Výnimoční III

Na druhý deň u Hokage

„Lady Hokage, toto varovanie nemôžete len tak ignorovať. Je to Mlžná. Pokiaľ tá Kisaki vravela aj o jej tíme, môže to znamenať, že ich je viac.“ Dohovárala Shizume.
„Pani Hokage, ja som ju videla,“ vraví Sakura, „všetci sme ju videli. Na vlastné oči som videla jej čelenku. Má na nej znak Mlžnej. Toto naozaj nemôžete len tak ignorovať!“
„Prosím ťa, Sakura. Ja už som vyslala do celej Konohy a lesa. ...“začala Tsunade, ked ju prerušil Naruto, ktorý si všetko vypočul.
„Podľa mňa je toto všetko zbytočné. Chovala sa zvláštne, keď som spomenul slovo rodičia. Nakoniec sa zverila, že keby sa jej tím ukázal bez masiek tak by ich bez najmenšej milosti zabili.“
„Preukázala sa aj v sile?“
„Hej. Kunai, ktorý na ňu letel a zabodol sa jej do pleca, rozbila na tri kusy.“
„A niečo iné?“
„No, mala ešte dve kopije prepojené reťazou.“

V jaskyni

„Musíme to povedať Senseiovi.“ Povedal Koru.
„Ale nevieme, kde je?“ namietla Kisaki.
„Ja ho vyčuchám.“ Ponúkol sa Atako.
„Súhlasíme.“
„Budeme si musieť dať pozor, aby nás nikto neuvidel. Najlepšie asi bude keď sa premeníme. Aké zviera bude najlepšie?“ povedal Koru.
„Vlk.“
„Žralók.“
„Podľa mňa je lepší vlk. Žralok je veľmi nápadný. Prepáč Kisaki.“
„No dobre.“
„Premena!“ zvolali naraz.
Traja siví vlci vybehli z jaskyne. Atako vetril dovtedy, dokedy nezacítil slabú stopu pachu ich senseia.
Išli po pachu, až prišli k malej čistinke. Bola skrytá medzi stromami, a tak je nebolo z výšky vidieť.
Na čistinke stáli štyri postavy.
„Všetko pripravené Hoshu-san. Stačí dať len znamenie a môžeme vyraziť.“ Povedal prvý hlas.
„Ja nechápem, prečo chrániš tie malé príšery. Prečo ich len tak neopustíš.“ Hovoril druhý.
„To ti tak na nich záleží, že kvôli nim obetuješ vlastný život v boji a oni sa vrátia a budú terorizovať deti z našej dediny. To chceš?“ spýtal sa tretí.
Trojica vlkov stuhla.
„Svoju dedinu milujem viac ako tie monštrá. Povedal som im aby zostali v jaskyni a oni urobia to čo im poviem. Vojnu, ktorú som si vymyslel, považujú za pravdu. V skutočnosti chceme čo najsilnejších Geninov z Konohy. Mňa vôbec nezaujíma či tie obludy skapú, keď sa budú Genini brániť. Ja budem len rád. Kvôli nim zahynul môj brat.“ Povedal hlas patriaci Hoshuovi.
,To nemôže byť pravda,
Vlci sa rozbehli a cestou sa Koru zmenil späť na človeka. Ani Kisaki, ani Atako si to nevšimli a bežali ďalej. Koru chcel zakričať aby počkali, ale už boli veľmi ďaleko. Nemohol bežať rýchlejšie, lebo už nevládal. Zrazu zbadal medzi tmavými stromami svetlo.
Napol všetky sily a vbehol do svetla. Neskoro zaregistroval postavu stojacu pred ním a z celej sily do nej napálil.
„Hej!“ skríkla. Bol to Asuma.
Koru sa rýchlo postavil a chcel utiecť, ale obkľúčili ho niekoľkí Chunini.
Triasli sa mu nohy a prestával vnímať. Ťažko sa mu dýchalo, nedokázal vydýchnuť všetok vzduch z pľúc.
„Je z Mlžnej. Je to ten, koho hľadáme?“
„Sakura vravela, že to dievča v maske hovorilo o svojich členov z tímu, že mali tiež masky. Je to jeden z nich.“
Koru nepočúval o čom sa to rozprávajú. Mal iné starosti. Nemohol dýchať a masku mal previazanú na tri uzle.
„Hej si v poriadku?“
Vytiahol kunai.
„Čo robíš?“
Priložil si kunai na líce a chystal si rozrezať masku. No skôr než to urobil, sa zrútil na zem.
„Čo sa mu stalo?“
„Nemôže dýchať. To bude tou maskou. Musíme ju dať dole.“ Prikázal Asuma.
Vzal kunai, ktorý držal Koru v ruke a rozrezal mu masku. Keď mu ju dal dole zostal prekvapený.
Koru mal totiž len deväť rokov.
„Ale veď to je len dieťa. Toto tu do mňa vrazilo?“
„Pozor! Môže to byť premena.“
„Nie, toto je jeho pravá podoba.“ Povedal Kakashi.
„Odnesieme ho do nemocnice. Bude to preňho najlepšie.“
Asuma si dal Korua na chrbát a bežal s ním do nemocnice.
Kakashi išiel oznámiť Tsunade, koho našli.

Medzi tým došiel Atako do jaskyne a za ním Kisaki.
„Kde je Koru?“ spýtala sa Kisaki.
„Neviem. Moment, on nevie byť v premene viac ako desať minút. Musel sa zmeniť späť na človeka a zablúdiť. To naozaj nie je dobré. Musíme ho nájsť.“
„Ale čo ak sa dostal do rúk shinoby z Konohy?“
„Tak si ho odtiaľ zase zoberieme.“
Vyrazil z jaskyne a Kisaki nezostávalo nič iné len ho nasledovať.
Zase sa premenili, ale tentoraz na dve sýkorky. Poletovali nad stromami, medzi domami, ale nikde ho nevedeli nájsť. Nakoniec si sadli na striešku pekárstva a tam tíško sedeli.

Asuma priniesol Korua do nemocnice, kde ho hneď odniesli do izby na prízemí, hneď pri miestnosti, kde mávali sestričky a lekárski shinobi pauzu.
Pomaly prichádzal k vedomiu.
„Tohto ste našli? Veď je to len dieťa. Čo môže byť na ňom také nebezpečné?“ spýtala sa mladá sestrička.
„Je z Mlžnej, takže ho mohli učiť len o zabíjaní nevinných ľudí. Potrebujeme skontrolovať jeho stav čakry, duševný stav a fyzický stav.“ Povedal Asuma.
„Dobre, pozrieme sa na neho.“
„Kde to som? Kto ste? A kde je braček a sestrička?“ šepkal Koru.
„Je pri vedomí. Ako ho teraz máme skontrolovať?!“
„Kde som? Ja chcem ísť preč. Preč z tohto sveta z tohto sveta, kde nás, iných, nikto nechápe.“
Vytiahol kunai a zabodol si ho priamo do hrdla.
„Nie!!!!!“ zvolali všetci naokolo.
Na zem sa vznieslo trochu krvi a Koru si vytiahol kunai z hrdla.
„Dopekla! Prečo sa vždy do môjho pokusu o smrteľné zranenie mi tam príde tá nesmrteľnosť.“
„Už to nikdy viac nerob, rozumel si?“ spýtal sa ho Asuma.
„Ale...“
Rana sa mu pred očami všetkých zacelila a po jazve nemal ani jednu stopu.
„Dobre, už to nebudem nikdy robiť. Sľubujem na svoje pravé oko.“
„Môžeme ťa ísť skontrolovať?“
Koru prikývol. Nikto si nevšimol, že celá pravá strana tváre jemne zosivela (teda to čo bolo vidieť) a ústa sa vykrútili do úsmevu, z ktorého vytŕčal špicatá špička očného zubu.
No ľavá strana tváre sa tvárila smutne a ústa mal zavreté kútikom dole.

Koru skrýval to najhroznejšie tajomstvo zo všetkých troch.