Posledný Jinchuuriki 01- Potomok legendy.

Rukou mu prehrabla žiarivo žlté vlasy a on sa šťastne usmial. S hlavu zloženou na jej kolenách spokojne oddychoval, vychutnávajúc si zurčanie vodopádu opodiaľ a pohľad do jej čiernych očí.
Taktiež sa usmiala a pobozkala ho.
Boli šťastní. Spokojní, užívajúci si spoločnosť toho druhého. Nič ich netrápilo. Obaja boli mocní a mladí. Omámení láskou si mysleli, že budú navždy spolu. Nič ich nemohlo rozdeliť.

Stáli oproti sebe.
Za ním stála armáda ninjov s čelenkami so znakom Konohy. V rukách mali zbrane a vyvolávacie zvitky. Zopár bolo pripravených zložiť pečate.
Ona stala obklopená členmi jej klanu.
Do popredia predstúpil ninja a zamával bielou vlajkou na znak toho, že chce vyjednávať. Aj na tú diaľku videl, ako sa uškrnula, nato jej v očiach zažiaril sharingan a neuveriteľne rýchlo zložila pečate. Obe armády ninjov neveriaco vyvalili oči, keď sa zem začala otriasať. Zdesene sa obzerali, len on pokojne stál s rukami založenými na hrudi a hľadel na ňu. Na tvári sa mu pohrával vedúci úsmev.
Ninjovia s čelenkami začali zdesene ustupovať, keď sa zo zeme vynoril kamenný had a začal sa na nich valiť, ničiac všetko, čo mu stálo v ceste.
„Netrpezlivá... ako vždy,“ pousmial sa a na tele mu zaplápolali krvavo červené plamene. Kamenný had bol od neho asi desať metrov, keď k nemu priam lenivým pohybom vystrel ruku. Oči mu sčerveneli a do vzduchu explodovala ohromná chakra.

„Si príliš netrpezlivá,“ povedal s úsmevom a elegantne sa uhol jej útoku. Potom dvakrát švihol katanou a odzbrojil ju.
So zamračeným výrazom na neho vyplazila jazyk, a odhrnula si čierne vlasy z tváre. Pousmial sa.
„Počkaj pár dní a uvidíš,“ založila si ruky na prsiach a uprene na neho hľadela.
„Pár dní?“ smial sa. „Ešte len včera si začala trénovať s katanou.“
Bez slova sa otočila a zdvihla zo zeme katanu. V očiach jej zažiaril sharingan a ona sa víťazoslávne usmiala. Bleskurýchlo zaútočila. O chvíľku neskôr jej katana znova vyletela z ruky a dopadla na zem. Neveriaco na neho pozrela.
Srdečne sa usmial a zabodol katanu do zeme. Vystrel k nej ruku a pomohol jej vstať. Zblízka sa zahľadela do jeho nebesky modrých očí, na tvári sa jej zjavil rozpačitý úsmev, pootvorila ústa. Potom sa rýchlo nadýchla a odstrčila ho.
„Prestaň na mňa takto pozerať!“
„Ako ‚takto pozerať‘?“ na tvári sa mu pohrával pobavený úsmev a poopravil si oblečenie. Bol oblečený celý v čiernom, tak ako vždy. Čelenku so znakom Konohy mal na ruke.
„Takto,“ pokúsila sa napodobniť jeho pohľad a on sa rozosmial. Zamračila sa.
„Môžeš byť aspoň raz vážny?“
„Nie,“ povedal a znova sa usmial.
S výkrikom na neho zaútočila. O chvíľu ležala na zemi a on jej držal ruky zopäté nad hlavou. S úsmevom sa k nej sklonil.
„Mohla by som kričať o pomoc,“ povedala s očami upretými do tých jeho.
„Vážne?“ predstieral prekvapenie. „Minule si nekričala, ani predminule, ani pred-pred minule, ani...“ zmĺkol, keď ho pobozkala.
„Niekedy si fakt ukecaný, asi ako...“ pobozkal ju, a tentoraz zmĺkla ona. Zasmiali sa. Chvíľku si hľadeli do očí, potom ju končekmi prstov pohladil po tvári a ona privrela oči.

Kamenný had bol rozbitý, okolo neho zo zeme trčali ruky tvorené červenou chakrou.
Hľadela na výsledok svojho útoku, nevyzerala byť prekvapená. Znova zložila pečate a na zem začali dopadať ohnivé meteory veľkosti päste. Hodila vyzývavý pohľad smerom k miestu, kde stál.
Vykročil. Jeho telo obklopila červená chakra.
„Pane!“ skríkol zdesene jeden z ninjov.
„Čo je?“ spýtal sa netrpezlivo.
„Ja... ehmm... ona útočí,“ vykoktal sa.
„Nehovor,“ naklonil hlavu a uškrnul sa, znova vykročil s rukami v kapsách. Ninjovia okolo neho uskakovali a kričali, snažiac sa uhýbať jej útoku, ale on pomaly kráčal s pobaveným úsmevom na tvári.
„Stále si netrpezlivá, príliš nedočkavá... nešetríš chakrou,“ hovoril si pre seba ako kráčal a okolo neho dopadali útoky. Potom zastal a zahľadel sa na ňu. Mysľou mu prebehli spomienky.

„Prečo sa vlastne niekto ako ty zahadzuje s niekým, ako ja?“ spýtal sa s úsmevom.
Sedeli v tieni obrovskej sakury, hlavu mala položenú na jeho ramene a ruky ovinuté okolo tej jeho... Odpočívali, vychutnávajúc si prítomnosť toho druhého.
„Ani neviem,“ zamyslela sa. „Si bohatý?“ opýtala sa a on potriasol hlavou. „Vplyvný?“ uškrnul sa a znova pokýval hlavou. „Máš vlastný klan?“ spýtavo sa na neho zahľadela a on znova záporne pokýval hlavou, vzdychla si. „Tak to vyzerá, že máš problém,“ pousmiala sa, „čo povieš na svoju obhajobu?“ spýtavo zdvihla obočie.
Predstieral zamyslenie a poškrabal sa na temene hlavy.
„Som krásny,“ zahlásil nakoniec sebavedomo, akoby to všetko riešilo.
Vybuchla smiechom.
„To je všetko?“ s úsmevom sa k nemu naklonila a letmo ho pobozkala na pery.
„Som posledný žijúci jinchuuriki,“ nasledoval ďalší bozk, tentoraz dlhší. Keď sa odtiahla hľadel jej do oči.
„Hovorí sa, že som potomok hokageho Uzumakiho,“ zvážnel, hľadiac jej do očí. Potom sa mu na tvári znova objavil úsmev a rýchlo vyskočil na nohy, prehlásil: „A som najsilnejší ninja, akého Konoha má,“ založil si ruky v bok a oslňujúco sa usmial s naduto ohrnutým nosom.
Znudene si odfrkla a vykopla. Prekvapene vyvalil oči, rozhodil rukami a pokúsil sa udržať rovnováhu, ale prepadol dozadu a spadol na zem, až to zadunelo. Veselo sa rozosmiala.
Pozrel na ňu a smutne sa usmial. Bez slova sledoval, ako poskakuje okolo neho a vyplazuje jazyk, uškŕňa sa a posmieva sa mu, kope do neho vydávajúc spokojné výkriky.
Ku každému bola odmeraná a chladná. Chovala sa dôstojne, ako sa od jej postavenia vyžadovalo. Skoro nikdy sa neusmievala. Bola smutná a nešťastná. Ale nie s ním. Keď boli spolu sami, usmievala sa, vystrájala a tešila sa z každej maličkosti.
Víťazoslávne si založila ruky v bok a vyložila na neho jednu nohu, kričiac niečo o slávnom víťazstve.
Usmial sa a bleskurýchlo ju za ňu chytil.
„To by si nespravil,“ v hlase jej zaznela vyhrážka.
„Myslíš toto?“ spýtal sa a s nevinným úsmevom jej podtrhol nohu. Keď padala na zem chytil ju, aby sa neudrela. Odmenou mu bol riadny štuchanec do rebier. S ublížením výrazom si ich začal trieť.
„Nemám ti to pofúkať? Alebo rovno zavoláme notára?“ uškŕňala sa.
Usmial sa. Potom pozrel na oblohu a odhadol čas, na krátky okamih sa mu v tvári mihlo sklamanie, ale okamžite zmizlo.
„Je mi ľúto, budem ťa musieť opustiť,“ vstal a podal jej ruku, odstrčila mu ju a vstala sama. V tvári sa jej zračil hnev.
„Čo máš takého dôležitejšieho ako som ja?“ vykríkla na neho. Mlčal a úsmev mu zmizol z tváre. Vystrel k nej ruky, snažila sa ho odstrčiť, ale jednoducho ju premohol a objal. Telo sa jej zachvelo, ale neodstrčila ho. Rukou jej prešiel po tvári a nadvihol jej hlavu, aby mu hľadela do očí. Pohľad mu opätovala a vyzývavo na neho hľadela s mierne zvlhnutými očami.
„Nič nie je pre mňa dôležitejšie. Nič,“ zdôraznil. Pozrela na neho a zdesila sa.
Ešte nikdy ho nevidela nahnevaného alebo kričať, nikdy ho nevidela smutného alebo sklamaného, ale teraz na ňu hľadel a v tvári sa mu zračil hlboký smútok. Vydesilo ju to viac, ako čokoľvek iné.
On pre ňu bol všetko, ten, čo sa nikdy nemení. Jej jediná istota. Niekto, na koho sa bude môcť vždy spoľahnúť, niekto, kto ju ako jediný pochopil. U neho si mohla byť istá, že nech sa stane čokoľvek, nech sa čokoľvek pokazí, bude vedľa nej stáť a usmievať sa.
„Prepáč,“ povedala rýchlo a objala ho. Z tváre sa jej vyhrnuli slzy a ona dúfala, že ich nevidí. „Som taká hlúpa... ja...“ vtedy ju od seba jemne odstrčil a pozrel sa na druhú stranu. Bola mu za tú láskavosť vďačná a rýchlo si zotrela slzy. Po chvíľke sa na ňu pozrel a vrelo sa usmieval. Pocítila teplo a musela sa usmiať.
„Gratulujem, naučila si sa nové slovíčko,“ zaškľabil sa na ňu.
Zmätene sa na neho pozrela, a potom jej to došlo. Rýchlo sa obzrela po niečom, čo by po ňom hodila, ale on sa rozosmial a rozbehol sa preč. Mračila sa, kým jej nezmizol z dohľadu, potom sa rozosmiala a s pocitom ľahkosti sa pobrala preč.

Dorazil domov. Jeho byt bol jednoduchý a skromne vybavený, nikdy si sem nikoho nevodil, dokonca ani ju.
S úsmevom sa pozrel na jej fotku v rámiku, položenú na stolíku vedľa postele. Mierne sa na nej usmievala, pobavene, záhadne, akoby nad vtipom, ktorý pozná iba ona. Zohol sa k nej, dvihol zo stola fixku a dokreslil jej fúzy. Vystrel sa a spokojne sa pozrel na svoje dielo, potom sa rozosmial.
„Blázon, úplný blázon...“ povedal si a pomaly, s láskou, utrel sklo na fotke. Jemne ju vrátil na jej miesto. Zo stolíka vytiahol husto zapísaný denník. Chvíľu naň hľadel. Potom ho otvoril, zobral si pero a začal písať:

Dnes som ju videl plakať. Je veľmi citlivá, hoci to dobre maskuje. Na verejnosti pôsobí chladne, vznešene a dôstojne, ale nie pri mne. Je to ako nájsť žiarivý drahokam pod chladným povrchom. Ako to píšem, usmievam sa. Je to láska? Pobláznenie? Veľmi nad tým nepremýšľam. Po prvýkrát v živote si užívam bezstarostnosť, nepremýšľam nad budúcnosťou. Užívam si jej spoločnosť. Túžim, aby sa pri mne usmievala, aby ostala, aká je... navždy.
Často sedím pred Kyuubim a počúvam ho. Pečať som už dávno odstránil. Nie je taký netvor, za akého ho všetci majú. Naruto Uzumaki to vedel.
Kyuubi hovorí, že nemá rád spoločnosť, že nenávidí ľudí, a preto je radšej keď ho majú za monštrum. Myslím, že mu lichotí ako sa ho všetci boja, právom. V dnešnej dobre, keď ninjovia sú len tieňom tých skutočných , on predstavuje tu najväčšiu moc na svete. A je tak sám. Nikdy si to neprizná, ale je osamelý. Jediný, kto mu kedy porozumel je Naruto, ale ten je už dvesto rokov po smrti a Kyuubi prechádza od jedného jinchuurikiho k druhému. Všetci ho nenávidia, väznia. Ale on to znáša. Prečo? Pre neho? Uzumaki Naruta? Hrdinu poslednej ninja vojny? Svojho jediného priateľa? Pre sľub, čo mu dal?
Sľúbil mu, že nikdy nespraví nič, čo by uškodilo Konohe. A svoj sľub dodržuje už stovky rokov. Napriek všetkému. Neviem si predstaviť, aké to pre neho musí byť. Uväznený, a pritom taký mocný, že môže kedykoľvek roztrhať svoje putá. Nenávidený, opovrhovaný. Všetky tie predsudky smerované na neho. Ale on sa nesťažuje, iba tam tak leží a v očiach sa mu zračí bolesť a nekonečný smútok, keď spomína na Naruta. Keď o ňom rozpráva počujem v jeho hlase obdiv a on pritom rozpráva, aký bol Naruto naivné, hlúpe malé decko. Posmieva sa mu, ale vidím tu nostalgiu v jeho očiach.
On ho zmenil. Naruto. Dokázal zmeniť kráľa bijuu, ohnivého démona. Svojimi činmi mu dokázal svoje presvedčenie, odpustil mu a vážil si ho. A Kyuubi mu to nezabudol, ani po 200 rokoch väzenia na neho nezabudol.
Obdivujem Kyuubiho. Cítim ako ma mrazí, keď si len predstavujem to zvláštne priateľstvo, to zvláštne puto medzi nimi.
Mrazí ma, keď počúvam príbehy o TOM hokagem, o tom ako začínal, ako vyrastal, ako sa stal najmocnejším na svete. O tom, ako všetci uznali jeho moc a podrobili sa jeho sile a vedeniu.
Príbehy o mladom ninjovi, obyčajných misiach, hlúpostiach, ktoré sa v učebniciach nedozvieme. Usmievam sa, vyprskávam smiechom. Kyuubi sa pridáva, smeje sa, ale ešte hlasnejšie. On ho poznal. On bol pri tom, keď jeho legenda vznikala, on bol pri tom, keď bol na vrchole svojej slávy. Bol pri jeho smrti.
V deň, keď som strhol pečať mi hovorí, že sa na Naruta podobám viac ako ktokoľvek, koho doteraz spoznal. Vraví, že som ako Naruto, keď prestal byť dieťaťom a stal sa hokagem. Ako on, keď prijal všetku tú zodpovednosť a bremeno.
Nevedel som ako na to zareagovať. Bola to prvá pochvala, prvý kompliment, aký som kedy dostal. Kyuubi je so mnou celý môj život, vie čo som si ako jinchuriki vytrpel. Potenciálne mocný ninja medzi ninjami o niekoľko kategórií slabšími veľa priateľov nemá. Obklopuje ho iba závisť a strach.
Premýšľam či si Naruto na sklonku života uvedomil, čo spôsobil. Svojím totálnym víťazstvom a dosiahnutím mieru odsúdil ninjov k záhube.
Po vojne, hneď ako sa stal hokagem, prehlásil Hatakeho Kakashiho za svojho zástupcu a putoval po svete a nastoľoval všade mier. Všetci sa pred ním triasli, až ninjovia skoro nemali čo robiť. Takmer dokonalý mier, počas ktorého sa pomaly, ale neodvratne, znalosti ninjov strácali. Bojovať nebolo potreba, vlastne skoro ani nebolo proti komu. Postupne sa bojové jednotky ninjov rozpadali, trvalo to dlho, roky, desaťročia, stáročia, ale nakoniec ninjovia klesli tak hlboko, ako ešte nikdy v histórii.
Neobviňujem ho. Možno by to bolo najlepšie, keby zo sveta vymizli ninjovia so všetkými ich smrtiacimi technikami.

Prestal písať a zahľadel sa von z okna.
„Možno by to bolo najlepšie...“ šepol s neprítomným pohľadom.