Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 4

Týždeň trval neuveriteľne dlho. Asi preto, lebo teraz nespávam a noc čo noc trénujem. Ale zatiaľ som nikoho nezabil. Kyuubi je sklamaný a ja som smutný, že je sklamaný. Nedokážem splniť jeho príkaz.
„Nerob si z toho ťažkú hlavu,“ milo sa mi prihovoril Kyuubi.
„Nedokážem splniť príkaz,“ zamrnčal som.
„Ja viem, že to dokážeš,“ povzbudzoval ma Kyuubi.
Asi by som mal mať na tvári výraz vďaky, ale momentálne mi nič náladu nezdvihne, len to, že niekoho zabijem.
„Som neschopný,“ zamrmlal som si pod nos a čupol si do rohu miestnosti, v ktorej som sa bavil s Kyuubim.
Ten si uvedomujúc, že ma momentálne nič nerozveselí, ľahol ku mne chrbtom a bol ticho.
Ja, mysliac si, že ma Kyuubi nepočúva, som sa rozreval. Po lícach mi stekali slzy. Kvapkali na dlážku. Pri každom dopade sa v dlážke robili kruhy. Snažil som sa fňukať čo najtichšie, nech to Kyuubi nepočuje.
Som neschopný. Nie som spoľahlivý. Nedokážem splniť príkazy môjho pána. A hlavne, sa bojím. Bojím sa Kyuubiho hnevu.
Najprv som si myslel, že ma Kyuubi nepočúva, ale keď ma Kyuubi chytil za hlavu, bolo mi jasné, že je to môj koniec. Čakal som na bolesť, ale namiesto nej som spadol na zadok a Kyuubi na potľapkal po hlave.
„Ty si len neveríš,“ povedal pokojným hlasom.
To som nevydržal, zaboril tvár do jeho mäkkej srsti a nahlas som sa rozreval.

Naruto sa mi vyplakával na ramene a ja som ho tľapkal po hlave.
Chce mi dokázať, že je hoden byť mojím Jinchuuriki. Ja som ho, samozrejme, už prijal, ale jemu to nestačí. Som totiž jediná bytosť, ktorá ho má rada. A to je pravda. Mám ho rád. Mám ho rád ako vlastné dieťa, ktoré som žiaľ nikdy nemal.
Zrazu som si uvedomil, že je ticho . Pozrel som sa dolu na Naruta. Tvár mal zaborenú do srsti, ale neplakal. Otočil som si ho tvárou k sebe. Oči dokorán otvorené, ústa pootvorené a bolestivý výraz. Z kútika úst mu začal tiecť tenulinký pramienok krvi. To znamenalo, že bojuje. Sám so sebou.
zrazu sa usmial, sadol si do seizi a hlboko sa mi uklonil.
„Poslušne hlásim, že moje staré ja bolo úspešne zabité,“ povedal takým tónom hlasu, ktorý som poznal jedine ja.
Podarilo sa to. Boli dvaja a teraz je len jeden. Ten, ktorý sa nám plietol do cesty je konečne mŕtvy.
Naruto sa teraz nebude zdráhať zabiť ani novorodené dieťa.
„Kyuubi-sama,“ povedal a ešte raz sa uklonil.
Ja som sa uškrnul. Toto je Naruto, ktorý sa mi páči. Ktorého si predstavujem.

Počas tohto rozhovoru sedel Naruto na lavičke a čítal knihu. Zrazu si k nemu prisadol neznámy ninja. Chvíľu ticho sedel a potom sa začal Naruta milým hlasom pýtať.
„Ako sa máš chlapče?“
Naruto mlčal a knihu odložil.
„Čo to čítaš za knižku?“ pokračoval.
Naruto stále zaťato mlčal, až kým ninjovi nedošli nervy a udrel Naruta po zátylku. Naruto spadol z lavičky a nehybne ležal na zemi.
„********!“ zanadával ninja.
Vzal Naruta na ruky a vybral sa do lesa. Nevedel však, že úder Narutovi nič nespravil a on predstiera zamdlenie.
Dosť hlboko v lese ho ninja položil pod strom. Keď mu chcel dať dole kapucňu, Naruto sa strhol a chytil ninjovi ruku.
„Uf! To som rád že si nažive. Myslel som si, že som ťa za....“ nedopovedal, pretože mu Naruto strelil päsť pod bradu.
„Č-čo to?“ lapal po dychu ninja.
„Ty nie si z tejto dediny. Keby si bol, choval by si sa ku mne inak,“ povedal Naruto.
„Ty malý! Ako si to vedel?“ nechápal ninja.
„Mňa ľudia tejto dediny nenávidia,“ zašepkal Naru.
Ninja nechápal ako môže mať taký malý chlapec takú silu. Teraz ho musel zabiť. Príkaz bol jasný. Zabiť každého kto sa mu postaví do cesty. Ale nerád zabíjal deti. On nechcel zabíjať deti.
Naruto sa rozbehol hlbšie do lesa.
Nie! Nie tadiaľ! Náš tábor! Nič sa nedá robiť, musím ho zabiť! hovoril si ninja sám pre seba.
Vytiahol päť kunaiov a hodil ich po Narutovi.
Keď boli nebezpečne blízko, Naruto sa prudko otočil a kunaie chytil a hodil ich majiteľovi. Ten nebol pripravený a kunaie ho zasiahli do brucha a ľavej nohy.
„Ty malý drzáň! Doton: Ganchuusou!“ zreval ninja a všade sa zjavili kamenné ostni.
Naruto sa im poľahky vyhol a zaútočil na ninju. On útok vykryl, ale hneď nato sa blížil ďalší a ten už vykryť nestihol. Ninja letel pár metrov až ho zabrzdil strom. Odpľul si a začal skladať pečate.
„Doku kiri!“ zreval a z úst mu sálala fialová hmla.
Kým sa hmla valila, ninja sa dostal za Naruta a odkopol ho do hmly. Naruto narazil o strom a spadol na zem. Ninja sa už chystal otočiť Narutovi chrbtom, keď ho vyrušil výkrik. Nie bolestný výkrik ale ani výkrik strachu. Bol to výkrik čistého šialenstva. Ninja sa pozeral na miesto, kam Naruto dopadol. Za fialovým oparom sa začala dvíhať silueta. Keď silueta postavila, spadla jej kapucňa. Hmla začala ustupovať a ukázala Narutovu tvár. Ninja sa zhrozil.
Jedno oko červené, druhé modré. Obe oči dokorán otvorené a na tvári sa zjavil šťastný úsmev. Vystrel pred seba pravú ruku s otvorenou dlaňou nasmerovanou k ninjovi.
Zrazu sa mu do nej začali nahrňovať modré a červené bublinky. V strede dlane sa spojili a vytvorili malú čiernu guličku. Bubliniek bolo čoraz viac a gulička sa zväčšovala.
Naruto sa rozbehol na ninju. Napriahol ruku a guličku doslova vrazil ninjovi do hrude. Ninja odletel šestnásť metrov a zabrzdil na kameni. Za tri sekundy sa tam objavil Naruto. Keďže sa nič nedialo, ninja urobil krok dopredu. To ale bola jeho osudová chyba. Hneď ako sa mu noha dotkla zeme, jeho telo – explodovalo. Naruto tam stál a smial sa. Smial sa šialeným smiechom. Padal naňho krvavý dážď. Aj napriek lietajúcim zvyškom tela ninju, tam Naruto stál a smial sa.
Potom zobral jeho zbrane a vydal sa do svojho bytu.

Bol to úžasný pocit. Zabil som človeka. Presnejšie ninju triedy B. Tento nádherný pocit ma neopustí dosť dlho.
„Tomu hovorím bomba,“ zachechtal sa Kyuubi. „Že je to úžasný pocit zabiť človeka.“
„To je, Kyuubi-sama. Cítim sa ako v siedmom nebi,“ prikyvoval Naruto.
„A...“ začal, ale vyrušil ho šuchot v kríku vedľa mňa. Vytiahol som kunai a čakal. Z kríka sa vypotácala líška a za ňou šesť líščích mláďat. Ako posledný sa doterigal lišiak. Celá rodinka vyzerala zničene.
Keď ma lišiak zbadal, štekol na líšku a tá zastala. Čupol som si k nej a pozorne som si ju prezrel.
Tmavooranžová srsť bola špinavá a rozšuchorená. Zadnú pravú labu mala pár centimetrov nad zemou, zrejme ju mala zlomenú. Keď som k nej načiahol ruky, lišiak pribehol svojej družke ako ochrana. Tento rýchly pohyb ho však stál veľa síl, a tak spadol.
Díval som sa na nich s túžbou. Chcel som ich.
„Tak prečo ich nenaučíš rozprávať, ovládať chakru a nespravíš z nich svojich summonov,“ poradil mi Kyuubi.
„To je úžasný nápad, Kyuubi-sama.“
Vyzliekol som si mikinu a zabalil som do nej mláďatá, líšku som jemne chytil do druhej ruky a lišiaka som si dal na plecia aby sa mu náhodou nezlomili kosti. A takto ovešaný som sa vybral domov.

Keď som konečne dorazil do bytu, zložil som líščiu rodinku na posteľ. Aj tak v nej už nespávam. Obviazal som líške nohu, ošetril som rany a nechal ich spať.
Po prvýkrát sa vo mne ukázal cit. Tento cit ma hrial, keď som sa pozeral na spiacu líščiu rodinku.
Jediní, kto pocíti tento cit odo mňa budú jedine moji summoni a Kyuubi-sama.