Forever or never 19: Láskavosti nie sú žiadne maličkosti...

„Hidáááán!“ zakričala ráno Sora z postele. „Hidáááááááán!“ svoj prvý neúspešný pokus zopakovala, „Prestááááň chrááááápať!“
„Ja nechrápem!“ ozvalo sa z kresla.
„No vôbec!“ pretočila sa na bok tvárou ku stene a na ucho, aj celú tvár, si dala vankúš a poriadne pritlačila. Nepočula síce Hidanovo chrápanie, ale dochádzal jej kyslík. Aby sa nadýchla, musela zdvihnúť vankúš, a to znamenalo, že zasa bude počuť zvuk podobný tomu, ktorý vydáva kosačka pri kosení. Tak zdvihla vankúš, zhlboka sa nadýchla a zasa si ho nacapila na ksicht. Po pol hodine ju to prestalo baviť, pretože aj tak sa nevyspala a akurát ju z toho tlačenia vankúša na hlavu bolela hlava. Dala si vankúš dole z tváre, odkryla sa a vstala z postele. Chcela podísť ku Hidanovi a niečo mu urobiť, no potkla sa o Sasoriho, ktorý ležal pri jej posteli v spacáku.
„Do r*ti!“ zanadávala a postavila sa. Tentoraz už dávala pozor na to kde stúpa. Podišla k Hidanovi, chytila ho za ramená a triasla ním hovoriac: „Prestaň- už- konečne- chrápať!!!“
Na to sa konečne úplne prebral. Obzeral sa šokovane okolo seba a potom jeho zrak skončil na Sorinej tvári, ktorá bola až nebezpečne blízko jeho.
„Dobré ránko!“ zašvitoril a na tvári mal perverzný výraz.
„Ako komu,“ povedala mu ona a chcela sa odtiahnuť, ale nemohla, lebo ju držal za ruky.
„Nepáči sa ti byť v mojej blízkosti?“ spýtal sa jej. Neodpovedala mu. Mykala sebou a snažila sa uvoľniť z jeho zovretia. To sa mu nepáčilo. Nepáčilo sa mu, že sa bránila.
„Pusti ma!“ povedala mu cez stisnuté zuby, lebo jeho stisk bol čoraz silnejší.
Nič. Neurobil nič.
„Hidan! Pusti ma!“ povedala, tentoraz úplne zreteľne, že by to pochopil každý de*il. No on ju stále držal a vyzeralo to tak, že ju nechce pustiť. Mykala sa čoraz viac. Nezostávalo jej nič iné, iba použiť to, aby sa dostala z jeho zovretia. Sasori spal ako drevo. Nezobudilo ho ani jej potknutie, ani jej krik.
Na končekoch prstov jej zablikala zelená chakra a neskôr sa ustálila. Pomaly sa začala chakra naťahovať do nitiek. Omotali sa okolo Hidanových rúk a donútili ho pustiť Soru. Pozeral na ňu ako zajac pred reflektormi auta.
„Ty si to použila na mňa?“ ukázal na seba.
„Áno,“ potvrdila mu to, „Nechcel si ma pustiť.“ Šúchala si zápästia a sťažka dýchala. Jej zápästia boli kus domodra.
„Stačilo povedať.“
„Tak to si potom hluchý!“ odsekla mu.
Zrejme, keď sa veľmi zamýšľal nad tým, ako Sasorimu povie, čo od neho chce, tak sa na Soru veľmi nesústredil. Nepáčil sa mu pohľad, akým naňho pozerala. Bol taký...nepekný. Prižmúril oči. Vstal. Schytil ju za ruku, nie tak silno ako predtým, no nie ani slabo.
„Poď so mnou!“ musel s ňou hovoriť, no nemohol riskovať, že sa Sasori zobudí a vyruší ich. Sora sa celú cestu bránila. No kto by nie? Hidan ju musel miestami ťahať, aby ju vôbec dostal tam, kde chcel. Keď začala kričať, zakryl jej ústa rukou, a tak pokračovali ďalej. Otvoril dvere a vošiel s ňou do jeho izby. Pustil ju, až keď zavrel dvere. Schytil kľúč a zamkol ich. Kľúč si dal do vrecka nohavíc.
„Tak,“ začal, „Aby som ti objasnil situáciu, na dlhší čas sa so Sasorim neuvidíš a budeš bývať v mojej izbe.“
„Prečo?“
„So Sasorim sme sa na niečom dohodli,“ nechcel byť konkrétny. To by znamenalo veľa otázok a veľa vysvetľovania. A jemu sa proste nechcelo.
No Sora si na niečo spomenula.

„Čo za to chceš?“
„Zatiaľ nič.“
„Mieniš nás s tým naťahovať ešte dlho?“ spýtal sa ho Sasori.
„Myslím, že áno. Ale neboj sa, budeš prvý, ktorý sa dozvie, čo chcem,“ odpovedal mu Hidan.

Spomenula si na rozhovor Hidana a Sasoriho pred tým, ako ju Hidan vyliečil. Ale prečo do tej svojej dohody zaťahujú ju, to nechápala. Chcela sa ho na to spýtať, ale hovoriť začal Hidan.
„Teraz idem za Sasorim, vybaviť nejaké veci. Ty ma tu budeš pekne krásne čakať,“ povedal dosť jasne.
„Čo chceš za to, že si ma zachránil?“ jej otázka ho zastavila na polceste ku dverám.
Chytré dievča, pomyslel si.
„Teba,“ povedal, odomkol dvere a bol preč. Ešte bolo počuť ako zamkol dvere. Sora stála uprostred jeho izby so šokovaným výrazom na tvári. Jediná jej myšlienka bola: ujsť.
Nevedela, čo s ňou chce Hidan robiť a ani to nechcela zistiť. Rozbehla sa ku dverám a začala lomcovať kľučkou. Skúsila ich odomknúť aj sponkou, no na to sa jej príliš triasli ruky. Nakoniec kľučku vylomila a utekala chodbou. Klopala na každé dvere a podľa hlasu spoznávala, kto tam asi tak je. Pri jedných dverách rozoznala hlas toho, ktorého hľadala. Stisla kľučku a bez pozvania vošla dnu.
„Musíš mi pomôcť!“ dostala zo seba rýchlo.

„Čáu Sasori!“ pozdravil ho familiárne Hidan. Sasori stál nazúrený v izbe. Keď sa zobudil, Sora ani Hidan v izbe neboli. Vedel, že s tým má niečo Hidan, a tak z toho nerobil škandál.
„Kde je?!“ spýtal sa ho bez pozdravu Sasori.
„Kto?“ spýtal sa ho nevinne Hidan.
„Netvár sa, že nevieš!“ skočil naňho Sasori. Bili sa asi päť minút.
„Stačí!“ odsotil ho od seba Hidan, oprášil sa a odpovedal na jeho otázku, „Je v mojej izbe!“
„A čo do ri*i robí v tvojej izbe?!“ zavrčal Sasori.
„Čaká ma mňa.“
„Prečo? Prečo by mala čakať na teba v tvojej izbe, keď chodí so mnou!“ povedal mu do ksichtu Sasori. Nechcel kričať, lebo nebolo potrebné, aby o tom vedelo celé sídlo. Zamyslel sa a dodal: „Viac-menej chodí so mnou.“
Hidan sa zasmial, „Vidíš, ani nevieš či spolu chodíte!“ Sasori mu vrazil. Hidan si šúchal poranené miesto.
„Odpoviem ti na tvoju otázku. Čaká tam na mňa, lebo odteraz spolu nechodíte. Ani úplne, ani viac-menej.“
„Čo?“ nechápala Sasori. Žeby ho Sora podviedla? Nie. To bolo vylúčené. Určite nie. po tom všetkom.
„Pretože ako láskavosť za záchranu jej života chcem ju!“
„To nemôžeš!“ kričal Sasori.
„Práveže môžem,“ povedal mu tento jednoduchý fakt priamo do ksichtu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa jej Sasuke.
„Zamkni!“ povedala mu a stále sa obzerala ku dverám, akoby očakávala, že čo chvíľu vojde Hidan.
„Prečo?“ nechápal Sasuke.
„Proste zamkni a všetko ti vysvetlím!“ sľubovala Sora, len nech zamkne.
Zamkol a položil kľúč na stôl. Sadol si na stoličku a ukázal Sore na posteľ, a tak si na ňu sadla.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa jej.
„Mám totálny problém!“
„Zas?“ nadvihol obočie a Sora sa naňho škaredo pozrela. No ale mal pravdu. To dievča má stále problémy.
„Pamätáš sa na to, ako som ti hovorila, že ma Hidan zachránil po tom, čo som vyliečila Sasoriho?“ chrlila zo seba rýchlo a Sasuke sa musel pekelne sústrediť na to, aby neprepočul ani jedno slovo, ktoré so seba Sora dostala.
„Áno,“ odpovedal, „A čo s tým?“
„Hidan chce za svoju pomoc mňa!“ zúfalo sa naňho pozrela.
„To nemôže!“ reagoval rovnako ako Sasori.
„Myslím, že môže. Hidan pred tým, ako mi pomohol chcel niečo od Sasoriho. Ale vtedy ešte nevedel, čo chce. A teraz to už vie. Chce mňa!“ hovorila úplne zúfalo a nevedela, čo ďalej. Nemôže byť predsa s Hidanom. To sa odtiaľto nedostane nikdy. So Sasorim sa dohodla, že jej s útekom pomôže. Otázkou bolo, prečo Hidan pomáhal s posledným útokom. Myslel si, že sa jej nepodarí utiecť? Poslal azda on Kabuta?
„Nejako to už vyriešime!“ upokojoval ju.
„Ako?“ spýtala sa prosebne.
„No....do Sasoriho izby sa nemôžeš vrátiť, to je jasné ako facka. A ani ku Hidanovi,“ premýšľal a nakoniec usúdil, že to bude najlepšia možnosť, „Zatiaľ môžeš ostať tu.“
„A na WC budem chodiť ako? A do kúpeľne? A jesť?...no to by sa ešte dalo zvládnuť,“ vymenúvala problémy tohto nápadu.
Sasuke sa ku nej mierne naklonil. „Teraz nemáš inú možnosť. Môžem zabezpečiť bezpečný prenos do kúpeľne, na WC, do jedálne a späť! Všetko zvládneme!“ upokojoval ju znovu a ona prikyvovala. Vôbec netušila, ako to chce Sasuke urobiť, ale teraz jej to už bolo jedno...