Prekliatie beštie VII. – Svätyňa

Zrak mu zhrozene padol na hruď. Tmavá krv pomaly stekala po dlhej čepeli meča až k dlaniam držiacim rukoväť. Útok ho úplne paralyzoval. Jediné, na čo sa v tej chvíli zmohol, boli nemé výkriky.
Bolesť sa pozvoľne zmenila v čosi iné. Nevedel to presne opísať. Bolo to niečo medzi neciteľnosťou a nevoľnosťou. Lovec vytiahol meč z jeho hrude a otrel si ho do dlhého plášťa. Naruto mlčky padol na kolená a pritlačil si dlaň k hlbokej rane. Snažil sa zastaviť krvácanie, no nech tlačil ako veľmi chcel, krv mu neustále pretekala pomedzi prsty.
,,Ja...“ chrčal. ,,Ja neumriem!“
Na mužovej tvári sa zjavil diabolský úškrn. ,,Nie. Ty si už mŕtvy.“
Zastrčil si meč za opasok, otočil sa mu chrbtom a opovrhujúc umierajúcim odkráčal späť do noci.
,,Žil si ako netvor, no umrieš ako úbožiak.“
Zvalil sa na zem. Nemohol sa pohnúť z miesta. Ležal na dlážke, tvár mal skrivenú od hnevu. Nemohla to byť skutočnosť. Nemohol opäť umrieť. Nesmel.
Pod jeho telom sa vytvorila krvavá mláčka. Červená tekutina sa rozlievala po celej podlahe. Bezmocne povolil kŕč v ruke a odtiahol dlaň od rany. Cítil, ako sa mu žilami rozlieva podivná páľava.
,,Ešte... nie...“
,,Čo ešte nie?“ zaznel niečí hlas.
,,Ešte... nemôžem...“
,,Umrieť?“
,,Ešte nie...“
,,A prečo nie?“
,,Nechcem... ísť späť.“
,,Do pekla? A prečo? Čoho sa bojíš? Útrap? Večnosti? A či skôr tých, ktorých si zradil? Bojíš sa svojho nesplneného sľubu?“
Mlčal.
,,Môžem ti pomôcť. No to iba v prípade, že všetko napravíš.“
Ucítil, ako mu po líci steká niečo vlhké. Bola to slza? Nie. Kvapka krvi. Jedna, druhá, tretia – odrazu sa mu z očí vyvalil karmínový vodopád. Z očí, nosa, uší... Vytekal z neho všetok život.
V bázni natiahol ruku za tmavou postavou.
,,Varujem ťa Naruto – tento sľub už musíš splniť.“
Postava vykročila z tieňa a pokľakla k nemu. Naruto mlčky pohliadol na zhrbenú starenu, ako vyberá naostrený nôž. Bez akéhokoľvek náznaku bolesti si prerezala žily na zápästí a zodvihla ruku tesne nad jeho hlavu.
,,Moja krv je jedinečná, upír. Tak na mňa toľko nečuč a otvor ústa.“
Naruto ju poslúchol a vyplazil jazyk. Kviclo mu naň zopár horúcich kvapiek. Túžobne sa naťahoval za tou podmanivou chuťou, no starena ruku neustále odťahovala. Dobre vedela, čo robí.
,,To stačí. Teraz vstaň a choď!“
Skôr než sa vzchopil, bola fuč. Tackavými krokmi prešiel k vedľajšiemu domu a tam opäť padol na kolená. Cítil, že sa mu vracia sila, no bolo to príliš pomalé. Stále kolísal na hrane života a smrti. Tuho zažmúril oči a zaťal zuby.
Vo vedľajšej uličke sa mihol niečí tieň.
,,Ty malý zm*d!“ zavrčala Anya a rýchlo k nemu priskočila. ,,Že vraj nestresuj sa... Ako vidíš, Naruto, takýto prístup ťa privedie akurát tak do hrobu.“
,,Vrátim mu to,“ zlostne vrčal Naruto nevnímajúc jej slová. ,,Zabijem ho, nech to stojí čokoľvek.“
,,Kto ti to urobil?“
,,Lovec,“ zakašľal. ,,Jeho hlas bol...“
,,Ako hrom,“ dokončila Anya a povzdychla si. ,,Zabudni na to, Naruto, jeho nedostaneš. Ten muž je... príliš mocný. Je mocnejší než ktokoľvek v Konohe, nech je to lovec, ninja alebo upír.“
,,Nie,“ mumlal Naruto, ,,ja ho dostanem.“
,,Tvrdohlavý bastard,“ zaškrípala zubami. Odstúpila od neho a nepokojne vzhliadla k oblohe. ,,Brieždenie. Poď, musíme sa spakovať.“

Žeravé lúče slnka dopadli na skrvavenú zem. Upíri sa záhadne vytratili z ulíc a všetok boj ustal. Lovci sa na pokyn ich vodcu stiahli do úzadia a ninjovia sa zhromaždili pri kancelárii Hokage. Tsunade so žiaľom v očiach pohliadla na malú skupinku mužov a žien, čo prežili. Boli doráňaní, sotva stáli na nohách. Stále však boli odhodlaní ochrániť Konohu a zvíťaziť.
,,Gai-sensei, Kiba a Ino sú mŕtvi,“ zarmútene hlásil Lee, pripravený vysloviť ešte mnoho ďalších mien.
,,Ino nie je mŕtva,“ zaznel Sakurin hlas. S hlavou vztýčenou vystúpila z úzadia a postavila sa pred Tsunade. ,,Prezerala som ju. Zdá sa, že jej myseľ iba niekde uviazla.“
Tsunade sa zničene posadila a schovala tvár do dlaní. Ako si len mala poradiť s tým všetkým? Bola v koncoch.
,,Čo budeme robiť?“ ustráchane sa pýtala vysilená Hinata.
,,Musíme požiadať o pomoc,“ nesmelo prehovoril muž stojaci v úzadí.
,,Obávam sa, že by pomoc prišla príliš neskoro,“ prehovorila Tsunade sklesnutým hlasom. ,,Musíme sa spoľahnúť iba sami na seba.“
,,Lenže sami nič nevybojujeme. Potrebujeme posily. Čo tak pustiť do boja ľudí z úkrytu?“
,,Tí by nič nezmohli.“
,,A čo tak sa spojiť?“ prehovoril čísi hlas a Godaime zamračene pohliadla na ženu, stojacu v tieni vysokého plota. ,,Jedine tak totiž môžeme zvíťaziť.“
,,Po tom, čo si napáchala, sa ešte opovažuješ prísť sem a žiadať nás o spojenectvo?!“ skríkla na ňu Tsunade.
,,Ak by som vedela aj o nejakej inej možnosti, ako nad nimi vyhrať, neprišla by som.“
Dvaja muži samovoľne vykročili smerom k upírke. Tsunade im však prikázala stiahnuť sa skôr, než by na ňu zaútočili.
,,Pozri,“ pokračovala. ,,Obe máme niečo, čo tá druhá potrebuje.“
Tsunade nedôverčivo prižmúrila oči. ,,Skutočne? A čo také podľa teba potrebujem?“
,,Potrebuješ poznať nepriateľa. Viem o všetkých praktikách lovcov a o schopnostiach upírov. Viem, ako obe strany premýšľajú a čo presne je ich cieľom. Viem, ako ich poraziť, no potrebujem pomoc. Sama proti nim nič nezmôžem.“
,,Ponúkaš stratégiu výmenou za mojich mužov?“
,,Správne. Rada by som povedala, že máš čas na rozmyslenie, no skôr než zapadne slnko, musíme byť pripravení.“
Tsunade vedela, že nemá na výber. Protivilo sa jej prijať pomoc od nepriateľa, no ak chcela zachrániť Konohu, musela zabudnúť na svoju hrdosť a podvoliť sa.

Sedel vo svojej niekdajšej skrýši. Po dievčatách nebolo ani stopy, no zato vo vzduchu cítil pach cudzích upírov. Tí si na nich zjavne dobre pochutnali.
Anya sa dlhšiu dobu neukazovala. Deň sa pomaly chýlil ku koncu a on od nej ešte stále nedostal žiadnu správu. Už keď si začínal myslieť, že jej plán zlyhal, sa dvere do jeho úkrytu otvorili a dnu vošiel posol so správou.
,,Dnes večer zaútočíme. Anya povedie útok na upírov, zatiaľ čo Tsunade-sama odvedie pozornosť lovcov a zdrží ich na opačnom konci Konohy. Tebe odkazuje iba toľko, že ťa čoskoro vyhľadá niekto, kto ti ozrejmí jej plán.“
Uškrnul sa. ,,To je všetko? Mal som pocit, že mi chceš povedať ešte aj niečo iné.“
,,Nechcem,“ stroho odvetil posol.
Naruta jeho odpoveď neuspokojila. Pomaly došiel až k dverám, postavil sa poslovi čelom a pritlačil ho o zárubňu.
,,No tak. Nedus to v sebe. Vyslov to. Urob to!“ zašepkal. ,,Viem, že to chceš. Prezrádza ťa tvoj tep.“
,,Nie. Neurobím ti tú radosť.“
Diabolsky sa zaškeril. ,,Ako chceš. Vedz však, že si nakoniec vezmem, čo mi patrí. Zaplatíš mi za to, čo si urobila...“
V sprievode posledných slnečných lúčov vybehol z úkrytu a zmizol v diali. Sakura ostala stáť na mieste mlčky zazerajúc do prázdna.
,,To sa nikdy nestane, Naruto...“

Obloha pozvoľne stmavla. Na horizonte sa objavili prvé hviezdy a v diali zazneli tlmené výkriky. Upíri padli do Anyinej pasce. Vysoko do vzduchu vyšľahol obrovský ohnivý jazyk, hltajúci všetko, čo mu prišlo do cesty. Kúdol hustého čierneho dymu pohltil bojisko a nesúc so sebou štipľavú vôňu smrtiacej rastliny, horiacej v žeravých plameňoch, dokonale miatol ich zvieracie zmysly.
Na druhej strane Konohy, pri vstupnej bráne, zase bojovala Tsunade a niekoľko zvyšných členov ANBU proti lovcom. Tí boli v obrovskej presile a bolo takmer nemožné zabrániť im postúpiť hlbšie do Konohy. Tsunade však dala svoje slovo, že ich udrží pri bráne.
Naruto vyskočil na vysoký vodojem a rozhliadol sa. Z miesta, na ktorom stál, bez problémov dovidel na obe bojiská. Cítil silné pokušenie rozbehnúť sa k bráne a vrátiť tomu lovcovi, čo mu patrí, no vedel, že musí počkať a vypočuť si Anyin plán.
Pomaly ale isto strácal trpezlivosť. Už ho viac nebavilo čakať. Vzpriamil sa a pohliadol smerom k bráne.
Ak ten človek nepríde do dvoch minút...
Jeho myšlienky prerušil niečí hlas. Volal jeho meno. Naruto prekvapene pozrel do tmy, v ktorej svietil pár karmínových očí.
,,Kakashi-sensei?!“
Kakashi pomalým krokom vystúpil z tieňa. Jeho tvár bola mŕtvolne bledá, jeho výraz strnulý a jeho srdce... netĺklo.
,,Nehľaď tak na mňa, Naruto. Nestal som sa upírom z vlastnej vôle.“
Najprv naňho iba mlčky zazeral. Nakoniec to však nevydržal a vyprskol do smiechu. Nebol to však radostný smiech. Bol zvrátený.
,,Prestaň s tým a počúvaj ma!“ zahriakol ho Kakashi. ,,V neďalekých horách je jedna svätyňa. Tá svätyňa je našou jedinou záchranou. Upírov je príliš veľa – nikdy sa nám nad nimi nepodarí zvíťaziť. Ak však porazíme ich nového kráľa, prestanú bojovať. A toho porazíme jedine tak, že ho v tej svätyni uväzníme – rovnako, ako som v nej ja kedysi uväznil Anyu.“
,,Moment! Anya odtiaľ ušla.“
,,To je pravda. No tento krát sa uistíme, že tam upír ostane už naveky.“
,,Čo presne chcete, aby som urobil?“
,,Kráľ o svätyni vie. Nikto ho nedonúti sa k nej čo i len priblížiť, ale...“
,,Mám ho tam nalákať?“ prerušil ho Naruto.
Kakashi prikývol. ,,Anya tvrdí, že si jediný, komu by sa to mohlo podariť.“
Pousmial sa. ,,No keď to tvrdí ona...“
,,Spoliehame na teba,“ vyslovil Kakashi svoje posledné slová a potom zmizol. Ostal po ňom iba oblak prachu.
Opäť si sadol a nohy nechať voľne spustené k zemi. Anya musela mať dôvod, prečo mu zverila túto úlohu. Ale aký? Prečo by sa to malo podariť práve jemu?
Zavrel oči. Musel prísť na to, ako to urobiť. Ako prinútiť upírieho kráľa, aby skočil do jamy levovej?
Sakra!
Podoprel si čelo a zahľadel sa na zem. Prečo to nemohla byť Anya? Ona predsa poznala nového kráľa zo všetkých najlepšie... Alebo nie?
Zodvihol zrak. Prišiel na to.
Postavil sa a zavetril. Sakura nebola ďaleko...