Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 2

Iruka je na tom Narutovi dokonale závislý. Povedal, že ho ide skontrolovat. Prečo sa ním, preboha, ešte stále zaobierá? Ja by som sa na neho už dávno vykašlal.
Mal som veľmi nepríjemný pocit, že sa niečo stane, preto som sa vybral za ním.
Prechádzal som práve recepciou keď zrazu…
„ÁÁÁÁÁ!!!!!“ to bol Naruto.
Rozbehol som sa po hlase, až som dorazil k miestu, odkiaľ sa ozval výkrik.
Prudko som otvoril dvere a naskytol sa mi hrozný pohľad.
Pod oknom ležal Iruka a na ráme okna bola veľká machuľa od krvi. Naruto sedel na kraji a uprene hladel na Iruku. Alebo na tú krv? Začal naťahovať ruku smerom k Irukovej tvári.
„Okamžite ho nechaj!“ zreval som a jednu som mu vlepil.
Naruto urobil kotrmelec dozadu a zastavila ho stena. Myslel som si, že sa rozreve, ale on len odpľul krv a pozrel sa do zeme.
„Prečo ste to spravili?“ spýtal sa ma.
„Nevidíš, že je zranený?“ odpovedal som chladne.
„Pane, nebojte sa. Prežije to.“ Povedal mi pokojným hlasom medik.
Iruka sa začal preberať. Prisadol som si k nemu a pomohol mu na stoličku.
„Mizuki? Čo tu robíš?“ spýtal sa ma slabým hlasom.
„To nič. Čo sa vlastne stalo?“ položil som mu otázku.
„Neviem. Neviem si na nič spomenúť.“ Odpovedal. „Ale posledné, čo si pamätám je to, ako som chcel otvoriť okno.“
„Asi ako ste chceli zatvoriť okno ste sa pošmykli a buchli ste si hlavu o rám.“ Skonštatoval medik. „Ale nebojte sa. Nič sa vám nestane.“
„Čo je s Narutom?“ spýtal sa Iruka.
„Práve sa snažíme ho presvedčiť, aby nám povedal, čo sa stalo.“ Povedal medik. „Ale neúspešne.“
A to bola pravda. Naruto sedel na posteli, pozeral sa do zeme, teda na perinu a zaťato mlčal.
„Chcem ísť domov.“ Povedal odrazu.
„Pôjdeš domov. Ale neskôr.“ Príjemným hlasom mu povedal medik.
„Ja chcem domov teraz.“ Zašepkal Naruto.
„Ešte dve hodinky tu zostaneš a potom ťa pustíme.“ Zopakoval mu medik.
„Ja chcem domov TERAZ!!!“ skríkol Naruto.
„Vlastne môže ísť domov aj teraz. Jeho stav je vo veľmi dobrom stave.“ Po prvý raz sa ozvala sestrička, ktorá tam obväzovala Irukovi hlavu.
„Dobre. Naruto, môžeš ísť domov a dávaj si na seba pozor.“ Povedal medik a chcel Naruta potľapkať po hlave, ale Naruto sa uhol, poklonil a odišiel.
„Mizuki, Naruto sa chová nejako zvláštne, nie?“ spýtal sa ma Iruka.
„Ani nie.“ Odpovedal som.

Už skoro som to urobil. Skoro som zabil Iruku. Ale na jeho šťastie sa pošmykol a udrel si hlavu o ten rám. Keby sa to nestalo, skočil by som mu po krku. No ten pohľad na machuľu krvi ma trochu uspokojil. Vedel som, že to Iruku nemohlo zabiť, ale aspoň má menší výpadok pamäti, takže si nepamätá, ako som naňho skočil.
„To bolo naozaj veľmi tesné.“ Poznamenal Kyuubi so sklamaním v hlase.
„Prečo som vykríkol od strachu?“ spýtal som sa ho.
„Tvoje staré ja, ten hlupák si asi chcel naposledy prejaviť v tvojej povahe.“ Vysvetlil mi Kyuubi.
„No teraz už nebudem robiť zo seba šaša a hlupáka. Odo dneška sa stávam úplne iným človekom.“ Povedal som chladným hlasom.
„Takýto sa mi páčiš viac.“ Zachechtal sa Kyuubi a oblizol ma po vlasoch. Jedine od neho som to toleroval, lebo on ma má naozaj rád. Nie ako ten medik, ktorý ma chcel potľapkať po hlave. Veď som ho ani nepoznal.
„Naruto, musíme spolu zmeniť nejako tvoj výzor. Keby si sa teraz pozrel do zrkadla, skoro by si sa nespoznal.“ Povedal Kyuubi. Keďže som bol už doma, vbehol som do kúpeľne a pozrel som sa na svoj odraz v zrkadle.
Kyuubi mal pravdu, vyzeral som inak. Oči som mal mierne privreté, ryhy na tvári mierne roztiahnuté a zuby predĺžené tak, že keď som otvoril ústa, boli výraznejšie než ostatné a keď som mal ústa zavreté jeden zub mi vytŕčal. Ale len tak trošku.
„Máš pravdu. Hmm, mal by som sa začať obliekať do čiernej.“ Skonštatoval som.
Kyuubi sa začal rehotať a o pár sekúnd aj ja.

V nedeľu večer som sa na seba pozeral s veľkou hrdosťou a Kyuubi s veľkým smiechom.
„Je ti to trochu veľké, nemyslíš?“ smial sa.
Mal pravdu. Mikina mi bola po kolená a rukávy som musel dvakrát preložiť. Kapucňa zakrývala pol tváre. Vyzeral som ako pohrebná služba.
„Nechceš to trošku zosvetliť?“ spýtal sa ma ešte stále smejúci sa Kyuubi.
„Nie.“ Odpovedal som.

Hor sa do školy. Kyuubi, stoj pri mne. Prosím.

Áh. Konečne pondelok. Znova budem vidieť Sasukeho. Už sa teším na tie jeho hlboké čierne oči. A na jeho úsmev.
Ale to znamená tiež, že ma bude otravovať ten Naruto. B*ha, prečo musí otravovať práve mňa? Prečo neotravuje niekoho iného?
Po ľahkých raňajkách som sa rozlúčila s mamou a hurá do akadémie. Cestou som stretla Ino. Do triedy sme sa skôr pretekali. Keď sme ta prišli, bolo divné, že tam nebol Naruto. Ale bol tam – Sasuke. Dnes mu veľmi seklo. Nie, jemu to sekne stále.
Chvíľu sme spolu s ostatnými babami naňho zízali a obdivovali sme všetko, čo povedal a urobil.
Zrazu sa otvorili dvere a do triedy niekto vošiel. Všetci sme sa obzreli.
Stál tam nejaký chalan celý v čiernom s kapucňou na hlave. Pohol sa smerom k nám a sadol si na Narutovo miesto.
„Hej, to miesto je obsadené.“ Povedala som mu.
On nič nepovedal a len tak tam sedel ako nič.
„Hovorím ti niečo!!!!“ skríkla som naňho a strelila som mu.
Kapucňa mu skĺzla a odhalila tvár pod ňou. Bol to Naruto. Chytil sa za líce, zjavne bol prekvapený. No potom sa prudko postavil.
Jeho výraz bol akoby šialený. Dokorán otvorené oči a na ústach sa mu pohrával rovnako šialený úsmev. Vrhol na mňa kratučký pohľad. Prešiel popri mne k oknu a prudko ho otvoril. Do triedy zavial studený vietor.