Dvojchvostý démon, Sasori a Konoha - 5. diel

Sasuke sa naň povýšenecky pozrel. Nechápal tie slová, ktoré práve povedala. Presne preto tu teraz všetci traja stoja. Nechápal ako mohla v tých prihlúplych rozkazoch pokračovať to vôbec nedáva zmysel.

„Ty sa nikdy nepoučíš však?!“ Ai sa naň smutne pozrela. Vedela, že on by bol najradšej keby sa mu vtedy podarilo zabiť aj ju, ale to sa mu nepodarilo a preto tam teraz stála.

„Prepáč, Sasuke, ale ja som ti neodpustila to, čo si im urobil!“ povedala a chcela odísť. Ísť povedať ostatným, čo sa stalo, že ho našli. Lenže jeho hlas ju zastavil.

„Ja viem, čo som urobil. A dobre viem ako ti to muselo ublížiť, ale to není jediné... čo sa stalo,“ prudko sa otočila. Shi, ešte stále sedela na chodbe a nechápala tomu celému, čo sa deje.

„Prepáč, ale... Ai, povedz mi niečo... ako si mohla dopustiť, aby ťa ešte ovládali potom, čo sa stalo?“ opýtal sa jej Sasuke a obišiel ju, aby sa dostal k Shi. Ona ho nechala. Chcela mu veriť.

„Ani neviem... nechcela som dopadnúť ako ty,“ odpovedala a postavila sa vedľa neho.

„Ja som nedopadol zle, ale keď myslíš,“ vyhodil si Shi do náručia a milo sa na Ai usmial. Ai, ten úsmev poznala a nemala ho veľmi v láske.

„Kam s ňou chceš ísť?!“ nedôverčivo sa ho opýtala.

„Ideme nájsť ostatných. Nebodaj si si nemyslela, že o nich neviem,“ rezignovane vydýchla a išla za ním. Nemala potuchy, kde môžu ostatný byť, ale nechcelo sa jej to Sasukemu povedať.

„Mohol by si ma pustiť?! Ja viem chodiť aj sama!“ kričala Shi a snažila sa dostať so Sasukeho náručia. Ai, nechápala prečo, ale nechala to tak.

„Fajn, fajn, len sa ukludni,“ položil ju na zem a už znova mal kamennú tvár. Prešli na miesto, kde sa rozdelili. Ai, veľmi neverila tomu, že by tam niekto bol, ale opak bol pravdou.

„Tak tu ste! A našli ste Sasukeho!“ unudeným hlasom povedal kapitán Yamato.

„Sasukééé!“ nadšene povedala Sakura a objala ho. Sasuke sa tváril ako obvykle, ale objal ju.

„Čau, kámo,“ povedal Naruto a objal ho typickým chalanským spôsobom (potľapkanie po chrbte).

„Naruto... vyzeráš inač!“ priznal Sasuke. Všetci sa začali smiať až na Ai. Ona nechápala, čo je na tom vtipné. Všetci si však uvedomili, že tam nemôžu len tak ostať stáť. Vyhupli sa von a vybrali sa naspäť do Konohy. Sakura a Naruto rozvíjali pre Ai nezáživný rozhovor so Sasukem.

Ona išla vzadu so Shinzo. Nerozprávali sa, ale obe mysleli na to isté. ´Ako sa mohol Sasuke tak ľahko nechať presvedčiť, aby sa vrátil?´ Ai, aj trochu vadilo, že sa vracia. Nemali práve najlepší vzťah a k tomu jej bolo jasné, že dostane nový tým.

„Tváriš sa až veľmi vážne!“ objavil sa vedľa nej Shikamaru.

„A ty si sa tu kde vzal?!“ prekvapene sa opýtala Ai. Nepamätala si, žeby s nimi išiel aj dole za Sasukem.

„Ja som bol tu blízko tiež na misii. Preto som doviedol Shinzo,“ Ai sa otočila a až vtedy si všimla, že naozaj za nimi ide Chouji s Ino.

Začalo sa stmievať a na oblohu vyšla veľká biela guľa, nazývaná mesiac. Kapitán Yamato, znova postavil dom pomocou svojho moktonu. Bolo tam dosť izieb pre každého. Lenže všetci boli hladný a pretože boli blízko rieky Naruto a Sasuke sa vybrali naloviť nejaké ryby.

Doniesli ich asi dva tucty (1 tucet = 12), čo bolo viac než dosť. Všetky sme upiekli na ohni, ktorý pripravil Shikamaru. Boli výborné a s plným bruchom sa všetci vybrali do svojich izieb, aby sa dobre vyspali a zajtra už mohli byť v Konohe.

***

Ráno sa zobudili a bez raňajok sa vybrali naspäť do Konohy. Išli už pár hodín. Ai sa počas toho ponorila do rozhovoru so Shikamarom a Choujim.

„Stáť!“ zastavili ich dvaja chlapíci v čiernych plášťoch s červenými mrakmi.

„Zas vy!“ zhúkol na nich Naruto a už vedľa seba mal troch klonov.

„Prepáčte... ááá vás je viac,“ povedal Deidara a začal ich počítať. Ai, vedela, že tu nemôže len tak stáť a čakať na osvietenie. Sasori aj s Deidarom sa otočili a začali si hovoriť taktiku. Ai, chcela počuť o čom bude a tak nastražila sluch a snažila sa počuť, čo najviac a na jej prekvapenie naozaj sa jej to podarilo,. Počula skoro každé slovo. Podľa toho sa snažila vyhotoviť taktiku aj ona. Všetko dokonale zapadalo. Konečne sa k nim otočili.

Podala Shikamarovi čiernu vločku, ktorej rozumel iba on. Bola na nej celá jej taktika. Pretože ju poznala vytvorila pečate a poslala na nich úplne obyčajný sneh.

Deidara sa dal ošáliť, ale Sasori nie. Nijako jej to neprekážalo... vlastne počítala s tým. Zoskočila s konára a bežala ďaleko od miesta, kde boli ostatný.

Tieto lesy poznala veľmi dobre. Chodievala sem trénovať, ešte s jej starým tímom. Všetky tieto stromy a pôda, dokonca aj vzduch boli nasiaknuté ich prítomnosťou.

Zaviedla ho asi pol kilometra od ostatných. Zastavila pri vodopáde. Vždy sa jej tam dobre trénovalo, lebo tu bolo veľa vody, s ktorej mohla čerpať.

„Tušil som to,“ prehovoril, keď zastavil aj on. Pozeral jej do očí a na tvári mal úsmev.

„Tušil si moju taktiku?“ prekvapene sa spýtala a pozerala mu priamo do očí. Ani jeden nechcel prerušiť očný kontakt.

„To musím priznať, že nie... ale tušil som, že si jeho dcéra,“ Ai, nechápala ani slovu, ktoré povedal. Koho dcéra?

„Koho dcéra? Čo tým chceš povedať?!“ pýtala sa trochu vystrašene. Rozmýšľala akoby mohol poznať jej otca, keď ani ona sama nevedela, kto sú jej rodičia.

„Legendárneho Shizuhiho Yuki,“ vytreštila naň oči a neverila svojim ušiam. Ona určite není dcéra... akoby mohla byť dcéra hlavy klanu, ktorý už zanikol. Nemohla to byť pravda. Vedela, že patrí do toho klanu, ale že ona by mala byť hlavou klanu, tomu neverila.

„O čom sa tu vlastne bavíme ja chcem s tebou bojovať!“ skríkla a chcela sa naň vyhrnúť, ale on ju zastavil jedným mávnutím ruky.

„Počkaj... najprv si prečítaj toto a ak aj potom budeš chcieť so mnou bojovať budem,“ vytiahol červený svitok a podal ho Ai. Najprv rozmýšľala, či si ho má zobrať, ale nakoniec sa za ním natiahla a začala ho čítať.

Bol do cela dlhý, ale ona bola odhodlaná prečítať si ho. Každé slovo si prečítala aj dvakrát, len aby si bola istá, že ho náhodou neprečítala zle. Všetko však tak bolo čierne na bielom a ona tomu nemohla uveriť.

Ona predsa nemôže byť... to nemôže byť pravda. Padla na kolená a svitok jej vypadol s rúk a po lícach jej stekali slzy.

Predsa ju nemohol stretnúť taký osud. Nemohol! Oprela sa o ruky a kvapky sĺz jej padali na suchú zem. Počula ako sa jej nepriateľ pohol, ale bolo jej to do cela jedno.

Vlastne sa ani nemala čoho obávať. On si k nej totiž kľakol a objal ju okolo ramien a zdvihol si ju k svojej hrudi. Cítila sa v bezpečí a pripadalo jej to veľmi divné, ale emócie boli silnejšie ako jej rozum.

Pokračovanie nabudúce