Forever or never 20: Čo môžeš urobiť dnes, odlož na zajtra...

Musíme ju zachrániť!“ trval na svojom Keita.
„Ale mňa Tsunade s vami nepustí!“ sťažoval sa Daisuke. Aj on chcel ísť. Svoju schopnosť ovládol a aj s tréningom dosť pokročil.
„Nemyslím si, že by sme sa mali unáhliť ako naposledy,“ vyjadrila sa k tomu Tsunade, čo znamenalo, že nepustí ani jedného z nich, „A nepovedala som vám predsa, že vás tam už nepustím?“
„Povedali ste, že keby mal Daisuke schopnosti, tak by ste nás pustili,“ pomaly jej Keita dával najavo, že oni majú pravdu a ona nie.
„A Daisuke má schopnosti,“ dodal Šunka.
Tsunade sa musela poriadne nadýchnuť a pospomínať si. Mali pravdu. Niečo také naozaj povedala. Nezostávalo jej nič, len kapitulovať.
„Fajn! Ale dohodneme sa na celom priebehu akcie a všetko bude po mojom!“ začali výskať a objímať sa.
„Stačí!“ skríkla a zasa stáli jeden popri druhom v jej stane pred jej stolom.
„Takže,“ začal Daisuke, „Máte nejaký plán?“
„No,“ podložila si ruku pod bradu Tsunade, „jeden by tu bol.“

„Bojím sa,“ šepla Sory do noci. Spala v Sasukeho izbe a on bol taký gentleman, že jej doniesol matrac aj s perinou a vankúšom. On spal, pochopiteľne, na svojej posteli. Vlastne, len sa robil, že spí.
„Prestaň už rozprávať a spi!“ povedal a ani neotvoril oči. Stresujúca Sora bola horšia ako hyperaktívna Sora či flegmatická Sora.
„Lenže ja som príliš nervózna na to, aby som spala!“ odvrkla mu. Celé to s Hidanom a Sasorim bolo pre ňu strašne zložité.
Sasuke si vzdychol, spustil nohy z postele a tvár si zakryl rukami. „Ty si strašná!“
„Tak to ti ďakujem!“ ležala na matraci na chrbte a pozerala do stropu.
„Musíš odtiaľto odísť!“ povedal to, čo chcela Sora urobiť už dávno.
„To som už od teba počula a nedopadlo to bohvieako dobre,“ spomenula si Sora.
Sasuke sa uškrnul pod svojimi rukami, takže Sora to počula ako uchechtnutie.
„Ja som vás varoval!“
„Lebo sme ťa aj počúvali,“ usmiala sa Sora a spomenula si, ako sa hádali so Sasukem v Údolí konca.
Dobehli ho práve vtedy, keď porazil Naruta. Už sa chystal vydať za Orochimarom, ale chudáka ho zasa niekto zastavil. Hádali sa. A dosť nahlas. Keď nechcel ísť s nimi, chceli ho donútiť. Ale Sora dostala „geniálny nápad“. Nechať ho odísť, nech si ide kam chce. A potom ho nenápadne sledovať, aby zistili, kde sa nachádza Orochimarov úkryt. Kľúčové slovo však bolo nenápadne. Tesne pri úkryte spomínaného záporáka ich odhalili. Museli bojovať. Ochranka, alebo lepšie povedané gorily pri vchode, ihneď odpratala Sasukeho z cesty a tak ho už nemohli odvliecť ani násilím. Keď bojovali s gorilami, zbadali portál. Vysoký ako dospelý človek, sivý (bol z kovu predsa) s množstvom farebných tlačidiel. Rozbehli sa k nemu z posledných síl. Boj s gorilami, ktorým prichádzali na pomoc ďalšie gorily (vyzeralo úplne rovnako. Napadlo ich či ich náhodou Orochimaru nejako špeciálne, chemicky neklonuje. No čo? Všetko je možné!) ich vyčerpával. Dobehli ku portálu, aktivovali ho a skočili doň. A boli preč. Nevybojovali síce Sasukeho (čo teraz vyzerá ako dosť veľký problém, podľa toho, čo stihol napáchať), ale dostali sa po dvoch či troch (kto to má počítať?) rokoch domov. Do svojich skutočných domovov.
„Niečo vymyslíme. Môžem Itachiho požiadať, aby požiadal Peina, aby šiel Hidan na nejakú misiu a ty ujdeš,“ navrhol.
„Jasné. A tvoj monológ bude vyzerať asi takto: Čáu, brácho, Itachi! Potreboval by som od teba jednu láskavosť! Vieš, keď si mi už zabil celú moju rodinu a teraz si mi zostal len ty a Madara, čo nie je veľká výhra, mohol by si požiadať Peina, aby Hidan na chvíľu vypadol zo sídla? Vieš, moja kamoška Sora, ktorá vypadla z portálu, potrebuje nutne zdrhnúť, ale nemôže keďže Hidan ju chce ako láskavosť za to, že ju zachránil, keď ona zachránila Sasoriho a teraz už nie je kôpka dreva. Áno, je to zvláštne, ale je to tak, že Sora má superschopnosť oživiť niekoho, alebo ho zachrániť aj keď má smrť na jazyku. Nie, neboj sa! Peinovi to nebude vadiť! Znie to absurdne!“
„No,“ musel pripustiť, „Keď to hovoríš takto, tak hej!“
„Budeme musieť improvizovať,“ povedala napokon Sora, keďže ani jednému z nich sa nechcelo o tretej ráno rozmýšľať o tom ako odtiaľto vypadnúť.
„Nič iné nám v podstate nezostáva,“ povedal Sasuke, posledný krát si vzdychol, ľahol si a o chvíľu bolo počuť tiché pochrapkávanie. Nie také ako Hidanovo pílenie motorovou pílou. Sora si ľahla a rozmýšľala, ako môže niekto tak rýchlo zaspať. Ona sa furt prevaľuje so strany na stranu a nič. Vždy niekedy v noci v neurčitú hodinu zaspí. Teraz však nemohla zaspať z iného dôvodu ako obyčajná nespavosť. Bála sa. Bála sa Hidana. Nevedela, čo spraví, keď mu niečo prejde hlavou. Čudovala sa, že ho nepočuje, ako behá do sídle a hľadá ju. Už ubehlo niekoľko hodín, čo utiekla a keďže vylomila zámok tak mu dopne, že sa určite nehrá na schovávačku a nie je skrytá pod posteľou. To, že ju nehľadá, bolo pre ňu horšie ako by ju hľadal. Aspoň by vedela, že sa niečo deje. Takto to bolo akurát viac stresujúce. Nevedela čo Hidan dokáže, keď ho niekto nas*rie. A ani to nechcela vedieť. No už bolo neskoro, lebo to určite zistí. Keby zostala v izbe, možno by to bolo horšie. Pretože nevedela, čo myslel tým, že mu teraz patrí. Čo keby ju chcel dostať do postele? Čo by urobila? Určite by sa bránila, to je jasné. Ale ako dlho by sa dokázala brániť? Má síce superschopnosť, ale Hidan je nesmrteľný. Ktovie či keď môže život svojimi schopnosťami dať, či ho nimi môže aj vziať. Bola to síce zaujímavá predstava, ale podľa nej absurdná. Bolo to skrátka divné. A aby to zvládla, tak by musela trénovať. A aby to mohla trénovať, musela mať niekoho na kom by to trénovala. A kto sa už dobrovoľne podujme na to, aby na ňom niekto skúšal či má schopnosť odobrať život obyčajným bozkom? Nikto nie taký hlúpy.
A keď už bola Sora pri tých hlúpych ľuďoch, napadlo jej či sa nejako Keitovi, Šunkovi a Daisukemu podarilo odísť z tejto prekliatej diery. Asi nie. Vedela, že Keita je tvrdohlavý a nenechá ju to. Najprv ju to potešilo, keď vedela, že niekomu záleží na jej živote, na nej samotnej. No potom bola nahnevaná, lebo tým zbytočne riskujú životy.
Po dlhých úvahách zaspala.

Aj keď to bolo neočakávané, na matraci sa vyspala úžasne. I keď spánok je sám o sebe úžasný. Má však jednu chybu. I keď vlastne trvá aj niekoľko hodín, pre spáča je to len pár minúť. A ešte keď vezmeme do úvahy ten odporný zvuk, ktorý vydáva budík. A presne práve ten zvuk ju zobudil.
„Vypni to, inak ťa zabijem!“ hrozila Sasukemu.
Keď však túto jej hrozbu ignoroval päťkrát za sebou, zdvihla sa z matraca a všimla si, že Sasuke v izbe nie je. Soru to zaskočilo a hneď sa jej v hlave začali premietať hororové scenáre.
Bol tu Hidan a určite Sasukeho niekam odpratal zato, že jej pomáhal. Teraz tu niekde striehne a čaká, aby jej mohol jasne vysvetliť, čo to znamená patriť jemu. Určite to nebude veľmi príjemné. Bude na ňu kričať a možno na ňu zdvihne aj ruku. Bála sa. Zas a znova. Začali sa otvárať dvere. Sore sa to zdalo, že ten kto otvára dvere si dáva záležať, aby to bolo fakt pomaly. Určite jej chcel nahnať infarkt. Tú pomalosť si však Sora len nahovárala, lebo dvere sa na 100% otvorili normálnou rýchlosťou.
Dvere otváral Sasuke a nie nejaký kat, nájomný vrah, masový vrah alebo Hidan.
Sora si vydýchla.
„Doniesol som ti raňajky!“ energeticky zdvihol tanier, čím potvrdil to, čo povedal.
Podal jej tanier a ona si ho, ochotne, zobrala.
„Prečo si ho nevypla?“ spýtal sa jej a ukázal na budík. Úplne zabudla, že stále vydáva ten odporný zvuk. Bola taká vystresovaná a zaneprázdnená spriadaním hororových scenárov.
Nechcela dať najavo, aká je v poslednom čase vykoľajená a tak len flegmaticky pokrčila plecami a povedala: „Pri mojom šťastí by som nemala nervy na to, aby som hľadala to tlačidlo na vypínanie, a tak by som ho hodila o stenu. Nemáš začo!“
„Nemám za čo?“ nadvihol jedno čierne obočie.
„Presne tak!“ povedala mu s plnými ústami sendviča, „Nemusíš si kupovať nový budík!“
„Jáj tak!“ pochopil a keďže musel zahrať, že si raňajky (pre seba) berie hore do izby zobral si jeden „jeho“ sendvič a už aj si ho pchal do úst.
„Čo Hidan?“ spýtala sa ho medzi hltmi a tak to znelo: „Fo ivuan?“ prehltla a zopakovala, lebo sa na ňu spýtavo pozeral: „Že, čo Hidan?“
„Neviem, nebol na raňajkách,“ odvetil jej Sasuke a súkal do seba ďalší sendvič.
Sore sa tým nálada veľmi nezlepšila.

„Ten plán, čo vymyslela Tsunade sa mi nepáči!“ povedal úprimne Daisuke pri raňajkách.
„Tak prečo si jej nič nepovedal?“ spýtal sa ho Keita, ktorý stále dopĺňal chlebíčky, ktoré boli n a raňajky, keďže rýchlosťou blesku mizli v útrobách Šunku.
„Ty by si jej to povedal?“ spýtal sa ho Šunka a zapíjal asi trinásty chlebíček pomarančovým džúsom.
„Asi tiež nie,“ vzdychol si Keita a položil ďalší tanierik s raňajkami na stôl. Šunka i už- už chcel jeden zobrať, keď od Keity dostal jednu po ruke.
„Chcel by som sa aj ja najesť!“ povedal mu a radšej si zobral do ruky tri, a dobre urobil, lebo Šunka už šrotoval to, čo zostalo na tanieri. Keita len krútil hlavou.
„A prečo sa ti ten plán nepáči?“ spýtal sa Daisukeho Šunka.
„Ja neviem.....mám z toho zlý pocit.“
„Z čoho konkrétne máš zlý pocit?“ spýtal sa ho Keita, ktorý bezpečne dojedol obe tri sendviče.
„Z toho, že ten plán vymýšľala Tsunade.“
Tí dvaja sa začali smiať.
„Čo je vám smiešne?“ no tak rýchlo sa ich to spýtal, že povedal: „Čo je vám smišne?“, čo zapríčinilo, že sa začali ešte viac smiať.
„Ale no ták!“ zakvílil.
„V pohode....v pohode....prepáč, ale....nedalo sa....“ snažil sa nesmiať Keita.
Šunka ležal na zemi v kŕčovitej polohe. Keita ho kopol.
„Prestaň sa smiať! Nie je to vôbec vtipné!“ asi zabudol, že pred pár sekundami sa aj on tak smial. Alebo ho len tak naoko hrešil.
Keita sa otočil k Daisukemu.
„Buď pokojný. Tsunade je síce pravá blondína,“ uškrnul sa, „ale v Konohe je mnoho geniálnych taktikov, a jeden z nich Soru pozná,“ hovoril o Shikamarovi, „takže som presvedčený, že ten plán, či ho už vymyslela ona sama alebo spolu s nimi, starostlivo prediskutovali. A keby aj bol na nič tak je lepšie mať aspoň taký plán ako žiadny plán.“
„A keď ti to tak vadí, môžeme zájsť za Tsunade a vysvetliť jej tvoje trápenie.
Daisukeho predstava, že by išiel za Tsunade a ešte k tomu by sa aj na niečo sťažoval, desila.
„To nie je potrebné,“ rýchlo zamietal a výraze krútil hlavou, „Myslím, že to bude fajn.“
„Tak v tom prípade som rád, že sme si to vyjasnili. A teraz,“ vstal, „By sme sa mali začať pripravovať na misiu.“
„Však odchádzame až o tri dni,“ pripomenul mu šokovaný Šunka. Vždy robil veci na poslednú chvíľu a nikdy sa nechystal tak skoro.
„Ide o Soru. Musíme byť pripravení!“ trval na svojom.
„Čo môžeš urobiť dnes, odlož na zajtra!“ vyslovil Daisuke staré, dobré, krásne, užitočné príslovie.
„Presne tak!“ súhlasil Šunka, „Mladý má pravdu.
„A čo chcete celý deň robiť?“ nadvihol blond obočie Keita.
Daisuke pohotovo vhŕkol: „Trénovať! Ešte nie som taký zručný a myslím si, že by to neuškodilo.“
„Tak fajn! Ide sa trénovať!“ energicky zdvihol ruku hore Keita.
Šunka si vzdychol. Chcel povedať, že by mohli len tak leňošiť, oddychovať a relaxovať. No, ale akosi mu to nevyšlo.
Tréning im vážne prospeje a určite aj pomôže, aby zvládli všetko, čo ich čaká. A určite to nebude hračka!