Žijem pre vás 3 - Priatelia sa nezmenia

Trénink potom prebiehal už viac-menej v pokoji. Mali skupinovú úlohu v lese – doniesť kunai so zlatou mašľou. Ten tím ktorý ho doniesol ako prvý vyhral a keďže Lin bola najrýchlejšia a Sakura mala dobré ovládanie charky a vyvažovala si ju tak aby jej vydržala na celú cestu, vyhral tento tím. Naruto a Sasuke sa vrátili až pol hodinu po nich.

Keď sa všetci zišli na tréninkovej ploche, zjavil sa tam obláčik bieleho dymu a v ňom ANBU s maskou šakala.
„Hokage-sama vás čaká vo svojej kancelárií, rada rozhodla,“ povedal. Ona len pretočila očami a v tú istú chvíľu ako ANBU sa vyparila.

Dostala sa priamo do kancelárie Tsunade. Práve tam zadávala misiu nejakým geninom. Kým k nim Tsunade rozprávala, Lin si ich stihla podrobnejšie všimnúť. Jediné dievča v tíme sa zdalo byť mierne plaché hneď na pohľad a tiež si všimla jej oči, ktoré prezradili jej pôvod z klanu Hyuuga. Potom tam bol chlapec. Z jeho vzhľadu usúdila že je z klanu Aburame a jeho otec je Aburame Shibi, mali totiž rovnaký vkus. Čierne okuliare, bundu po ústa... No a potom tam bol tretí aj so psom. To jej bolo jasné – pes rovná sa klan Inuzuka, nad tým sa ani nedalo rozmýšľať. Okrem toho k nemu pociťovala nejaké pochopenie – s klanom Inuzuka si predsa len klan Hatake bol podobný.

Až teraz si všimla že sa zabuchli dvere a ona zostala s Tsunade úplne sama v kancelárií.
„Rada sa rozhodla,“ začala Tsunade, „že bude lepšie keď v Konohe zostaneš, samozrejme nemám nič proti. Rada tiež chce aby si sa pridala k ANBU. Samozrejme je to na tebe ale podľa mňa by ti táto voľba skomplikovala život...“ Ďalej sa však nedostala pretože ju Lin prerušila a to mierne naštvane: „Myslím že som im už predtým hovorila že v ANBU nech so mnou teraz nepočítajú.“ Trochu sa ukľudnila: „Prepáčte za môj prejav ale nemám radu v láske, kvôli nim som odišla.“ Tsunade sa zatvárila veľmi chápavo až mala pocit že jej dokonale rozumie.
„Tak to by sme mali! Ešte mi sem vyplň pár údajov lebo v tých tvojich spisoch sa musí človek strašne dlho prehrabávať,“ podala jej Hokage papiere. Lin ich prebehla pohľadom a rýchlo ich vyplnila. Tsunade na to pozerala trošku ohromene – nemyslela že to vyplní tak rýchlo.
„Ehm, tak ďakujem, môžeš ísť,“ povedala ešte stále trochu v šoku. Lin sa uklonila a vydala sa smerom k dverám. Rozhrnula si vlasy a tým prvý krát ukázala svoj krk.
„Lin!“ zakričala za ňou ešte Hokage.
„Áno, Hokage-sama?“ otočila sa na ňu.
„Tá pečať na tvojom krku... je od Orochimara?“ spýtala sa vážne a prezerala si pečať. Lin si len vzdychla.
„Spisy, strana 102!“ zakričala a povzdychnutím a vybehla von dverami. Z kancelárie si to však nezamierila domov ale na opačným smerom.

Po pár minútach behu sa dostala k bráne Konohy. Tam sedeli Izumo a Kotetsu a na tvári mali znudený výraz. Musela sa na tom zasmiať. Ani trochu sa nezmenili od čias čo boli deti.

„Dobrý deň!“ oslovil ju Kotetsu. „Našli ste v Konohe čo ste hľadali?“ spýtal sa a Lin neušiel jeho pohľad na jej čelenku.
„Oveľa viac ako som chcela,“ usmiala sa a pokračovala, „napríklad starých priateľov, brata, nový tím... čo k tomu povedať?“ Stále na neho pozerala ale keď nenašla v jeho očiach nič čo by jej dávalo najavo že ju pozná, vzdychla si.
„Ty ma nespoznávaš! A ja že sedem rokov nie je až tak dlhá doba!“ rozhodila rukami.
„Prepáč, zjavne ťa vážne nespoznávam... vieš, chodil som s mnohými a niektoré mená pomaly zabúdam,“ povedal ospravedlňujúco. Lin by sa aj naštvala keď z hradby zoskočila Anko.
„Viete čo je nové?“ začala a Lin si nevšímala. „Vrátila sa Hatake Lin! Človek by ani neveril že žije!“
Izumo pozrel na Lin ospravedlňujúco – zjavne si jediný uvedomil kto ona vlastne je.
„Tak fajn!“ začala na nich hulákať. „Vrátim sa po siedmich rokoch a vy... aj keď tu stojím nespoznávate ma sakra!“ Kotetsu sa na ňu pozrel a keď videl jej vražedný výraz, rozhodol sa hodiť na zem a prosiť o odpustenie. Anko na ňu len šokovane pozerala a potom sa jej vrhla okolo krku. To Lin zmohlo a musela sa začať smiať. Tieto situácie ktoré sa mohli stať len v Konohe jej chýbali.
„Dobre, dobre, už sa nehnevám!“ povedala a v tej chvíli sa na ňu vrhli aj Izumo a Kotetsu takže sa všetci štyria dostali na zem.
„Mohli by sme sa postaviť,“ navrhla Anko a začala sa zviechať. Izumo tiež pomaly vstával. Keď však Kotetsu videl že Lin sa nechce, zobral ju do náručia a postavil sa aj s ňou. Ju to samozrejme zaskočilo.
„Mohol by si ma zložiť?“ spýtala sa.
„Nikdy!“ zaškľabil sa Kotetsu. Úškľabok mu však zmizol keď sa pri ňom objavila Anko s kunaiom.
„Tak dobre...“ zašomral a zložil ju. Lin sa na neho víťazne pozrela a tľapla si s Anko. Chvíľu to bolo ako za starých čias ale uvedomila si jedno - nič už nebude tak ako predtým.
„Dúfam že sa neurazíte ale rada by som šla pozrieť ostatných a potom možno na nejaké staré miesta...“ usmiala sa ospravedlňujúco a behom sa vydala na cintorín aby vzdala posledný hold tretiemu Hokagemu.

Keď prišla na cintorín neuniklo jej že hrobov podstatne pribudlo čo tam bola naposledy. Vydala sa na miesto kde mal hrob tretí. Z diaľky si všimla že odtiaľ stúpa maličký stĺpik dymu z cigary. Mala tušenie kto to je ktoré sa potvrdilo. Pred hrobom stál – teda skôr sedel - Asuma.

Mlčky sa k nemu posadila. Keď si ju všimol premeral si ju a potom sa strhol.
„L-L-in?“ vykoktal. Len sa usmiala na znak súhlasu a potom sa otočila k hrobu. Dotkla sa kameňa a smutne sa pousmiala.
„Keby som tu tak vtedy mohla byť,“ vzdychla a pozrela na Asumu, „veľa sa tu toho zmenilo odkedy som tu nebola.“ Vstala, natiahla sa a so slovami „idem ďalej“ odišla.

Zamierila na miesto blízko Konohy. Nachádzalo sa od nej len pár kilometrov na juh. Konečne dorazila na to miesto ktorým boli vodopády a jazierko pri ktorom bola lúka. V jazierku sa nachádzali kamene.

Chcela sa vydať na ne keď si všimla že pri vodopáde niekto stojí a pozerá sa priamo na ňu.