Výnimoční VII

„Chceš počuť ten príbeh?“
„Áno.“
„Keď jedna z nás oslavovala svoje narodeniny, prosím pekne už jej bolo sto jedna, niekoľkých postihla neznáma choroba. Vrátane mňa, sa tou chorobou nakazilo ďalších desať. Prvý príznak bolo to, že sme sa mimovoľne premenili do démonickej podoby. Nikto nepoznal protilátku. Hrozne sme trpeli, vykašliavali krv, zatínali päste od mučivej bolesti. Naši druhovia sa nám snažili pomôcť. Starali sa, upokojovali nás, keď sme boli od bolesti napoly šialení, chceli prísť na to ako sme sa nakazili. Hľadali rôzne bylinky a snažili sa vyrobiť protilátku ale nevedeli ako na sa lieky vyrábajú. Raz, pri zbere mätových listov, lebo sme neskôr mali aj problémy s dýchaním, ich našla skupina ľudí. Tí, ktorí práve hľadali mätu sa im pozreli do očí, pretože si mysleli, že ich zastrašia a oni utečú. No tak sa nestalo. Oni tam stáli a pozerali sa na našich druhov. Potom sa spýtali, čo robia v ich lese. Namiesto odpovede ich zaviedli k nám. Keď k nám došli, Pukuju-san, na nich nakričala, že čo k nám nosia ľudí. Chudáci, museli jej vysvetliť, že sa nachádzame v lese, ktorý patrí tým, ktorí s nimi prišli. Predstavili sa ako klan Shiuharu. Veliteľ ponúkol, že nás vyliečia, ale museli sme ísť s nimi do ich sídla. Keď sme tam prišli, všetci z klanu si nás obzerali, ale nebáli sa nás. Ako keby boli na démonov zvyknutí. Asi po štyroch týždňoch sme boli vyliečení. Zostali sme u nich a ako znak vďaky sme sídlo chránili. Boli sme priatelia na život a na smrť.
Až dovtedy ... hm ... až dovtedy ...“
„Až čo?“
„Prepáč, zabudol som.“
„ČOŽE????!!!“
„Som sklerotik, tak sorry.“
„To si mi nemohol povedať skôr?“
„O-ou.“
„Ty Baka!“ zahučal Garenti.
„Prosím, upokoj sa. Viem, mal som ti to povedať. Prosím, upokoj sa!“ skučal Tatakae.
„Ja ťa .... hej, čo je to s mojím tieňom?“ spýtal sa rozčúlený Garenti.
Jeho tieň bol úplne iný ako jeho pôvodca. Mal krídla a chvost. Dračí chvost a krídla, na ktorých bolo aj v tieni vidno, že sú na nich pierka. Dokonca aj nohy boli iné. Boli to zadné nohy draka, samozrejme boli štíhlejšie.
„To si ty. Ty, keď sa staneš právoplatným Kumuchim.“ Povedal Tatakae.
„J-ja? Ako?“
„Kumuchi sa vždy narodí s dvoma dušami. Jedna je jeho vlastná a druhá je naša. Nerob sa blbým, vieš ako to myslím. Vtedy je polovičný Kumuchi. Ale keď ho zabije iný démon, Jinchuuriki alebo čírou náhodou aj Biju, jeho duša sa stratí a na jej miesto nastupujeme my. Ty teraz vidíš svoj tieň tak, ako by si vyzeral v démonickej podobe.“ Vysvetľoval Tatakae.
„A čo moje správanie?“ spýtal sa Koru.
„To držím pod kontrolou ja. Lebo inak by si bol pekne drzý ale tichý, keďže sa mi to nechce vymenovávať tvoje chovanie by bola zmes povahy pána Naruta, Kibu, Sakury, Ino, Hinaty, Kakashiho a Tsunade.“ Vypočítal Tatakae.
„Pááááááni! To by som bol teda zmes pováh. Hahahahahahahaha!“ Koru sa začal smiať ako divý.
„Po mne si zdedil nadanie pre spev.“ Zamrmlal Takae. (skrátená verzia mena)
„Čo? Po tebe mam nadanie na spev?“ začudoval sa a začal sa nový príval smiechu.
„Mal by si ísť za ostatnými, lebo ťa začnú hľadať.“
„Oki. Ale chcem od teba jednu vec.“
„Akú?“
„Prestaneš ma ovládať. Prestaneš ovládať moje chovanie. Chcem byť taký, aký mám byť.“
„Ach jaj. No tak teda platí.“

Pri našej veľkej skupine Geninov

„Kde ten Koru toľko trčí?!“ rozčuľoval sa Atako. „Pokiaľ nedojde do piatich minút je mŕtvym mužom.“
„Nemusíš sa rozčuľovať. Už ide.“ Povedal Neji.
Neji mal pravdu. Koru vbehol do salónu s vražedným výrazom. Zrútil sa na zadok a sťažka odfukoval.
„To ste si nemohli vybrať niečo bližšie? To ste si museli vybrať reštauráciu na druhom konci Konohy?!“ vrieskal.
„Takýto nikdy nebol.“ Povedal Atako.
„Možno je ešte rozčúlený z toho, ako si ho nazval.“ Povedala Sakura.
Koru sa zatial pustil do misky ryže, spoza ktorej vražedne kukal na ostatných.
„Podáte mi to karí?“ spýtal sa.
„Ale ty ho nemáš rád ...“ začala Kisaki.
„Po-daj-mi-to-ka-rí.“ Odriekal náš malý démon.
Kisaki mu ho váhavo podala. Koru jej karí jednoducho vytrhol a začal ho hltať.
„Áh, to bolo dobré.“
„Nepáli ťa náhodou hrdlo?“
„Nie.“ Odpovedal ostro.
„Ale naopak, mu to podrezalo jazyk.“ Zamrmlala Ino.
Koru sa nahol k Narutovi a povedal mu: „ Oni sú úplní idioti. Stále ma urážajú.“
Naruto sa zasmial a pokračoval v jedení.
„Musím na záchod.“ Povedal Koru.
„Jasán.“
.
.
Koru sa dostavil na záchod a strčil hlavu do umývadla. Pustil ľadovú vodu a vypláchol si ústa.
„Sáfra. Dobre, že sú takí dôverčiví, lebo mi ma inak nepustili. A navyše predstavovať, že to karí nepáli bolo nad moju úroveň. Fuj! Už ho nikdy nebudem jesť.“
„Zabi ich všetkých.“
„Kto to povedal?!“ spýtal sa Koru.
„Kto asi. Tvoja nenávisť.“
„Čo?“
„Tak sa pozri.“
Koru zdvihol hlavu. Pozrel sa do zrkadla a to, čo uvidel mu vyrazilo dych.
Bol to on sám, aj keď vyzeral inak. Krvavo červené vlasy mal v zrkadle po zem. Rukou vyštartoval k temenu hlavy a skontroloval to. Stále ich mal krátke.
Odraz sa uškrnul. Bolo vidieť špicaté zuby. Vystrčil ruky zo zrkadla a schmatol Garentiho za hrdlo.
„No táák. Podvoľ sa mi. So mnou ti bude lepšie. Budeš silnejší. Drž sa mňa a nič sa ti nestane.“
Garenti sa zosunul na zem. Lesk Koruových očí sa začal vytrácať. Očné zuby sa začali zväčšovať. Postavil sa. Pomaly kráčal smerom k salónu, kde boli ostatné tými. Došiel pred dvere a prudko ich otvoril.
Všetci naňho pozreli.
„No, že si sa vrátil.“ Vtipne poznamenal Atako.
Garenti čosi zamrmlal.
„Čo si povedal? Nerozumeli sme.“ Požiadal Kiba.
„Zabiť. Chcem zabiť. Hocikoho.“ Povedal, stále ticho, ale zreteľne Koru.