Prvá časť- 2. Minúta pred polnocou

Zvládla som to. Už sa napriahla k úderu, keď ju niečo uprostred skoku schvátilo, niečo slizké. Pozrela dolu, pochopila všetko. Priamo pod ňou bola v zemi diera, nebola veľká ale pre hada, ktorý ju momentálne ovíjal bola dostačujúca.Celé to mal premyslené... , jej myšlienka bola prerušená bolestivým zahryznutím do krku. Realita sa s ňou rozkrútila, posledné čo videla bolo, ako postava v plášti pretrhla lano.
spomenula na to čo sa stalo, okamžite ju to prebralo. Pred ňou sedela postava v plášti, spoza plášťa vytŕčal had, ktorý bol okolo nej omotaný a nedovoľoval jej takmer žiadny pohyb. Ten had vyzeral ako jeho chvost. Mala triašku po celom tele a lomcovalo ňou zúfalstvo. Rozhodla sa použiť svoje oči k tomu aby zistila čo najviac informácií o okolí, v ktorom sa nachádzala. Bolesť, ktorá jej pri tom prešla hlavou bola neznesiteľná, nocou sa niesol jej výkrik. Čo to so mnou urobil? Nemôžem použiť svoje oči. Bránila sa tomu, ale cítila ako sa jej do očí derú slzy, bolo toho na ňu veľa. Už cítila ako jej prvé slzy stekajú po lícach. Super aj make-up je v ťahu. Z hrdla sa jej drali vzlyky. Svitanie nad zeleným údolím, pohľad z jej okna, smiech jej priateľov, to ako sa na ňu díval on. Všetky tie veci ju vždy hriali pri srdci, ale dnes nie, akoby ju strašný chlad pripravil aj o vnútorné teplo. Všetko na čom tak záležalo je navždy preč a to čo stálo pred ňou, bol najpravdepodobnejšie mĺkvy hrob, alebo ešte niečo strašnejšie. Mysľou jej prelietali tváre, stovky tvári, jej priatelia rodina či známi. Tie tváre vídavala po všetky dni svojho života, myslela, že sú samozrejmosťou ale až teraz si uvedomila, že boli darom. Dala by celý svoj zostávajúci život za to, aby mohla ešte aspoň raz vidieť čo i len jednu z nich. Ale táto možnosť tu nebola a z tých tvári ostali len nemé prízraky a jediné čo počula bolo stonanie vetra. Stále mala problém to celkom prijať, ešte dnes bola šťastná, ešte dnes jej život dával zmysel a možno ešte dnes umrie. Ako sa to mohlo stať? Vždy si predstavovala, že keď bude umierať, bude to nejakým hrdinským spôsobom, no skutočnosť bola iná, teraz keď čelila smrti si to uvedomila Chcem žiť! Nezáležalo na tom akým spôsobom, hlavne chcela žiť a tak urobila jedinú vec, ktorá jej mohla pomôcť.
„ Prosím,“ zašepkala do tmy.
a odpoveďou jej bolo ticho. Nebo bolo zatiahnuté mrakmi a svojho väzniteľa videla už len ako nejasnú siluetu. Celá sa triasla od zimy a preklínala aj jemný vánok, ktorý občas pofukoval. Slzy jej už začali primŕzať k tvári. Jej triaška sa stupňovala a celá sa chvela, no odkedy nadobudla vedomie, on sa ani nepohol, celý čas čupel a zostával vo svojej póze. Nedával najavo, že by ho trápila zima, bol ako vytesaný z kameňa.
„Ty ,nevieš aké to je!“ zvolala.
Prebrala sa, nemusím sa obávať. Svoje oči nemôže používať, o to som sa postaral. Kričať môže, tu ju nikto nebude počuť. Akurát tak, stratí hlas. Chlad mu nevadil, bol naňho zvyknutý. Podobne ako tma ho sprevádzal väčšinu jeho života, svojim spôsobom boli preňho tma a chlad najbližšími priateľmi. Boli to veci, ktorým dokonale rozumel. „Ty, nevieš aké to je!“ peklo bolo v tom, že vedel.
dážď zúrivo bubnoval na jeho okno. Nedokázal zaspať, hoci sa o to pokúšal. Prečo to nejde, divil sa sám sebe. Možno kdesi v hĺbke tušil, čo sa bude diať. Zo zadumania ho vytrhol zúrivý rachot.
„Som doma,“ ozval sa veselý hlas.
„Prosím nie tak nahlas veď zobudíš...,“ jej reč prerušil mľaskavý zvuk, počul ženský krik a tupý zvuk dopadu. Prosím už nie, prosím nech sa to nedeje aj dnes, mamku to bolí, neuvedomuješ si to? Jeho slzy zmáčali vankúš.
„No čo láska nie si rada, že som doma?“ a prepukol v opilecký smiech.
„Prestaň,“ prosila.
„ Tancuj! Tancuj!“ do jeho hlasu sa začal zakrádať hnev.
Počul ako ju sotil, počul jej plač. „Prosím prestaň, už dosť“, hovoril to ako v horúčke, hovoril to ako modlitbu.
„Tancuj!“ reval už úplne zúrivý hlas.
„Povedal som tancu...“ a zrazu bolo ticho.
Cítil obrovský chlad, hoci v izbe bolo teplo. Celý sa triasol, pomaly zostúpil z postele. No nožičky sa mu príliš triasli a spadol na tvár. Rozplakal sa, po chvíli sa pozbieral a vykročil ku dverám, otvoril ich a vstúpil na chodbu. Videl, že sa v kuchyni svieti a pomaly sa k svetlu približoval. Cítil sa ako v zlom sne, kuchyňa bola na dosah ale on si už nebol istý či tam chce ísť. Z kuchyne bolo počuť iba kvapkajúci kohútik.
Kvap, Kvap.
rozhádzaná. V rohu kľačala jeho mamka a v lone mala hlavu jeho otca, z jeho hrdla trčal kus skla. Jej zápästie bolo prerezané a kľačala v kaluži krvi. Jemné hnedé vlasy jej zakrývali tvár, keď vstúpil, zodvihla hlavu a nežne sa naňho usmiala. Nadýchla sa a vyzerala, že sa chystá niečo povedať, no jej hlava len bezvládne odkväcla. Mnohokrát za bezmesačných nocí premýšľal o tých slovách, ktoré neboli nikdy vyrieknuté, ale aj tak ovplyvnili jeho život.

kolená. Chlad okamžite zmizol, nastúpil nový pocit a ten bol horší ako chlad. Pohľad mu padol na nástenné hodiny, bola minúta pred polnocou. Z krikom vybehol z miestnosti, toto už nedokázal uniesť. Otvoril vchodové dvere a utekal priamo do dažďa. Bežal rýchlo a nedíval sa na cestu, nedíval sa na nič, chcel len od všetkého ujsť. Pri behu sa potkol a pri dopade si natrhol čelo. Dážď ho divo bičoval a on bezmocne plakal. Zaplavovala ho horkosť, stratil všetko.“Ostanem navždy sám, zomriem skôr či neskôr. Mami, oci prečo? Bolo to kôli mne? Veď som vás mal tak rád, prosím neopúšťajte ma prosím ste moje všetko , prosím...“ . A uprostred toho všetkého ucítil zvláštne chvenie, nie nebolo to chvenie.

„Ty! Ty! Ty!“
Najprv si myslel že sú to len hlasy mamky a otca, keď si uvedomil, že ich je omnoho viac. To neboli hlasy, bol to chór a všetci spievali:
„Ty! Ty! Ty!“
„Prečo ja?“
„Pretože v tôni času, už pridlho nerozkvitol žiaden kvet.“
„Pretože si posledný, kto ostal.“
bol to hlas osudu, ktorý volal priamo naňho a súčasne ich boli milióny, hlasy všetkých ľudí pred ním. A všetci volali:
„Ty! Ty! Ty!“
ho súdiť, pokiaľ chcete aj vy ísť touto cestou je nutné jednu vec zdôrazniť, že vlastne nikdy nemal na výber.
hada. On ďalej sedel bez pohnutia. Zafúkal vetrík a lístie nežne zaševelilo a tej noci to znova počul, to pálčivé naliehanie chóru, ktoré naňho volalo:
„Ty! Ty! Ty!“