Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 7

Zrazu ma zo spomínania vyrušil dupot. Otočil som sa a v tej chvíli na mňa skočil biely lišiak s hlasným:
„Naruto-niisan!!!!!“
Nebol to nikto iný, ako Shiro.
Aj keď nebol tučný, keď na mňa skočil, vyrazilo mi dych.
„Shiro! Rád ťa vidím!“ usmial som sa.
„Ako sa máš Niisan?“ spýtal sa.
„Veľmi dobre. A ty?“
„Ide to. Ale bez teba je tu nuda,“ a potom spustil celý rad vecí, ktoré sú tu nanič.
„Ako vidím, Yuno-chan mala pravdu v tom, že ešte stále nechceš použiť Henge.“
„Ja čakám na správny okamih,“ povedal Shiro tajomne.
„A ty vieš kedy?“
„Ešte nie.“
Asi také ďalšie dve hodiny sme sa tam rozprávali, potom sme išli trénovať. Teda ako sa to vezme. Náš tréning vyzeral skôr ako keby ja som mučil Shira tými najťažším posilovacími cvikmi, aké kedy svet poznal. No v skutočnosti to bola len ľahká rozcvička a potom nastalo pre Shira peklo a pre mňa mierna záťaž (hej!!! netýraj môjho miláčika). Asi tisíckrát som mu hovoril nech radšej prestane, že sa mu niečo stane, on asi tisíckrát odpovedal, že je v pohode. No nakoniec sa niečo stalo. Shiro sa pošmykol na vlastnej technike, (jeho typ chakry je Suiton), pošmykol sa na blate, chvíľu sa kĺzal na chrbte a potom dosť nepríjemne narazil do skaly. Au!

Po ďalších dvoch hodinách som sa rozhodol pozrieť sa na mladé. Na mladých mám rád to, že sú také nevinné. Proste môžu urobiť čokoľvek, vždy im odpustím.
Prišiel som do budovy, ktorá sa dala nazvať škôlkou a jasľami v jednom. Vošiel som dnu. Prekvapilo ma ticho, ktoré tu vládlo. Väčšinou hluk počul až šesť metrov od vchodu, ale teraz nič. Poobzeral som sa po miestnosti. Nikde nikoho. Žeby mali výlet? Alebo som prišiel neskoro? Pozrel som sa na hodiny. Bolo pol druhej a oni bývajú tu až do piatej. Znepokojil som sa. Prechádzal som po budove. Nikde neboli. Ani v herni, ani v jedálni, nikde.
Vrátil som sa do haly. Pozrel som na nástenku s menami. Raz, dva, tri, štyri,......,tridsaťdva. Všetci boli zapísaní. Zrazu som si spomenul na hru. Hráme ju každý deň, keď navštívim dedinku.
Deti pri vchode, keď som prišiel do dedinky, to rozhodne neboli. Tie mali od päť do desať rokov, možno viac, ale deti tu mali od jedného po štyri roky. Stiahol som si z hlavy kapucňu. Zavrel som oči a začal vetrať. Vzduch bol plný ich pachu. Vzdal som to. Vetrenie nemalo zmysel.
„Okej!!“ zreval som na celú miestnosť. „Pokiaľ ste tu, tak sa mi prosím ukážte. Nemám šancu vás nájsť. Vyhrali ste! Počuli ste ma? Vyhrali ste!!!“
A teraz je stav našej každodennej hry tridsaťdeväť jedna, samozrejme pre mňa.
Hneď ako som dopovedal poslednú vetu, niektoré parkety sa odsunuli nabok a z nich povyliezali mladé a aj opatrovatelia.
„Naru-nii-san!!!“ skríkli už štvorročné mlaďatá.
To čo sa dialo potom je asi jasné. Všetky do jedného sa na mňa vrhli. Tentokrát som bol nepripravený, tak som zletel na zem. Začal som sa smiať. Oni sa začali smiať tiež. Všetci sme sa smiali. Pobudol som tu také štyri hodiny, potom som sa rozhodol, že pôjdem do Konohy.
Rozlúčil som sa a vydal sa k tunelu. Tam na mňa čakalo prekvapenie. Prekvapenie v podobe Hakshaku-okakuru.
„Naruto. Už ideš?“ spýtal sa ma.
„Áno. Nesmiem vyvolávať podozrenie,“ slušne som odpovedal.
„Povedal si naším mužom, aby postavili sochu veľkého Kyuubi-sama?“
„Áno. Podľa mňa lepšie ako tam dať moju sochu.“
Zasmial sa. Poklonil som sa mu a vliezol do tunela. Za pätnásť minút som bol vo svojom byte. Išiel som do kúpeľne, aby som sa umyl. Zrazu mi prišlo zle. Bolo mi na vracanie. Naklonil som sa nad záchod. Tlak v žalúdku sa zväčšil. Z úst mi vytiekla tekutina. Neboli to zvratky. Bola to krv. Čistá krv. Moja krv. Prikryl som si ústa rukou.
„Čo...čo to je?“ zakašlal som.
„Naruto, nepamätáš si, čo som ti vravel?“ spýtal sa ma Kyuubi.
„Čo? Čo ste mi vraveli?“ nechápal som.
„Keď zabiješ svoje staré ja, tvoje telo sa začne ničiť. Šesť rokov sa nič nedialo. To je dlhá doba. Ale toľko krvi som nečakal. Podľa toho, koľko si jej vypudil, ti dávam tak štyri až päť rokov života, Naruto.“
„Aha. No nevadí. Budem rád, keď vám budem môcť počas toho času slúžiť.“
„Páči sa mi tvoj prístup. Takto sa má chovať Jinchuuriky k svojmu Bijuu.“
Skončili sme náš spoločný rozhovor. Poutieral som tú krv, ktorá sa netrafila do záchoda a vyšiel som z kúpeľne.
Triaslo sa mi telo. Cítil som, že ak sa čoskoro nenajem, omdliem. Spravil som si teda večeru a počas jej konzumovania som zaspomínal na ten deň, kedy som prvýkrát zabil človeka.

Naruto sedel na lavičke. Plakal s hlavou zaborenou v Kyuubiho srsti. Prepadol do svojho vnútra. Bola tam tma. Všade viseli reťaze, ktoré žiarili modrastým svetlom. Pri najväčšej spleti reťazí stál Narutovo staré ja. Zúfalo sa snažil omotať okolo seba čo najviac reťazí. Všimol si nové ja.
„Vidíš, čo si spôsobil?!“ zreval naňho.
„Toto som spôsobil ja?“ prekvapilo sa nové ja.
„Áno ty! Vďaka tomu, že si sa spojil s tým debilným démonom!“
„Takto o Kyuubim-sama nebudeš rozprávať! Si len úbohý červ, ktorý sa nám pletie do cesty. Treba zabiť! Áno, presne tak! Zabiť, aby si nerobil problémy!!!“ naštvalo sa nové ja.
„Ty nevieš čo hovoríš! Ovládla ťa zúrivosť! Môžeme sa dohodnúť!“ snažilo sa upokojiť ho staré ja.
„Ja veľmi dobre viem, čo hovorím! Ty si ten, kto nevie o čom hovorím! Stačí sa ťa zbaviť a začať pánov plán!“
„Si šialený!“
„Ja viem!“ usmialo sa nové ja a začalo sa šialene smiať.
Zaútočil na chlapca v reťaziach. Ten sa uhol a vrátil útok. Začal sa boj. Nové ja sa so šialeným smiechom vyhýbalo útokom starého ja a vracalo ich trojnásobnou silou. Krv striekala, reťaze rinčali, miestnosťou sa ozývali výkriky.
Zrazu urobilo nové ja výpad vpred a zasiahol staré ja na miesto hrdla. Odstrelilo ho medzi reťaze. Rozkašľal sa. Pokúšal sa postaviť, ale nové ja už pri ňom stálo.
„Je koniec!!!“ skríklo.
Zdvihol ruky nad hlavu. Veľkou rýchlosťou ich spustil dolu. Nechty rozsekli tepny. Krv striekala na všetky strany. Nové ja sa smialo.
Reťaze sa dali do pohybu. Omotali sa okolo tela Narutovho nového ja. Ten zavrel oči. Reťaze opäť žiarili. Ešte sýtejším svetlom, skoro bielym. Potom zmenili farbu na sýto červenú. Presne takú istú ako farba chakry Kyuubiho.

Tento boj som si pamätal len tak rozmazane. Videl som to ako divák, nie ako bojujúci. Bol to dosť krátky boj, pretože moje staré ja nebolo také silné a rýchle.
Dojedol som večeru a rozmýšľal som, čo budem celý víkend robiť. Asi pôjdem niekoho zabiť. Moje kunaie už dlho neprešli ľudským telom. Naposledy, asi tak pred mesiacom.
Pripravil som si veci. Moja výbava bola zložená z malého batoha, veľký ako moje predlaktie, desiatich kunaiov, dvadsiatich shurikenov, jednej katany, tridsiatich výbušných lístkov, zápaliek, štvrťlitrovej fľašky benzínu a lana.
Vyvolal som klon. Dokonalý klon, ktorý nedokázal prekuknúť ani Sharingan a nezmizol pri prvej rane v boji. Jasne som mu prikázal, čo má robiť. Potom som vyšiel cez okno na strechu a vydal som sa k bráne Konohy.
Preskočil som ponad ju a vydal sa do blízkej dediny. Síce bola vzdialená sedemnásť kilometrov, bol som tam za päť minút.
Panoval v nej nočný ruch. Dedina bola plná herní, barov a krčiem. Všade panoval hluk. Bolo počuť výkriky radosti aj sklamania, cinkanie peňazí, štrnganie pohárov a tak ďalej. Cítil som sa znechutený. Nepáčil sa mi ten pokoj, ktorý tu vládol. Treba tu rozšíriť paniku. Podišiel som k jednej herni. Prešuchol sa dovnútra. Nikto si ma nevšimol. Začal som si prezerať miestnosť. Chcel som rozložiť oheň, ľudí uväzniť vo vnútri a všetkých zabiť.
Presunul som sa k oknu. Nalepil som tam tri výbušné lístky, na ďalšie tak isto a takk som pokračoval pokiaľ som nezaistil všetkých šesť okien a troje dverí. Prišiel som k hlavnému vchodu. Nenápadne som vytiahol fľašu s benzínom. Mierne som ním potriasol a trochu som vchodové dvere polial. Potom som zvyšok benzínu vylial na zem. To si už všimla ochranka. Podišla ku mne.
„Chlapče, čo to tu robíš?“ spýtal sa ma.
Nič som nepovedal len som vytiahol zápalky.
„Môžeš mi povedať, na čo sú ti tie zápalky?“
Vybral som zo škatuľky jednu paličku.
„Čo chceš, preboha, robiť? Chceš to tu podpáliť?“ začal kričať.
Všetci prítomní vstali. Začali sa predierať k hlavnému vchodu. Počkal som kým nebudú odo mňa najmenej meter, potom som škrtol zápalkou a hodil je do kaluže benzínu.
Okamžite vybuchol. Stihol som sa ešte predtým schovať za ochrankára. Ten dostal priamy zásah do tváre. Vchod vzbĺkol. Spustil som výbušné lístky. Celá miestnosť horela. Ľudia sa snažili uhasiť oheň minerálkami. Zbadal som tam fľaše alkoholu. Presunul som sa do baru a vybral dve najväčšie fľaše aké tam boli. Otvoril som ich a začal vylievať po celej miestnosti. Polial som všetky automaty, niektorých ľudí a hlavne toho ochrankára, ktorý mi vtedy začal liezť na nervy. Kričal od bolesti. Nakoniec zmĺkol. Bol mŕtvy. Vybral som sa hľadať ostatné obete. Vytiahol som katanu. Prvú živú obeť som našiel, ako sa krčí za automatom. Bola to žena. Keď ma zbadala, prosila ma, aby som ju ušetril. Že má doma tri deti. Že je vdova a nemá veľa peňazí. Bezcitne som sa na ňu pozrel. Zodvihol som katanu. Presekol som jej hruď. V okamihu bola mŕtva. Vydal som sa za ďalšími. Nemali predo mnou šancu. Všetkých som zabil. Teda skoro všetkých jeden stále unikal. Dohnal som ho medzi dvoma radmi automatov. Bol to muž. Otočil sa. Zbadal som jeho čelenku. Bol z dediny, z ktorej pochádzam. Z Konohy.
„Naruto?“ neveriacky povedal muž.
Musel ma odniekiaľ poznať. Ja som ho nepoznal.
„Čo to, preboha, robíš?“ spýtal sa ma.
Neodpovedal som mu. Nemusel som. Nechcel som.
„Snáď ťa neovládol Kyuubi, či áno?“ takže vie o Kyuubi-sama.
„Odkiaľ viete o Kyuubim-sama?“ spýtal som sa ho pre zmenu ja.
„Ty to monštrum nazývaš Kyuubi-sama?“ prekvapene skríkol muž.
Naštval som sa. Takto o mojom pánovi nikto nebude takto hovoriť. Vystrel som pravú ruku pred seba. Začala sa mi v nej tvoriť čierna gulička. Keď bola vo veľkosti mojej päste, rozbehol som sa na muža.
„Za to, ako si nazval môjho pána, ťa zabijem!!!“ zreval som.
Guličku som mu vrazil do brucha. Muž vybuchol okamžite. Zasmial som sa a zmizol z horiacej budovy. Cestou domou som sa len smial. Smial som sa nad ľudskou hlúposťou. Aký boli tí ľudia hlúpy, keď sa snažili uhasiť oheň. Aký boli hlúpi, keď sa predo mnou snažili ujsť. Aký bol ten muž hlúpy, že urazil meno môjho pána. všetkým sa to vypomstilo.
Priblížil som sa ku Konohe. Radosť zo mňa opadla. Nebol som šťastný, že sa sem musím vracať. Najradšej by som odtiaľto utiekol. Ale nemohol som. Vedeli, že mám v sebe zapečateného Kyuubiho. Keby som utiekol, naháňali by ma dovtedy pokiaľ by ma nechytili a ako uloveného zajaca nedovliekli naspäť. Potom by zo mňa mohli Kyuubiho vybrať, čo by som mohol síce prežiť, ale zvyšok života by som sa ako tmavý tieň pohyboval po nemocničnej izbe, až by som v bolestiach umrel.
„Naruto, toto si nepredstavuj. Toto sa nestane,“ ozval sa mi v hlave Kyuubi.
„Kyuubi-sama. Prepáčte mi...“
„Nemusíš sa ospravedlňovať. Viem, že v tejto dedine nechceš byť a viem tiež, že sa desíš toho, čo by sa stalo keby si ušiel. Neznepokojuj sa. Máš tu stále mňa a ja ti pomôžem vždy, keď bude treba. Pre mňa si veľmi dôležitý. Tak veľmi, že ani nevieš ako môžeš byť dôležitejší. Neboj sa ničoho, ja ťa ochránim,“ poslednú vetu mi Kyuubi zašepkal do ucha.
„Ďakujem,“ povedal som.
Zastavil som. Zakrytý pred zrakmi ľudí som sa vyzliekol. Vedľa mňa sa objavila líška s piatimi chvostami, veľká ako doga.
„Tréning môže začať. Ukáž mi ako si pokročil v druhom stupni Henge,“ povedala.
„Áno, Kyuubi-sama.“
Spravil som deväť pečatí. Postavil som sa na štyri. Mojím telom prebehla triaška. Cítil som ako sa premieňam. Ako sa moje telo dostáva do objatia kožušiny. Ako sa mi predlžuje tvár. Ako i vyrastá chvost a uši. Ako sa vo mne prebúdza túžba loviť. ako sa premieňam na líšku. Líšku veľkú ako dvojročné šteňa dogy.
„Veľmi dobre. A teraz poďme na lov,“ povedal Kyuubi-sama.
Ešte predtým ako sme vyrazili, podišiel ku mne. Ja som si ľahol na chrbát a odhalil som moje najzraniteľnejšiu časť na tele. Môj krk. Ukázal som Kyuubimu, že on je nadriadený a ja ho budem poslúchať.
„Postav sa.“
Pretočil som sa na brucho a postavil sa. Poslušne som nasledoval môjho pána.
„Čo dnes budeme loviť?“ spýtal sa ma.
„Jelene,“ odpovedal som s pokorou.
„Dobrý výber,“ pochválil ma pán.
Začali sme loviť.

Poznámky: 

Prepáčte, že mi to tak trvalo, ale strácala sa mi fantázia.
Snáď sa páčil.
Arigato za komenty, snesiem aj kritiku.

POZOR! Spoiler!

P.S. : Dala som tam 5 chvostov, pretože to je maximum chakry, ktorá môže byť mimo Naruta
Nechajte sa prekvapiť ako to celé dopadne, bude sranda :P