Nový život v Akatsuki 09

„A čo tá tvoja vyhrážka pred 10 minútami?“
Nemohol si to odpustiť. On proste musí zapárať.
„Beriem ju späť.“ odpovedala som rýchlo.
„Dobre.“
Rýchlo som so ľahla k nemu a tvár som zaborila do jeho trička. Konečne teplo.
„Ďakujem.“ povedala som po tichu a zaspala som.

Celý zvyšok noci som spala pokojne. Ráno som sa zobudila a Sasuke ešte spal. Ešte stále som bola pri ňom. Trochu som sa odtiahla a pozerala do jeho tváre. Na líci mu svietila modrina, ktorú včera schytal od Miki. Natiahla som ruku a pohladkala ho po líci.
„Tori, čo robíš?“ spýtal sa s ešte stále zatvorenými očami.
„Myslela som, že spíš. Len som obdivovala krásnu farbu tvojej modriny. Tmavo fialová. Veľmi pekná. Ale nehodí sa ti.“ povedala som.
Len sa na tom zasmial.
„Čo to bolo? Ten zvláštny zvuk, čo si spravil. To bol smiech? Neverím.“ robila som si z neho srandu. Ale naozaj to bolo prvýkrát, čo som ho počula zasmiať sa.
„Veľmi smiešne. Si myslíš že to neviem?“ povedal a znova sa zasmial.
Páčilo sa mi to. Bolo to veľmi zvláštne. Začala som sa zbierať. Čím skôr tam budeme, tým skôr sa budeme môcť vrátiť domov. Ale predsa len táto misia nebola až taká zbytočná. Sasuke a Kiran spolu už lepšie vychádzali, niekedy sa dokonca trochu porozprávali. Nechcela som si to priznať, ale začal ma akosi priťahovať. A navyše má krásne tmavé oči. A keď chce, vie byť aj milý.
Hneď skoro ráno sme sa vybrali na cestu. Šli sme tak ako zvyčajne. Už bol takmer obed, keď s pravej strany z lesa vyletelo niekoľko kunaiov. Kiran a Sasuke sa im vyhli. Ja som chcela ochrániť Miki, tak som pár kunaiov schytala do chrbta. Padla som na kolená, ale po chvíli som už znova stála pevne na nohách. Miki mi rýchlo vytiahla kunaie a pripravili sme sa na boj. Oproti nám stálo asi 30 ninjov.
„Tori, chod nabok. Nezvládneš to.“ rozkázal Sasuke.
„Som v pohode. Nenechám vás v tom.“ povedala som.
„Okamžite vypadni. Budeš tu len zavadzať.“ hneval sa Sasuke. To už bolo moc. Urazene som odišla a oprela sa o strom dosť ďaleko nato, aby som nepočula zvuky boja.
„Stratila si sa?“ ozval sa za mnou neznámy mužský hlas. Rýchlo som sa obrátila tým smerom. Hľadela som do tváre nejakého ninju. Mala som chuť mu ten drzý úsmev schladiť.
Uškrnula som sa a začala vyvolávanie. Kusla som sa do prsta a udrela o zem. Predo mnou sa zjavil Akizuki, ľadový drak.
„Ale, ale. Tak to aby som sa pridal.“ povedal ninja a stále sa drzo usmieval. Pred ním sa zjavil veľký pavúk, ktorý hneď začal po drakovi strieľať pavučinou. Akizuki ich pohľadom zamrazil.
„Akizuki. Spravil by si mi ešte jednu láskavosť?“ spýtala som sa ho v mysli.
„Akú?“
„Zmraz mu ten jeho drzý úsmev.“ pomyslela som si škodoradostne a tešila sa na jeho výraz.
Ninja sa na mňa ostražito pozrel, ale stále sa vyškieral. Drak sa na neho pozrel a okolo úst sa mu začali tvoriť kryštáliky ľadu. Po nejakej chvíli mal už na celých ústach hrubú vrstvu ľadu.
Teraz nemohol svojmu pavúkovi dávať rozkazy.
Pavúkovi sa však podarilo zasiahnuť draka pavučinou. Bola moc pevná a nedala sa roztrhať.
Rýchlo som ho odvolala a teraz na zemi ležala kopa pavučín.
Ďalšie privolávanie. Tentoraz Sagara. Bol to môj najsilnejší drak. Premysleli sme si stratégiu. Drak začal na pavúka chrliť oheň. Najprv sa zabalil do kokonu, ale ten dlho nevydržal. Ninjovi neostávalo nič iné len ho odvolať. Pocítila som následky privolávania a podlomili sa mi kolená. Už som dlhšie nevydržala držať Sagaru v našom svete. Odvolala som ho a vytiahla katanu. Hodila som po ňom pár shurikenov, ale vyhol sa im. Keď ich však hodil on po mne, zasiahli ma takmer všetky. To vyvolávanie drakov bolo strašne vysiľujúce.
Zaútočil na mňa s taijutsu. Aby som sa mohla poriadne brániť, pustila som katanu. Odskočila som dozadu. Ninja zdvihol moju katanu a rozbehol sa proti mne.
Nestihla som zareagovať a prebodol ma. Spadla som na zem.
Ležala som na chrbte a čakala na smrť. Ninja stál nado mnou a chystal sa prebodnúť ma. Zavrela som oči (to len preto, že ten ninja bol strašne škaredý a nechcela som, aby on bol to posledné čo uvidím). V mysli sa mi vynorila Sasukeho tvár, keď spal a usmieval sa. Čakala som a čakala a čakala a čakala a čakala a čakala a čakala, ale nič sa nedialo. Pomaly som otvorila oči. Ninja ešte stále stál nado mnou.
Lenže zozadu ho niekto prebodol katanou. Zozbieral poslednú silu a už som cítila ako mi studené ostrie prechádza cez kožu, srdcom a zabára sa hlboko do zeme.
Omráčená ranou som pomaly strácala vedomie, no ešte som si všimla, že mŕtvy ninja spadol na zem a za ním stál Sasuke.
Pribehol ku mne kľakol si na kolená.
„Anjeličku môj strážničku, opatruj Toriinu dušičku.“ zašepkal Sasuke.
„Ja ešte žijem. Ty debil.“ povedala som.
„Tori?!“ vykríkol a nahol sa nado mňa. Už som nevládala držať oči otvorené, ale stále som bola pri vedomí.
„Rýchlo to vyber!“ povedala som z veľkou námahou, no i tak som to iba pošepla.
Predtým ako som upadla do bezvedomia, zacítila som na líci kvapku. ,Asi bude pršať, pomyslela som si a potom ma zahalila tma.

Prebúdzanie bolo bolestivé. Celé telo som mala ako v ohni. Otvorila som oči a poobzerala som sa okolo. Ležala som vo svojej posteli. Hodiny na stene ukazovali 4 hodiny. Nevedela som ako dlho som bola mimo, ani ako som sa dostala naspäť do sídla. Snažila som sa posadiť, ale svaly som mala ochabnuté. Postupne som si precvičovala ruky a potom aj nohy. O pár minút som stála vedľa postele. V hrdle som mala sucho a cítila som, že môj žalúdok je úplne prázdny. Pomaly som sa dovliekla do jedálne. Všetci sedeli za stolom a jedli. Vlastne takmer všetci. Prvé čo som si všimla bolo to, že Sasuke a Kiran tu nie sú.
„Tori?!“ povedala prekvapene Miki, keď ma zbadala stáť vo dverách.
„Nechcela som vás rušiť. Len si niečo vezmem a pôjdem späť do izby.“ povedala som a už som sa rozbiehala smerom do kuchyne.
Prvé, čo som si vzala, bolo jablko. Sadla som si za kuchynský stôl a vychutnávala si ho. Z jedálne som začula hluk. Chcela som vedieť, čo sa tam deje.
No keď som sa postavila, nezvládla som to, hlava sa mi zatočila a odpadla som. Trvalo to však iba chvíľu. Pocítila som ako ma niekto zdvihol a niekam niesol. Nenápadne som sa pozrela kto to je. Bol to Sasuke. Ešte stále som mu neodpustila to, čo mi povedal, keď na nás zaútočili tí ninjovia.
,Teraz si to odpyká., pomyslela som si a hneď mu jednu vrazila. Prekvapilo ho to a pustil ma na zem. Spadla som rovno na zadok. Na pravom líci mu teraz svietil odtlačok mojej ruky.
„Preskočilo ti? Len som ťa chcel odniesť do izby!“ povedal nahnevane.
„To mi nevadí.“ povedala som a postavila sa zo zeme.
„A čo teda?“ spýtal sa trochu pokojnejšie.
„To čo si mi povedal, keď na nás zaútočili tí ninjovia.“ povedala som a chytal ma čoraz väčší hnev.
„Ale bola to pravda. Bola si moc slabá a nezvládla by si zabiť ani jedného z nich.“
„Pochybuješ o tom, že dokážem niekoho zabiť aj v tom stave, v akom som vtedy bola?“ spýtala som sa s rukami zaťatými do pästí.
„Áno.“ povedal hneď. To ma vytočilo ešte viac. Päste som zatínala čoraz viac, až sa mi nechty bolestivo zarývali do dlaní.
„Rýchlo ti to môžem vyvrátiť. Teraz som na tom rovnako, možno ešte horšie.“
„Nebuď hlúpa. V tomto stave nezvládneš ani poriadne stáť, nieto ešte bojovať. Keby som ti toľkokrát nepomohol, teraz by si bola už mŕtva.“ prehovoril ešte stále pokojne s miernym úškrnom na tvári.
„Nenamýšľaj si. Nemôžem za to, že sa do všetkého, čo so mnou súvisí staráš a nikdy mi nedáš pokoj. Už ťa mám plné zuby. Neznášam ťa ty polointeligentný vyvetraný idiot s krivými nohami!!!“ skríkla som a z očí mi vyhŕkli slzy. Ale nechcela som pred ním ukázať svoju slabosť. Teraz chytila zlosť aj jeho.
„Čo to nechápeš? Robil som to všetko preto, lebo mi na tebe záleží.“
„No určite. Neverím ti, ty negramotný debil s priblblým úsmevom. Keby si aspoň make-up zvládal ale vyzeráš ako mýval alebo ako náčelník indiánov!!“
„Ako ti to mám dokázať?“ povedal nahnevane a zastal predo mnou. Chcela som pred ním cúvnuť, no narazila som chrbtom do chladnej steny. Nemala som kam ísť. Na tvári mal nahnevaný výraz aj keď ma chytil za ramená. A potom spravil niečo, čo som v tejto chvíli vôbec nečakala.

Koniec 9.časti.