Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 8

Lúč slnka pomedzi záclony dopadol na moje líce. Vstala som. Je pondelok. Dnes máme skúšky. Konečne sa zo mňa stane ninja. Kage Bushin no Jutsu viem dokonale. Žiadna baba sa mi nevyrovná. A potom sa možno dostanem do týmu spolu so Sasukem. Obliekla som sa, dala si ľahké raňajky, rozlúčila sa s mamou a vyšla som z domu. Ponáhľala som sa do Akadémie, chcela som byť medzi prvými v triede.
Posledné dva mesiace sa diali dosť čudné veci. Učiteľov odvolávali z hodín, kvôli nejakým vraždám, ktorých sa spáchalo veľmi veľa. Mama ma už tri týždne nechcela pustiť cez víkend von. Bojí sa o mňa. Ani sa jej nedivím. Na jej mieste by som sa bála aj ja. Bola som pri Akadémii. Vošla som dnu. Vtedy ma ovanulo neznesiteľné teplo. Vzduch sa mi vlnil pred očami. Presne ako pred šiestimi rokmi, keď sa Naruto tak zmenil.
S častými prestávkami pri oknách som sa dostala do triedy. Keď som do nej vchádzala, zrazila som sa s niekým, kto unáhlene opúšťal triedu. S prekvapením som uvidela Naruta. Ponáhľal sa niekam. Rozhodla som sa ho prenasledovať. Bol rýchly. Cestou sa ku mne pridala Ino.
Naruto bežal na záchod. S Ino sme sa usmiali. Rozhodne musel mať zápchu, alebo niečo také. Zabuchol nám záchodové dvere pred nosom. Ino sa pozrela na mňa. Dala som ruky do pečate a premenila sa na nejakého chalana. Ino spravila to isté. Otvorili sme dvere od WC. Zbadali sme Narutove nohy. Postavili sme sa pred dvere kabínky. Bolo zvláštne, že Naruto kľačal. Potom sa ozval nepríjemný zvuk. Niečo medzi kašlaním a lapaním po dychu. Vracal. Takže musel niečo zjesť a prišlo mu zle.
Radšej sme obe vypochodovali z chalanských WC. Chvíľu sme len tak čakali, potom sme sa vybrali do triedy. Predtým sme ešte zrušili Henge. Vracali sme sa do triedy. Už sme boli skoro v nej, keď nás niekto od dverí odstrčil. Nebol to nikto iný ako Naruto.
„Hej! Čo si akože myslíš, že robíš?!“ skríkla som naňho.
Úplne ma odignoroval a sadol si na svoje miesto.
„Mal by si im ospravedlniť. Nie, počkať! Ty sa nevieš ospravedlniť, ty emák!“ ozval sa Sasuke.
Naruto naňho pozrel. Všetci sme stuhli. Jeho oči boli doširoka otvorené.
„Vravel si niečo?“ spýtal sa syčivým hlasom.
„Si v pohode?“ zaplietol sa do rozhovoru Kiba.
Naruto vrátil pohľad späť na svoje nohy. A nech sme sa ho pýtali akokoľvek, ignoroval nás.

Konečne do triedy vošli skúšajúci. Bol to Iruka a Mizuki. Sadli si za katedru. Mizuki-sensei mal zoznam mien. Začali sa maturitné skúšky.
Nervózne som sa vrtela na mieste. Nevedela som sa dočkať, kedy prečítajú moje meno.
„Haruno Sakura.“
Postavila som sa. Prešla som okolo Ino, tá mi zdvihla palec. Spoločné prenasledovanie Naruta z nás na dnes spravilo kamarátkami. Zastala som pred katedrou. Iruka mi pokynul, aby som začala. Složila som potrebné pečate a zvolala som: „Bushin no Jutsu!“
Okolo mňa sa objavilo šesť klonov. Podarilo sa. Som kunoichi. Jupí!!!
Dostala som čelenku a vrátila sa na miesto.
Išli ďalší. Darilo sa aj im. Sasuke spravil klony bez jedinej chybičky. Bol úžasný. Asi najlepší zo všetkých.
Prišiel rad na Naruta. Postavil sa a zastavil sa až pri katedre. Spravil pečate neskutočnou rýchlosťou a „Bushin no Jutsu“ len zašepkal.
Nič sa nedialo. Nikde žiadne klony. Niektorý novopečatení ninjovia sa uškrnuli. Ani ja, ani Sasuke sme sa nemohli vyhnúť úškľabku. Nepodarilo sa mu to. Dokonale sa strápnil. Dlho sa tváril, že je majster vo všetkom, ale ani tú najľahšiu techniku nezvládol.
Naruto zdvihol pravačku. Luskol prstami. Zrazu sa z rozličných miest triedy ozval šum. Len som žmurkla a pri Narutovi stálo osem jeho klonov. Osem! A všetky boli úplne rovnaké ako Naruto! On to spravil. Spravil maturitu. Stal sa ninjom. Pozeral sa na nás pohľadom: Spravil som to len ja, nikto iný. Lepšie som sa pozrela na klony. Každý sa tváril inak. Žiadny sa síce neusmieval, ale mal iný výraz. To je ono! Každý klon mal vlastnú osobnosť! Takýmto typom klonov sa hovorí dokonalý klon. Dokonalé klony dokáže vytvoriť veľmi skúsený ninja. Ako ho mohol vytvoriť Naruto??? Žeby bol lepší než sme si mysleli? Alebo mal len pekelné šťastie? V tom prípade by nevytvoril osem klonov, ale len jedného. To mi tú záhadu zužuje na jedinú možnosť. Naruto je tajne vytrénovaný. Na chvíľu som si ho predstavila, ako sa usiluje spraviť tisíc kľukov.
Medzitým si vzal od Iruky čelenku a sadol si na miesto. Zvyšok skúšok sa nevenoval nikomu, len svojej záhadnej knižke.
„Blahoželáme všetkým, ktorí úspešne zvládli maturitné skúšky!“ povedal Iruka a Mizuki naraz.
Naruto, samozrejme, vyrazil z triedy ako prvý.

Naruto ma veľmi prekvapil. Vyvolal osem klonov. A k tomu dokonalých. Je ešte lepší než som si myslel. Trápi ma len jedna vec. A to tá, že sa odmieta normálne rozprávať s ostatnými. Ignoruje ich, chová sa k nim ako keby boli vzduch. Naschvál do nich naráža, prípadne ich uráža alebo sa im vyhráža. Napríklad raz, keď mal deväť rokov, mu jeden chlapec chcel rozviazať obväz na ruke. Vtedy ho Naruto prehodil cez rameno a začal mlátiť. Keď sa nám ho podarilo od chlapca odtrhnúť, chlapec mal na tvári len jednu jedinú ranu. No vedľa chlapcovej hlavy bola poriadne hlboká diera veľkosti zaťatej päste. Naruto ho udrel raz a zvyšok rán schytala dlážka. Pozrel som na jeho ruku. Hánky mal poriadne odreté, tiekla z nich krv. Povedal som mu, aby mi ukázal zranenú ruku. Najprv nechcel, tak som mu ju chytil a pritiahol si ju k sebe. Bolo to ešte horšie, než sa zdalo. V ranách bolo plno triesok. Odviedol som ho bokom. Čupol som si a začal vyberať triesky.

Ako Iruka vyberal triesky z rán, Naruto sa vyhýbal priamemu očnému kontaktu. Každá trieska ho bolela. Aby nezačal sykať od bolesti, zakusol sa do predlaktia ľavej ruky. Ale nedokázal bolesť z hánok prekryť bolesťou z kusnutia. Zaryl sa zubami hlbšie do ruky. Až začala stekať krv. Prvá kvapka krvi dopadla na Irukovu ruku.
Zdvihol pohľad.
„Preboha, Naruto! To nesmieš robiť! Môžeš si prehrýzť žilu!“ potichu ho zahriakol.
Žiadna odpoveď. Pozrel sa mu do očí. Rýchlo svoj pohľad presunul inde. Ale zbadal to. Zbadal tie priesvitné kvapky v kútikoch jeho očí. Aj ten bolestivý pohľad.
„Bolí ťa to?“ spýtal sa potichu.
Znova žiadna odpoveď.
Pozrel na ruku. Ešte päť triesok, veľkých ako ihla na šitie. Pomaly ich vybral. Jednu po druhej. Ku kvapkám krvi sa pridali prvé kvapky sĺz. Znova sa zadíval na Naruta. Po lícach mu stekali slzy veľké ani fazuľa.
„Nemusíš plakať. Už tam nemáš nič,“ povedal Iruka a potľapkal Naruta po hlave.
Vytiahol obväz a hánky jemne obviazal.
„Ukáž mi tú druhú ruku,“ požiadal Iruka.
Naruto mu ju podal. Dokonalé odtlačky zubov. Príliš hlboko. No nielen ten odtlačok tam bol. Boli tam ďalšie, rovnakej veľkosti.
„Ty si sa hrýzol častejšie?“
Nebadateľne prikývol.
„Nemal by si to robiť.“
Iruka mu obviazal aj druhú ruku.
„Ďakujem,“ zašepkal Naruto.

Presne tak to bolo. Bolo to prvý a posledný raz, čo som Naruta videl plakať. No vtedy bol tak zlatý. A prvý raz sa mi poďakoval za pomoc. Odvtedy som to slovíčko nepočul ani raz, druhý raz to bolo minulý týždeň v piatok.
Zo spomienok ma vytrhol Mizuki.
„No, tak to by sme mali. Čo takto zájsť do nejakej dobrej reštaurácie?!“ zvolal Mizuki.
Súhlasil som.
Cestou tam sme minuli pár novopečatených ninjov, ako oslavujú. Konečne sme došli na miesto. Samozrejme, to bola Mizukiho najobľúbenejšia reštaurácia a moja najnenávidenejšia.
„Mizuki, práve som si na niečo spomenul. Musím to vybaviť. Inokedy,“ povedal som a zmizol.
Rozhodol som sa ísť k bráne. Vracali sa mi spomienky z doby, keď som bol ešte len Genin. Boli to krásne časy.
Pozrel som na oblohu. Skoro žiaden mráčik. Slnko pieklo. Presne ako v lete, len s menším rozdielom, že bol apríl. Veď apríl je mesiac bláznov.
Zbadal som Naruta. Preskočil ponad bránu a vydal sa do lesa. Rozhodol som sa ho nasledovať.
Bol pekne rýchly. Ale držal som sa z ním tri metre. Asi päť kilometrov od Konohy zastal. Schoval som sa medzi konáre stromov. Mal som naňho veľmi dobrý výhľad.
Vytiahol čelenku. Kovovú časť vytrhol, látku odhodil. Vytrhnutú časť si pripevnil na kapucňu. Potom si ľahol na zem.
Už-už som sa chcel otočiť, keď som zbadal, že sa prudko zvinul. Prevalil sa na brucho a podoprel sa rukami. Chvíľočku sa nič nedialo. Zrazu ďalší prudké stiahnutie brucha a Naruto začal vracať. Niečo medzi kašlaním, vracaním a lapaním po dychu. To, čo mu vytekalo z úst neboli zvratky, ale.....krv. jeho krv. Zoskočil som zo stromu a rozbehol sa k nemu.
.....
Bol som pri ňom. Držal som ho. On sa mi vzpieral. Chcel odo mňa ujsť. Pritom mu tieklo z úst viac krvi. Krv začala tiecť aj z nosa. Musel som urobiť jedinú vec. Posadil som sa, nohy som prekrížil pred brucho, jednou rukou som mu zakliesnil ľavú ruku a hruď, voľnou rukou som ho chytil za vystretú pravačku a jemne je stiahol. (Tí, ktorí už držali vzpierajúcu mačku, vedia o čom hovorím.)
O pár sekúnd som bol celý od krvi.
„Ššššš. Všetko bude dobré. Neboj sa. Neublížim ti. Všetko sa upokojí. Prosím, Naruto. Prosím,“ šepkal som mu do ucha.
Naruto kňučal ako zranený pes. Postupne sa začal upokojovať. Ochabol. Jemne som ho pretočil na chrbát, tvárou ku mne. Z úst mu neustále vytekali dva tenké pramienky krvi. Rovnako aj z nosa. Narutova tvár mala vyčerpaný výraz. Pohľad upieral na mňa. Cez privreté viečka ma rozhodne videl rozmazane.
„I-iruka-sensei???“ zašepkal.
„Šššššš. Už je dobre. Je dobre,“ povedal som potichu.
Naruto pohyboval perami. Nepočul som ho. Naklonil som k nemu tvár. To, čo spravil, som nečakal. Niečo vlhké mi prešlo po líci. On ma oblizol. Ako pes. Pozrel som naňho. Na perách sa črtal jemný úsmev. Prvýkrát od toho dňa. Skutočný úsmev.
Postavil som sa.
„Pôjdeme ku mne, dobre?“ spýtal som sa ho.
Prikývol. Nič viac, nič menej.
Rozbehol som sa späť ku Konohe. Kútikom oka som ale stále sledoval Naruta. Čím sme boli bližšie ku bráne, tým viac jeho tvár smutnela.
Preskočili sme ponad bránu, ďalej sme skákali po strechách domov. Nakoniec som zastal pred dverami môjho bytu.
Vošli sme dnu a okamžite som zamkol. Hneď som to nasmeroval do kúpeľne, aby som Naruta zbavil všetkej zaschnutej krvi.
„Môžem to spraviť sám?“ spýtal sa ma.
„Si si istý?“
Prikývol.
Vyšiel som z kúpeľne. Pre istotu som bol pred dverami, keby sa niečo stalo. Vyzliekol som si vestu. Tá príval krvi schytala najviac.
„Do.......!!!“ ozvalo sa z kúpeľne.
Vletel som dnu. Naruto ležal roztiahnutý v celej svojej dĺžke. Jediné čo si stihol na seba obliecť, boli nohavice. Pomohol som vstať.
Teraz som si všimol obväz na jeho hrudi. Previazaný cez prsia a ľavé rameno.
„Naruto, čo sa ti stalo?“ spýtal som sa.
„Zakopol som,“ povedal.
„Na to som sa nepýtal. Myslel som tvoju hruď. Čo sa ti stalo?“
„To tam mám odjakživa.“
Vyviedol som ho z kúpeľne. Hneď ako sme prešli do stredu spálne spojenej s jedálňou, posadil sa. Spýtavo som sa naňho zahľadel.
„Bolia ma nohy,“ povedal.
Prešiel som okolo neho do kuchyne. Otvoril som skrinku, že vyberiem poháre. Narazil som na prvý, druhý som nejako nevedel nájsť. Keď som konečne niečo vytiahol a pozrel na to, uvedomil som si, ako ten čas letí. V ruke dom držal dojčenskú fľašu. Spomenul som si na to bábätko, ktoré tu spávalo so mnou. Tie časy sú už dávno preč.
„Iruka?“ ozvalo sa za mnou.
Otočil som sa. Pozeral sa na mňa nechápavým pohľadom.
„To patrilo vám?“ spýtal sa.
„Nie,“ pokrútil som hlavou. „To patrilo tebe.“
„Mne?“
„Keď si bol ešte celkom maličký. Staral som sa o teba.“
Vybral som druhý pohár a za Narutom.
Posadil som sa oproti nemu. On sa pozeral do zeme.
„Naruto, deje sa niečo?“ spýtal som sa ho.
Zložil ruky do pečate. Z tela mu začala unikať chakra. Formovala sa do veľmi známej podoby. S veľmi známou farbou. S nepresným počtom chvostov.
„Naruto, ty.... Čo to robíš?“ premkol ma strach.
Pozrel na mňa. Na perách mal úsmev.
„Iruka-sensei. Chcem vám povedať tajomstvo,“ usmial sa ešte viac.
„Zdravím ťa, Iruka,“ povedal deväťchvostý líščí démon, Kyuubi no Yokou.
Teda len päťchvostý.
No aj tak to bolo nepochopiteľné. Ako?

Keď som sa zjavil pred Irukom, ten skamenel od strachu.
„Rád ti to vysvetlím,“ povedal som.
A začal som rozprávať. Všetko, čo sa dialo s Narutom od môjho zapečatenia, až po dnešný deň. Iruka sa začal byť pokojnejší, s Narutom to ani nehlo. Teda len ten začiatok, keď som hovoril, že Iruka bol jediný, kto ho mal úprimne rád. Jediný, kto sa oňho s láskou staral. Nakoniec som spomenul dnešný krvavý incident. Vysvetlil som Irukovi, čo sa deje s Narutovým telom. On sa hneď spýtal, či sa s tým nedá niečo robiť. Keby sa niečo dalo, tak by som to hneď spravil.
„Iruka, záleží ti na Narutovi?“ spýtal som sa ho.
„Samozrejme, že mi na ňom záleží. Je ako môj sy...“ zasekol sa.
Vedel som, že má na mysli syn. Chápal som ho. Naruto je aj pre mňa ako syn. Zbožňujem ho. Ale ja som preňho pánom. On plní moje príkazy, niekedy si príkazy dá sám.
„Je pre teba ako syn?“ spýtal som sa znovu.
„Áno. Naruto je pre mňa ako syn.“
Menovaný sa k nemu presunul. Obtrel si hlavu o jeho plece a zavrčal. On ho mal rád.
„Naruto,“ zamrmlal som.
Asi ma prepočul, pretože začal Irukovi oblizovať tvár.
„Naruto,“ povedal som hlasnejšie.
Zjavne žiaden účinok, pretože mu pre zmenu začal oblizovať pravú dlaň.
„Naruto, daj si pohov!“ zreval som.
Konečne sa od Iruky odtiahol.
„Prečo sa teraz choval ako pes?“ nechápal Iruka.
„Po prvé: začínajú sa v ňom prebúdzať zvieracie pudy, po druhé: keďže líška je psovitá šelma, preto sa chová ako pes. Pokiaľ sa chceš spýtať či by sa s tým nedalo niečo robiť, odpoveď je áno dá, musíš v ňom obnoviť ľudské pudy. Plus chová sa tak, pre nedostatok krvi,“ vysvetlil som.
Naruto sa znova začal dobývať k Irukovej tvári.
„Nie, Naruto. Toto sa nerobí. Pokiaľ chceš niekomu prejaviť to, že ho máš rád, chyť ho za ruku,“ povedal Iruka.
Naruto sa stiahol. Oboma rukami chytil Irukovu pravú ruku.
Spokojne som prikývol. Iruka je ten pravý. Keď nadíde ten deň, keď to Narutovo telo nevydrží, Iruka bude na tú úlohu ako stvorený.
„Naruto, nechcel by si predstaviť Iruku svojim priateľom?“ spýtal som sa ho.
„Nie.“
„Prečo?“
„Nie sú pripravení na to, aby zistili, že mám medzi ľuďmi niekoho, kto ma má rád. Myslia si, že ma všetci nenávidia.“
Chvíľa ticha. Trošku trápna. Rozhodol som sa ju prerušiť.
„A teraz sme rodina!!!!“ zasmial som sa.
Naruto sa začal smiať tiež.
„Nechápem prečo ťa všetci považujú za zlého. Stačí ťa len treba spoznať a je jasné, že si milý,“ povedal Iruka a rozosmial sa tiež.
Máš pravdu, ale mám aj svoje chvíľky, pomyslel som si.