Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 3

Načiahol sa za chrbát a nasadil si kapucňu. Otočil sa a kráčal späť k nám. Keď prechádzal okolo mňa, povedal tak potichu, že som to počula iba ja: „Urob to ešte raz a ja ti sľubujem, že to bude tá posledná vec, čo kedy urobíš.“
Popri Sasukem prešiel tak, že doňho strčil plecom a ani sa neunúval ospravedlniť.
Prišiel na svoje miesto a sadol si. Načiahol sa po tašku a vybral z nej malú knižku. Otvoril ju a začal si čítať.
Nejaký chalan sa priblížil k oknu, že ho zavrie.
„Nezatváraj to okno,“ potichu zasyčal Naruto.
„A prečo by som ho nemal zatvárať?“ spýtal sa onen dotyčný.
Naruto neodpovedal. Hľadel na stránku v knihe.
„Fuj!“ zvolal Kiba. „Tu ale teplo! Nechaj otvorené, potím sa ako keby som bežal maratón na púšti!“
Kiba mal pravdu. V triede bolo tak teplo, že sa mi vzduch priam vlnil pred očami.
Bolo to ale nejaké zvláštne, pretože bol len máj a vtedy sa počasie len otepľuje.
„Sakura!“ zašepkala mi to ucha Ino. „ Pozri na Naruta.“
Pozrela som sa naňho. Čiernu kapucňu si nezložil a nevyzeral, že by sa potil.
„Čo...to...?“ nechápala som.
„Zvláštne, že?“ spýtala sa Ino.
„To teda je.“
„Tááák decká! Začíname hodinu!“ ozval sa spred katedry hlas Iruky-sennseia.

Ako ma mohla trafiť? Nedával som pozor? Nechápem.
„Ale ja áno,“ poznamenal Kyuubi.
„Kyuubi-san, ja nechápem. Ako to, že ma udrela. Veď som bol v pozore,“ spýtal som sa.
„Jednoduchá odpoveď. Ten debil si ešte neuvedomil, že sem nepatrí. Áno hovorím stále o tvojom starom ja. Nachvíľu ťa vyrušil zo sústredenia a preto ťa tá hus trafila.“
„Prečo nie je mŕtvy. Už dávno mal skapať,“ rozčuľoval som sa.
„To by som chcel aj ja,“ súhlasil Kyuubi.
Tým sa náš rozhovor skončil.
Len čo prišiel Iruka, v triede nastal hurhaj. Všetci sa pozerali na Irukovu hlavu, pretože ju mal obviazanú. Začali jeden cez druhého kričať: „Čo sa vám stalo, Iruka-sensei?“
A on na to: „Nič, len sa šmykol a narazil si hlavu o rám okna. Ale nič vážne.“
Potom pohľadom spočinul na mne.
„Máme nového žiaka?“ spýtal sa.
„Nie. To je Naruto,“ odpovedal mu Kiba.
„Naruto! A ako si sa mal cez víkend?“ milo sa opýtal Iruka.
„Ušlo to,“ zamumlal som.
Iruka ma nechal tak a začal sa venovať učivu.
Dal nám prácu na tridsať minút. Mali sme opísať čo by sme robili, keby sme ocitli v situácii, keď nás prenasleduje desať ninjov a náš partner je ťažko ranený. Iruka odštartoval a my sme začali písať.
Bolo to naozaj jednoduché. Až veľmi jednoduché. To sa mi nezdá, žeby nám Iruka dal takúto úlohu. No jasne! On chce všetky postupy!
„Chytrá hlavička,“ pochválil ma Kyuubi.
Pochvala ma zahriala, ako keby som sedel pri ohni. Začal som písať. Ani raz som sa nezastavil, len som písal. Keď som vyčerpal poslednú možnosť, zdvihol som pohľad a všimol som si, že nikto už nepíše. Ani Haruno, ani Uchiha.
Iruka si postupne vzal všetky papiere a vrátil sa za katedru.
Zvyšok hodiny sme sa mali voľno. Opäť som sa zahĺbil do stránok knihy. Obálka knihy by sa zdala pre obyčajné oko nezvyčajne lesklá. Lenže keby sa niekto lepšie pozrel, všimol by si, že to je kov. Na kove boli preliačenia v tvare dvoch bojujúcich samurajov. Boli v nej podrobné popisy zabíjania, ale žiadne obrázky.
„Táto kniha je super, že?“ spýtal sa ma Kyuubi.
„To teda je. Obal vyzerá na nejaký príbeh a keď si ju niekto vezme, nevie z nej spustiť oči.“ Súhlasil som.
„Hlavne keď si ju zoberie dieťa v očakávaní, že tam bude dobrodružná rozprávka,“ zachechtal sa.
„A potom sa z neho stane masový vrah,“ dokončil som za neho.

Zvyšok dňa sa nedialo nič zaujímavé. Poriadne som sa nudil. Ani vtipné rozhovory s Kyuubim mi poriadne nerozprúdili krv v žilách. Po vyučovaní som vyletel z triedy tak rýchlo ako sa dalo a namieril som si to na moje tajné miesto v lese.

Dnes sa ten debil choval naozaj čudne. Celý v čiernom, tichý a zahĺbený do tej zvláštnej knihy. Niečo s ním je. Ale čo? Išiel som domov. Až po chvíli som si uvedomil, že idem zlým smerom. Na nový byt si neviem zvyknúť. Každú noc sa mi o tom snívalo. O tom ako vymrel klan do ktorého patrím. O tom ako ho môj brat vyvraždil. Nedarujem mu to. Pomstím sa. Zabijem ho. Obnovím svoj klan.
Tieto tri úlohy mám pred sebou. A splním ich.
Prišiel som do bytu a zamkol sa.
Začal som si robiť úlohu, ktorú nám zadal Mizuki. Bola veľmi ľahká. Mal som ju hotovú za tridsať minút. Potom som vyšiel von, ale zabudol som, že som si zamkol dvere a plnou silou som narazil hlavou do dverí. Pekne som si zanadával a odomkol som. Vyšiel som von a hurá na cvičisko.
Tam mi bolo lepšie. Vrhal som shurikeny do figurín a kunaie do terčov. Bol som tam až do šiestej a o štvrť na sedem som si išiel dať večeru. Takto vyzeral asi celý týždeň. Občas ma pozorovali baby z triedy, inokedy nejakí genini a z času na čas aj vyššie postavení chunini. Bol som hrdý na to, že sa na mňa chodia pozerať, ale niekedy mi to poriadne liezlo na nervy.
Po večery som si prečítal niekoľko zvitkov o ovládaní chakry. Vyčistil som si zuby a išiel som spať.

O jednej ráno som sa zobudil celý spotený. Znova sa mi zdal ten sen. Ako môj brat zabil mojich rodičov a vyvraždil klan.
Odišiel som do kúpeľne a umyl si tvár. Potom som znova vliezol do postele.

To, čo sa mi snívalo potom, bolo ešte horšie.
Mal som pätnásť a bol som chunin. Bolo niekoľko dní do začiatku leta a bolo príjemné počasie. Sedel som so Sakurou, Ino, Kibom, lenivcom, tučkom, Nejim, Hinatou a Shinom na rámene a rozprávali sme sa. Zrazu sa stiahli mračná a nastala tma. Ozval sa krik. Bol to bolestný výkrik. Hneď ako utíchol sa ozval šialený smiech a objavil sa muž v čiernom.
To je jediné, čo si pamätám.

Zvyšok týždňa sa nestalo nič zaujímavé. Iruka-sensei doniesol úlohy až v piatok.
Výsledkami boli všetci prekvapený, pretože najlepšie to napísal ten debil – Naruto!!!!!!
Iruka-sensei ho dokonca ešte aj pochválil, no on vyzeral že ho to nezaujíma a je mu jedno, že bol najlepší.
Cez prestávku si ho už nikto nevšímal. On bol ponorený do tej knihy a vôbec sa nezaujímal o okolie.
Ešte minulý týždeň bol...ako to nazvem....normálny!!!