a Naruto už bol na zemi.
Okolo jeho hlavy sa rozširovala mláka červená ako kašmír. Znova sa mu do žalúdka dostala krv.
Natiahol som labu a jemne som ho chytil. Položil som si ho na druhú labu a začal som mu oblizovať chrbát. Raz v minulosti som totiž videl divoké zviera ako oblizuje druhé, ktorému niečo bolo. To oblizované za niekoľko minút prestalo chrčať, postavilo sa a odbehlo preč.
Tento spôsob sa aj osvedčil. Naruto prestal chrapľavo kašlať a posadil sa.
„Ospravedlňujem sa,“ povedal a uklonil sa.
„Nemusíš sa ospravedlňovať. Je to moja chyba. Nemal som ťa žiadať, aby si tancoval. Mali sme si radšej zahrať shogi. Tam by si aspoň nedostal znovu bolesti.“
„Nič ma nebolí,“ povedal a udrel si päsťou do hrude.
Nato mu z úst vystrekla trocha krvi.
„Vážne?“ zapochyboval som.
Prevrátil oči.
„Naruto, pokiaľ sa budeš namáhať, tvoj čas vyprší skôr, než dosiahneš pätnásť rokov. Keď budeš pridelený do nejakého týmu, mal by si nechať to najťahšie nechať na ostatných...“
„Nie! Prepáčte, ale s týmto s vami nesúhlasím. Budem to robiť tak, že nech oni urobia ľahšie misie a v ťahších im ukážem akí sú zbytoční. Oni sa budú namáhať so silným protivníkom, ktorého by som ja porazil len s jednou rukou,“ povedal Naruto.
„Dobre, máš pravdu. Ale...“
„Viem.“
„Veď som nič nepovedal.“
„Vedel som, čo chcete povedať.“
„Čo som chcel povedať?“
„Netuším,“ povedal Naruto nevinne a rovnako nevinne sa usmial.
„Ty malý.“
Naruto si inštinktívne zakryl hlavu rukami. Nemusel. Začal som sa rehotať. To nakazilo aj Naruta. Obaja sme nachvíľu prestali, pozreli na seba a vzikla nová vlna smiechu.
„Kyuubi-sama, čo tak si zahrať shogi?“ spýtal sa Naruto.
„Dobre, ale keď prehráš, urobíš čo ti poviem,“ povedal som.
„Platí.“
A začali sme hrať.