Nový život v Akatsuki 10

Pobozkal ma. Pocítila som jeho pery na svojich a hneď som mu to opätovala inak. Teraz mal odtlačok mojej ruky aj na ľavom líci.
„Ak to spravíš ešte raz zabijem ťa.“ povedala som potichu, ale znelo to výhražnejšie ako keby som to zakričala. Odkráčala som do svojej izby a hlasno tresla dverami. Hodila som sa na posteľ a potichu plakala do vankúša. O chvíľu mi niekto zaklopal na dvere.
„Choď preč.“ zakričala som. Bolo mi jedno kto to je, nechcela som vidieť nikoho. Dvere sa aj tak otvorili a dnu niekto vošiel. Cítila som, ako si sadol na moju posteľ.
„Tori, si v poriadku?“ spýtala sa Miki. No dobre tak Miki tu môže byť, ona jediná mi tu v tejto chvíli nevadí.
„Áno.“ povedala som a utrela si slzy s tváre.
„Prečo potom plačeš?“ vyzvedala ďalej.
„Ja neplačem. Môžeš mi povedať ako dlho som bola mimo?“
„Asi tak 2 týždne.“ povedala.
„2 týždne? Až toľko?“ poriadne ma to prekvapilo.
„Hneď ako sme dobojovali, šli sme ťa hľadať. Sasuke šiel popredu. Keď sme tam prišli, už si bola v bezvedomí a Sasuke kľačal pri tebe.“ rozprávala mi.
„Pršalo?“ nedalo mi nespýtať sa.
„Nie. Ani kvapka. Prečo?“ čudovala sa.
„Ale nič“
„No tak ďalej. Sasuke ťa celú cestu niesol až do sídla. Asi tak 2 dni a 1 noc v kuse. Keď sme sem prišli, takmer sa zosypal od únavy. Prespal celý deň aj noc a ja s Kiranom takisto. Potom ho aj s Kiranom poslal Pein na misiu. Najprv nechcel isť, ale vieš aké je to odvrávať Peinovi. Stačil jeden zlý pohľad a už boli obaja na ceste. Nevieš si predstaviť ako sme sa o teba strašne báli. Ale nakoniec si v poriadku. A podľa mňa Sasukemu na tebe záleží. Hovoril pravdu.“
To posledné ma zaujalo.
„Čože. Odkiaľ...“ nestihla som dopovedať, lebo mi skočila do reči.
„Ja za to nemôžem. Tú vašu hádku pred chvíľou počuli úplne všetci. Ale nemusela si byť k nemu až taká zlá. Veď sa snaží, aby si si ho začala vážiť a to všetko a ty mu za to ešte aj vynadáš.“ Mikine ústa mleli viac ako zvyčajne.
„Som unavená. Idem si pospať. A pozdrav odo mňa Kirana.“ povedala som, ľahla si do postele a zaspala.
Dlho to však nebolo. Prebrala som sa v noci. Potichu som si vykračovala chodbou smer kuchyňa. Vlastne som ešte poriadne nejedla, ale teraz mi bude stačiť jablko. Lenže v kuchyni ani v jedálni som žiadne nenašla. Napadlo ma ísť si nejaké odtrhnúť. Veď za chvíľu som späť.
V tričku a kraťasoch mi bola síce trochu zima, ale za chvíľu som už bola zavesená na strome a trhala jablká. Vzala som si ich štyri. Opatrne som zliezla zo stromu. Našťastie teraz sa mi to podarilo bez pádov. Vracala som sa záhradou a vtom som si všimla, že pri fontáne niekto sedí. Pribrala som sa bližšie a zistila kto to je.
Bol to Sasuke, ako inak. Pozeral na mesiac, ktorý mu osvetľoval celú tvár a vypadal smutne. Alebo sa mi to aspoň zdalo. Podišla som o krok bližšie a pod mojou nohou zaprašťal suchý konár. Ešte toto mi chýbalo. Pozrela som späť ku fontáne, ale Sasuke zmizol. Objavil sa tesne za mnou.
„Čo tu chceš?“ spýtal sa stále stojac mi za chrbtom a ja som skoro skolabovala. Otočila som sa a nahnevane sa naňho pozrela.
„Čo ťa je po tom?“ odvrkla som mu a zberala sa na odchod.
„Tori!“ zakričal ešte Sasuke za mnou. Zastala som, ale ostala som mu otočená chrbtom.
„Prepáč. Nechcel som na teba kričať.“ povedal Sasuke a ja som počula, že ku mne pristúpil o krok bližšie. Zdvihol sa vietor. Stromy tíško šumeli a v diaľke vyli vlky. Nevedela som, čo mu na to povedať. Bez slova som sa vybrala späť do sídla, lebo mi začínala byť ešte väčšia zima ako predtým. Ponáhľala som sa do izby a zaliezla pod perinu. Z toľkej zimy mi aj prešla chuť na jablko. Drkotala som zubami a rozmýšľala, čo to malo pred chvíľou znamenať. Sasuke nie je jeden z tých, čo by sa ospravedlňoval pre takú hlúposť. Žeby bola pravda to, čo hovoril? Mysliac na udalosti dnešného dňa som zaspala nepokojným spánkom.
Keď som sa prebrala, izba bola prázdna a všade bolo ticho. Vybrala som sa do jedálne a cestou ma sprevádzali kvapky krvi. Niečo sa muselo stať. Premohli ma obavy a rozbehla som sa, aby som čo najskôr zistila, či sú ostatní v poriadku. Keď som zahla za roh, na zemi v kaluži krvi ležal Pein.
Pribehla som k nemu, ale už bol mŕtvy. Šla som ďalej, ale znova som narazila na mŕtve telo. Bol to Kiran. Teraz sa mi začali drať slzy do očí. Po každých pár metroch som našla ďalšieho a ďalšieho svojho priateľa, ktorí boli zavraždený. Táto chodba sa mi ešte nikdy nezdala taká dlhá. Posledná bola Miki.
Vbehla som do jedálne a tam ma čakalo to najhoršie. Sasuke ležal na stole a bol prepichnutý svojou vlastnou katanou. Pribehla som k nemu a vytiahla ju. S hlukom pristála na zemi. Teraz som už svoj žiaľ nemohla ďalej dusiť v sebe. Sasuke bol mŕtvy a ja som tu ostala úplne sama.
„Sasuke, nie, ty nesmieš umrieť!“ kričala som a mykala mŕtvym telom.
„Sasuke! Sasuke!“ nedokázala som prestať.
Zacítila som, ako ma niekto chytil za ramená.
„Tori! Zobuď sa!“ začula som z diaľky hlas. Niečo ma ťahalo preč. Preč od Sasukeho.
„Sasuke, nie!“ skríkla som a zobudila sa. Celú tvár som mala od sĺz. Na posteli vedľa mňa sedela Miki a prekvapene na mňa pozerala. Zvonku sa ozvalo klopanie na dvere.
„Ďalej.“ povedala Miki stále pozerajúc na mňa. Ani sa nepozrela kto to bol. Stále som sa poriadne nespamätala z toho sna. Ani som poriadne nechápala jeho význam. Žeby mi na Sasukem až tak záležalo? Alebo mi ten sen chcel ukázať niečo iné? Nepoznala som odpoveď, ani neviem či sa ju niekedy dozviem.
„Musíme ísť.“ povedal niečí hlas. Hlavu som mala v dlaniach a snažila sa zastaviť nový prúd slz, keď som podľa hlasu zistila, kto vošiel. Zdvihla som hlavu a pozrela na neho. On sa pozrel na mňa a v očiach sa mu zračili obavy, keď uvidel že plačem.
„Len zlý sen.“ povedala Miki, keď zbadala jeho ustarostený pohľad. Vzala si svoje veci a vyšla von.
„Kam idete?“ spýtala som sa rýchlo.
„Pein nás poslal na misiu. Vrátime sa až tak za týždeň.“ odpovedal mi Sasuke, aj keď otázku som adresovala Miki. Pobral sa za ňou, ale dvere nechal pootvorené, tak som počula, čo sa spýtal:
„Zlý sen? Prečo som potom počul, že kričala moje meno?“
„Neviem, nepovedala mi nič.“ povedala Miki. Postupne som ich počula slabšie a slabšie. Chvíľu som tam sedela a premýšľala. Rozbehla som sa za nimi, aby som sa rozlúčila. V jedálni boli takmer všetci. Chýbal len Kiran. Pribehla som k Miki a objala ju.
„Ponáhľajte sa domov. Čo tu budem robiť sama?“
„Nebudeš sama. Kiran ostáva lebo na poslednej misii so Sasukem ho zranili. Ale za chvíľu bude v poriadku.“ povedala Miki a vybrali sa jednou z chodieb. Ostal len Pein. Vybrala som sa za Kiranom do jeho izby. Lenže on spal. Tak som šla do knižnice a čítala tituly kníh. Nakoniec som vytiahla jednu s názvom Princeta a kapitán.
Celý deň som tam sedela a čítala. Ku večeru som začala byť poriadne hladná. V kuchyni nebolo nič. Skoro všetko si zobrali na misiu. Šla som sa do izby obliecť, vziať si nejaké peniaze a chcela som ísť do obchodu. Ešte som skočila za Peinom, či niečo nechce. Bola som aj za Kiranom, ale ešte sa neprebral.
Vyšla som pred sídlo a spravila pečate. Predo mnou stál zlatý drak. Bol omnoho menší ako Sagara alebo Akizuki a volal sa Kanna. Bol však dosť veľký nato, aby ma odniesol do Konohy a späť. Kanna bol najrýchlejší z drakov, ktoré som privolávala. Prepojila som naše mysle a objasnila mu svoju požiadavku. S radosťou súhlasil. Leteli sme nad lesmi a riekami ktoré sa vo veľkej rýchlosti strácali za nami. Asi za hodinu sme pristáli pred bránami Konohy. Slnko ešte nezapadlo, ale dvaja strážcovia aj tak tvrdo spali. Prekĺzli sme s Kannom okolo nich a kráčali ulicami. Bolo to tu dosť veľké a ja som nevedela kde mám hľadať obchod. Ľudia sa za mnou a drakom otáčali a obzerali si nás.
Oproti nám kráčala skupinka mladých ľudí. Keď si nás všimli, stíchli. Chcela som okolo nich prejsť, ale zastali a nechceli ma pustiť ďalej.