manga_preview
Boruto TBV 17

Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš VII. (Nemáš domov, nemáš srdce)

Snažil sa Ayame upokojiť. Nešlo mu vôbec do hlavy, kam sa mohol jeho mladší brat podieť. Nedávno mu hovoril, že sa chce usadiť. Nájsť si domov a vychovať ich dieťa.
A teraz je jednoducho nezvestný. O to má väčší strach o neho, keď vie, kto sa potuluje po okolí. Aké ťažké je udržať si svojho brata na očiach. Keď konečne zlyhali všetky spôsoby okrem spútania. Jednoducho si zmizol. Zanechal znova všetko za sebou.
„On sa vráti, Aya. Neboj sa. Mohlo sa niečo prihodiť.“
„No nech sa mu radšej niečo prihodilo, ak ušiel, tak nech si ma neželá!“ prevrhla stôl v obývačke od zlosti a vyšla von z domu.
Posledné kúsky empatie, ktoré držala v sebe, sa začínali prepadať do priepasti nevyslovených výčitiek. Nikdy ich viac už nebolo. Len chytiť Soru a prizabiť ho. Raz ho zabije, a potom bude patriť len jej.
Eitan privrel dvere na detskej izbe a pohliadol na malého chlapčeka v postieľke. Chúďa dieťa. Mať za otca Soru. Niežeby bol v jadre zlý chlap. Mohol by byť úžasný otec, keby chcel. Ale on nechce. On chce byť radšej parchantom, ktorý opúšťa svoju rodinu. Bezcitným vrahom. To je tá jeho úžasná cesta, ktorú si vybral.
Prečo sa Ayame musela zamilovať do takého človeka? Prečo vôbec ženy priťahuje tento druh chlapov.
„Neboj sa nič. Ocko sa ti vráti.“ I keby som ho mal priviesť chromého s jednou nohou.

Myslela si, že horšie sa jej už nemôže prihodiť. Mať okolo seba Keisukeho, ktorý špehuje jej priateľa a teraz jej priateľ zmizne neznámo kde. Kei nechápe vôbec ničomu a o ničom nevie. Eitan je naštvaný a všetky jednotky Suny sú zrejme hlúpe a neschopné.
„Môžem vedieť, kam sa chystáš?“ ozval sa za Ayame chrbtom Gaara, „pripadá mi to, že chceš ísť niekoho hľadať.“
„Tak ti to pripadá správne.“ Navliekla si na ruky návleky a otočila sa dozadu. „Mám toho pokrk. Až ho nájdem, tak ho zabijem.“ Prešla okolo Gaary hore po schodoch.
„Ayame!“ zvolal za ňou, „neurob nič v záchvate hnevu!“ a najlepšie by bolo, keby za ňou niekoho poslal. Koľko hnevu a smútku toto žieňa musí mať v sebe? Otočil sa, keď ucítil, že niekto visí tam, kde by nemal a usmieva sa na neho.
„Nejaké problémy?“

Nemohol sa pohnúť. Niekoľko hodín paralyzovane ležal vo vysokom papradí. Dýchal plytko a pomaly. Každý nádych bol len tuhé chrčanie. Oči otvorené vyvaľoval niekam do neznáma noci. Telo bez pohybu, skrčené a skrútené. Teplá zem a chladný vzduch. Na tele sa mu vytvárala rosa. Padala dole z rastlín a obmývala ho.
Navôkol sa rozprestieralo takmer ticho. Len štebot hlboko v lese. Občas niečo šuchlo a znova sa to stratilo. Jedno mŕtve telo ležiace neďaleko.
Hodiny sa míňali v rýchlych intervaloch. Prešlo dvadsať deväť hodín a telo Sory v papradí sa ani nepohlo. Stále ten istý výraz, stále tá istá poloha. Vlhké oblečenie a mokré pramene vlasov prilepené na tvár. V bezpečnom úkryte lesa, jeho telo bojovalo s parazitom v tele.
Drobná kvapôčka padla z lístku kríku a padla na jeho líce. Za ňou druhá, tretia kvapka. O chvíľu sa rozpršalo. Oázu zaplnili mračná vody. Ďaleký ostrovček od samotnej Suny.
Mraky sa stiahli to temnej palety a celá príroda potemnela. Hlboký les sa stal ešte viac temnejším a malé chodbičky v ňom sa zadali byť cestou do tajomného neznáma. Až pokiaľ sa malý modrý motýlik nezniesol pod krík, aby sa schoval pred dažďom. Stačila jedna jediná kvapka a prizabila by ho. Zletel dole na Sorovu tvár. Presne na jeho oko. Dotkol sa viečka, ktoré sa pohlo a inštinktívne prikrylo oko.
Sora sa pohol a prudko sa nadýchol. Motýľ odletel do kríkov s malými čiernymi plodmi.
Pretočil sa na bok a rozkašľal sa. Akoby mu niekto nasypal piesok do úst. Nadýchol sa zhlboka a zakašľal. Z jeho úst sa skutočne zaprášilo. Piesok dopadol na mokré listy. Sora sa zamračil a nechápavo pohliadol na zaprášené lístky. Potom sklonil hlavu. Jeho telo sa naplo a vyvrátil hromadu mokrého piesku zo svojho vnútra. Prsty zaryl do mäkkej machovitej pôdy a rozkašľal sa.
A je tam.
Späť.
V jeho tele.
Parchant.
Nasledovný prípad bol prípadom čistého psychického zrútenia sa. Prevrátené a pokrčené obrazy plné drobných obrázkov. Čísla a slová, ktoré sa nedali ani prečítať. Celé v podivnom jazyku. Modré odtiene a nakoniec výkrik Ayame v jeho hlave.
Odpadol znova do papradia. Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Nedalo sa mu premýšľať, jeho telo ovládal démon. Jeho myseľ bola niekde mimo, zatlačená a ukrytá. Snažila sa prebojovať cez všetko to natlačené svin*tvo vnútri hlavy. Hrubé vrstvy nepriestupného ľadu. Sakyubar sa zabarikádoval v jeho mysli.
Natiahol ruku von z vysokých papradín. Zaryl prsty do machu a snažil sa vytiahnuť svoje telo pomaly von. Plazil sa von, akoby ho niekto držal za nohy a ťahal ho tak za sebou. Búšenie v hlave neprestávalo, práve naopak zosilnelo.
Dážď zosilnel a telo plaziace sa po zemi z neho skrehlo. Žili vystúpili na bledej pokožke do modra.
„Dosť...“ šepol bolestivo Sora a stúlil sa do klbka na zemi, drobnými žilkami na jeho tele sa mihli temné odtiene. Telo sa plnilo temnou charkou. Jedom Sakyubara. Energia putovala na skrz žili do srdca. Tam sa usídlila a opäť vytvorila svoje znamenie.
Temnú ružu na ľavej strane chrbta.
Na rube srdca.

„Sora!“ výkrik sa ozval v šume dažďa. Ten výkrik už niekde počul. Ale nebol z tejto doby, ani času. Bol vzadu, v pozadí. V čase, kedy nemohol byť v Sune. V čase, keď Ayame nepoznal.
Sedel na zemi sťa mŕtvola, ktorá dobre držala svoje telo. Dážď stekal dole v malých pramienkoch.
„Si v poriadku? Počuješ ma, čo ti hovorím?“ pevne ho zovrela za ruky a zatriasla ním, „si úplne ľadový.“ Stiahla ruky dole v šoku. No o chvíľu mu ramená opäť zovrela a objala ho.
„Čo sa stalo? Počuješ ma?“ vzala mu tvár do dlaní. Oči neprítomne sklopené hľadeli do zeme. Žiadna odozva od neho.
„Vezmem ťa domov...“ ruku pretiahla popod jeho pazuchu. Keď ho chcela postaviť, odstrčil ju od seba.
„Zmizni!“ okríkol ju nepríjemne, „tak zmizni, si sprostá, alebo čo?!“
Ayame sa postavila. V očiach sa zatiahla opona. Zovrela dlane do pästí a pritiahla ho k sebe za golier. Stále sedel na zemi. Tento krát jej však pohliadol do očí.
„Spamätaj sa, Tenshi Aidara počuješ?“ na jeho pravom líci pristala facka, „spamätaj sa, ty parchant! Kto má na teba stále čakať? Kto ťa má stále hľadať? Kto si má stále robiť o teba starosti? Ty kopa úbohých kostí!“ zakmásala ním.
„Odstúp od neho.“ ozval sa tajomný hlas z koruny stromov, „už to nie je Sora, odstúp od neho.“
„Kto je tam?“ zdvihla zrak hore ku stromom.
„Nedívaj sa!“ upozornil ju hlas. A mal pravdu.
Sora behom okamihu, vytiahol Ayame kunai a porezal ju na tvári. Odkopol od seba jej telo, ktoré vrazilo do stromu. Vybehol proti nej, keď z toho istého stromu, kde pristala Ayame, zoskočil dole biely ninja a skrížil Sorovu zbraň. Vzal ho za ruku a pretočil dozadu za chrbát. Zaistil ho a donútil kľaknúť si.
„Chceš ju zabiť?!“ zvolal do dažďa, „počuješ ma Sora? Sora!“ zvolal niekoľkokrát jeho meno, kým povolil zovretie a pustil nebohé telo priateľa na zem.
„Aký problém zase máš čo? Ty nešťastná kopa! Uzlíček!“
„Musím ho zabiť.“ Začal Sora, „zabiť ho, potom bude mier.“
„O čom zase rozprávaš?“
„Nič nevieš!“ zvolal Sora a sediac na zemi zaklonil hlavu proti dažďu, „nič neviete.“
„Sora?“
„Čo chceš?“
„No podľa toho drzého tónu usudzujem, že si to ty.“
„Čo ty vieš,“ zasmial sa, „Ashiori, ha? Po tých rokoch, to už možno nie som ja.“
„No, rob sa dôležitým ako chceš, ale sľúbil som, že ťa privediem v celku.“
Sora sa otočil a nepríjemne pohliadol na svojho najlepšieho priateľa. Ashiori stál s rukou v bok, na prste si točil kunai a tváril sa, akoby za svoj život porazil tristopätnásť vládcov sveta a dvetisíc drakov.
„Ja... už nemôžem... proste musím preč.“
„Kam by si šiel? Maličký, zranený Sora? Kam? Kam chceš ísť?“ sklonil sa k nemu Ashiori, „nemáš miesta vo svete. A keď už jedno sa ti črtá, ujdeš z neho. Hlupáčik. Čo nemáš srdce, aby si nevedel, kde je tvoj domov?“ pokrútil hlavou Ashiori.
„Zapredal si sa, Ashiori. Viem to... zapredal si sa...“
„Náš Kage nie je byrokrat a ja mu slúžim s dobrou vôľou a naďalej i budem.“
„Na*er si.“ odtisol Ashioriho od seba a s námahou sa postavil. Zatackal sa a svet to mienil robiť s ním, ako v hre kto z koho. Všetko sa krútilo a on opäť pocítil, že Sakyubar preberá kontrolu. Koľké roky mu trvalo tento stav ovládať, a všetko sa zrútilo. Pominulo, ako ten piesok... piesok času. Všetko je preč.
„Ayame...“ rozišiel sa k úbohej žene ležiacej pri strome. Nadvihla sa na ruky a posadila. Z kútiku pier vytekal prameň krvi, ktorý ju začal zadúšať, čo bolo znamenie, že krv nie je z úst.
„Sora...“ pohliadla hore na svojho milenca. Dve modré oči, ktoré sa prebíjali skrz všetky steny a prekážky mysle. Oči dverami do duše. Postavila sa zo zem. Prešla k nemu a zovrela ho v náručí.
„Odpusť mi,“ šepol to jej tmavých vlasov, „...odpusť mi, že s tebou nemôžem byť.“ Pár sekúnd na to jej oťažel v rukách a telo sa začalo kĺzať k zemi. Klesla s ním dole. Pritisla si Soru k sebe.

Gaara pochodoval hore dole a lámal si hlavu nad tým, ako sa to celé mohlo stať. Prečo nedovolil Eitanovi aby väznil svojho brata v pivnici, a prečo sa muselo zase ako vždy, všetko pokaziť.
„Sme teda dohodnutí?“ otočil sa na starého muža, ktorý leštil zlatistý zvonček. Len prikývol a zacinkal ním.
„Bude v poriadku?“
„Ah,“ usmial sa, „Sakyubar je tu doma. Dúfam, že tu domov nájde i Sora.“ Otočil sa a pomaly sa rozišiel hore po schodoch do chrámu.
Stromy rástli pozdĺž schodiska až hore k chrámu s červenými stĺpmi. Štebot vtákov vo vyjasnené ráno a v modrej oblohe sa šíril okolím.
Pomaly zanikal zvonček v schodoch.

Poznámky: 

A jo chcela som Soru najskôr zabiť Laughing out loud Tak ale všetci vieme že nakoniec umrie. či nie?
Alebo neumrie? Shocked
Hiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii.
som si neodpustila taký pekný obrázok dať :3

5
Průměr: 5 (3 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Fňu
Vložil Fňu, Čt, 2012-03-01 23:04 | Ninja už: 6304 dní, Příspěvků: 6029 | Autor je: Prodavač v květinářství Yamanaka

Ja ti dám, že umrie!! Chceš umrieť ty? Laughing out loud Zabiť mi moju milovanú postavu? A just neumrie! Ber to na vedomie Laughing out loud
Och, ale ma toto bavilo, hoc...bol Sora dosť vyšťavený zo Sakyho, ale aj tak.. Už sa moc teším na pokračovanie Smiling


Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!! Smiling
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.

----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.


Obrázek uživatele Laterie
Vložil Laterie, Čt, 2012-03-01 23:58 | Ninja už: 6108 dní, Příspěvků: 681 | Autor je: Prostý občan

Fňu-chan, ale však ja som si myslela, že je to evidentne viditeľné z jednej poviedky čo tu je Shocked

Obrázek uživatele Fňu
Vložil Fňu, Pá, 2012-03-02 08:35 | Ninja už: 6304 dní, Příspěvků: 6029 | Autor je: Prodavač v květinářství Yamanaka

Nič neni jasné Laughing out loud Ty si autor, môžeš si to dať ako chceš Laughing out loud Je jedno, čo niekde je naznačené alebo dané už predtým Laughing out loud Furt je to iné Laughing out loud


Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!! Smiling
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.

----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.


Obrázek uživatele Laterie
Vložil Laterie, Pá, 2012-03-02 16:54 | Ninja už: 6108 dní, Příspěvků: 681 | Autor je: Prostý občan

A just nie je! Sticking out tongue