Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 6

Čo si ten ****** akože myslí? Môže si len tak odísť z triedy a Iruka-sensei mu nepovie ani ň. Veľká škoda, že nevykrvácal.
Sadol som si na svoje miesto a ignoroval som chvály, ktoré na mňa sypali tie ovce.
Potom sa strhla medzi ovcami hádka.
„Sasuke-kun má rád mňa!“ skríkla Sakura.
„To teda nie! On má rád mňa!“ oponovala Ino.
„Nie mňa!“ kričalo iné dievča.
„Mňa!“ revalo iné.
A potom sa začali biť. Ťahali sa za vlasy, kopali sa, proste bili sa ako baby.
Mňa zaujala iná situácia. Iruka si odviedol Kibu bokom a začal mu dohovárať.
„Kiba, vysvetlíš mi, čo sa akože stalo?“ pýtal sa Iruka.
„Ja neviem. Neviem p-prečo sa Akamaru tak zachoval. Nikdy predtým sa tak nechoval,“ jachtal zo seba Kiba.
„Viem, že Akamaru sa takto nikdy nesprával. No čo ho prinútilo takto konať?“ nechápal Iruka.
Nastalo neskutočné ticho.
„Iruka-sensei...no...z Naruta je niečo cítiť....je to pocit, no neviem aký,“ súkal zo seba psíčkar.
„Skús ho opísať,“ povzbudil ho Iruka. Asi preto, aby to z neho nešlo jak z chlpatej deky.
„Hm.....bola to nenávisť....zlosť....radosť, sa mi zdá...cítiť aj šialenstvo...niečo mi tam chýba....ach, áno! Strach! Bolo tam veľa strachu!“ spomínal Kiba.
Tak ***** sa niečoho bojí? A čoho? To by som moc rád zistil.
„Sasukééé-kúúún! Na čo si sa zahľadel?“ spýtala sa ma Sakura.
„Ty bilbordové čelo! Vypadni!“ revala Ino.
„Ty vypadni! Ino prasačino!“ vrieskala Sakura.
A tak sa strhla nová hádka.
Čoho sa ten ***** bojí? To musím zistiť.

Musím sa Narutovi ospravedlniť. Aj keď sa mi vyhrážal. Nie! Je to moja vina, že sa naštval. Ja som ho vyprovokoval. Asi tým, ako som mu strhol kapucňu. Proste sa musím ospravedlniť.
Iruka-sensei upokojil triedu a začali sme rozoberať, čo bude na maturite. Oh môj Bože!
BUSHIN NO JUTSU!!!!
Ja sa asi zbláznim. Len túto techniku nie. Neviem ju. No tie dva dni ju môžem predsa trénovať. Veď bude víkend.
Po vyučovaní som sa rozbehol domov, kde som nechal Akamara a rozbehol som sa k Narutovi. Pocit viny, že kvôli mne je zranení ma ťažil. Snáď moje ospravedlnenie prijme. Podľa mňa hej.
Hodinu som blúdil po Konohe, až som sa konečne dostal k dverám Narutovho bytu. Vydýchal som sa. Potom som sa zhlboka nadýchol a zaklopal som na dvere.
Začul som drobné krôčiky, ako sa ponáhľajú k dverám. Za nimi bolo počuť rýchle rezké kroky.
„Stoj! Radšej otvorím sám!“ počul som kričať Narutov hlas. Bol nezvyčajne milý.
„Ale....“ namietal tenučký hlások.
„Čo ak je to človek?! Čo by si vtedy robil, keby ťa zbadal?!“ pýtal sa hláska Naruto, stále tým milým hlasom.
Nato krôčiky zastali.
„Bež do domov,“ povedal Naruto.
„No tak poď. Nechceš robiť Naru-nii-san problémy, či chceš?“ spýtal sa druhý hrubší hlas.
„Prídeme neskôr, Naru-nii-san!“ zakričal hlások.
Ešte raz som zaklopal. Naruto otvoril dvere na malú škáru a pozrel sa na mňa.
„Čo tu chceš?“ povedal svojím typickým chladným hlasom.
„Ja som sa ti chcel ospravedlniť za to, že som ťa provokoval. A za to, že ťa Akamaru pohrýzol,“ povedal som jedným dychom.
Pozrel som na jeho krk. Mal ho obviazaný.
„To je skvelé, že si sa mi prišiel ospravedlniť,“ povedal ironickým tónom.
Nastala trápna chvíľka ticha. Pre mňa určite, pre Naruta neviem, lebo ten sa celý čas pozeral niekam za mňa.
„Koho si to mal pred chvíľou v byte? Počul som tam hlasy,“ odvážil som to ticho prerušiť.
Naruto bleskovo zaostril zrak na mňa. Jeho oči jasne hovorili: Povieš niekomu o náhlej zmene v mojej povahe a do minúty si mŕtvy!!
„To ťa nemusí zaujímať. To je moja vec,“ zasyčal.
„Áno, ale....“
„Vypadni,“ povedal Naruto.
„Na maturite bude.....,“ zamumlal som.
„Hovorím ti, VYPADNI!!!!“ zreval na mňa.
Vyzeral dosť nebezpečne. Otočil som sa a zdrhol som najrýchlejšie ako som vedel.
Čo mal znamenať ten milý hlas? A kto boli osoby, s ktorými sa rozprával? Mám toľko otázok, ale na žiadnu neviem odpoveď.

Nenávidím ho. Nenávidím ho a jeho psa tiež. To ospravedlnenie pre mňa nič neznamená. Ponížil ma. To je horšie.
Pozeral som sa kým Izunuka nezmizne. Potom som zamkol dvere a otvoril som skriňu. V nej zívala diera. Vliezol som do nej a začal som sa po štyroch presúvať na druhú stranu tunela. Teoreticky som mal byť už dávno vo vzduchu a padať na zem, ale prakticky som bol ešte stále v tunely. Zrazu sa predo mnou objavila malilinká svetelná bodka. Ako som postupoval ďalej, svetielko sa zväčšovalo (to je predsa všetkým jasné, prečo ma to nútiš hovoriť??). A zväčšovalo (ja ti jednu strelím, pokiaľ neprestaneš). Až sa predo mnou objavil otvor v tvare kruhu.
Keď som z neho vyšiel, takmer okamžite sa na mňa nalepili dve malé deti s hlasným: „Naru-nii-san!!!“
Tým dali všetkým najavo, že som došiel. V okamihu sa na mňa vrhali asi všetky deti z mojej milovanej summonskej dedinky. Asi si viete predstaviť, ako som asi vyzeral. Nohy mi nebolo vidno, v oboch rukách som držal po tri deti a jedno si dovolilo mi vyliezť na plecia.
„N-no táááák. Aspoň ma nechajte prejsť,“ smial som sa.
„Naruto,“ ozval sa chlapský hlas.
Pozrel som sa tým smerom. Stál tam asi tridsaťročný, veľmi svalnatý chlap (ale nie ako kulturista), vedľa neho stála žena tiež okolo tridsiatky, ale veľmi pekná (zase!! Všetci sú veľmi krásni, tak prestaň!!).
„Ako sa máš?“ spýtal sa ma hlasom typu – Pohoda, klídek a tabáček.
„Dobre. A vy?“ opýtal som sa ho.
„Veľmi dobre. Dedina je skoro hotová, ešte sochu,“ povedal.
„Sochu? A načo, Gohaku?“ prekvapilo ma to.
„Do kelu! To malo byť prekvapenie,“ zaklial Gohaku.
„Pokiaľ tam dáte moju sochu, budem vážne nasratý. Namiesto mojej tam postavte sochu Kyuubi no Yokou,“ navrhol som.
„Deväťchvostého líščieho démona? To je super nápad, Naruto! Hneď to poviem ostatným chlapom!“ a rozbehol sa niekam.
Líškam som nepovedal, že Kyuubi je vo mne, lebo keby to vedeli, tú sochu by postavili aj bez môjho vedomia.
Stál som tam, ešte stále ovešaný deťmi a pozeral som sa smerom na západ.
„Čo sa deje, Naruto?“ spýtala sa ma žena.
„Ale nič. Nerob si starosti, Yuno. Len som sa tak zamyslel, čo asi tak robí môj miláčik, ktorého som musel kŕmiť, lebo nechcel žrať,“ povedal som.
„Myslíš Shira? Stále sa nechce použiť Henge. Tvrdí, že čaká na správny okamih,“ povedala Yuno.
„Už to bude päť rokov,“ zamumlal som.
„Chce, aby to bolo prekvapenie,“ usmiala sa Yuno.
Tiež som sa usmial. Yuno bola prvá, ktorá sa naučila rozprávať a s ochotou mi pomohla to naučiť aj ostatných.
Zložil som deti, predral sa pomedzi ne a vybral som sa na západnú stranu dediny.
Spomínal som na teň deň. Na tú vlnu eufórie, ktorá ma zasiahla, keď som sa o ňom dopočul. A na ten strach, keď oznámili, že nechce prijímať potravu.

Už dva mesiace sa pracovalo v údolí. Naruto ochotne pomáhal, niesol drevo tam a späť. Práve keď niesol poriadny kus stromu na miesto, kde mala byť škola, pribehol zadýchaný asi osemnásťročný chalan.
„Kde je nejaký doktor?!“ zreval. „To, čo mám, je na pokraji života a smrti.“
„Čo sa stalo?“ spýtala Yuno.
„Ľudia! Zabili! Líšku!“ kričal chalan.
„Koho? Bola od nás?“ vystrašil sa Karasu.
„Nie! Bola cudzia! Ale...ale mala mladé!“ dostal zo seba.
„Mladé?! A tie zabili tiež?“
„Tie vzali so sebou ako hračky pre ich potomstvo! Toto jediné nenašli! Stihol som ho od nich odtiahnuť!“ vravel a ukázal uzlíček látky.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Naruto, ktorý tam práve prišiel.
Pozrel na uzlíček. Z tade sa vystrčila malilinká papuľka a vydala zo seba mrnčanie.
Naruto sa na to pozeral. Zhodil z pleca dvojmetrový kus dreva, až to zadunelo a podišiel sa na ten uzlík pozrieť.
Na tvári sa mu objavil výraz, ktorý mával len pri pohľade na narodené mladé. Bol to ten najmäkší pohľad, aký Naruto mohol mať. Pohľad radosti z nového života.
„Môžem?“ spýtal sa a načiahol ruky.
„Naru-nii-san. Na chvíľu kým, príde doktor. Dobre?“ povedala mu Yuno.
Chalan opatrne položil uzlíček Narutovi do rúk. Ten si ho privinul a dýchol naň svoj teplý dych. Potom prstom odkryl časť látky a pozrel na zvieratko. Nemalo ani tri týždne. Očká zlepené, ušká pričapené k hlave a malá papuľka bez zubov. Zrazu tú papuľku otvorilo a zamraučalo. Naruto naň pozrel a doširoka sa usmial.
Mláďa sa líšilo od ostatných líščiat jedinou vecou. Bolo bielej farby. Miestami bolo hnedé ale prevládala skôr biela.
„Snežná líška. Je z krajiny pokrytej snehom,“ povedal Naruto.
V tej chvíli sa tam zjavil doktor, chlap ako hora a veľmi jemným pohybom zdvihlo mláďa z Narutových rúk.
„Jedol niečo, keď si ho sem niesol?“ spýtal sa chalana.
„Snažil som sa. Ale nechcel nič prijať. Skúšal som všetko. Najprv som skúsil to mlieko, ktoré mám pri sebe, keď to nechcel, skúsil som mlieko zmiešať s požutým mäsom, ale nič. Znova rovnaká reakcia,“ vysvetľoval chalan.
„Pokiaľ to nechcel prijať, je veľmi pravdepodobné, že neprijme nič okrem materské mlieko svojej vlastnej matky. To je veľký poblém. Bojím sa, že to mláďa zomrie od hladu,“ oznámil doktor.
Narutov výraz sa zmenil. Radostný vystriedal zhrozený, plný strachu. Nemohol uveriť tomu, čo práve počul. Mláďa nemohlo zomrieť. Nie, ono nesmelo zomrieť.
„Vezmem si ho,“ povedal rozhodne Naruto.
„Čo? Čo si povedal?“ spýtala sa Yuno.
„Povedal som, že si to mláďa beriem na starosť. Budem ho strážiť vo dne, v noci. Len aby prežilo,“ zopakoval Naruto.
„Si si istý, že to zvládneš?“ spýtal sa doktor.
„Som si tým úplne istý,“ povedal Naruto.
„Dobre teda. Pokiaľ to tvrdíš, asi ti na tom živote naozaj záleží,“ usúdila Yuno.
„Ani nevieš ako,“ zašepkal.
Naruto si vzal mláďa, rozlúčil sa a pobral sa domov.
Doma mláďa prezrel. Bolo naozaj veľmi malé. Prinajmenšom muselo mať tak dva týždne. Skúsil ho nakŕmiť. Vybral z chladničky mlieko a zohrial ho. Potom vybral kúsok surového mäsa, vhodil si ho do úst, požul a zmiešal ho s mliekom.
Zo skrinky vytiahol dojčenskú fľašu, z doby keď sa o neho starali ninjovia, vyčistil ju a nalial so nej trochu mlieka. Podišiel k mláďatku a položil vedľa neho fľašu. Keď sa nič nedialo, nechal vytiecť trošičku mlieka, aby ho mláďa zacítilo.
Zase najprv nič nedialo, keď zrazu mláďa obrátilo hlavičku k cumlíku a začalo piť. Pilo pomaličky, nikam sa neponáhľalo.
Keď dopilo Naruto ho prevrátil na bok a začal mu masírovať bruško, aby sa mu nespravila zápcha, prípadne sa nezadrhol. Rozmýšľal ako ho nazve. Pozrel sa naňho. Biela srsť mu napovedala ako ho nazve. Jednoducho, bude sa volať Shiro.
Nasledujúci deň bol pre Naruta peklom a nebom zároveň.
Keď sa ukázal triede so Shirom okamžite sa naňho nahrnulo päť deciek.
„To je čo?“ pýtala sa Sakura.
„Odkiaľ to máš?“ položila otázku Ino.
„Hej, emák,“ povedal Sasuke. „Vieš, že nosenie zvierat do Akadémie je zakázané?“
„A ty vieš, že prejavovanie háremu v tak nízkom veku sa berie ako duševná porucha?“ podpichol ho Naruto.
„Idiot.“
„Kráľ hermafroditov.“
„Ignorant.“
„Heterosexuál.“
„Kretén.“
„Pastier háremu.“
„*****.“
„Uchihovský zbabelec.“
„Je ako päťročný. Nie je ničím zaujímavý, len sa chce zviditeľniť,“ prehlásil nakoniec Sasuke.
Naruto sa im otočil chrbtom a odkráčal na svoje miesto.
Po škole, ktorú Naruto pretrpel, išiel do dedinky. Hneď ako vyšiel z tunela, zbadal Yuno.
„Ako mu je?“ spýtala sa.
„Nemusíte sa báť. Žije. Našiel som spôsob, ako ho nakŕmiť,“ usmial sa Naruto.
„Naozaj? A ako?“ potešila sa Yuno.
„Zohriate mlieko zmiešať s požutým surovým mäsom,“ povedal Naruto.
„To som rada, že je mimo nebezpečenstva. Dal si mu nejaké meno?“
„Áno. Jeho meno je Shiro,“ zahľadel na mláďatko držiace v náručí.
„To je veľmi pekné meno. Zaslúži si ho,“ usmiala sa Yuno znovu. „Nechcem ťa otravovať, ale pomohol by si mi naučiť rozprávať malých?“
„S radosťou, Yuno-chan.“
Takto to ubiehalo ďalších päť rokov.

Zrazu ma zo spomínania vyrušil dupot. Otočil som sa a v tej chvíli na mňa skočil biely lišiak s hlasným:
„Naruto-nii-san!!!!!“