Výnimoční VI

„Tak, keď ste sa už tak dobre zoznámili, poviem vám prečo ste tu. Ste tu noví a ja mám zvyk nováčikov trochu preskúšať. Ale teraz to trochu zmením. Keďže sme traja a vy ste tiež traja, dáme si malý súboj, pri ktorom ukážete techniky, ktoré ste sa naučili.“ Povedal Kakashi.
„Dobre.“ Súhlasili.
„A budeme sa musieť poponáhľať, lebo Gai si zmyslel, že sem príde so svojím tímom a ostatní prídu tiež.“ Vzdychol si Kakashi.
A začali. Atako vytiahol katanu, ktorú mal na chrbte a vydal sa proti Narutovi. Naruto hneď pri prvom útoku odrazil katanu a tá sa zapichla do stromu.
„Sakra!“ skríkol Atako.
Odskočil od Naruta a začal robiť pečate.
„Fuuton – Obrovský vlk!“ zreval.
Zhlboka sa nadýchol a pustil na Naruto stlačený vzduch, ktorý sa zmenil na dvojmetrového vlka. Naruto ledva uskočil a tiež urobil pár pečatí.
„Kage Bushin no Jutsu!“ zakričal.
Okolo neho sa zjavilo plno klonov a Ataka obkľúčili. Neďaleko nich bojovala Sakura s Kisaki. Kisaki uskakovala pred Sakurinými divokými výpadmi. Keď ju Sakura zasiahla, rozpustila sa a po nej zostala len mláčka vody. Objavila sa na najbližšom strome a pozerala na Sakuru. Tá sa točila okolo svojej osi a hľadala ju. Kisaki využila jej nepozornosť a zaútočila svojimi kopijami. Sakura nestihla uhnúť a jedna kopija ju zasiahla do ramena.
„Neboj, oni nerežú, sú tupé ako oblý kameň, oni vysávajú chakru. Ale nenechám ti ju vysať. Taká hrozná zase nie som.“ Usmiala sa a odtiahla kopiju od Sakury.
„Asi som...... Auvajs!“ začala Kisaki, ale nedopovedala, pretože Sakura jej jednu strelila a Kisaki odletela. Zastavil ju našťastie strom.
„Nie, nie. Ja som vyhrala.“ Povedala Sakura a šťastne sa usmiala.
„Ach jaj. Asi som ťa podcenila.“ Priznala sa Kisaki.
„Héj, to má byť akože čo? To už aj ty? My asi všetci prehráme. Som zvedavý ako je na tom Koru.“ Ozval sa Atako, ktorý si naprával nos.
„Asi som to trošku prehnal. Hehe.“ Pouvažoval Naruto.
Asi 10 metrov od nich bojoval Koru s Kakashim. Bol to dosť vyrovnaný boj. Koru uskakoval pred Kakashiho technikami a ten zas vždy vyčítal Koruove techniky. Kakashi najprv Korua šetril, ale keď videl jeho štýl boja, začal pritvrdzovať.
„Bakurane!“ zreval Koru a na rukách a nohách sa mu zhmotnila jagavo žltá chakra. Zaútočil na Kakashiho. Ten sa vyhol prvému aj druhému útoku ale tretí ho zasiahol do ľavej ruky. Tú mu začali pokrývať malé kruhy. Paralyzovala sa. Žltá chakra sa vytratila a po nej zostali hlboké rany, ktoré sa začali okamžite regenerovať. Kakashi sa nezranenou rukou ohnal a zasiahol Korua do brucha. Odpálilo ho to tak silno, že na skale, ktorá ho zastavila, bolo plno prasklín.
„Toto ste fakt prehnali, Kakashi-sensei.“ Zachripel a zrútil sa k zemi. No nič mu to neurobilo. Postavil sa a ako opilec sa tackal ku Kakashimu. Čupol si k nemu a dal sa do liečenia paralyzovanej ruky. Z úst mu tiekla krv a kvapkala na Kakashiho nohavice. Kakashi si ju prezeral. Niečo sa mu na nej nezdalo. Bola to farba. Namiesto tmavočervenej bola čierna, čierna ako atrament.
„Ale, ale, ale. Čo si robil, keď ti tvoj prírastok musí liečiť ruku?“ uštipačne sa spýtal Gai, ktorý tam priskákal a za ním ostatné tímy.
„Čo si hovoril?“ spýtal sa Kakashi.
„Áargh. Prečo ma nikdy nepočúvaš?“
„Toho vášho podpichovania mám plné zub. A ty, Gaii, drž jazyk za zubami a nechaj hovoriť prírastky.“ Sykla Kurenai.
„No ja neviem, či sa mám ešte raz predstaviť, ale pre sklerotikov opakujem. Volám sa Kisaki a mám desať.“
Je veľmi pekná, pomyslel si Shino. A Chouji si to tiež myslel.
„Ja som Atako a mám rovnako ako ´sestrička´, ale som o tri dni starší.“
„Nie si.“ Protirečila Kisaki.
„Som.“
„Nie.“
„Áno!“
„Nie!“
„Som a basta fidli motika.“ Ukončil hádku Atako.
„A ty si?“ spýtala sa Ten Ten.
„Garenti no Koru. Som démon.“ Odvrkol Koru s ľahostajnosťou v hlase, aby dal najavo, že sa nechce zapájať do rozhovoru. Myslel si, že sa ho zľaknú ako Sakura, ale mýlil sa. Tým, že povedal že je démon, vzbudil v nich zvedavosť.
„Fákt? A aké to je byť démonom?“ spýtala sa Ino.
No Koru neodpovedal. Nedal som náhodou najavo, že nechcem debatovať? Pomyslel si.
„Tento mäkýš vám nepovie ani slovo. Je tvrdohlavý ako mulica a keď povie, tak to pre neho platí. Je to aj strachopud a aj trpaslík, iným názvom aj lilipud.“ Vyhlásil Atako.
„Atako.“ Neistým hlasom povedala Kisaki.
Lilipud, lilipud, strachopud, trpaslík, tvrdohlavec, mäkýš, ... premietalo sa Koruovi hlavou.
„JA NIE SOM ŽIADNY TRPASLÍK ANI STRACHOPUD!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“ zreval.
„Teraz má problém.“ Zachechtala sa Kisaki.
„Ty jeden kožuch prežratý moľami. Ty si tu nebudeš len tak rozprávať o mojej tvrdohlavosti, keď ti to nedovolím. Mám ohromnú trpezlivosť, ale čo je veľa, to je veľa. Nechci vidieť moju démonickú agresivitu zmiešanú so zlomyseľnosťou. A ty, čo sa chechtáš?! Aj ty sa mi za chrbtom spolu s ním smeješ, lebo som mladší, menší a povahovo labilnejší.“ Rozkričal sa a oboril sa na Kisaki.
Zdvihol sa obrovský vietor. Zdalo sa, že chce všetko odfúknuť.
„Mali by sme ísť sa niekam schovať. Príde búrka.“ Povedal Kakashi.
„Vy choďte, ja zostanem.“ Povedal Koru.
„Ale,...“
„Chcem byť sám.“ Odvrkol.
„Poďme.“ Zavelil Asuma, pobral sa preč za ním všetci ostatní.
„Konečne sám.“ Potešil sa Koru. Vystrel ruku a naznačil niečomu aby prišiel k nemu. Okolo ruky sa mu zhmotnil vietor a vytvoril siluetu čínskeho draka.
„Nikto našťastie nevie, že som ten vietor privolal ja. Aj keď má Atako od prírody veternú chakru, nevie ovládať samotný vietor. To je moja práca.“
Drak začal akoby obrastať šupinami, bielymi ako perie labutí. Srsť na hlave až po chvost mal bledomodrú a rohy mal perleťové. Jedným slovom, bol nádherný. Obtočil sa okolo Korua a ten ho začal škrabať za ušami. Drak jemne vrčal a pritúlil sa ešte viac. Koru sa usmieval, až z toho začal spievať. Nie nahlas, ale ticho. Bez hudby len tak. No niekde na konci náhle prestal. Jemne drgol do dračieho chvosta a drak sa odkrútil. Koru sa oprel o najbližší strom. Za maličkú chvíľočku mu prišlo zle. Predklonil sa a padol na všetky štyri. Začal dáviť. No neboli to tie veci, čo sa väčšinou pri dávení vyplavujú. Bola to jeho čistá čierna krv. Bolo jej strašne veľa. Normálny človek by už bol dávno mŕtvy. Zrazu sa z Koruovho chrbta sa začal tvoriť hrb. Hrb nadobudol podobu človeka a odtrhol sa. Postavil sa. Bol to dospelý, dvadsaťtri ročný chalan. Krásou by sa mohol rovnať Itachimu. Jediné, čo mu kazilo vzhľad, bolo to, že jemne presvital. Potichu spieval tú istú pieseň ako Koru. Čupol si k nemu a obrátil si ho tvárou k sebe.
„Musím uznať, že si dospel, Garenti. No nebyť toho, že si len tak odovzdal svoje ľavé oko, bol by z teba nádherní a silný Kumuchi.“ Povedal mu.
„Kto si?“ spýtal sa ho Koru.
„Je fakt, že si na mňa nespomínaš, lebo vtedy si bol ešte malý batôžtek. Ale isto si budeš pamätať pieseň, ktorú som ti spieval a tvár, ktorú budeš odteraz vidieť, kedy sa jej zachce.“
„Neodpovedal si na moju otázku?“
„Ach jaj. Ty si ale neodbytný. No ako chceš. Moje meno je Tatakae no Koru.“
„Ty, ty sa voláš tiež Koru?“
„Nie. Moje meno je Tatakae, ako tvoje Garenti.“
„Ja som Koru!“
„Nie. Tvoji rodičia ti dali meno Garenti. Koru sa ti prenieslo z môjho mena.“
„Ty si poznal mojich rodičov?“
„Áno. Oni ma požiadali aby som sa o teba postaral, pokiaľ sa im niečo stane.“
„Ako o tebe vedeli?“
„Hneď po tvojom narodení som z teba vyliezol. Samozrejme cez chrbát. Ani si nevieš predstaviť ako som vystrašil tvojho starého otca.
„Rozhodne musel dostať infarkt.“
„Skoro. Ale hrozne sa tešil, že ma znova vidí.“
„Ako to?“
„Vieš, ja som predtým, ako si sa narodil, zomrel. Teda, zabili ma a aj mojich priateľov. Ale to bolo oveľa skôr ako si sa narodil. S tvojím starým otcom som bol veľmi dobrý priateľ. Chceš počuť ten príbeh?“
„Áno.“