Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 5

Od dňa, čo Naruto prvýkrát zabil človeka, ubehlo šesť rokov. Počas tejto doby pozabíjal vyše dvesto osôb, či už to boli deti alebo dospelí. Dával si však pozor aby to nebolo nápadné. Preto zabíjal v okolitých dedinkách.
Techniku premiestňovania sa naučil veľmi rýchlo. Vďaka tejto technike, technike svojho otca, zabíjal ľudí rýchlejšie. Bombu démona ovládol natoľko, že telo vybuchlo pri určitej veľkosti guličky. Silou a ovládaním chakry, bol na úrovni lepšieho genina.
Aj výzor sa zmenil. Naruto mal dvanásť rokov, výšku stošesťdesiattri centimetrov a už aj vyrysované svaly na bruchu a na rukách. Na tvári mu neustále panoval zamračený výraz. Vlasy strapaté, miestami jemne oranžové pramienky.
Oblečenie si nijako nezmenil. Tie isté čierne nohavice po kolená, tie isté obväzy na ruke, hrudi a nohe a tá istá mikina, až na drobnú zmenu, ktorá bola, že mikina nemala rukávy. Naruto všetkým tvrdil, že rukávy vraj odpadli (samé od seba, že), no pravda bola, že ich Naruto od zúrivosti vytrhol.
A čo sa stalo s líščou rodinkou? Naruto ich naučil rozprávať a ovládať chakru. K nim sa postupne pridali ďalšie líšky. Keď už v Narutovom byte nebolo miesto, Naruto sa rozhodol, že svojim summovom nájde miesto na žitie, ktoré zároveň nebude objaviteľné ľuďmi. Našiel miesto v údolí hôr. Tam presunul všetkých summonov a vybudoval tam dedinku. Všetky líšky použili Henge a tak začali žiť napoly ľudským životom. Líšky Naruta poznali ako milého chlapca, lebo sa k nim tak aj správal, ale spoznali aj jeho nenávisť voči ľudom. Mladšie líščatá ho nazývali „Naru-nii-san“, a Naruto ich obdarovával úsmevmi svojho otca.
Zmenil si meno z Naruto Uzumaki na Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou.

Dva dni do maturity. Za tých šesť rokov sa veľa zmenilo. Naučil som sa ovládať Bombu démona, otcovu techniku premiestňovania a mnoho ďalších techník, ktoré som ako žiak Akadémie nemal vedieť. No ja na to zvysoka ehm-ehm.
Práve som sedel na svojom mieste v obľúbenom kúte, kde mi nikto nemohol nakúkať do mojej obľúbenej knihy a čítal som ju. No, tú knihu čítam asi už po tridsiaty krát, čo iný ľudia považujú za bláznovstvo, ale ja od nej neviem odtrhnúť oči. Hneď ako dočítam, začnem ju čítať odznova. Kyuubi sa mi na tom smeje, ale neurážam sa. Keď je šťastný on, som šťastný aj ja.
Tak sedel som v tom mojom obľúbenom kúte, keď ku mne zrazu prišiel sám kráľ hermafroditov – jeho výsosť Uchiha.
Za ním ako stádo poslušných oviec, vopred sa ospravedlňujem všetkým ovciam sveta, pribehli všetky baby z našej triedy na čele s Haruno a Yamanaka.
„Pozrime sa, koho to tu máme? Nie je to náhodou náš emák?“ chechtal sa.
Ignoroval som ho. Načo sa s takým ******* budem baviť. Zavrel som knihu a vstal som prešuchol som sa popri nich a sadol som si na miesto.
Tam na mňa však čakal Izunuka s tým jeho zakrpateným psom.
„Hej, Naruto, ukáž nám, čo máš v tej knihe?“ kričal mi do ucha.
Knihu som okamžite strčil pod mikinu. S tričkom ju mám na drieku zošitú, tak sa mi darí pašovať do akadémie moje líštičky.
„Ale no táák. Nebuď taký lakomý. Požičaj nám ju.“ Neprestal kričať Izunuka.
Robili to preto, aby ma prinútili hovoriť. Počas šiestich rokov som sa stával tichším až som prestal rozprávať. Vyjadroval som sa písmom a pri tlaku senseia som občas musel prehovoriť. Keď máme prestávku stále mi niečo kričia do ucha alebo ma urážajú. Čo ja na to? Ignorácia.
Teraz mi to začalo liezť poriadne na nervy. Ešte jedna sprostosť a ja vybuchnem. A to Izunuka práve urobil. Strhol mi z hlavy kapucňu, na čo som dosť alergický. Prišiel ku mne zozadu a strhol mi ju.
Začal som kypieť. Pomaly a nebadateľne. Vydával som zvuky podobné syčaniu a sipeniu. Pomaly som sa postavil a načiahol sa za kapucňou. Pomaly som si ju dal na hlavu a otočil sa na Izunuku. Ten si ma nevšímal, pretože sa s inými chalanmi bavil na môj účet . prstom som mu poklopal na rameno. Poskočil od strachu a pomaličky sa otočil. Keď zbadal, že stojím za ním ja, bol bledý ako stena. Priblížil som sa k nemu. On sa odo mňa vzdialoval. Smeroval som ho rovno k stene. Keď cítil, že má za chrbtom stenu, zbledol ešte viac. Oprel som sa rukou o stenu a nahol som sa k nemu.
„Fajn. Fajn, provokuj ma. Ale čakaj, že keď mi pretečie pohár trpezlivosti, ty nedopadneš dobre. Ty a aj ten tvoj čokel. Mám dosť toho, čo mi tu robíte. Buď rád, že som ťa nezmlátil, lebo to by si neprežil. A to myslím naozaj vážne,“ zašepkal som mu do ucha.
Nevšimol som si, že jeho pes tam je a keď začul, že sa vyhrážam jeho pánovi, rozhneval sa keď som sa odťahoval od Izunuky, rafol po mne.
Všetci naokolo zhíkli. Izunuka mal na tvári zhrozený výraz a ja nechápavý. Pozrel som sa dole. Videl som bielu kožušinu, dvojo hnedých uší, ale pysk nikde. Na krku som pocítil bolesť.
„AKAMARU! PUSŤ!“ zreval Izunuka.
Pes sa odo mňa odtrhol a spolu s ním vystrekla do vzduchu krv. Ofŕkala Izunuku, jeho psa a stenu. Dotkol som sa krku. Keď som odtiahol ruku a pozrel som sa na ňu, pochopil som, že tá krv je moja. Druhou rukou som si okamžite zakryl ranu, aby krv ďalej nestriekala. Tvár Izunuky bola postriekaná od mojej krvi a jeho pes už nebol žiarivo biely, ale červený. Začal som sa potácať v dverám. V tej chvíli do triedy vošiel Iruka.
„Čo sa tu preboha stalo?!“ spýtal sa zhrozene, keď zbadal krv.
„Kiba provokoval Naruta, ten sa vytočil a niečo povedal Kibovi, to naštvalo Akamara a ten ho pohrýzol do krku,“ vysvetľoval narýchlo nejaký chalan.
„Naruto, musíš si to dať ošetriť!“ povedal mi Iruka.
„Nie!“ zreval som. „Nechajte ma na pokoji! Nedotýkajte sa ma!“
„Naruto, nechaj si to ošetriť. Veď vykrvácaš,“ hovoril mi Iruka.
„Nie, ĎAKUJEM!“ skríkol som a ušiel z triedy.
Utekal som von z akadémie a namieril som si to do môjho bytu. Len tam som bol momentálne v bezpečí. Len tam som sa cítil doma.
Bol som pred dverami a hľadal som kľúče. Keď som konečne otvoril, zletel som na zem a zťažka som odfukoval.
„Naru-nii-san?“ ozval sa bytom tenučký chlapčenský hlások.
Po dlážke sa ozývali krôčiky detských nôh. Z kuchyne vybehol malý ryšavo vlasý chlapec a pribehol ku mne.
„Karasu-nii-kun!!! Poď sem! Rýchlo!“ zakričalo do kuchyne.
Z kuchyne sa ozvali kroky. Do chodby prišiel šestnásť ročný chalan so sýto zelenými očami.
„Naru-nii-san!! Čo sa stalo?“ spýtal sa ma.
„Pohrýzol ma pes,“ zachrčal som.
„Do krku?“ zadivil sa Karasu, keď ma zdvíhal.
Len som prikývol. Odviedol ma do kuchyne, posadil na stoličku a začal mi ošetrovať mi krk. Počas toho som mu vyrozprával, čo sa stalo v akadémii. Keď som prestal rozprávať, Karasu mi práve obviazal krk.
Malý chlapec sa volá Hawerase, ale všetci ho voláme Hawe-kun.
„Hawe-kun. Poď sem,“ privolal som ho a potom som obidvoch pevne objal.
„Naru-nii-san....“ ozval sa zaskočený Karasu, no potom stíchol.
Karasu a Hawerase sú bratia. Obaja majú ryšavé vlasy, zelené oči a veľmi huňaté chvosty. Sú veľmi milí, majú dobré srdce a vždy chcú všade pomáhať. Karasu je pre mladšieho brata príkladom, ktorý po ňom opakuje všetko, čo urobí Karasu.
Všetci moji summoni žijú v polovičnom Henge, preto majú líščie chvosty a uši. Všetkých mojich summonov mám veľmi rád. Sú ku mne úprimní a milí.
Proste ich milujem.