Dvojchvostý démon, Sasori a Konoha - 6. diel

„J-je p-pravda, že s-som j-jinchuuriki?“ pýtala sa Ai cez vzlyky. Plač ju ešte stále neprešiel a bol čoraz silnejší. Slzy na jej líciach vyzerali, akoby to boli dva silné vodopády.

„Áno... vieš, keď zabili tvoj tím, uniesli ťa. Boli to ninjovia z oblačnej... a vložili do teba Nekomatu. Čudujem sa, že o tom nevieš... ešte sa s tebou nikdy nepokúsila hovoriť?“ zdvihol jej bradu a pozrel do očí. Pokrútila hlavou a tiež sa zadívala do jeho bledohnedých očí. Utrel jej slzy a čakal na odpoveď.

„N-nie. Ešte n-nikdy,“ povedala a silno ho objala. Stále bol jej nepriateľ, ale cítila sa dokonale, keď bola v jeho náručí. Nechcela ho nikdy pusti. Chcela s ním byť až do skonania sveta. Lenže toto sa nedalo.

„Ako vidím... tak sa nevieš odosobniť od súboja,“ počula za sebou ten znudený hlas. Odlepila sa od Sasoriho a pozrela sa za seba. Uvidela čierne vlasy, oči a bielo – fialové oblečenie. Presne bol to Sasuke.

Rýchlo sa postavila a tvárila sa akoby sa nič nestalo. Vedela, že tam musel stáť viac ako dvadsať minút, lebo si nemyslela, že by toho toľko vedel keby len teraz došiel a k tomu mal všetko robiť podľa plánu.

„A ešte niečo ti musím povedať,“ zašepkal jej do ucha Sasori, ktorý stál hneď za ňou, „predtým si žila v Sune a tak nejako sme boli zasnúbený a aj tvoj bývalí tím bol so Suny.“ Prudko sa otočila a pozerala sa naň ako na blázna. Akoby mohla byť s niekým zasnúbená. Veď má len 17.

Vtedy však Sasori urobil niečo čo ju o tom presvedčilo. Vrátilo jej to pamäť a všetky spomienky sa jej nahrnuli do hlavy a bolo to až neuveriteľné koľko toho zabudla.

Jeho pery boli na tých jej a obaja sa cítili ako v siedmom nebi. Sasori ju chytil okolo pása a pritiahol si ju k sebe. Ai, sa mu prstami zamotala do vlasou a ani jeden si nevnímal to, že je tam Sasuke. Obaja žili iba pre ten okamih, keď sa ich pery spojili.

Obaja mali pocit akoby ich vzduch vynášal do oblakov. Akoby sa točili a nikto iný na svete nebol.
„Eh ja som ešte stále tu!“ prerušil ich Sasuke. Ai, to celkom naštvalo a preto naň hodila vražedný pohľad.

„A čo že si tu?“ nepríjemne mu odpovedal Sasori. Ai, cítila, žeby ho mala chytiť pevnejšie aby a Sasukeho neskočil.

„Sasori, kľud. Je to len magor,“ kľudne povedala a chytila ho za ruku.

Potom sa otočila na Sasukeho: „Viem, aký bol plán, ale ten sa ruší! Sasori ide s nami do Kohony!“ Sasukemu padla sánka, ale prikývol a išiel smerom k ostatným. Ai, ešte raz nakrátko pobozkala Sasoriho a aj ony sa vybrali za nimi. Boj tam už skončil a blonďáčik utekal preč. Všetko vychádzalo dokiaľ...

„Čo tu robí tento šmejd?!“ zakričal Naruto a chcel na Sasoriho zaútočiť.

„Za A není to šmejd a za B ide s nami,“ odpovedala mu Ai. Nikto nechápal dokonca ani Sasuke nie, ale všetci boli unavený a vybrali sa naspäť do Konohy.

***

Zastavili pred hlavnou bránou Konohy a všetci boli šťastný, že sú doma. Bol tu však jeden problém. Museli ísť piatej Hokage nahlásiť, čo sa cez misiu stalo. Nikomu sa do toho nechcelo, ale bola to ich povinnosť. Zhlboka sa nadýchli a vykročili cez celú dedinu až k hlavnému domu.

Vyšliapali schody a zastavili sa pred jej schodmi. Sasuke zaklopal a za dverí sa ozvalo niečo, čo znelo ako „Ďalej!“ všetci vošli.

„Tak ako to dopadlo?“ opýtala sa a ani nezdvihla zrak od papierov. Všetci na ňu pozerali, ale ani jeden neprehovoril. Tsunade – sama konečne zdvihla zrak od papierov a skoro vyskočila s kože, keď uvidela Sasukeho.

„Takže sa to podarilo,“ nebolo to predstierané nadšenie. Okamžite sa postavila a niečo vytiahla zo stola. Pristúpila potom k Sasukemu a lipla mu bozk na líce a do ruky mi vložila svitok. Ai na to prekvapene pozerala, ale vyzeralo to, že si to nikto iný nevšimol a tak to nechcela riešiť a pozerala sa pred seba.

„Dobrý deň, Piata Hokage. Ja som Sasori no Akasuna,“ predstavil sa Sasori a hlboko sa uklonil Tsunade – sama. Ona naň prekvapene pozerala, ale nakoniec sa otočila ku Ai. Bolo to veľmi prekvapujúce. Ai si myslela, že bude riešiť prečo je tam, ale ona namiesto toho pozrie naň. Akoby niečo tušila.

„Spomenula si si?“ opýtala sa Tsunade a pozerala sa Ai priamo do očí. Nebola si istá, či má klamať, alebo jej má povedať pravdu. Lenže vždy jej všetci hovorili, že nevie klamať a neoplatilo by sa teraz riskovať. Preto sa zhlboka nadýchla a prikývla.

„Čakala som, že si raz spomenieš. Takže už vieš aj o tom, čo je v tebe. Fajn. Dobre Sasori. Neviem prečo si bol v Akatsuki a už vôbec neviem, či si sa tam pridal dobrovoľne, ale teraz budeš patriť do Konohy a pretože si donútil Ai si spomenúť dúfam, že ju budeš chrániť keďže si jej snúbenec. A vy ostatný! Yamato ty mi do zajtra vypracuješ správu. Sasuke ty budeš pod drobnohľadom ANBU. Byt ti vrátim, ale prvú noc budeš musieť byť u Shinzo! Tak to by bolo všetko. Môžete odísť. Len Sasori tu ostane,“ nikto nepovedal ani slovo. Všetci prikývli jemne sa uklonili a spolu vyšli pred jej pracovňu. Ai očakávala, že jej ešte povie v akom bude tíme, ale ona nič. Tak veď nebude sa sťažovať.

Vyšli pred budovu. Shinzo bola vzadu a s nikým sa nerozprávala. Však Sakura a Naruto sa nevedeli odlepiť od Sasukeho, ktorému to očividne neprekážalo.

„Poďme na ramen!“ zakričal Naruto a všetci poslušne išli. Ai však ostala stáť. Oprela sa o jednu stenu budovy a čakala. Nikto si to neuvedomil a ona tomu bola aj rada. Chcela počkať na Sasoriho a porozprávať sa s ním.

Medzitým u Tsunade v kancelárií:

„Takže Sasori. Mohol by si mi to vysvetliť?!“ kričala Tsunade na Sasoriho, ktorý teraz sedel na jej stoličke a nohy mal vyložené na stole.

„Mohol by som ti to vysvetliť. Proste sa mi začalo stískať po mojej snúbenici,“ vysvetľoval a na tvári mal divný oplzlý úsmev.

„ČO?! Celé tri roky si ju nehľadal a ja ju konečne pustí na misiu a ty ju hneď musíš stretnúť?! Zbláznil si sa! Vieš si predstaviť aké opletačky budú s tým, že teraz vie, že je v nej Nekomata?! Veď s ňou môže začať hovoriť!“ Tsunade stále kričala a v tvári bola až neprirodzene červená. Sasoriho to však vôbec nevyviedlo s miery. Vlastne prečo by aj malo. Veď on bol v tíme s úplným dementnom, ktorý mával takéto záchvaty kvôli svojmu umeniu.

„Ja som ju hľadal! Len som si nepredstavil, že by zablúdila práve za takouto starou príšerou,“ povedal a stále sa „kontroloval“. Teda aspoň podľa jeho mierky.

„Dobre! Tu máš čelenku Konohy! Prosím ťa neublíž jej. Nevieš si predstaviť, čo si prežila za tie tri roky tu!“ povedala už trochu kľudnejšie a vykopla ho zo svojej stoličky. Sasori skončil na zemi, ale veľmi rýchlo sa pozbieral. Vzal si čelenku s jej stola išiel dole. Veľmi dobre vedel, že tam naň čaká.

„Čo tu robíš?!“ prekvapene sa spýtal Sasori Ai, keď zišiel dole a uvidel ju tam sedieť na zemi. Rýchlo zdvihla hlavu a usmiala sa od ucha k uchu. Sasorimu zaplesalo srdce. Miloval ten úsmev, aj keď tie zasnúbi neboli práve... také ako chcel.

Pokračovanie nabudúce