Forever or never 5: Pečať sa objavuje....

„Sorááááá!“ nariekal Daisuke, keď ju videl, ako prechádza „ulicou“. Za ním stál Šunka, ktorý vyzeral ako keby zjedol dva kamióny (to znamená, že sa poriadne najedol) a Keita, ktorý vyzeral unavene a vyčerpane až sa jeho blond kučeravé vlasy ešte viac zvlnili.
Konohamarov gang nebol nikde na obzore. Daisuke sa k nim rozbehol.
„Jééj, malý Daisuke!“ zaštebotala Ino.
„Malý čo?“ Daisuke prudko zastavil akoby vrazil do steny. A tak sa aj zatváril.
Sora to musela buď povedať tak, aby pochopil, že sa tak volá, alebo to uhrať do autu. Rozhodla sa, že mu radšej naznačí, že je to jeho meno.
„Daisuke, čo nepozdravíš trafenú blondínku?“ povedala mu extrémne milo, a pretože ju nepoznal nemohol predpokladať o čo ide. Zato Keita a Šunka si jej milej reakcie všimli. Hlavná vec, že Daisuke pochopil, že to má hrať s ňou.
„Ahoj, Ino!“ pozdravil sa. Zatiaľ, kým sa Ino otočila k Hinate, aby jej povedala aký je malý Daisuke rozkošný a na zjedenie, malý Daisuke naznačil Sore, že si to meno s ňou vybaví neskôr. Sora naprázdno preglgla a trhane sa usmiala.
„Zdalo sa mi, že si niečo potreboval, keď si na mňa vrieskal cez polovicu ulice.“ Povedala Sora a zvlášť si dala záležať na úvodzovkách pri slove ulica.
„No...však hej,“ vražedným pohľadom zabíjal Keitu so Šunkom, ktorý práve niečo vytiahol spomedzi zubov (fuj!) a následne si to vložil naspäť do ústnej dutiny (dvojité fuj!), „Mali ma trénovať, ako si povedala, ale namiesto toho tento tu,“ ukázal na Šunku,“ žral všetko, čo mu prišlo pod ruku. Zjedol dokonca aj také hnusné guličky, ktoré nieslo nejaké ružovo vlasé dievča, ktoré sa vrátilo asi pred hodinou. A tento tu,“ ukázal na Keitu, „ ten vyzerá akoby ho zvalcovalo stádo slonov, pretože namiesto toho, aby ma trénoval pobehoval za dievčatami. A, podľa môjho odhadu, veľmi dobre u nich nedopadol vzhľadom na to ako vyzerá.“ Dovysvetľoval.
„A čo Konohamaru a jeho banda?“ zaujímala sa Sora.
„Tí? Tí zdrhli. Vraj zabudli na misiu, ktorú majú. Ja som im na to neskočil. Za to, že som blond neznamená, že som aj sprostý. Zato títo dvaja,“ ukázal na dynamickú dvojicu idio*ov Daisuke, „ im na to naleteli a k tomu ich ešte odprevadili. A keď sa vracali tak sa trochu tackali. Z toho môžem usúdiť, že buď boli kus pripitý, alebo je Šunka taký ťažký, že sa mu zle chodí a Keita taký zmučený od nakladačky od dievčat.“ Úplne všetko jej nabonzoval. Z toho, čo tu z toho s týmto tímom prežil, usúdil, že bude lepšie, keď sa postaví na Sorinu stranu.
„To znamená, že ťa nenaučili vôbec nič.“ Zreferovala z jeho rozprávania Sora.
„To nie je pravda!“ bránil sa Šunka.
„Tak, čo ten chlapec vie?“ spýtala sa Sora, lebo vedela, že Šunka strieľa len tak, aby nevyzeral ako taký d*bil.
„Eeeeee...“ zasekol sa pri písmene E.
„Takže nič,“ povedala Sora a dramaticky si vzdychla. V tíme má sukničkára, ľudský kombajn a žalobabu. A najväčšie využitie má žalobaba.
„Ino!“ zavolala na ňu Sora.
„Čo je? Deje sa niečo? Potrebuje malý Daisuke s niečím pomôcť?“ pýtala sa ako pojašená.
Sora si pomyslela, že Ino viac urobí pre Daisukeho ako pre ňu. Z akého dôvodu, to ešte nevedela.
„No,“ začala, „Daisuke nevie, kde máme stan. A, žiaľ, ja musím ísť ohlásiť náš príchod a títo dvaja,“ ukázala na svojich tímových kolegov, „nie sú momentálne schopní ho tam zaviesť.“
„Jasné! Prečo nie?“ nadskočila Ino a hneď viedla Daisukeho ku ich stanu. Keita a Šunka sa za nimi vliekli. Potom, keď jej už zmizli z dohľadu otočila sa a povedala Hinate:
„Ty pôjdeš so mnou, Hinata. Vieš, ja neviem, kde máme stan a mám taký blbý pocit, že už bude tma kým vyjdem zo stanu. Samozrejme, ak ti to nevadí.“ Dopovedala Sora a uvedomila si, že musí byť extra unavená, keď je taká milá.
„Pôjdem s tebou,“ súhlasila Hinata, „Aj tak nemám nič iné na práci.“
Sora len prikývla a vydali sa k stanu, kde teoreticky mala byť Tsunade. Vlastne, ona tam bola, no bola v kóme.
Sora sa cestou poriadne rozhliadala po Konohe. Bola úplne zničená. Všetko, čo z Konohy (z tej pôvodnej) zostalo boli hlavy Hokagov. Už tam pribudla aj Tsunadina hlava. Krovie kedy ju tam dali?, prebehlo Sore hlavou.
No Sora si všimla ešte niečo. Ľudia, ktorí pracovali na rekonštruovaní celej Konohy a jej častí vôbec nevyzerali znudene. Svoju prácu vykonávali na 110%. A to bolo asi jediné, čo mala na Konohe rada. Ľudí, ktorí sa nevzdávali, ktorí boli naplnení Ohnivou vôľou a boli pripravení ju predať ďalej.
Zrazu sa ocitli pred miestom, kde mali namierené.
„Idem len ja,“ povedala Hinate, „Vieš, keď jej oznámim, čo sa tam dialo...uf....to nebude dobré!“ Hinata len prikývla.
A tak Sora vošla.
„TSUNADE!“ zvolala so širokánskym úsmevom a objala ju, čo by za iných okolností neurobila, „Ani nevieš ako rada ťa vidím!“
„Shizune?“ Tsunade sa podarilo otočiť i napriek tuhému objatiu Sory, „Je to tá istá Sora, ktorú poznám?“ spýtala sa ustráchane.
Sora ju hneď pustila.
„Sakra, človek sa snaží byť milý a tá stará barabizňa to ani nevie oceniť,“ hundrala Sora a sadla si na najbližšiu stoličku a zmorene si vzdychla.
Tsunade sa spokojne usmiala. Toto bola tá Sora, ktorú poznala.
„Počula som, že práve teba poslala Shizune na Zraz Piatich Kagov,“ začala rozhovor Tsunade po tom, čo si sadla za svoj, ako zvyčajne zaprataný stôl.
„Bohužiaľ, táto úloha pripadla mne. A čo je ešte horšie, toten meeting vôbec nedopadol podľa mojich predstáv.“
„Vážne?“ zdvihla jedno blond obočie Tsunade, „A čo? Nepodávali sa tam pečené kridielka?“
„Keby len to!“ kývla rukou Sora, akože to je ešte nič a potom začala rýchlo vymenúvať, čo sa tam stalo akoby dúfala, že si Tsunade nevšimne tie zlé správy, „Nemohli sme vojsť a tak sme urobili v streche dieru; padli sme rovno do miestnosti s Kage; pohádala som sa s Danzom; on odišiel; následne na to prikvitla nejaká burina a oznámila, že Sasuke je niekde v budove; Raikage, ktorý chcel Sasukeho smrť od začiatku stretnutia šiel za ním; potom odišiel aj Gaara; potom Sasuke vtrhol do miestnosti, kde sme sa nachádzali; po niekoľkých minútach vošiel aj Gaara s Raikagem bez ruky; Tsushikage chcel zničiť Sasukeho, čo sa mu nakoniec nepodarilo; prišiel, vlastne akoby sa teleportoval, tekvičák, ktorý sa nazval Uchiha Madara; ten má byť už samozrejme dávno po našou matičkou zemou; vyhlásil nám vojnu a oznámil , že chce Hachibiho a Kyuubiho; potom zmizol; my – Kagovia- sme sa dohodli na vzájomnej spolupráci vo vojne; nazvali sme sa ANS, čo znamená Aliancia Spojených národov; dohodlo sa, že viesť ASN bude Raikage; ešte sa zistilo, že Killer Bee – jinchuuriki Hachibiho a Raikageho brat je nažive; potom sme odišli.“ Mega rýchlo jej to odrapotala Sora.
„Raikage je bez ruky?“ spýtala sa Tsunade tú najnepodstatnejšiu vec na celom príbehu.
„Áno. Bez pravej,“ odpovedala jej na otázku. Dalo by sa povedať, že jej ten fakt iba potvrdila, keďže jej to v jej rozprávaní povedala.
„Aha. A mohla by si mi ešte zopakovať ten zvyšok?“ spýtala sa.
Sora si trepla hlavu o stôl. Začala sa triasť od zlosti, zdvihla hlavu a pomedzi zuby jej povedala: „Nie, nemohla,“
Shizune si vzdychla a povedala len to najdôležitejšie. A Sora popritom znova vysvetľovala Tsunade, čo sa tam stalo. Niežeby nejako extra chcela, no Shizune nehovorila dostatočne dôležité veci, čo podľa Sory bolo všetko. Shizune len povedala, že bude vojna s Akatsuki a že ostatné zeme sa dohodli na spolupráci...
„A nazvali sme sa ANS, čo znamená...“ začala im pripomínať Sora, no Shizune ju prerušila.
„To nie je podstatné!“
„Ale je!“ nesúhlasila s ňou Sora.
„Takže vojna, hej?“ škrabala sa po brade Tsunade a úporne premýšľala, „Vieš, práve som rozmýšľala, keď mi niečo napadlo.“
„Nie! Ty si rozmýšľala!“ zvolala Sora a neubránila ironickému tónu.
Tsunade ju ignorovala. „A prišla som na to, že keď sa stane niečo zlé, vždy si tam ty!“
„Há?“ spýtala sa inteligentne Sora, „Uveď, prosím ťa, nejaký príklad. Mám pocit, že nie som v obraze.“
„Stačí ak poviem: Zraz Kagov.“ Povedala Tsunade.
„A? čo s ním?“
„Prosím ťa, všetko, čo si mi povedala nebolo ani trochu pozitívne.“ Povedala Tsunade a snažila sa odsunúť tú kopu papierov pred sebou, aby aspoň trochu videla Sore do tváre. To sa jej žiaľ nepodarilo a všetky papiere popadali na zem. Tsunade začala nadávať a zbierať papiere. To jej zabralo cca 5 minút. Potom sa znova vrátila k pôvodnej téme.
„Ako som vravela, nepovedala si mi nič pozitívne.“
„Ale povedala!“ bránila sa Sora, „Povedala som ti predsa, že sme sa všetci spojili a spolu tvoríme ASN! A ani neviem koľký raz ti to už hovorím, Tsunade.“ Pokrútila hlavou a radšej prešla na tému, že by už bolo na čase, aby ju zosadili z funkcie Hokage.

XXXXXXXXXXXXX

„Tak! poslednú polhodinu sme strávili tým, že sme sa hádali, či zostanem Hokage. A ja ti už tisíci raz vravím nie!“ unudene povedala Sora. Už to ani zďaleka nebolo také energické a presvedčivé ako prvýkrát. No čo na to povedať? Každého by po päťdesiatom raze prestalo baviť hovoriť stále to isté.
„Fajn!“ súhlasila Tsunade, čo u Sory vyvodilo, že sa z polohy pololežmo na stoličke posadila priamo.
„Prepáč, ale asi som ťa zle rozumela. Mohla by si to zopakovať ešte raz?“ Povedala Sora a pre istotu si čistila uši.
„Povedala som, že nemusíš byť Hokage,...“
„Ďakujem, Tsunade. Ale mohla si to povedať na začiatku. Ušetrili by sme si tým kopu času.“ Povedala Sora, vstala a bola na ceste k východu stanu, keď to Tsunade povedala.
„...ale budeš mojou náhradníčkou. Keby niečo.“
„Tsunade, nieeeee...“ zakvílila Sora.
„Rob čo chceš, ale toto rozhodnutie nezmeníš.“ Povedala jej s úsmevom a Sora sa naopak na ňu mračila ako hrom do duba.
„Fajn!“ tentoraz súhlasila ona, „Ale snaž sa zostať pri živote.“ odporučila jej a vyšla zo stanu.
Ako predpokladala, stretnutie s Tsunade jej zabralo veľa času. Už sa totiž stmievalo. Sora si trpiteľsky vzdychla, poškrabala sa po hlave a povedala Hinate nech ju zavedie k jej stanu.
Hinata ju tam zaviedla. Bol to obyčajný stan, no vychádzali z neho prapodivné zvuky.
„Môžeš ísť domov, Hinata. V tomto stane sa momentálne nachádzajú minimálne dva problémy. A nazvala by som ich Keita a Šunka.“ Povedala jej úprimne Sora, ktorá túžila iba po príjemnej sprche a výdatnom a hlavne dlhom spánku.
„Prečo ho vlastne voláš Šunka? Myslím Otanyho.“ Spýtala sa potichučky Hinata.
„Videla si ho?“ spýtala sa kontrolnú otázočku a nadvihla jedno obočie.
Hinata prikývla.
„Však nie je až taký...no...tučný.“ hovorila jej Hinata a hrala sa popritom s ukazovákmi.
Sora jej položila ruku na plece: „Hinata, úprimne, Šunka bude o chvíľu dvakrát taký ako Choji.“
Keď Hinata nič nehovorila, dala jej ruku dole a prešla si rukami po tvári. Až teraz si uvedomila ako strašne je unavená. Po tých „zábavných“ a stresujúcich chvíľach dnešného dňa sa ani nečudovala. Rozlúčila sa s Hinatou a vošla do stanu.
Mala pravdu. Dva problémy stáli oproti sebe a tvárili sa akoby toho druhého najradšej zakopali pod čiernu zem.
„Čo sa tu deje?“ spýtala sa.
A v tú ranu sa začali prekrikovať, takže sa nedalo rozoznať čo hovorili. Tak Sora podišla ku kvalitnejšiemu zdroju informácii.
„Čo sa tu deje, Daisuke?“ spýtala sa ho tú istú otázku. Sedel na stoličke pri stole, čiže by sa dalo povedať, že v kuchyni. Otočil k nej blonďavú hlavu.
„Hádajú sa kvôli tomu, lebo sa nezhodli, ktorí z nich ma väčšiu inteligenciu. Prvých päť minút to bolo celkom zaujímavé, ale potom to bolo otravné a trápne.“
Sora podišla i nim. Oddelila ich od seba ( za tú malú chvíľu sa na ňu vrhli) a povedala im: „Potrebujete rozhodcu.“ Obaja prikývli.
„Keita je víťaz.“ Povedala jednoducho.
„Prečo on?“ nesúhlasil s rozsudkom Šunka.
„Pretože si to myslím.“ Odvetila jednoducho. Čo by len v tej chvíli dala za mäkkú a pohodlnú posteľ.
„A vidíš jeho inteligenciu?“ spýtal sa jej Šunka a keďže inteligencia je abstraktná vec, nemožno ju vidieť, tak znela aj Sorina odpoveď.
„Nie, nevidím.“
„Tak ako vieš, že ju má?“ spýtal sa jej hneď po jej odpovedi. Vyzeral, akoby mal tento rozhovor nacvičený. Sora mu na otázku odpovedala otázkou.
„Vidíš ty svoj mozog?“
„Nie.“
„Tak ako vieš, že je niekde v útrobách tvojej hlavy?“ spýtala sa ho a skôr ako stihol niečo povedať zdvihla ruku, aby ho umlčala. „Teraz sa idem osprchovať. Kto sa ma pokúsi pozorovať, toho bez milosti zabijem....“
„Ale...“ prerušil ju Keita.
„...toho bez milosti zabijem...“ povedala zvýšeným hlasom Sora a tým mu naznačila, že má byť ticho, keď rozpráva, „...a keď sa vrátim, chcem vidieť na stole večeru.“ S týmto skončila a vošla do sprchy.

XXXXXXXXXXXXXXXXXX

Sora vyšla von voňavá, vykúpaná a len v kraťasoch a rozťahanom bielom tričku. Hnedé dlhé vlasy jej padali na chrbát.
„Večera hotová?“ spýtala sa.
„Nie,“ odpovedal Daisuke, „Nemáme totiž žiadne jedlo.“
„Fajn,“ povedala otrávene, „Teraz pôjdeme spať a ráno Šunka, nie, Keita kúpi nejaké jedlo.“ Uzavrela tému jedlo, lebo len pri pomyslení naňho jej škvŕkalo v žalúdku.
„Máme problém,“ znova sa ozval Daisuke.
„Aký?“
„Máme tu jeden gauč a jednu veľkú posteľ.“ Objasnil problém Daisuke, ktorý bol podľa jej mienky najschopnejší z jej kolegov, i keď nebol ninja.
„S posteľou sa podelíme. Ja spím na nej a Šunka spí na gauči, pretože: po prvé je veľmi veľký a po druhé zjedol tie Sakurine guličky, takže sa bojím toho najhoršieho. Že bude mať z toho plyny.“ Povedala a už sa hodila na posteľ. Tí traja by mohli odprisahať, že zaspala skôr ako jej hlava dopadla na vankúš.

XXXXXXXXXXXXXXXXXX

„Sora! Sora! Zobuď sa!“ zobúdzal ju uprostred noci Keita, ktorý spal napravo od nej.
Začula výkrik, ale vnímala ho iba ako zvuk v pozadí.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ospalo.
„Daisuke. Objavila sa mu pečať.“ Hovoril trhane. Sora nechápala. Mala ledva otvorené oči. Únava ju znovu zmáhala.
„No tak! Sora! Nezaspávaj! Daisukemu sa tvorí pečať!“ kričal jej do ucha.
„Čo?!“ prudko sa posadila. Až teraz celkom pochopila Keitove slová. Keď Daisukeho nezapečatia, zomrie....