Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš IV. (Nenapraviteľný)

„Ššš... no tak... neplač...“ Ayame sa sklonila dole k tváričke svojho syna ktorý si rúčkami šmátral po tváričke so slzami. Postavila sa s ním so zabaleným v perinke a začala ho hojdať a upokojovať slovami. „to nič... ocko za chvíľu príde uvidíš.“
Otočila sa práve vtedy k dverám keď sa otvorili. Dovnútra vošiel Eitan a položil svojho omráčeného brata na pohovku.
„Vidíš ocko už prišiel...“ podišla k Eitnavoi keď zazrela koho priniesol. Prestala hojdať svojho syna a šokovane pohliadla na Sora, ktorý bol očividne v bezvedomí.
„Si myslí, že keď je môj nii-chan, že mu nedám ranu ktorá ho zloží.“ I tak bol celý dobitý a polámaný. Je to tak lepšie.
„Tak... tu máš svojho ocka... Toshiya.“ Usmial sa Eitan a založil ruky v bok. Ayame podišla bližšie k Sore, „je zranený.“
„Tak trocha. Pár zlomených rebier, rezných rán.“
„Eitan pre boha.“ Podala mu svojho syna, ktorý sa konečne utíšil a sklonila sa k Sore. „čo s ním...? musíme ho vziať do nemocnice.“
„Ani nápad. Priviažem ho o niečo, zakľajem a bude tu a nepohne sa.“
„Etian... choď... bež niekam...“ začala ho vyháňať Ayame, „ulož Toshiyu prosím a...“ vtisla ho do detskej izby a mávla nad ním rukou. Priviazať ho o niečo a zakliať. No to určite. Musí ho hlavne uzdraviť. Zahojiť mu rany.
Z kuchyne priniesla lavór s teplou vodou a uterák. Posadila sa k Sore na zem a ruky položila na kolená.
Tak pokojná tvár. Na chlapa stále tak detské nežné rysy v tvári i keď utrpel toľko násilia.
Prstami zovrela látku nohavíc a naklonila sa Sore nad tvár. Sora, viac menej ženské meno a predsa sa mu tak hodí. Sklonila sa k jeho perám a dlhé kadere čiernych vlasov ich ukryli ako závoj.
Jemne pritisla pery na tie jeho s privretím očí. zrazu ju chytili dve ruky pevne a ani nevedela ako a ležala na chrbte na zemi a nad ňou Sora. Pohliadla do modrých očí vystrašene.
Sora sa na ňu nechápajúc chvíľu díval kým sa mu neroztriasli ruky a nepadol na jej telo. „au... už vstávam prisahám bohu... toto nie je sexuálne harašenie... jau... asi mám zlomenú ruku....“ nadvihol sa a znova padol na Ayame, ktorá to nevydržala a rozosmiala sa.

Sora si prstíkom pošúchal spánok. Reťaz zacengala a znova keď zložil ruku dole na stehno. „Chúďa domáce zviera ktoré Eitan chová.“ Riekla Ayame a pohliadla naštvane na Eitana ktorý stál pred Sorom. Ten bol pripútaný k radiátoru a hrnčekom začal prechádzať po jeho rebrinách ako väzeň pýtajúci si jedlo.
„Mám neskutočné bolesti. Bolí ma už len dýchať a ty ma tu spútaš.“
„Teraz dostaneš čo si zaslúžiš.“
„Chcem len ošetriť.“
„Etian!“ okríkla ho Ayame a odtiahla od Sora, „Je to tvoj brat pre boha!“
„No a?“ zívol si Eitan a vnoril sa do kresla. Nohy vyhodil na stôl a rukou sa oprel o operadlo. Pohliadol na Sora, ktorý tam len sedel opierajúc sa o stenu. Zrazu sa na Eitana pousmial. Ruky zložil do lona a hlavu naklonil na bok. obaja sa na seba začali tak zvláštne usmievať. Sora úplne nevinne a bezbranne a Eitan povýšenecky priam ako pán na tróne.
Ayame so založenými rukami začala nervózny poklepkávať nohou.
„Ste vy dvaja normálny?“ vybuchla naštvane na oboch.
„Šššš zobudíš vášho syna.“ Povedal pokojne Eitan a pohliadol pri tom na svojho mladšieho brata, ktorým to ani nehlo len sa stále tak usmieval. „Mám pocit, že je už v bezvedomí.“
„Čože?!“ vystrašene sa sklonila dole k Sore a priložila mu ruku na čelo.
„Bože, koňa za vodu.“ Povzdychol si zúbožene najmladší Aidara na svete.
„Nie, nie je v bezvedomí... idem ho ošetriť a ty tam seď!“ otočila sa na Eitana a výstražne na neho ukázala prstom. Eitan sa už chcel zdvihnúť keď ho jej pohľad zastavil. „Sadni si na riť Eitan a ani sa nehni. Ty... tyran!“ hodila mu do hlavy kruté slová, „a daj mi kľúč.“
„Nemôžem, povedala si, že mám sedieť.“
Ayame sa s povzdychom zdvihla zo zeme a podišla k nemu „čo je? nepovedala som, aby si sa nehýbal.“
„Isto?“
„Eitan!“

Po odomknutí reťazí, pomohla Ayame Sore na pohovku. Uložila ho tam s jeho fňukaním. Potom namočila uterák do lavóra s teplou vodou a pohliadla na neho zdržnlivo. „Sora...“
„Umieram...“ odeskol.
„Netáraj. Musím ťa vyzliecť.“
„To by sa ti páčilo čo?“ usmial sa, „mať ma tu nahého.“
„Baka!“ buchla ho po stehne a položila uterák späť do lavóra. Nadvihla mu lem košele a vytiahla hore ku krku. Ten obraz ktorý sa jej naskytol bol skôr na zvracanie než na skúmanie v akom stave je jeho telo. „zdvihni ruky prosím.“
„Ja vážne nemôžem...“ rozosmial sa a do toho stonal ako príšerne mu rebrá tlačili na pľúca.
„Pôjdeš do nemocnice som sa rozhodla.“
„haaaaaaaai okka-saaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaan!“ natiahol zúbožene a so smiechom, ktorý bol priam beznádejný.
Eitan pochodoval zamknutý v izbe s Toshiyom. Dával na neho pozor a pri tom v duchu strašne nadával.
On vie, že ten malý bastard – akože jeho brat – znova zdrhne a donekonečna sa bude vyhýbať zodpovednosti. Rozumie tomu, že mu Ayame všetko zatajila ale... ale...
To sa vážne na neho hnevá neprávom?
Je to chyba Ayame?
Kto vie.
Jasné, že je to jej chyba.
Sadol si na zem k postieľke kde spinkal chlapček. Pohliadol na neho cez drevenú mriežku ktorá bránila tomu aby vypadol na zem. Musel uznať, že má oči po Sore. Modré ako obloha. Ale dúfa, že povaha bude od Ayame inak to bude vážne, podarený synovec.
„Ja som dnes tak ironický.“ Povzdychol si, keď sa na dvere ozvalo jemné zaťukanie.
„Zavolala som zdravotníkov aby sa Sora postarali.“
„Tak ti radím pri ňom sedieť pretože ako náhle bude schopný chodiť tak ujde.“ Prikývol si pre seba nafučane Eitan a založil ruky na hrudi. On ho veľmi dobre pozná. Stále je to malé decko ktoré si myslí, že svet je gombička.
„S tým počítam.“ Usmiala sa Ayame za dverami.

Mladý Tenshi mal iné starosti než utekať. Jeho telo bolo v katastrofálnom stave. V tak absolútne mizernom a biednom stave rozkladu, že sám Kazekage za ním prišiel. Dlho sa na Sora díval a potom začal z ničoho nič krútiť hlavou.
„Je to osud.“ Povedal priamo Gaara a prikývol si pre zmenu, „absolútny osud. Vieš ako sa hovorí, oko za oko, zub za zub.“ Založil ruky na hrudi.
Sora na neho zazrel a zdvihol ruku, niečo chcel na nej zjavne vyčarovať, ale nevyšlo mu to.
„A doniesli sa ku mne divné informácie.“ Gaara pohliadol zľava doprava a ubezpečil sa, že nikto tajne nepočúva. Naklonil sa k Sore „vraj si sa zbavil svojho démona. Ako je to možné?“
„Čo? Že som sa ho zbavil?“
„Čo iné...?“
„No... poď bližšie...“ ukázal si na Gaaru prstíkom. Keď tak Gaara urobil a nastavil mu svoje ucho, dostalo sa mu jednoduchej odpovede „to je tajomstvo Kazekage-sama.“ Šepol tichučko Sora a priložil si prstík k perám.
„Nenapraviteľný.“ Odtiahol sa od neho Gaara a pokrútil hlavou.
„Ako dlho mieni Eitan robiť ešte toho... tamtoho.. tú vec čo robí?“
„Senseia?“ založil ruky na hrudi Gaara a znova pokrútil hlavou. Tento človek na tejto posteli je absolútny... imbecíl. Ani keby do neho hádzali kamene ostrou stranou napred tak mu nedôjde, že jeho telo je len pozliepaná škrupinka.
„No presne to.“ Usmiala sa chorôbka na posteli. A ten úsmev bol tak blažený, že zrejme keby ho videla Ayame tak odpadne.
„Baví ho to.“ Odvetil obyčajne Kazekage a mykol pri tom plecami, „aby si vedel, tak budeš pracovať i ty. Nechcem ťa vidieť, že ujdeš. A ani o tom nechcem počuť a nemysli si, že mi budeš tvrdiť, že pred mojimi očami utekať nebudeš. Ja ťa mám už prekuknutého Tenshi.“
„No, tak nebudem utekať. Pôjdem krokom...“
„Si imbecíl.“ Potvrdil si svoje obavy Gaara a rozhliadol sa po nemocničnej izbe. Len tak –tak dokázali toho imbecíla dať dokopy a on bude mať ešte takéto myšlienky.
„Musíš sa postarať o svojho syna a ženu.“
„Kohože?“
„Syna a ženu.“
„Ja nemám ženu.“ Povedal nechápavo Sora.
„Hádam sa s Ayame oženíš nie?“
„JA?!!!“
„Nie, tvoj brat.“
„Ten by mohol.“ Prikývol pomaly s úsmevom Tenshi a položil ruky na brucho, „mám hlad.“
„Nemysli si, že opustím túto izbu, pokiaľ nepríde Ayame.“
„Nemusíš, ja hovorím, že mám hlad.“
„Sestra!“ zvolal k dverám Gaara a len čo sa otočil späť hodil na Sora zlý pohľad.
„Čo je?“ prikrčil sa v posteli, „čo sa tak dívaš? Hádam si nemyslíš, že by som už liezol von oknom a padal na tvrdý chodník takýto dolámaný.“
„Ja si myslím mnoho vecí Sora.“
„To je vidno.. si vždy opradený takou temnou aurou melanchólie. Veľký Kazekage-sama premýšľa a tuho myslí.“
„Rozbitú hlavu si nemal, že?“
„Ale budem mať ak neprestanem do teba ryť.“ Znova sa usmial tak provokatívne a drzo Sora. Úplne až pohodlne a spokojne sám so sebou.
„Budeš mať ešte kopu problémov imbecíl.“ Ukázal na neho Gaara.
„On si na mňa ukazuje! No teda!“

Ayame si sadla na kraj postele a nahla sa k svojej veľkej láske. Mohlo sa to tak nazvať, i keď len debil by miloval imbecíla, že?
Pohladila ho po tvári s úsmevom a odtiahla sa. „chcela som vziať Toshiyu, ale chudáčika bolí bruško tak som ho nechala pri Eitanovi.“
„Ty si, dobrovoľne vydala nášho syna tomu debilovi?“
„Sora!“ štuchla ho napomínajúc do ramena. No po chvíli boli mráčiky z tváre preč a vystriedal ich úsmev. „Je to jeho synovec predsa.“
„Ako vieš, že Eitan je skutočne môj brat?“
„Ty si si udrel hlavu alebo čo...“
„No aj túto končatinu som si udrel“ prikývol, „a udrel som si aj zadok kde mi môže Eitan vliezť.“
„Sora!“ zasmiala sa Ayame, „nebuď tak zlý ku svojmu bratovi.“
„Akoby som nemohol? Pripútal ma k radiátoru a nechal ma vnútorne umierať!“ zahlásil srdcervúco Sora až sa nadvihol a priložil si ruku na hruď.
„Aj teraz si pripútaný.“ Pohladila ho vo vlasoch s úsmevom.
„Ale ležím nie? Na mäkkej posteli a moje kosti sú v procese spájania sa.“
„On sa len bojí, že sa zase vytratíš a tento krát to bude horšie. Je taký, pretože sa o teba bojí vieš?“ nahla sa mu k tvári a vtisla mu bozk na líce.
„Ja budem zvracať.“
„Nie je ti dobre?“ zvážnela Ayame. „zavolám sestru.“
„Dobre, potom ten kýbeľ vylej Eitanovi na hlavu.“
„Sora!“

Noc bola veľmi horúca. Priam sparná a tak sa začali byť i tie obväzy nepohodlné a perina tiež. Preto Sora spal odkopaný len v spodnej bielizni na posteli. Perina sa z polovice váľala na zemi a jeho ruky boli rozhodené kade tade rovnako ako nohy. Samozrejme nie že boli odtrhnuté od tela a noha visela na lame a ruka v okne.
Ale keď sme pri tom okne. Skrz neho vytŕčala hnedá hlava. Sledovala spiaceho zraneného ostražito. Pomaly sa prepchala do okna ktoré bolo dosť široké i na sumo zápasníka a potichu vkĺzala do okna.
Po špičkách podišiel mužík k posteli a spoza Sora vytiahol vankúš. Na tom vankúše mal Sora hlavu len na jeho rohu takže ho to neprebudilo.
Osôbka zdvihla v rukách vankúš a chystala sa spáchať strašný čin. „daj tam ten vankúš nemôžem spať.“ Ozval sa Sora a pomrvil sa.
„OI, Keisuke... vieš čo znamená, keď sa ti sníva o ovciach ktoré pojedajú nábytok a potom majú formu stoličky, skrine...“ povedal Sora so zatvorenými očami.
„To spíš, alebo skutočne hovoríš so mnou?“ opýtala sa osoba pomenovaná menom Keisuke.
„S tebou hovorím ty hlava maková.“ Otvoril oči Sora a dal mu ranu do brucha a že ho to zabolelo viac ako Keia. „boha ich.“ Povzdychol si Sora.
„Počuj Tenshi.“ Hodil na neho vankúš Kei a sadol si na kraj postele, „premýšľal som nad tou odmenou na tvoju hlavu.“
„Chceš zabiť zraneného kamaráta? Ty pačmaga obecná! Že ťa hanba nefacká!“
„Ale hej facká!“ pošúchal si líce Kei a potom sa otočil na Sora, „Mám nápad ako to urobiť tak, aby si všetci mysleli, že si mŕtvy.“ Pochválil sa Kei.
Sora pozdvihol obočie a priam cynickosť z neho odtekala v podobe potu „a ako akože? Tým, že ma zabiješ?“
„Dobré nie?“
„A ja som tu imbecíl.“

Ráno bol všade hurhaj a neporiadok. Eitan lietal po nemocnici a sťažoval sa, že nikto nedával pozor na jeho brata. že mu niekto vliezol do okna a nikto o tom nevedel. Že Sora pokojne mohol vstať z postele a vypadnúť z okna a zabiť sa. Sestrička mu na to povedala, že nie možné aby sa zabil, keď ešte neumrel za svoj mizerný život.
Sora s tým súhlasil a požiadal sestričku o rande. Ayame mu dala pohlavok a Sora si pýtal liek na bolesti pôsobené žiarlivými ženami.
Neuspel.
„Kto to bol? Povedz mi to okamžite ty... ty osina!“ Eitan chytil Soru za lem pyžama a začal s ním hádzať o posteľ. Vtedy dovnútra vošla Ayame a zmeravela od zlosti. Zašlo to tak ďaleko, že vytvorila jutsu a Eitan vyletel von oknom.
Ošuchla si ruky o seba a vzala si od sestričky Toshiyu. „pozri kto sa za tebou prišiel pozrieť?“
Sora však vyzeral, že prišiel i o ostatok zdravého rozumu. Ležal tam celý rozbitý z Eitanovho donucovacieho útoku.
„Ja toho debila zabijem. Prisahám bohu.“ Prisahala Ayame. A jedného dňa sa jej to možno aj podarí.