Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 10

„Nuda. Nuda. Je tu nudaaaa!!!“ zreval som na celú dedinu.
„Zavri tú papuľu!!!“ zreval niekto z najbližšieho domu.
Namosúrene som vypochodoval východnou bránou. Pobral som sa domov.
Keď tu nie je Aniki, je tu nuda. Naposledy bol u nás v pondelok. Utorok prešiel ako voda a dnes je streda. Strašná nuda. Neviem, čo mám robiť. Neviem, kam mám ísť. Neviem nič.
Asi po pätnástich minútach som prišiel do malého domčeka z dreva. Dočasne používaný prístrešok.
„Shiro-kun!“ dvojhlasne sa ozvalo zvnútra. „Nazdar doma, braček!“
„Ao, Midori! Jak je?!“
„Nuda. Ako vždy,“ zaznela dvojhlasná odpoveď.
„Pravda.“
Vyšli von. Dvaja lišiaci, rovnako veľký ako ja, rovnako vyzerajúci ako ja.
„Nepôjdeme sa nejako zabaviť?“ spýtal som sa ich.
„Jupí!!“ zvískli.
Vydali sme sa späť do dediny. Išiel som za svojimi bratmi. Za to, že tu sú tu, vďačím Anikimu. On ich totiž našiel odkopnutých neďaleko nejakého zbohatlíckeho domu. Aniki ich vzal a priniesol sem, kde ich ošetrili. Potom ich aj so mnou mal na starosti.
Prečo ich nazval Ao a Midori, bolo kvôli materským znamienkam na prednej pravej labe. Ja mám rovnaké len v šedej farbe.
Asi také tri metre od prvých domov dediny, nás ovalila hudba. Veselá, rytmická a hrozne otravná. O pár krokov ďalej sme narazili na vcelku početnú skupinu takzvaných ľudí. V jej strede poskakovali tri dievčatá. Naše najväčšie rivalky. Tak ako my aj oni boli trojčatá, lenže boli normálne. Pod zmyslom normálny sme si s bratmi označili tých, ktorí nemajú žiadne znamienka. Čiže všetci, až na Hakshaku-okakuru a jeho vnuka, budúceho okakuru.
Snažili sme okolo nich prejsť, čo najnenápadnejšie, len aby si nás nevšimli. No na našu večnú smolu, práve sa navzájom vyhadzovali do vzduchu tak si nás, samozrejme všimli. Hudba okamžite stíchla a ľudia sa rozpŕchli.
„Ale, koho to tu máme? Biele trojičky? Čo tu robíte?“ pýtali sa jedna cez druhú.
„To vás nemusí zaujímať!“ vyštekol som na nich.
„Samozrejme, ozýva sa najmúdrejší. Nemysli si, že keď si Narutov obľúbenec, môžeš nám hovoriť, čo máme a čo nemáme robiť,“osopila sa na mňa hlavná z trojice.
Bara, Deijī a Suisen. V preklade ruža, sedmokráska a narcis. Vážne super mená. Čo ich rodičia milujú kvety natoľko, že vlastné deti po nich nazvali? Ja by som sa tak nechcel volať ani za svet.
Škaredo som na nich pozrel. Ao a Midori tiež
„Čo? Vĺčikovia sa nám naštvali?“ smiala sa Bara.
Rozhodne aj bratia sa mykli. Na označenie vĺčikovia reagujeme ako na urážku. Začali sme sa triasť.
„Zopakuj to!“ precedil som pomedzi zuby.
„S radosťou, vĺčikovia,“ zasmiala sa Deijī.
Napravo odo mňa som zachytil malý pohyb. Ao sa viditeľne triasol.
„Ešte raz nás tak nazvete, prisahám, že vám niečo zlé urobím,“ zašepkal.
„Čo si hovoril, vĺčik? Nepočuli sme ťa dobre,“ začala sa smiať Suisen.
Neskoro som zareagoval. Ja aj Midori. Ao sa s hrozivým štekotom rozbehol na trojičky. Skrčil sa a skočil. Bol to mocný skok. Ao chvíľu akoby zamrzol vo vzduchu. Potom prudko dopadol na predné, neskôr na zadné laby. Prikrčil sa k zemi a pomali šiel k trojičkám.
Trojičky a ani ja s Midorim, sme vôbec netušili, že Ao zareaguje až takto prehnane divoko.
Z úst mu tiekli sliny. Jeho preskrásne sivomodré oči boli privreté. Uši mal slopené.
„A-ao?“ zaskučal Midori.
Pozrel som naňho. Aj on bol prikrčený, uši slopené a chvost medzi nohami. Bál sa. Od strachu sa celý triasol. Takto som Midoriho ešte nevidel. Vždy bol obeť posmievačiek a šikanovania. Odvtedy mal zdržanlivú povahu. Asi to bolo aj tým, že podstatou jeho chakry je Doton, ktorý sa podľa jeho logiky nehodí môjmu Futonu a Aovho Siutonu. Ale vždy keď sa objavil Aniki, začal sa chovať ako ja a Ao. Sebavedome.
„Ao! Čo sa to, dopekla, s tebou deje?!“ zreval som.
„Neodpustím. Neodpustím im. Urazili nás. Nazvali nás tak,“ syčal.
„Sh-shi-shiro, j-ja s-s-s-sa bo-bojím. M-mám s-s-strach,“ Midori sa rozplakal.
Ao sa strhol. Otočil za nami hlavu. V jeho očiach bolo vidieť zmenu. Videl som v nich dva pocity. Ľútosť a zdesenie.
„Tatííííí!!!!“ zrevala odrazu Bara.
Zo vzduchu sa znieslo niekoľko osôb. Piati muži.
„Kto sa opovážil ublížiť mojim kvetinkám?!“ skríkol jeden, zrejme ich otec.
Keby bolo možné, na hlave mi naskočí obrovská kvapka. Toto bolo trápne.
„Ao! Ako si mohol?!“ povedal druhý.
Rozbehol som sa k nemu.
„Nechajte môjho brata na pokoji!!“ zreval som a skočil som medzi nich.
Začal som cúvať. Ao tiež. Stiahol chvost medzi nohy. Potom sa rýchlo obrátil a začal utekať. No neutiekol ďaleko. Do cesty sa mu postavil.........Aniki.
„A-aniki?“ zašepkal Ao.
„Čo sa to tu, dopekla, deje?“ spýtal sa mrzutým hlasom.
Nevyzeral tak ako zvyčajne. Na jeho tvári nebol milý úsmev. Teraz mal tvár zamračenú. Na hlave mal kapucňu. Tú, keď je u nás, nemáva na hlave.
„Prišiel som sem, aby som oznámil svojim summom v uvodzovkách super správu,“ zaškeril sa, ale hneď sa znovu zamračil. „A namiesto vysmiatych líšok, narazím na začínajúcu hádku. Pokiaľ sa nemáte radi, tak sa IGNORUJTE!!!“
Nastalo ticho. Všetky hlavy boli otočené na Anikiho.
„Naruto, ty si asi nevidel, ako sa ON,“ otec trojičiek ukázal na môjho brata, „choval! Choval sa ako divoké zviera! Choval sa ako......VLK!!!“
„Áno! Bajiru má pravdu! Ao sa choval ako vlk! On je vlk! On aj jeho bratia! Všetci traja sú vlci! A vlci nie sú líšky! Sú to nepriatelia líšok!“ kričal muži jeden cez druhého.
Keďže som bol v ich blízkosti, rozhodol som sa ísť za Midorim. On sa tam ležal, hlava medzi prednými labami a skučal. Prišiel som k nemu a jemne som ho štuchol. Pozrel na mňa. Z očí mu tiekli slzy. Kývol som hlavou. Pochopil. Postavil sa a prešli sme na miesto, kde stál Ao. Aniki tam už nebol. Šťuchol som doňho. Pozrel na nás.
„Prepáčte,“ zašepkal.
Usmial som sa. Naznačil som mu hlavou smer. Prikývol. Pobrali sme sa do tieňa stromov.
Hádka bola stále hlasnejšia.
„Vlci sú nepriatelia líšok! Buť odídu sami alebo ich vyženieme!“
„TIIIIIIIICHOOOOOOOOO!!!!!!!“ zreval nejaký hlas.
Bol to Aniki. Stál na streche jedného domu. Vyzeral nahnevane. Nastalo ticho.
„N-naruto?!“
„Počul som dosť! Myslel som si, že tu bude kľud! Žiadne hádky, žiadne bitky, žiadne násilie! Mám to dosť ťažké medzi ľudmi, nepotrebujem, aby som aj tu riešil problémy takým spôsobom, ako ich riešim tam! Keď som k sebe vzal prvé líšky, tešil som sa! Tešil som sa vždy, keď som sem prišiel! Ale teraz som sklamaný! Nemyslel som si, že aj tu nastanú hádky!
Vždy keď sem prídem, nahodím silený úsmev! Prečo silený?! Pretože som stále nasratý! Nenávidím ľudí! Nenávidím ich za to, aký sú! Ako sa k sebe chovajú! A nechcem aby ste tak chovali aj vy!
Mám dva radikálne spôsoby ako riešiť problémy. Prvý, dotyčnú osobu mučím dovtedy až kým nezomrie a druhý, zabijem dotyčného okamžite. Nechcite, aby som jeden z týchto dvoch spôsobov použil a tu!“
Neveriacky sme naňho pozerali. Nastalo hrobové ticho. Opakoval som si poslednú vetu. On zabíja ľudí? Nie je to síce novinka, povedal nám to už dávnejšie, ale toto som nečakal. Že sa nám bude vyhrážať.
„A-aniki?“ zaskučal Ao a Midori súčasne.
Pozeral som mu do tváre. Prižmúrené oči, zuby zaťaté, nasratý výraz.
„Nikdy som si nemyslel, že sa vám budem musieť vyhrážať,“ povedal.
Otočil sa ku mne a mojim bratom. Zoskočil zo strechy.
„A-aniki?“ bojazlivo som sa ozval.
„Hm?“ pozrel na mňa.
„T-ty si to myslel vážne?“ spýtal som sa.
„Čo som myslel vážne?“
„T-to s tým riešením.“
„Samozrejme.......že nie,“ usmial sa. „Bol som len hrozne nasratý. Totiž som v tíme s dvoma osobami, ktoré z Konohy najviac nenávidím.“
„Ten úsmev je silený aj teraz?“
„Nie,“ začal sa smiať. „To aj všetko ostatné som si vymyslel, aby som vás vystrašil. Mali ste vidieť svoje výrazy, keď som vám to vravel.“
„Takže si si z nás len robil srandu?“ spýtal sa Ao.
„Presne.“
„A-ale to moje chovanie. Choval som sa ako vlk. To preto, lebo som vlk?“
„Nie. Nie si vlk. Ale nie si ani líška,“ zaškeril sa Aniki.
„A čo teda sme?“ spýtal som sa.
„Ste.......kríženci.......viac menej,“ povedal.
„Kríženci?“ zvolali sme všetci traja naraz. „Č-čo to znamená?“
„Znamená to, že vaša matka bola líška a váš otec vlk. Ste jednoducho zmesou ako líšky, tak vlka. Aj keď, z otca máte asi viac.“
„A čo to moje chovanie?“ spýtal sa Ao.
„Bol si len nasratý za to, ako vás ony urážali. Že je to tak, Gohaku?!“ zvolal Aniki.
„Máš úplnú pravdu, Narruto, ako vždy,“ usmial sa otec trojičiek.
Moment. Ich otec??? Myslel som si, že Gohaku má vlastné deti. Žeby mal milenku?
„Kai!“ skríkol a po odfúknutí dymu tam stál on, Gohaku.
Aj ostatný muži urobili „Kai!“ a zrazu tam stálo celé Gohakovo potomstvo. Tri dcéry a jeden syn. Všetci sa uškŕňali.
„Č-č-čo sa to deje?“ koktala Bara.
„Jednoducho, toto sme si na vás nachystali s Narutom. Chceli sme mu zlepšiť náladu, pretože prišiel už pred hodinou a keď sme videli jeho výraz na tvári, vedeli sme, že je zle. A v poslednú chvíľu ste sa, pre naše šťastie, začali hádať. Tak sme to využili,“ vysvetlil Gohaku.
„Presne! Toto mi o dosť zlepšilo náladu. Dám jednu radu: Prestaňte si ich všímať,“ povedal a pohladil nás po hlave.
„A vy, radšej choďte za svojimi rodičmi,“ otočil sa na trojičky a tie okamžite zdrhli.
„Poďme si dať niečo na jedenie!“ zvolal Gohaku.
.
.
.
Sedeli sme na obede. Jeden vedľa druhého a výborne sme sa zabávali. Aniki nám predvádzal svojich spolužiakov a učiteľov z akadémie. On sám sa síce do toho nezapájal, ale nechal prácu na klony. On sa len pozeral von oknom.
Zrazu som si všimol niečo cudzie. Aniki to mal na krku. Bol to pás nejakej látky s lesklým štítkom. Vyzeralo to zvláštne. Ale Aniki si ten štítok poťahoval a usmieval sa.
„Aniki? Čo to je?“ potichu som sa ho spýtal a ukázal na tú vec
„Ale nič. To nič nie je,“ rovnako potichu odpovedal a nahodil nevinnú tvár.
Neveril som mu. Niečo pred nami rozhodne skrýval. Zrazu sa postavil.
„Musím ísť,“ povedal a pričupol si ku mne. „Dávaj na svojich bratov pozor, hlavne na Midoriho, dobre?“
Odišiel.
No predtým som to zacítil. Dráždivú a neznámu vôňu. Bola cítiť kovom. A vychádzala Anikimu z úst. Rýchlo som lovil v pamäti, kde som o takej kovovej vôni počul. Už si vzpomínal. Povedal nám o nej Karasu. Vtedy, keď niečo krájal, sa porezal do prstu. Vtedy mi vysvetlil, čo to je.
To, čo som zacítil, bola...........krv.