Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš V. (Aha kto sa vrátil!)

Slnko opatrne prenikalo cez okno dovnútra nemocničnej izby. Sora naň nepríjemne upieral zrak. V mysli ho preklínal a tváril sa, že je nemenovaný vládca počasia, takže sa má schovať a nepáliť mu sietnice.
Sestrička bola taká milá, že mu povedala, aby sa neopovážil postaviť, alebo sa prudko hýbať. Dokonca mu ani nezastrela záves, alebo nedala posunúť posteľ. Prvá aktivita pozostávajúca zo závesu a pohybu ruky, však bola o dosť jednoduchšia a preto Sora preklínal i ju.
„V severných horách zahliadli zvláštny temný prízrak, máš mi o tom čo povedať?“ Sora stočil modrý pohľad na Kazekageho, ktorý sa mu objavil v izbe.
„Nesmiem hovoriť.“ Odvetil Sora.
Gaara si povzdychol. Možno tie úrazy boli vo valnom množstve tupým predmetom do hlavy. „Chcel si povedať, že nechceš.“
„Nesmiem. Zakázali mi spomínať.“
„Ty si tak príšerný klamár Sora!“ založil ruky na hrudi Gaara a zamračil sa, čo neprinášalo žiadne pozitívne obzory pre polomŕtvolku na posteli.
„Tak ty mi povieš, že niekto niekde na severe v horách videl temný prízrak a automaticky s tým mám ja, čiže Sora, niečo, čiže všetko spoločné?!“
Gaara chvíľu hľadel do modrých očí a potom prikývol. „Mal by si to chápať. Keď ťa Eitan objavil, bojoval si s niečím temným a čiernym, čo ťa chcelo, podľa jeho slov, pohltiť.“
„Ono to bolo čierne?“ opýtal sa prekvapene Sora, „no teda.“ Pošúchal sa obviazanou rukou vo vlasoch, „vieš, že strašne smrdím? Ako ponožky... fuj!“
„Hrozbu zadusením ponožkami budem riešiť až keď nastane ohrozenie. Teraz mi okolo Suny lieta čierne čudo Sora. Ja chcem vedieť, čo sa deje. Čo to je, a odkiaľ to prišlo. Je ti to jasné?“ nahol sa k Sorovi, „rozpomeň sa, inak ťa donútim!“
„Ale šéééfe!“ zamrnčal Sora nepríjemne a priam rozmaznane. Akoby bol Gaara vlastne jeho sluha, a nútil ho ísť do školy na hodinu s učiteľkou, ktorá si ho doberala, že je blbý ako tágo. Zaujímal sa vôbec niekedy niekto, kde chodia decká sa učiť písať a čítať, keď všetko je akadémia pre ninjov, kde sa učia bojovať?
Nie!
Nikto!
„Spomenieš!“ chytil ho za nos Gaara a tak sa Sora nadýchol ústami a začal kričať ako nepríčetná slečna, ktorej niekto siaha na kabelku z pravej kože za plat troch generálov.
„Kazekage ma vraždí!“ behom okamihu boli vnútri traja ANBU a zahádzali svojimi telami Sora. Čierno biela kôpka ninjov sa ani nepohla. Len boľavé zastonanie pod ňou znamenalo, že niekto trpí i bez toho, aby sa na neho hádzali špeciálne jednotky.
Gaara sa usmial a vyšiel z izby.
„Odvolaj ich ty bukvica!“ zvolal pridusene Sora, „au... to sú moje tráviace orgány... a toto bola slezina! Isto!“ bolestivo zastonal po dvoch ranách, ktoré pokojne mohli byť zavinené pokusom špeciálnej jednotky sa postaviť z jeho tela.
„Zažalujem vás... bože, ja kašlem krv... KRV!“

Po obede, kedy sa Sora snažil nakŕmiť z nesolených obyčajných rezancov, čo bol istý pokrok v jeho stravovaní, sa objavila Ayame so synom. Sora vyzeral, akoby len predstieral, že spí. Opak bol pravdou. Spal ako poleno, lenže niektoré existencie si nevedeli uvedomiť, že zranený, slabý človek, potrebuje spať i keď nechce spať.
Toshiya sa rozplakal akoby zvolával na poradu všetky nemluvniatka. Sora sa prebral skoro s bojovým pokrikom Do nich! Nadvihol sa na ruky a rozospato pohliadol pred seba. Malé, plačúce čudo naťahovalo ruky k mame a nechcelo sa utíšiť.
„Nemal by byť, väčší? Vyšší a ťažší a tak? Predsa len je to už vyše roka....“
„Sora,“ pohliadla na neho Ayame s istou dávkou prekvapenia v tvári, „vieš vôbec odkiaľ sa berú deti?“
„No... to sa ti proste... jedného rána zjaví...“
„Čo sa ti zjaví? Kto sa ti zjaví? Ty si...!“ pretočila očami a začala utišovať Toshiyu, „nehovor také veci ani zo srandy. Nie je to sranda totiž.“
„Ale je to vyše roka a...!“
„Sora! Deväť mesiacov bol asi v mojom bruchu nie?“ div nezačala škrípať zubami. Toshiya to všetko vnímal, i keď vôbec nevedel, o čom jeho rodičia tárajú. Preto sa pomaly utíšil a našpanoval ušká, aby počul oba hlasy. „Ty si kus vola Sora!“ dodala k tomu Ayame.
„Vôl je prospešné zviera. Na farme sme ho mali! Jeden a pol vola.“ Prikývol Sora, „polovičku nám totiž niekto vzal.“
Ayame pozdvihla obočie. vôbec nechápala, o čom to rozpráva a aký to má vôbec zmysel. Čím viac sa na neho dívala, tým viac si bola istá, že tára z nervozity. Malý Sorík je určitý nervózny zo svojho syna. To ju značne povzbudilo a preto podišla bližšie k nemu. „Je to už nejaký čas Sora, nechceš si ho konečne poviť?“
„Ja? Myslíš si, že to neviem? Držal som už tri malé deti v náručí.“
„Aha dobre, koľko tvojich detí behá po svete ma momentálne nezaujíma.“ Sadla si k nemu na posteľ, „vezmi si ho. Chce určite spoznať svojho ocka.“
„Ako vieš, že je môj?“
Ayame sa zamračila desaťkrát viac než bola schopná sa zamračiť do tohto okamihu. Keby nedržala Toshiyu, tak mu dá facku a potom ranu do zubov. Sestrička by mu zaiste povedala, aby sa nehýbal ani potom, a že tie zuby mu neutečú. A tak by tam ležal štrbavý a možno i neplodný.
„Ešte raz mi položíš takúto otázku, a narvem ti päsť do krku!“
„Páni, kedy si sa stala tak zlou?“ Sora natiahol ruky k malému v perinke a opatrne si ho vzal na ruky. Privinul si jeho telíčko k hrudi a podoprel mu hlávku. Dve veľké modro hnedé kukadlá sa na neho zadívali. Mlčal. Nevydal žiadnu nezrozumiteľnú slabiku, ani citoslovce. Len si malými prstíkmi ťapkal po perách a díval sa na svojho otca.
„Má pekný nos. Má ho po mne.“ Usmial sa Sora, „aj tie očká. Má ich viac modré, takže aj tie má po mne... a vidíš tie líčka? Úplný ja...“
„Budeš ešte dlho pokračovať?“ bacla ho po hlave Ayame a potom nasledoval už len láskavý úsmev, „je krásny. A taktiež to znamená, že je tvoj syn, nie?“
„Samozrejme. Povedal som niekedy, že nie je?“
Ayame pretočila očami a postavila sa. protivné slnko jej pálilo do tmavých vlasov. Preto podišla k oknu a zatiahla závesy. A tak konečne Sora mohol prestať trpieť pálením sietnic a predišiel možnému poškodeniu zraku.
Kruté nemocnice.

O dva týždne neskôr

Eitan to nazval: záhradný večierok na privítanie môjho mladšieho (čiže slabšieho, škaredšieho a hlúpejšieho) brata. Sora sa samozrejme zaujímal viac o to, prečo je ten názov tak dlhý. Prečo je jeho brat tak blbý a tvári sa, že je chytrejší, i keď by chytrejší človek nevytvoril tak stupídny a klamlivý názov.
Tento názov však nikde vidieť nebol. Len na malom papieri, ktorý bol zložený na polovicu. Eitan to tam načmáral a ďalej sa tváril, že má veľa práce so svojim tímom. Keď ho Sora začal podpichovať, že nevie učiť a tára nezmysly o morálke a o tom, že brat brata zachráni, Eitan vzal do ruky tanier s jedlom a hodil ho po ňom s tým, že vytvára názornú ukážku postrehu.
Slabý a príliš smejúci sa Sora na nešťastí jeho brata to zjavne neuhral a tak určitá časť jedla skončila na jeho tvári. Tanier spadol na zem a Sora mal čo robiť, aby dostal wasabi zo svojej tváre efektívne a bez možných vedľajších účinkov.
Ayame opäť použila na Eitana jutsu a tak sa Eitan preletel cez záhradný plot.
Sora strávil v kúpeľni vymývaním wasabi z oka asi pol hodiny. Ďalšie dve hodiny ho nemohol ani otvoriť, pretože mu nepríjemne slzilo. Bol si istý, že keby bol Toshiya väčší začal by pokrikovať pirát! Pirát! Pretože on by to ako decko určite urobil.
„Nechápem, čo je s vami. Prečo sa chováte tak... tak detsky a nedospelo. Eitan je sensei, má veľkú zodpovednosť, a autoritu. Chovať sa takto je nevhodné. A ty si zranený a i tak pokúšaš. Mohol ti ublížiť.“ Začala s výchovnou fázou Ayame. Pohladila Toshiyu v krátkych vláskoch a usmiala sa na neho. Nebolo divu, že je Toshiya tak poslušný a krotký, keď bol ústočkami pricucnutý k bradavke a kŕmil sa materským mliečkom.
I to bol dôvod prečo Sora neargumentoval ani jednu z námietok. Príliš zamestnaný činnosťou svojho syna nemal na to čas, „počul som, že materské mlieko je veľmi zdravé.“
Ayame zdvihla hlavu na Sora a takto sa chvíľu na seba dívali. Každý okamih, jej dával viac za pravdu o tom, čo si myslela. Ani keď sa snažila seba viac, nedokázala svoje presvedčenie vyvrátiť.
„Ty... ty... akože chceš... ty chceš... moje mlieko?“
Desivé ticho v tej divnej otázke, bolo desivejšie a otázku, ktorú položila Ayame tvorilo ešte divnejšou.
„Len hovorím, že je zdravé.“ Utrúsil rýchlo Sora a uhol pohľadom niekde mimo. Možno mal túžbu sa i červenať. Alebo aspoň niekde v horných závitoch mozgu sa červenal.
„Fajn. Nebudeme to viac rozoberať.“
„Súhlasím.“ Odvetil na návrh Ayame.

Trojica učňov už desať minút behala na mieste. Nechuť, a kopu nadávok na adresu Eitana však všetci traja dusili v sebe. Len pohľady v príšernom rozpoložení a túžbe ho zahrdúsiť, tvorili okolitú atmosféru.
„Pokračujte dietka moje, musím si niečo zariadiť. Verte, že ja vás stále vidím.“
„Rrrr...“ zavrčal niekto z trojice škrípajúc zubami.
„Naru-kun má zjavne chuť na lov... tri okruhy ti zjavne postačia. Predstavuj si pred sebou laň. Rrr...“ zopakoval po ňom Eitan a hrabol rukou do vzduchu.
„Nii-san.“ Ozvalo sa Eitanovi pri uchu. Otočil hlavu a pohliadol do vysmiatych modrých očí svojho mladšieho brata.
„Čo tu robíš? Nemáš sa namáhať.“
„Šiel som sa prejsť.“ Odvetil krátko a stále veselo Sora, „prechádzky sú zdravé. Musím nabrať kondičku a silu.“
„Čo sa tak usmievaš?“ naklonil hlavu na stranu Eitan, „ty niečo chystáš!“
„A čo prosím ťa? Jedine tak večeru.“ Založil ruky v bok Sora a prešiel okolo svojho brata k dvojici ktorá stále ešte strečingovala na mieste. Naru sa už vydal na svoj prvý okruh.
Sora sa na nich chvíľu díval, až to dvojici prišlo načisto debilné a divné. Keiko odvrátila pohľad s nepríjemným pocitom, akoby ju Sora vyzliekal. Ren, ktorý vždy radšej mlčal, a poslúchol, sa začal dívať do zeme.
„Keď som bol malý, tak som ti to stopoval pamätáš? Pomáhal som ti pri tréningu.“ Sora si sadol na zem s povzdychol a vystrel nohy, „v podstate som rád, že som doma.“
„Oh, tak ty tomu hovoríš už aj domov.“
„Napadlo ma totiž, že by nebolo od veci byť konečne úprimný.“ Pohliadol hore na Eitana, ktorý založil ruky v bok. „ide o tú čiernu vec, ktorú si videl v lese.“
„Toho ducha, čo nedávno spozorovali na severe?“
Sora prikývol a chvíľu sa odmlčal. Pohliadol na dvojicu, ktorá nenápadne pozdvihla pohľad zo zvedavosti. Akonáhle sa stretli s tým modrým, znova im padol dole.
„Rozhýbte sa... dajte si krokom cestu na jedlo.“ Prikázal im Eitan. Keiko i Ren prestali v svojom divnom behu na mieste a rozišli sa krokom dole kopcom. Teda Keiko sa rozišla. Ren bežal ďalej, „nemôžem sa zastaviť!“ zvolal zúfalo. Keiko sa rozosmiala a pokračovala krokom v ceste.
Eitan si sadol vedľa Sora. Jeho pokus ako sa vypariť a len sa flákať po meste bol zhatený.
„Kde je vôbec Ashiori?“ opýtal sa po chvíle ticha, keď Sora ako sa zdalo, nezačal so svojim zdôverovaním sa.
„Nemám poňatia.“ Pokrútil hlavou a založil nohy do polovičného lotosu, „Eitan... pamätáš ako som ti vravel, že už nemám Sakyuubara v sebe? A ty si sa ma pýtal, ako je to možné?“
„Tá otázka stále pretrváva.“
„No on... tak nejako vieš...“ mykol plecom Sora. Zdalo sa, že mu je nepríjemné a ťažké o tom hovori,. „pohádali sme sa...“ sklonil hlavu, „ja som sa naštval a využil som vedomosť zvitkov a chcel som ho zapečatiť, aby stíchol. Lenže nejako sa to pokakalo, a on... zo mňa... proste vyšiel..."
Eitan sa zahľadel pred seba. Chvíľu si prehrával slová svojho brata a dával im význam a obrazy. Potom otočil pomaly hlavu na neho; „vážne si použil slovo pokakalo?“
„Debil...“ pokrútil hlavou Sora a pohliadol do oblohy.
„Takže on ťa teraz akože naháňa a loví, aby sa do teba... ako dnu, do tvojho tela mohol vrátiť?“
„Ja ho nechcem Eitan. Nevedel som, že niečo také ako zbaviť sa démona bez toho, aby si umrel existuje!“
„Ako vôbec si si dovolil použiť silu zvitkov?!“ nahol sa k nemu Eitan so zvýšeným hlasom. Úplne neprijateľná a neakceptovateľná skutočnosť.
„Nedalo sa to už vydržať. Tá... tá čierna prašivina má v slovníku len nadávky a mená jedál.“
„Čo je to krucinál za démona?!“ osopil sa znova na neho Eitan.
„A čo som ja? Jeho matka? Otec, dedo, sestra, brat, kojná?“ vrátil mu rovnakou menou Sora a otočil sa späť dopredu, „mimo to, zdá sa, že mu šiblo. Nikdy nebol tak agresívny. Zrazu začal na všetkých útočiť. A ako inak som si to odniesol ja. Keď som mu to zatrhol, tak sa so mnou začal vadiť, že on je démon, a musí páchať zlo. Moje pripomienky, že bol ponechaný na žive len preto, aby ochraňoval, zahriakoval slovami z pesničky o pečenom bravčovom!“ zvolal posledné slová Eitanovi do ucha. Ten otočil hlavu a pohliadol mu do modrých očí: „Pečenom bravčovom?“

Eitan nabral paličkami rezance zo Soba a napil sa čaju. Dlho prežúval a omieľal chuť na jazyku až prehltol. Otočil hlavu od kuchynskej linke na Ayame a Sora, ktorý sa prplal vo vlastnej večeri.
„Si v poriadku, nii-chan?“
„Samozrejme, že som.“ Zabrblal si pod fúziky Sora.
„To som rád.“ Usmial sa Eitan a znova si naložil ústa rezancami.
„Ty jedno...&@đ€§ ho*ädo sprosté! Dnes ma skoro prizabil luster, obžúvali ma červené mravce a hodil si po mne tanier so slovami: nii-chan, aha ono to letí!“
„A? to sa nesmie? Ten luster som pustil nechtiac. Povesil som vám ho nie? Tak čo sa sťažuješ? Do toho mraveniska si si sadol sám. Ja som sa zabudol o tom len zmieniť. A to tretie to bola skúška reflexu.“ Mykol plecami starší Tenshi. Hrdo a vyrovnane s hlavou hore zjedol posledné rezance a napil sa čaju.
„V tom tanieri bola tempura a wasabi. Nejde o to, že si zničil moje najobľúbenejšie jedlo, ale dve hodiny som nevidel na ľavé oko!“
„Chudáčik môj nii.“ Poľutoval ho Eitan, čistiac si špáradlom zuby.
„Ja ťa zabijem! ZABIJEM ŤA! Umlátim ťa ponožkou, pretože to je to jediné, čo teraz vo svojom stave dokážem zdvihnúť! A tomu ver, že si dám záležať, aby smrdela!“
„Uuuu... sa bojím.“ Postrašil sám seba rukami Etian.
Sora vyletel zo stoličky a rukami buchol po stole. Eitana trhlo a skoro sa prevrátil na svojej stoličke dozadu na zem. Vybehol z kuchyne so smiechom. „Ani ma nechytíš!“
„Akoby som ťa šiel naháňať debil.“ Sadol si späť Sora a vyložil nohy na stoličku oproti.
Ayame zatiahla za sebou dvere od záhrady a pohliadla na Sora, ktorý sa prplal vo večeri.
„Nechutí ti?“
„Samozrejme, že nie. Však som to varil. Varím strašne.“
Tmavovláska podišla za neho a priložila mu ruky na ramená, ktoré nežne s úsmevom zovrela, „tvojmu bratovi ako sa zdá, chutilo.“
„Ten by zjedol i podrážku.“
„Ste na seba zlí.“
„Pretože nie sme ten typ súrodencov, čo sa objíma a používa slová bude to dobré. Vieš čo mám na mysli.“
„Samozrejme.“ Pobozkala ho do vlasov a odtiahla sa, „mám pocit, že ťa podpichuje len preto, aby si ťa držal blízko tela. Vie, že keď ťa bude dráždiť, budeš mu to chcieť vracať a to ťa udrží pri ňom v bezpečí.“ Začala znášať riad zo stola.
„Kto povedal, že som v bezpečí s ním?“ zamračil sa.
„Vidíš? Presne o tom vravím zlato, a nemrač sa, vyzerá to, akoby šlo pršať alebo tak.“
„To, že som Sora neznamená, že sa mi na čele vytvárajú skutočné mraky.“ Zniesol sa nižšie na stoličke, „ale bola by to sranda, nemusel by som sa kúpať.“ Usmial sa.
„Ale musel!“ prikývla na opak Ayame.
Sora mračiac sa založil ruky na hrudi, „ani náhodou!“