Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš VI. (Horúce leto a schránka)

Vtip na začiatok

idú dva slony po savane a jeden je žirafa

Edit

Správa zakomplexovanému hviezdičkárovi

Prejavujem neskutočnú lásku tomu narušencovi stalkujúcemu, ktorý rozdáva každej mojej poviedke (samozrejme nie len mne) jednu alebo dve hviezdičky. Kiss my big ass honey!

Spod stromu hľadel na lúku, ktorá bola zahalená nepríjemne priamym slnkom. Pieklo na každý lístok trávy. Hlávky kvetín boli otočené priamo hore k svetlu a čerpali energiu.
Vôbec nechápal, ako môže nejaká rastlina vydržať taký nápor slnečných lúčov. Tá horúčava a sucho ktoré pred týždňom začalo.
„Nemal si trénovať?“ zjavil sa pred ním Eitan s rukami v bok.
Sora sa jemne zamračil, „Myslíš si, že som samovrah alebo čo?“
„Si predsa nejaký ninja! Je to len trocha tepla.“
„Bodni sa!“ odvrkol mu bez elánu Sora a ďalej sedel v polovičnom lotuse pod stromom.
„Nii-chan, Nii-chan...“ pokrútil hlavou Eitan a sadol si k nemu pod strom do tieňa, „takto sa nikdy nedostaneš do kondičky.“
„Kto povedal, že chcem?“
„Nebuď ako malý.“
„Nie som malý.“ Sora odtrhol lístok trávy a ohodil ho pred seba.
„Táto lúka vznikla tvrdou drinou pestovateľov. Vieš, čo to dalo vypestovať niečo takéto v Sune?“ nahol sa k nemu Eitan, „nevieš si to predstaviť. A predsa sa nikdy nevzdali, pokiaľ tu nezačala zeleň. Tak sa nevzdávaj ani ty.“
„Ja som nepovedal, že sa vzdávam, ale že sa mi nechce.“ Ofučal sa Sora a postavil sa, „nebaví ma sedieť s tebou, idem preč.“
„Oho... nii-chan, ty si vážne také to nafučané malé decko.“ Rozosmial sa Eitan a sledoval svojho mladšieho brata, ako sa rozišiel cez lúku. Po tom všetkom, jeho postava vyzerala stále dobre. Len by mal prestať nosiť tie obtiahnuté veci vo vlastnom záujme. Ak nechce v tomto teple prísť o rozmnožovacie orgány.
A možno aj chce.

Na oblohe skutočne nebol ani jediný obláčik. Modrá a znova len modrá. Suna bola v tomto nadprirodzenom počasí akoby fatamorganická. Horúci horizont vzduchu s vetrom tvorili horiace hranice vzduchu.
Nepríjemný pocit, prenikal do každého kúta. Leto bolo neuveriteľne horúce. Dokonca i Kazekage dnes nešiel na svoju obvyklú prehliadku a presedel celý deň v pracovni ovievajúc sa vejárom.
Človek by povedal, že niekto, ako sú obyvatelia Suny, sú na to zvyknutí.
Temari však prišla s tou teóriou, že nič horúcejšie v posledných rokoch v Sune ešte nebolo.
„Sora, hľadá ťa Ayame...“ Temari položila Gaarovi na stôl papiere. Pohliadla na Soru, ktorý sedel na zemi a hral sa so svojim synom.
Gaara pomaly zaspával z toho tepla a tak mu padala hlava dole a občas si dal vejárom po hlave.
„Strašné...“ pokrútila hlavou blondína, „čo ste to za chlapov, keď vás toto skolí?“
„Ja sa usmievam.“ Oznámil Sora, „čo znamená, že som v poriadku a nemôžeš poukazovať na moju mužnosť.“
Temari sa rozosmiala, až úplne tým prebudila svojho brata, „ty tak Sora...“ otočila sa a vyšla z kancelárie.
„Čo jej je?“ pohliadol na Gaaru ktorý odložil vejár a pohliadol na papiere.
„Čo ja viem...?“ mykol ramenom a pretočil si papiere hlavičkou k sebe, „nechceš ísť na misiu?“
„Halóóóóó... pre tvoju informáciu, stále sa zotavujem, a mám maličkého syna. Nikam nejdem.“
„Ale mal by si začať.“ Pohliadol na neho Gaara, „evidentne začínaš používať všetko ako výhovorky, len aby si nemusel do boja.“ Skonštatoval a všetku slovnú streľbu od Sory zakryl stohom papiera. „Márne sa rozčuľuješ Sora...“
„Ja sa nerozčuľujem krucinál. Len by si mohol pochopiť, že sa cítim ako vyžmýkaný citrón. Kus mojej osoby je preč. Len tak... ty tomu rozumieš a predsa sa robíš debilom.“ Odvetil mu nafučane a vzal Toshiyu na ruky, „poď Bubu, s týmto ujom neostaneme už ani minútu. Kričí na nás a chce nás rozdeliť.“ Ohrnul nos Sora a rozišiel sa preč z kancelárie.
„Máš na to dva týždne Sora.“ Oznámil mu spoza chrbta kým, stihol zatvoriť Sora dvere.

„Ale zlato, on to myslí dobre. Chce, aby si nabral silu a bol poriadny chlap.“ Usmiala sa Ayame a pohladila ho po hrudi.
„To akože teraz som eunuch alebo čo?“
Ayame sa rozosmiala a stiahla ruku dole, „nie Sora, nie si... len vieš, musíš byť silný aby si ochránil svojho syna.“
„No tak tentokrát budeš silná ty.“
„Také slová od chlapa počujem prvý krát.“
„Aké?“ nahol sa k jej tvári Sora a založil pár prameňov bokom, „že chcem byť chránený ženou?“
„Napríklad.“ Pomaly zdvihla ruku a bruškami prstov letmo prešla po jeho perách, „možno som túžila aby si ma chránil. Zvieral svojimi silnými chlapskými rukami. Vinul ma k sebe a šeptal mi slová útechy...“
„Aya...“ jemne jej zhryzol špičku prostredníka, „pokúšaš.“
„To ja rada.“
„V dome sú malé deti.“
„Len jedno malé dieťa. Teda pokiaľ si po ceste domov nejaké nepozbieral.“
„Ty si nejaká vtipná.“ Nahol sa k nej s bozkom na pery.
„Soraaaa!“ ozvalo sa zo stromu typom mŕtveho, umrnčaného kocúra. Ayamesa odtrhla od Sory a pohliadla do stromu. Neznášala toho chlapa. Toho... idiota Keisukeho, ktorý sa im stále zakrádal po dome a záhrade. Nikdy ho nedokázala vycítiť.
„Asi ho zabijem.“ Oznámila Ayame dostatočne nahlas.
Odtiahla sa od svojho milenca. Pár krokmi sa dostala k stromu a pomocou chakry udelila chudáčikovi stromčekovi mohutný kopanec do kmeňa. Keisuke – votrelec, skĺzol po konári naopak takže sa ocitol chrbtom dole ako panda objímajúc strom.
Zaklonil hlavu a pohliadol na Ayame. „Zdravím, pani domáca.“
„Ja ti dám pani domácu!“ kopla druhýkrát a Kei spadol na zem do trávy, „daj mi dôvod ťa neskopať do ihlanu!“
Sora založil ruky na hrudi s úsmevom. A ona mu povie, že sa chce ukryť v jeho chlapskej náruči. Aby on sa neutekal utiecť to jej chlapskej náruče.
„Ja nesiem zlú správu.“
„Ešte lepší dôvod ťa skopať do ihlanu.“
„Soraaa... drž si svoju ženušku na uzde...“
Sora sa rozosmial. Videl na živo tú temnú auru, ktorá sa určite začala rozpínať okolo Ayame. Len tam ticho stále a zatláčala nechty do dlaní, „Keisuke!“ riekla výstražne pomedzi zuby, „ty kus idiota!“
„Prosím, neubližuj mi a napoj moje smädné telo!“ schoval si rukami hlavu a skrútil sa do klbka.
„Aya,“ podišiel k nej Sora, „nenecháš to radšej na svojho chlapa s chlapskou náručou?“ pohliadol jej modrými očkami do jej zatiahnutých hnevom.
„Tenshi!“ ďobla ho ukazovákom do hrude. Viac než nejaká zmysluplná veta, to bolo len varovné zvolanie. Následne sa otočila a rozišla sa do domu k ich synovi.
Sora si drepol ku Keiovi. Zo zeme vzal konárik a šuchol ho ním do stehna a potom do rebra, „Oi! Keisuke! Oi!“ pichol konárikom do jeho hlavy.
„Dobre dobre!“ rukami sa pozaháňal Kei a usadil sa na zemi, „odlož ten konár. Si s ním nebezpečný.“
„Myslíš?“ nasmeroval ho do Keiovej nosnej dierky. Kei ho chvíľu sledoval a potom začal prskať a bacať Soru po rukách ako naježené mača. „vy ma neznášate.“
„Lebo chodíš šmejdiť ľuďom do domu.“
„Takže nechce počuť, čo zlé som sa dozvedel.“
„Dobre Kei, čo zlé si sa dozvedel?“
Zelené oči votrelca sa zasekli v Sorovej tvári. Chvíľu mlčal a skenoval jeho tvár pohľadom. Potom sa k nemu viac pritiahol a nahol sa mu k uchu ktoré z časti zakryl svojou rukou, „nechceš mi k tomu zaplatiť saké?“ šepol mu do ucha a odtiahol sa.
„Kei?“ ukázal si na neho prstíkom Sora, aby sa stiahol späť k nemu a tentokrát mu on šepol niečo do ucha, „jedine až Eitanovi narastie druhý penis.“
„Rozumiem.“ Prikývol. Nad tou predstavou však musel stále krútiť hlavu, prečo Sora stále robí narážky na svojho brata? „tak môžeme ísť aspoň do domu?“
„Kei, proste mi to povedz. Ako ťa poznám, tak to zase bude nejaká odmena na moju hlavu.“
„Niečo horšie.“
„Tak množné číslo od odmeny?“
„Nie, vôbec... to len Sakyuubar. Niekoho posadol.“
Sora našpúlil pery, akoby skutočne nad tým začal premýšľať. Čo bol holý a čistý blud. Vlastne mu to bolo celkom jedno a bol ešte i rád, že konečne ten čierny chuchvalec prachu si našiel inú bandasku.
Nakoniec vyfúkol vzduch zo svojich nafúknutých líčok a mykol plecami.
„To je všetko?“ osopil sa na neho Kei, „čo ak to využije a pôjde sa ti odplatiť?“
„...no nech len príde!“ postavil sa Sora s úsmevom a založil ruky v bok, „ja mám ženskú s chlapským náručím!“

Pozoroval ho zo svojho obľúbeného miesta v skalnom previse. Priam, že si tam neustlal. V tom chládku a tieni.
Nezávidel vôbec Eitanovym študentom. Chudáci, v tejto horúčave museli pobehovať znova na mieste ako cvičené psíky. On vie, že Eitanov sensei tiež nebol celkom v normálnej a racionálnej rovine, ale nemusí to prenášať na svojich žiakov.
Vôbec ho nemali pustiť k tomuto remeslu. Určite neprešiel psychotestmi.
„Hmmm,“ zamyslel sa na krátky okamih Sora, „prečo ja to Eitanovi stále robím?“
„Pretože mu závidíš.“ Ozvalo sa nad ním zo skaly, „závidíš, že môže predávať svoje schopnosti a takto tvorí odkaz, ktorý bude navždy s ním žiť.“
„Neviem, čo za Čudo Judo to ku mne hovorí, ale nech sa ide láskavo to Čudo Judo bodnúť.“ Oznámil hore do skaly a znova sklonil pohľad na svojho brata pri jeho študentoch.
„Čo ty si za ninju, hm?“ dole do previsu zliezlo blonďavé Čudo s úsmevom cez polovice tváre, „vôbec ti nezáleží na tom, čo sa deje v okolí?“
Sora otočil hlavu a zahľadel sa na Naruta, ktorý začal veľkými dúškami míňať jeho zásoby vody, „a ty tu čo chceš?“ vytrhol mu fľašu z ruky.
„Som na návšteve. Máte tu neskutočné teplo.“
„Ja snáď nikde nebudem mať pokoj.“ Nasrdil sa Tenshi a postavil sa.
„Alebo pozoruješ svojho brata, aby si sa niečo priučil?“
„A to si ako teraz myslíš, Uzumaki, že vybuchnem obrovskou láskou alebo čo?“ zatváril sa ako maximálne vyžmýkaný citrón a zoskočil dole zo skaly.
Naruto sa sklonil dole a povzdychol si.

Šomrúc si popod nos, sa Sora vybral do ďalekého lesa. Musel prejsť celkom i kus cesty, kým sa dostal do známych lesov. Ako vždy zabudol oznámiť cieľ svojej cesty. Vlastne neoznámil nikomu ani to, že niekam ide.
Jeho túlavé topánky ho viedli sami do divočiny.
Potreboval si oddýchnuť od všednosti a všedných tvárí ktoré sa stále opakovali a skopávali ho do všednosti dňa.
Nakoniec sa usadil na čistinke a oprel sa o strom. Mohol čestne priznať, že stromy boli vari jeho najlepší priatelia. Tak úžasné rastliny.
Jemne sa usmial a zatvoril oči. Príjemný chládok, a ten úžasne čistý vzduch!
Pamätal si, ako sa ho Ayame vybrala hľadať. Stretli sa na tomto mieste a práve tu ju poslal preč.
Možno by to urobil znova a znova.
A možno na to má chuť i teraz.
Keď je na tomto mieste, slobodný, a ďaleko od ostatných stačí len jeden krok a zmizne. Znova zmizne z ich životov.
Stratí sa na cestách, ktoré mu nikdy nezovšednejú ako tie dni strávené v Sune.
Nemá chuť na nejaké hlúpe misie od Gaaru, ani trénovať so svojim bratom. Nemá chuť na žiadnu z tých úžasne patetických vecí.
Vždy tu bol pre neho celý, šíry svet a zrazu sa to skončilo. Je mladý, nechce sedieť na zadku a každý deň sa dívať do zrkadla ako starne a zanecháva za sebou pravý život.
„Mala si si zvyknúť Aya...“ postavil sa zo zeme a pohliadol hustnúceho lesa, ktorému čoraz viac chýbalo svetlo, „mala si si zvyknúť...“ zopakoval a vykročil do hĺbky temného lesa.
Horúce letné slnko sa sklonilo za vrcholce a prikrylo tak les ešte väčšou temnotou. Sladkastá vôňa letných kvetín, medu a lesného ovocia sa šírili vlhkým vzduchom blízkeho močiara.
„Ale vieš, že si nikdy nesľúbil, že ostaneš s nimi. Nikdy si im to nesľúbil. Pokojne odíď.“
Sora sa zastavil a pohliadol za seba, „skvelé, už trpím halucináciami?“
„To som len ja, Sora... tvoja druhá polovička. Prečo si sa ma vzdal?“
„Uhm...“ bola odpoveď od Tenshiho.
„To som predsa ja... Sakyuubar. Miluješ ma. Prečo si ma opustil? Prečo si ma po tom všetkom, čo som pre teba urobil, opustil?“
„Čas na zmenu priateľu.“
„Ale my musíme byť spolu!“ vynoril sa zrazu pred ním veľký chlap s dlhými, tmavými vlasmi. Oči mu svietili na modro do tmy ako bludičky. Nepríjemné dva žiarivé body v tme, ktoré odpútavali pozornosť od ostatných vecí.
„No tak sa upokoj dobre? Môžeme byť priatelia.“
„Robíš si zo mňa srandu?!“ zavrčal démon svojim nadprirodzeným hlasom plným mrazu.
„Pozri, ja si myslím, že by nám to dobre klapalo. Ty, ja, Aya, Toshi...“
„Sora!“ muž zrazu otvoril ústa z ktorých vyšiel dlhý ľadový oblak. Sora sa inštinktívne odtiahol.
„Nemyslíš, že tieto triky skúšaš na to toho nepravého?!“
„Musíš byť znova môj! Moja schránka.“
„Tak skús použiť na poštu nejakú dutinu v strome...“ odvrkol mu Sora, „nechcem už mať v sebe žiadnu príšeru jasné? Nechcem. A pokiaľ sa o to pokúsiš tak priatelia rozhodne nebudeme. A nemysli si, že si len tak ovládneš moje telo. To nech ťa ani nepadne. Boli sme spolu príliš dlho Sakyuu, veľmi dlho. Je čas ísť ďalej. Mrzí ma to, ale toto je rozchod.“ Rozhodil rukami.
Zrazu mal pocit, akoby dával kopačky nejakej žene, ktorá ho obšťastňovala a zrazu si na neho spomenula.
„To sa uvidí!“ mocné ruky sa natiahli po Sorovi a zovreli jeho ramená „uvidí...“ chlap, ktorého ovládal démon, si ho pritisol k telu a zovrel tak nadprirodzenou silou, že Sora opäť cítil ako sa jeho rebrá lámu.
„Bože... len nie re-brá...“ zovrel čeľuste pevne k sebe a zadržal dych ako dlho len mohol. „Keď ma... zabiješ, budem ti k ničomu.“ Ledva zo seba vytiahol tých pár slov.
„Ty si k ničomu bezo mňa!“ pustil ho démon k zemi, „musíme byť spolu. Táto schránka sa rozpadáva.“
Sora sa rozvalil na zemi a zhlboka sa nadýchol. Ruky nechal voľne rozpažené, „tak... to musíš občas vybrať...i poštu zlato...“ odpovedal mu Sora a na tretíkrát sa mu podarilo nadvihnúť, aby zo zadného vrecka vytiahol poskladaný zvitok.
Tenshi bol predurčený do väzenia za ničenie tak vzácnych vecí a ich ukladaním do zadných vreciek. „Tak to vyriešime raz a navždy dobre?“ usmial sa na démona a rozložil zvitok.
„Už nie!“ zreval Sakyuubar a zvitok sa zapálil ohňom.
Sora ho odhodil vedľa seba a posadil sa. „Sd kedy si podpaľač?“ opýtal sa nechápavo.
„Používam schopnosti tohto chlapa.“ Priblížil s k nemu so svojou schránkou.
„No dobre teda...“ rozhodol Tenshi a vybral ďalší zvitok, ktorý ani nestihol roztvoriť a už horel, „ha! Ja mám času a času Sakyu...“ vytiahol ďalší a ďalší a takto pokračovali ešte hodinu ,až to Sakyuubara prestalo baviť.
„Myslíš si, že nerozoznám tvoje genjutsu?!“
„To nie je žiadne genjutsu. Mám ich plné vrecká...“ pohliadol hore na démona, ktorému pretiekol pohár trpezlivosti a chytil chudáka Soru za nohu a zdvihol do vzduchu. Odhodil ho, takže sa preletel až k stromom kde zapadol do papradia.
„No vidíš!“ zvolal zničene Sora, „takto sa má zachádzať so schránkami.“ Vystrel ruku z papradia a znova ju zložil, „ja mám dosť.“ Odfúkol a začal sa nenápadne plaziť preč.
„Sora!“ zvolal na celý les démon. Oči chlapa, ktorý mu slúžil ako schránka sa rozsvietili spoločne s ústami. Prudká žiara modrého svetla vystrelila z jeho lebečných otvorov. Za ním husté čierne oblaky dymu, ktoré splynuli s temnotou v lese.
Celá táto forma Sakyuubara sa nebezpečne blížila k plaziacemu sa Sorovi v papradí. „Ja už nechcem nieee!“ zvolal zúfalo Sora, „to je znásilnenie!“
Boli jeho posledné slová, než démon opäť do neho vstúpil.